Alternatívne formy bytia

 Ja, - 0. Skúsil som teraz.

Alternatívne formy bytia :

Ahoj. Aký máš deň, život je sen aktuálny, všeličo sa nepodarí, ale zase veľa hej, tak sej to dobré, niekto žobre, ale aj to je cesta, aj to je parameter života a duchovna. Aj taká maximálna špinavosť má svoj rozmer, tak ho rozmeň, to sa na oko stalo, vtedy keď sa to zlomové dialo, cesta z komfortu do pekla, zbytočná bola každá veta, smer, tak sa zmeň z bezmocného na cteného, proste životom skúšaného ako každí, lákajú nás tu vnady, na to sme nastavení, ale nemusí to tak byť. Ja zisťujem že je to tak lepšie, nie žiť v mladosti len pre koitus, keď zahlásia odstúp, my nie sme  pre teba, potom prišla dlhoročná odveta, že som v podstate o nič neprišiel, že je to tak lepšie, keď si povieš nerieš, ale konaj inak, čo z toho vyplýva, nie nie je mi zima, samému mi je dobre i keď sa duša orie, bývajú to aj zážitky mocné, čarovné. Realita nejde priamo, všeličo sa už stalo a stane sa zas, ak to nevyriešiš, čo je časté, lebo je to komplikované a si späť tam kde si bol, nedoriešil si zlom a príde to zas, tak sa možno tras, či plač, si predsa hráč, nie bábka, ktorú všetko zláka, ale vyber si svoje, čoho si hoden, čo ťa zrkadlí, nový rozmer nastaví, nech nie je časté Deja vu, lebo taký život, nejde rovno, ale pestro kľukato, stane sa čo už si zažil, zase si sa vrátil, návraty sú často v tých extrémnych chvíľach, kedy si sa priznal, som to Ja. Sú rôzne fázy, opakujúce sa frázy, treba to raz zlomiť, inak budeš krúžiť.
 
Sú na to rôzne parametre bytia, rôzne pravidla a zvyky, dotiahnuť akciu do konca je ťažké, ale má to grády, každý žije svoje, máme svoje pole, pôsobenia a tvorenia, zmeny. K zlepšeniu je cesta komplikovaná, lebo tento Svet je pestrý, vanú silné vetry, keď to zacítiš, tak sa prebudíš zo svojej nevedomosti, všetko sa znejasní, ukáže sa že Svet je iný, sila v každej chvíli. Jaj Ja som sa zmýlil, štandard nie je vše priamo nič, ale každý má svoju sféru vplyvu, svoje osobné poslanie, prichádza na pozvanie, začal iný boj, drž sa, alebo sa zlom, ale čo po tom, nezlom seba, ale ostatné v realite, začni písať svoje, ono to nebude až tak nové, len sa to znova objaví. Potom na to niekto narazí a možno mu to pomôže, nie som tu prvý ani sám. Tak sa nedám, iná cesta nie je ako vpred, možno ciel je stred, pokojnejšia, zlatá stredná cesta, čo ťa stále viedlo, mal si ten cit a povahu, ako sa dostať z davu k sebe samému, tam je naj zábava, keď sa s tebou každý len nezahráva, no keď sa môžeš o seba oprieť, nebyť len obeť života, mnohý tu živoria a vraj „vo vilách hrajú karty“, nevedia čo stým, takže bohatstvo je inde, každý ho má v sebe a rodine, niekedy aj na pive, ak je to zaslúžené po práci, nie ako jediné.
 
To čo mám Ja, ide podľa šablóny ale nie pre mňa, lebo mi to je prezentované priamo, svojsky, reálne prežité, často v extrémnych situáciách, obdobiach, fáze, na plno prežité, adresne dodané, vyjadrené priamo, so mnou sa to hralo a v tom extréme bolo čaro, neskutočné čo sa dialo, Svet má pre každého osobitný rozmer, priestor, nájde sa tam každí, kráčať v daždi po Svete, na boso a zároveň tak bohatý. Že som na slepo skončil pri blúdení lesom a v civilizácii v Partizánskom, keď som to zistil a  zbadal kde som , na nádraží veľký nápis Partizánske, bolo to aj dojatie, čo mnou prešlo, aj na to je to bohaté, pestré, každí to má niekde. Je to všade, nie je to jasné. Mne bolo naznačené mocne, že spôsobov je veľa, dá sa existovať rôzne,  hľadal som, ale priamo nenašiel, lebo iná forma existencie, vyžaduje toho veľa, často to zostane na prvom odvahe. Kvalita je treba, nebáť sa, ale ťažko zvládnuť, lebo ťa  čapnú a ty sa im predstavíš, dajú injekciu a si o dekádu späť, zmena misie, ale dane sú pekelné, celé žitie než príde nová šanca, či vhodná chvíľa, možnosť to zvládnuť, možno na to celé ďalšie žitie, než prídeš do tej chvíle a znova je ta možnosť. Život nejde priamo, len mi sa tak orientujeme v nejakom čase, asi nekončí len sa niekde objavíš pri ďalšej skúške. Je to ťažké platiť také dane, ale neuvedomujeme si to, keď spadneme aj za to zvládnuté a bude to treba znovu, nutnosť zmeniť situáciu, zmaturovať, uspieť, pridať sa na stranu tých čo to dali, svoje si vzali, ale ľahko sa ide späť, „kto vysoko lieta, hlboko padá“. 
Taký je život, sme tu uväznený a cesta von je extrémna a nie je na vždy, všetci sme sem padli, lebo sme to nezvládli a stratili status. Tak si to treba hľadať znova, Svet sa s nami pohrá, možnosti dodá, ty len ži, vyhýbaj sa lži, pravda má mocní rozmer i keď často pôsobí naivne, ale často nie ak je hlavná motivácia, tak naivitu prekoná, stane sa základná a nemenná, celistvá, cenná, proste pravda je i vzácna. Klamstvo vyžaduje odvahu a predstavivosť, pravda sa mne osobne páči viac, je pokojná, vznešená, som rád že ma to slovo teraz napadlo.
 
Je tu sila v každom detaile, všetko je mocne vyjadrené, nič tu nie je len tak, čo za bytosť je vták, vraj sú často „hajzlíci“ pre nás ľudí, väčšina tu blúdi a hrá mocnú hru života, vždy príde odveta, silné obdobie, čo nás zomkne a vyjadrí to dobré v nás, náš príspevok Svetu, keď prídeš na tú správnu vetu, ale skorej stranu, keď sa nájdeš, ďalej zájdeš. Keď vieš viac, môžeš dať príklad, ako neprehrávať, ale budovať niečo tak troška nové v danom čase a priestore.
 
Ako je nadpis tejto text Básne, pravda je extrémne náročná, umožnené nám je len niečo. Istý level pravdy, nám dostupnej, čo pustia zmysli. Máme ale extrémne bohatú predstavivosť, tam sa dá extrémne veľa tvoriť, sme proste Bohatý, máme túto pozíciu a vzácne dary, to čo mám mi pomáha bádať po vlastnej osy a v tom som bohatý. Mám v mysli pestro a ozaj tam sa dá nekonečne tvoriť, bádať, zisťovať, dozvedieť sa viac, len čo stým, ja to beriem „aj cesta je ciel“. Namier a strel, choď si svoje, vytvor nové, vyjadri názor, svoj postoj, choď do bodu zlomu, lebo tento Svet umožňuje existovať rôzne, kriviť pravidlá, pohybovať sa to po svojom v inom poňatí správneho, iné pravidla, ale to je pre veľmi šikovných. Niekto má veľa ale čo stým, lepšie keď si môžeš zobrať čo chceš a nie len kumulovať svetské Bohatstvo, ale čo stým. Je tu možnosť ak prekročíš silný rozmer, zabezpečiť si to, čo aktuálne potrebuješ, nie len peniaze, tie nie vždy treba, ak vieš svoje a si odvážny, vieš ako na to. Je to ale drahé a keď ťa raz čapnú ideš späť do nevedomosti, nesmie taký človek robiť chyby. Pohybovať sa tu dá zrejme rôzne. Možno aj to čo vnímame je istý obraz pre nás, bytosti na tom môžu byť rôzne, bohatý, chudobný, často klamlivé aj na ulici je to silný rozmer, veľká skúška a už je to tak, neznamená to že vieš viac, veľa nás sa pohybuje na ostrý noža, ľahko sa padá, netreba sa povyšovať že sa ti darí držať, všetko sa ľahko zmení, niekto je bohatý v snení, má bohatú fantáziu niekto vo vile hrá karty, vraj to tak často chodí. Stačí mať málo a vážiť si to, ako sa nechať stresovať o materiálne bohatstvo a nemať chvíľku kľudu. Bohatstvo má každí v sebe, každí dostal dar tuná existovať a je to tu pestré v každom detaile.  
 
Pôvodne som chcel napísať, len krátku báseň, bola by to aj zmena, ale nedá mi to hneď to zabaliť, lepšie je sa naladiť a ísť ďalej, potom je toho viac, len ťažšie to niekto prečíta. Ale mám to, keď to vznikne, zálohujem a dúfam, že nestratím dáta. To je tiež rozmer Sveta, to more dát, teraz je taká doba ktorá to vyjadruje, orientovať sa v tom mori dát, čo to znemená. Pravda je niekde uprostred medzi základnou bežnou pravdou, proti konšpiráciám. Sú to rozdielne Svety, ale realita je komplikovaná, strácame sa v tom. Horšie staviame sa proti sebe ako spoločnosť, o to zrejme aj ide, aby tak bolo a boli sme rozdelení, lepšie sa potom vládne, ovláda. Aj zbrane aby sa mohli vyrábať nové, treba používať, to je tiež asi motivácia, zbrojného priemyslu.
 
Sme v pestrom priestore, nekonečných možnosti, fantázia je veľký dar, môžeme tvoriť, to je vzácne, máme to radi, fascinuje nás to, každý sníva keď spí, vtedy sme v inam svete. Ozaj si niekto myslí že základná funkcia je to ako Realita funguje že nie je viac. Že verí len v Ľudí to by bol hnusný Svet. Je tu more bytostí, doslova to more, úplne iný Svet pod hladinou. Vieme svoje a je sila koľko je nám ešte teraz ukryté, napríklad pod tou hladinou, či vo vedomý živočíšnej ríše, nevieme čo sa za kým skrýva, majú isto svoju moc a nie sú tu len ako zväčša potrava.  Smrtí čelíme aj my. Myslím že hrajú snami hru, svojím vedomím, ale možno je všetko len hologram. Ja tak tajne dúfam, že poslanie tohto Sveta je pozitívne, lebo ak budeme čeliť svojim životným skutkom a niesť plnú vinu, tak amen tma. Že sme troška odľahčení ohľadom zodpovednosti, že tresty nie sú plné, lebo sme tu tak od mala vedený a taký je systém. Rebélia je asi vhodná, ako to cítime, čo ctíme, čo vieme, čo chceme, čo sa nám páči, k čomu sa kto hlási u mňa sú mocné hlasy, ktoré za roky značia ako píšem, spochybnenie fungovania Sveta, zároveň je všetko v podaní pochybností , na nič som priamo neprišiel len komplexné podozrenia.
 
Niekedy som sa tomu poddal, mal riadne fázy kedy som pátral, vnímal ten rozdielny Svet. Bolo to vždy aj čarovné, poviem vznešené, mystické. Aj nebezpečné a je mocné, že tu ešte som, akoby bola vtedy nejaká ochrana v tom psychotickom stave inom vnímaní reality v inom žití.
Dobre to zatiaľ dopadlo, som tu ,zostala skúsenosť, divné poznatky, plne iný Svet. Moc ma to ovplyvňuje a podozrenia sú všeobecné, priamo nejaké poznatky, málinko. Svet je pestrý, mystický, precízny, rozsiahly, prepracovaný do detailu, nič a nikto tu nie je len tak, všetko veľa znamená, bytosti sa tu premenia, naberú svoj existenčný smer, vyjadria Svoje, prispejú celku, spoločnosti a tá je pestrá Flóra – Fauna, Vesmír.
 
Pohybovať sa tuná je zaujímavé, tajne osobne verím že poslanie Života je pozitívne, že to tak je, lebo inak, amen tma, ako som spomenul. Systém, ako fungujeme má ohromnú silu a hej chápem že veštenie je náročné, myslím že taký ľudia sú, lebo som prekvapený čo vnímam sám. Ja ale nie som veštec ale aj vraj „máš brutálne informácie“. Chce to veľkú odvahu. Hrá to so mnou hru a raz som rozmýšľal čo sa dozvedia na výške psychiatri a prišla mi správa „aj teba niečo učíme“. Cesty sú podobné vraj tak to chodí, ale mať to naplno zažité je iné, proste som to zažil a javí sa mi že v tom je niečo osobné, podľa toho ako to u mňa chodí, že rôzne veci sa mi dostali inak, ako tomu čo tomu verí naplno a drží sa toho čo vnímal, ja to beriem skorej skúsenosť v tomto rozsiahlom Svete, indície. Tak to vyzerá,  vyzneje, tak ti vnímam, často snívam, svoj životný sen, plný zmien a znakov, ako kov na kov, také trenie, v teráriu života, javisku žitia, potreby bytia, žitia, vnímania. Vnímanie, ako osobného i celku, nie je všetko sledovať telku, internet, rádio, to by sa im páčilo. Fantázia je mocná, máme ju radi, aj nám radí, treba žiť svoj Svet, nie len ten bežný, čo sa nám núka, nie je to náhoda, sledujú sa tu rôzne ciele a to všelijaké, boj o moc. Moc je mocná. Volíme „slobodne“ len koho, ponuka je klasická, často ide o menšie zlo, odrazené od mocností a ich plánov.
 
Už stačí, aj tak túto koncovku malo kto prečíta, sám čítam malo. Preto som rozmýšľal napísať niečo kratšie so silnými slovami, ale zostalo to nakoniec pri starom.
 
Tak sa majte pekne, prajem úspešné žitie, nech je ten úspech taký čo ctíme. Prajem spokojnosť. Život nemusí byť bohatý len materiálne.

 

Každý deň, nejako. Aspekty.

 

Každý deň, nejako. Aspekty.

Mám v sebe pár pív, písal som všelijaký, len nie opití. Opitosť mi k tomu nesedí, jedine niečo kratšie to ma desí viac ako moja klasika. Mám problém používať silné spojenia, básnické mám skorej rád ľahké plynutie v dlhšom rozmere a sám neviem čo bude teraz, nepripravoval som sa a je viac hodín ako je zvyk, ale také malé vzplanutie z ktorého neviem čo bude, podlieham nude, keď som aktívne riešil hlasy, tak som nudu nepoznal, lebo stále bolo inak, nové scenáre. Povedali mi že ten posledný je posledný, zatiaľ tomu tak je a je to pár mesiacov, nič potešiteľné, troška si pýtam ďalší, ale zostalo to pritom označenom ako poslednom, nejaký incident zo základky. Životy nejdú priamo a sú v minulosti veci ktoré my nevieme, neevidujeme, aspoň mne to tak vychádza. Tak skúsim rýmovať, nech dám tomu výraz, nech to má formu, odolávať klasike je ťažké, každý má štýl, len niekto to vyjadruje takto písaním, niekto len pri pive v krčme, tam je jeho rajón, mne to dôjde málo, aby to v živote hralo, to je niekedy málo i keď vedú sa tam ťažké témy, len odchody sú ťažké, nejako sa nikomu domov nechce, tam to všetci poznáme a doma je slušne v krčme divoko, ale doma sa lepšie spí ako za stolom v krčme, otlačený a nedá sa plne vyspať po pravde neviem teraz či sa mi stalo, že som driemal na stole to skorej v robote pri viac dňovej šichte. Mňa aj zastaví žalúdok a nie som taký extrémista. A alkohol nie je jediný sú tu iné latky, ktoré sú tvorivejšie a ponúkajú v tomto viac, ale to aj krachu, iný rozmer, iný štýl, iné možnosti, iná cesta terénom, alkohol je nejaký lebo je legálny, iné veci sú iné a prejavy sú skryté v kriminalizácii, von sa nedostanú reálne prejavy, všetko je tabu, keď toho vpáliš, tak to akceptuješ, neskorej to ale tak nejde, je toho veľa, taká čierna diera v realite, Svet sa zmení, je som sa zničiť vtedy nedal a už je to dávnejšie, človek si to musí vyrovnať v sebe inak to nejde. Môže byť milión rád, prísť na to musíš sám a prijať si ako chceš ísť ďalej, no proste chceš aj troška kľud,  lekári to nazývajú blud, ale je to kvalitka, pekne ťa to nachytá a stále sa to mení, otvorené dvere, stále niekto niečo chce a je to zamotané, otázne či to chceš, ja to aj milujem, ale hádže ma to hore dole a bolo more misií, teraz plánujem kľudnejší scenár, lebo ono to nikdy nekonči, pekne ťa to precvičí, pomotá a vystaví extrému, tento Svet je moc a to veľmi, moc, moc. Slovko moc je mocné, každý svoju máme, nejako s ňou zaobchádzame, rysujeme cesty životom, neviem kde som ale moc ďaleko nie oproti rozmerom tohto Sveta, tejto reality. Ale čo som zažil bola sila, len stále málo, pokiaľ mám pokračovať v tomto Svete no amen tma, čo ešte príde, aký budem žiť príbeh, čo ma čaká je to jazda, skúšam sa zväčša nebáť, mám na to návyk, desia ma skorej bežné životné parametre a pohyb v tom, často odchádzam celý a so zážitkom, ale rozmer Sveta je mocný a ja človiečik, niekedy prihoratý, niekedy slabý, niekedy, akurát je tu toho na nás moc, ako zvládať dôležité je plávať vo svojom živote, všetko nepochopíme, všetko nie je v našej moci sme len ľudia, no a neviem aký postoj má k nám Živočíšna ríša, zrejme má veľkú moc a ovplyvňuje nás ľudí. My ich lovíme a oni neviem, zrejme psychologická hra, majú svoju hru voči nám ľudom, neviem prečo sa nám javia, ako menej, len preto že nehovoria našou rečou. Isto hrajú svoju hru na naše mysle, po pravde neviem či takto nemám aj schizu. Sme šikovný posedov je ozaj prehnane veľa, až moc, posed vedľa posedu, kde je kúsok lesa. Preto ma to nedávno vyhnalo do lesa, ale tam je nebezpečne, bol som tam cez deň v moci no to by bolo iné strachu by som sa nevyhol. V noci som šiel len na začiatku kúsok, v obkľúčení posedov. Zrejme zver ovplyvňuje lovcov a nás všetkých. Raz keď mňa viezli so záchrankou behalo hrozne veľa zveri na cestu, akoby ich tá sanitka vedela privolať, po pravde neviem ako to funguje. Veľa je asi hologram, ale čo to znamená neviem, napríklad voči svojej osobe, nejako žiť musím. Snáď moja cesta má i plusy, som konzervatívny, i pestrý, tak nás vedú cesty, sú to známe javy, ale zaujímavé, že človek sa pri tom stretne napríklad s prameňom nejakej rieky, tak to myslím chodí, ale nazývať to len blud, tie klasické miesta, že nás to zavedie, inak mi nevychádza len že je to riadené niečím vyšším, také bludy a halucinácie. Má to kvalitu, to že to takto chodí ma neuspokojuje, lebo je to riadne, taký prameň rieky, buchot ako ťažký stroj, zďaleka počuť. Podľa všetkého tak to býva že to schizofrenik má po ceste, obdobné veci, ale podivné. Lekári len bludy a halucinácie po pravde v tomto meradle aj ich klasifikácia vyzneje ako bludy a halucinácie oproti realite ako to v skutočnosti je. Zatiaľ ani nepoznáme vlastné vedomie a to zvieracie už vôbec, aké sú naše vedomia, vieme málo teda aspoň verejne, čo kto vie neviem, možno sa to niekde pri štúdiu preberá, neviem na koľko presne, ale je to potom v tom skryté, poctivo držia tajomstvo, asi ako svoju výhodu, lebo tam sa človek priamo nič nedozvie, len krútia hlavami a že bludy a halucinácie a hotovo. Život je ale pestrý a jedincov to neuspokojí, majú svoje záhady, ktoré im cestu skrížili, svoje si stým užili, keď ten hlavolam lúštili, žili. Nie každý je ale milí a to na všetkých frontoch, na každej strane barikády, každý svoje chráni, svoje pravdy, svoje i zmienené bludy, halucinácie. Zapisujú svoje, niekedy, nepíšu, čo potrebujú, ale nie je to len zle, lebo ma to naučilo, že poradiť si musím hlavne sám, ozaj nikto ti nedá návod na život jedinca, sme stále troška originál, cestu si musíme nájsť a to je na tom fajn. Ja som to troška vypálil trebárs tuná že otvorene píšem, nerobí to každý, nech to nie je navždy, tvorivosť cením, aj ohľadom že to mám v živote, ako spoveď jedinca, čo to rieši. Nech to nie je len že bludy a halucinácie a to vše. Pre toho človeka je tam osobný život, nevyhne sa tomu, som zvedavý či dôjde bod zlomu a uvidím viac, budem to tak hrať, hľadať. Teraz som vo fáze že chcem viac kľud, brať poctivo lieky a Žiť kľudnejšie, nútia ma parametre žitia v tejto realite v tomto spoločenstve, i keď zaujímavé je to pekelne, ale ozaj neviem, či ozaj nie pekelne. Momentálne mám kľud v mysli, teraz ma trápi ako práca a tak ako zvládať, peniaze sú treba a keď chcem ísť ďalej potrebujem zvládať aj pracovné veci, nie len keci, okolo tejto veci. Svet ma parametre za čo sú peniaze, niekedy to pôsobí ako hračka, keď to niekto dokáže, ale tak to má len niekto, často jedine denno dennou prácou, práca šľachtí a to takmer každá tá poctivá. Špinavé ruky čisté peniaze, asi to tak je. Nie len klamať a čakať na podpis. Remeslo má svoje čaro, som rád že som absolvoval cestu v elektrotechnike, nie som nejako odborník ale vynašiel som sa v daných úlohách a získal som k tejto profesii vzťah. To čo mám v živote mi to troška komplikuje, ide o elektriku a bezpečnosť je dôležitá aj oprávnenie je nutný súhlas lekára. Dlho som išiel a neriešil, ale odkedy som požiadal o invalidný, tak je to iné. Montuje sa to do môjho montovania.

 

Písanie som si obľúbil, vždy treba zvoliť nejakú hudobnú kulisu, podľa nálady, alebo niekedy len tak čo je momentálne aktuálne. Dnes mám otvorené pivko a je to ozaj nezvyk, bol som na pive, kúsok v krčme a napadlo ma že skúsim aspoň kratšiu básničku ale nejako mi nejdú do scenára, tie silný básnické výrazy a tak to ťahám a píšem viac, dlhší text. Aj z tohto nebude text-báseň, označím to len ako text, to sa rozhodujem niekedy neskorej, počas písania. Ale dnes podleziem latku, čo nerád, lebo čas dňa ma tlači, chodím skorej spávať, ale tú latku v dĺžke nerád podliezam. Ale vždy sú nejaké okolnosti okolo písania, musím to tak brať. Vnímam ale ten rozmer pivka, prichádza únava, sranda že ozaj po pivku mám teraz premiéru, tak to musím brať ako motiváciu, čo z toho vytiahnem. Posuniem večierku a po tomto rezignovanom čase uvidím koľko pribudne.

 

Momentálne po čase začínam pracovať a nie je to ľahké, pozíciu montéra som dlhšie nerobil, len súkromne, pre rodinu a známych no a čo neurobíš to nemáš, vnímam aj tok času a to že som si odvykol, teraz som montér ale viac ma baví práca servisného technika na nejaké únosné mne, zariadenie. Cítim vek ale zase som schudol tak je možnosť lepšej pohyblivosti. Nevyberiem si momentálne, ako som si počas života hľadal práce, zažil som keď som si mohol vyberať a inokedy aj po krátkej dobe som bol na tom na pracovnom trhu zle. Naozaj každé hľadanie práce bolo iné, bol som v inej pozícii. Momentálne doktorské bránenie, jazyková zlá vybavenosť. Ale mám dôchodok čo je nejaká suma, telefón v daný termín cinkne i keď sa nedarí a som doma. Po pravde keď som mal aktívne v mysli, nepoznal som nudu, vždy bolo čo riešiť, teraz mám kľudnejšie v mysli ale prišiel atak nudy. Beriem to skorej ale ako relax nie len nudu, vzácny je aj väčší kľud. Po pravde posledná fáza mala riadne parametre a chcem si to pamätať, ako skúsenosť, zážitok, to som ozaj troška vyliezol z komfortu, klasického žitia, ale Žiadna sranda a to je na tom mocné, že to má vyjadrenie v rámci života, tejto reality. Len neviem stále čo so sebou nesiem z minulosti, aj v tomto živote je plno záhad, čo a ako a z minulosti mimo tohto života, čo bolo predtým neviem, že by som tu bol teraz akože raz a to je vše, asi niečo za sebou ťahám z minulosti, ale aj teraz je toho dosť, čo to znamená, ako žijem, čo vnímam, aký som, čo robím, ako sa správam.

 

Tak prvé alko písanie. Ale vždy som rád ak sa rozhodnem a niečo napíšem, predsa vždy niečo preberám, niekedy možno filozofujem, niekedy mudrujem a veciach čo sú viac ako ja viem. Tajomstvo, mystérium, vnímanie.  Na blogu mi záleží, neriešim tu všetky veci, ale skorej to beriem ako také uvažovanie a sám seba tak učiť, nie sú to nejaké veľké pravdy, skorej také voľné uvažovanie, nemôžem povedať, ako ma jeden človek napadol že si musím stáť za svojim názorom ale často je to skorej také uvažovanie v danom čase, neuvažujem že píšem priamo nejaké veľké pravdy, skorej že nad niečím uvažujem a to za klávesnicou pri vypisovaní. Hej vypisujem sa troška.

 

OK tak to je vše, začal som neskorej a tak skorej končím, čo je také, ale tak to funguje. Troška uvažovania, mám za sebou, teraz ma čaká proces uverejnia na blogoch, mám dva obsahovo rovnaké, tie isté články, len vzhľad je iný. Dopijem pivko  a pôjdem spať. Dobrú noc pomaly, teraz v tejto chvíli. Každý to má inak a niečo za nami zostáva ako minulosť, aj tým čo sa mi dostalo do života, zvykol som si že dôležitý je prítomný okamih, niekedy a to často sa inak nedalo, lebo v mysli bolo rušno. Mám takú myseľ, musel som sa prispôsobiť. Uvidím čo príde, svoj život mám rád taký aký je. Beriem to ako spestrenie života, ako zážitky nevšedného charakteru.  Maj sa OK.

 

 

 

Cesta terénom. Blúdenie civilizáciou. Pátranie.

 

Cesta terénom. Blúdenie civilizáciou. Pátranie.

 

Pokračovanie - Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

Odstavil som auto pri poľnej ceste a rozhodol sa ísť k lesu. Kľúče som dal na motor a zabuchol kapotu a hneď bolo jasné že musím ako teraz riešim, priblížiť sa k zvery v lese. Rozhodoval som sa čo mám všetko nechať, doklady, peňaženku, mobil som nechal v aute a rozmýšľal som čo nechať na sebe. Aby som mal bližšie k tej zvery. Zostal som ešte oblečený, v teplákoch, tričku s krátkym, dlhé na páse a tak aj zostalo a v mikine, topánky tiež zatiaľ zostali. Tak som vyrazil k lesu a bolo tam množstvo poľovníckych posedov. Postupne som sa vzďaľoval a rozhodol som sa odbočiť v pravo, aj keď rada bola ísť radšej v ľavo. Vraj kráčam po strelnici, počul som aj štekať psa, dúfal som že po mne nijaké nevybehnú, bola tma a zem bola vlhká, lepila sa na topánky. Bol som v tom že zostanem v lese a zrazu sa na obzore vynárali svetla, dediny a tak nečakane že sa zase objavím v civilizácii.

 

Ako som sa blížil začul som ženský existenčný výkrik, znel znepokojivo a vraj mal niečo s mojou schizou, jeden element ktorý ma sprevádza vraj to bola taká nejaká bytosť. Obec sa volala asi Skačany i keď mne zostalo zapísané ako Sučany ale tie podľa mapy tam nie sú, tak asi Skačany. Prechádzal som po uliciach a na jednom mieste boli 2 suv pred bránkou a boli prázdne a naštartované, medzi nimi Octavia kde niekto sedel. Núkalo sa odisť na niektorom aute a vraj sharovanie áut v rámci rodu je ok. Ale šiel som ďalej po dedine. Niekde tam ako som šiel smerom odkiaľ som počul výkrik znel silný zvuk akoby šiel ťažký stroj, keď som sa priblížil došiel som k prameňu rieky Nitrica, bol to buchot riadny zo zeme tam búšila voda v pravidelných rytmoch, také niečo som ešte nevidel. Šiel som ďalej a kúsok bolo jazierko a z pod hladiny vyletelo asi 5 krát 10 kačiek. Vyletovali z pod hladiny nie z hladiny na nej nič nebolo, akoby dokázali vo veľkom množstve existovať pod hladinou.

 

Na obzore sa objavovali hory predo mnou a vyrazil som tým smerom, k horám. Kráčal som po poli smerom k horám a občas sledoval srnky, ktoré behali po poli ako som ja išiel.

Ochutnal som trávu na poli a bol to úplne chutný pokrm. Smeroval som smerom k lesu. Prišiel som cez pole k nejakej farme, vraj tomu človeku kráčam po poli a bolo na zváženie či pôjdem za ním, ale nešiel som, šiel som ďalej. Prišiel som k potoku a boli tam miesta kade chodili srnky. Tak som si vyzul topánky a tie zostali tam na poli i ponožky. Chcel som prejsť na jednom mieste kde chodili srnky, ale zaboril som sa po kolená do blata, tak som šiel kúsok ďalej kde bolo menej vody. Vkročil som a zaboril som sa zase po kolená do blata, ale prešiel som ďalej cez potok, už bez topánok a s teplákmi vyhrnutými po kolená. Pokračoval som po lúke smerom k horám. Dorazil som k lesu a cítil rešpekt ako vstúpiť do lesa, aby som mal väčšie právo. Boli tam bobky od zveri, na kraji lesa a po pravde dal som sa ich jesť a nebolo to nič hrozné ako zomletá tráva. Obzrel som sa a videl na kraji lesa mŕtvu líšku s hrtanom vytrhnutým a neskorej som zistil že chýbalo jej srdce. Prekvapilo ma že som si ju nevšimol ako som prichádzal lebo bolo tým smerom, ako som prišiel. Objavilo sa že by som mohol líšku aspoň ako tak pochovať. Nemal som nič a začal som na ponúknutie dolovať jamu na pochovanie, prstami na rukách, bola tam pevná hlina, šlo to ťažko. Začul som vetu ci nie som schopný vykopať poriadnu jamu zubami. Zistil som že ak dodržím to že zaberiem ústami tak že mám plné ústa od zeminy ide to dobre, keď som zaryl menej šlo to horšie. Tak som kombinoval rytie ústami a prstami na rukách. V diaľke akoby bola nejaká bytosť vo vzduchu, vyznela ako poľovník, taký nad osadou odkiaľ som prešiel. Pocitovo akoby sa pomaly približovala. Potom prišlo auto, poľovník s flintou, šiel kúsok odo mňa  a zastavil sa a povedal že podľa neho by to človek nemal robiť, ja som pocitovo chcel získať právo zblížiť sa so zvieracou ríšou. Ako som kopal asi 40 minút vnímal som na kraji lese nejaký ženskú bytosť, vraj pani toho lesa. Bola oblečená čo mi ponúklo že netreba sa vyzliekať ale da sa oblečený, čo bolo fajn, lebo neskorej som narazil zase na civilizáciu. videl som pri strome ako z poza neho vykukuje nejaký mladý muž a vybral som sa potom tým smerom, vraj je tam riadny posed. Tak som už bol v lese po tom obrade pred vstupom. Bolo tam množstvo posedov, bol som už na boso a vnímal že tam nie som sám. Možno aj polícia, poľovníci ale v inom vyjadrení. Nebolo ich vidieť ale cítiť ich bolo, ich prítomnosť. Šiel som cez lúky lemovaných posedmi.  Šiel som  cez viac kopcov, občas sa objavila nejaká zver. Na jednom mieste som zase ochutnal trus bylinožravcov a nebolo to nič hrozné, ako pomletá tráva, vraj je to bohaté na niektoré látky, nejaké siričitany vraj.

 

Núkali sa mi informácie o realite, vraj je to hologram aj príroda a zver že sú vraj navádzače a smerovače. Vraj tam ako ich vnímam, vraj je to hologram a pohybujú sa vraj nejako do boku, nie tak ako ich človek vníma. Šiel som potom kopec za kopcom a narazil som na nejaké miesto kde sa niečo niekedy ťažilo, riadna nejaká vápencová jama. Bolo to vysoké a stál som hore na kraji, Núkalo sa skúsiť skok, núkalo sa že odvaha má svoje vyjadrenie a že táto realita je taká. Že smrť nie je koniec ale chce to odvahu. Len sa mi núkalo či to mám vychytané a to asi nie. Zišiel som dole v kopci boli diery a zo vzdialenosti som videl akoby v tom kopci boli bytosti. Na blízko už nie. Vraj si to treba s nimi dohodnúť a oni vraj zachytia keď človek skočí. Ale forma dohody bola problematická. Tak som šiel ďalej už tam bola poľná cesta no a samí posed niektoré fakt vybudované, miesta na streľbu. Narazil som na závoru a vraj keď ju prejdem nie je cesta späť. V diaľke sa objavila civilizácia a dostalo sa mi vraj je to koncentračný tábor a vraj stým mám niečo spoločné, akoby bol pod mojim vedením kedysi v minulom živote. Bola tam biela stavba a kúsok na kopci cintorín. Neskorej som tam prišiel a na prekvapenie to bol kostol. Celý biely. Tam som sa dostal tým že som nemal topánky do pozície bezdomovca aj deti na ulici ma mali za bezďáka a pokrikovali. Tak som sa dostal do civilizácie a už v nej zostal, bez topánok v mikine a teplákoch. Zotmelo sa a pohyboval som sa po tom cintoríne a bol dohad že či nemám niečo s ich úmrtím, bolo to celkom strašidelné, ale to som neriešil. Odišiel som z cintorína a na prekvapenie hneď kúsok bolo ďalšie mestečko, bolo jedno na druhom. Tak som sa dostal do trojmestia, kúsok od seba, boli ozaj blízko seba, zapamätal som si len Veľké Krsťeňany.  Chodil som stále a bol som v tom že zastavovať ani nie je správne. Po pravde bol som aj na pár dvoroch, ale obišlo sa to bez konfliktu, bez stretu s niekým. Pozrel som kostoly, ktoré som stretol, dalo sa tam odpočinúť, len zastavovanie ma unavovalo.

 

Došiel som k vyhasínajúcemu ohnisku, plného  uhlíkov. Vraj keď sa tam postavím na dvanásť hodín do uhlíkov, niečo mi dá. Že nesmiem vnímať žiadnu bolesť. Prešiel som cez to ohnisko, chodenie po uhlíkoch a dalo sa. Keď som sa chcel na tu výzvu postaviť do ohniska hneď som vyskočil. Tá situácia bola také déja vu. Zdalo sa mi že som v tej situácii dávnejšie už bol. Pripomenul mi to jeden človek ktorý vyšiel na ulicu, že som to už kedysi vnímal bol tam. Chodil som neustále, všetko zostalo v aute, bez telefónu na boso ľahko oblečený, ale zima mi nebola, naopak keď som sa chcel u ohniska zohriať, bolo mi zima. Chodil som navštívil pár miest na jednom dvore kde som vnímal divné bytosti, chodili okolo domu so svetielkami s takými modrými svetielkami, pri hlave. Tam som našiel uterák a zabalil si nohy, paradoxne vtedy nastal zlom a ako som si chcel zabezpečiť nohy, látka mi nohy spálila a ledva som potom šiel ďalej. Presedel som noc a predriemal na nejakom dvore na stoličke bol tam na dvore psíček a robil mi spoločnosť. Tá stolička bola ako dar z nebies v susedstve ten divný domček s tými svetielkujúcimi bytosťami. Ráno som ledva odtiaľ odišiel, nohy som mal zničené po tom pokuse o ošetrenie. Pomaly som šiel okolo aj v noci chodili autá asi som im vadil ako vtedy bezďák. Zastavila ma aj policajná hliadka a nadiktoval som vymyslené meno, ale ako som neskorej v Pezinku zistil, nebolo vymyslené ale taký človek aj existuje, asi viem kto to bol, raz som sním bol na izbe, ale meno som si pamätal len krstné. Bola zima ale paradoxne mne zima nebola, tričko s dlhým rukávom zostalo ako rezerva obviazané o pás. Prešiel som nejaké dvory, kde sa núkali rôzne akcie a dozvedal som sa informácie.

 

Začalo svitať a bol som v nejakom neznámom meste. Chodil som tam. Po pravde skúsil som si kradnutie. Ukradol som brýle, nešlo mi o to čo, ale len si skúsiť aké to bude. Keď som v potravinách zobral pivo a syr nahlásila ma nakupujúca, že ma videla, no musela nahlásiť, ale OK. Potom som zistil kde som prišiel som na vlakovú stanicu a Partizánske. Tam za mnou prišiel nejaký róm a že má pre mňa ženu, bolo mi to vtipné. Ale už som bol oblečený, lebo som sa zastavil pri tom ako som ledva išiel v istom pneuservise a tam mi dali, topánky, ponožky, vestu a bundu, čaj. Pofľakoval som sa riešil čo je táto realita zač. Núkali sa mi rôzne scenáre ako existovať tuná a to už dlhšie. Tu som bol v pátraní, ale pravidlá pre mňa platia, ako sa vyhnúť bežnému existovanie na to som neprišiel. Fajčil som vajgle zo zeme, nemal som ani zapaľovač.

 

Došiel som k budove, neskorej, bolo tam toho viac. Ocitol som sa pri budove múzea Baťovcov, asi hlavne Tomáša a prišla ku mne von pani, že či idem na návštevu ale ja že nemám peniaze, ona že je to zdarma. Tak sa mi dostal výklad o minulosti, bolo tam množstvo obrazov, ako rodokmeň a historickej obuvi. Upozornila ma že evanjelický kostol nie je ani na mape, ale ukázali mi kde je a katolícky že je tak na konci námestia aby ho každý videl. Na ten evanjelický že sa ide z námestia po červenej ulici. Ale na mape nie je, ukázal len kde je. Požiadal som ju o pohár vody a ten plastový pohár som si postrážil a mám ho. Zapísal som sa do knihy, ako prvý v roku 2025.

 

Šiel som po meste a narazil najprv na advokátsku kanceláriu, čo som špekuloval či neskúsim sa pobaviť, ale neurobil som to, bol som zablúdený. neskorej na policajné územie, bola tam značka. Policajt v civile ma zastavil a vraj som včera v noci povedal nejaké nepravé meno a zobrali ma na policajnú stanicu. Kde zistili že som troška kradol a zisťovali identitu a zistili že som v pátraní. Pozerali sa dosť drsne ale policajti čo šli po chodbe, slušne, až moc pocitovo, zdravili. Vypočúvali ma stále dookola ako to chodí, navádzajú vyložene na klamstvo a pravda je asi správna cesta, tak fungujem a nestalo sa tam nič radikálne. Som si prečítal čo nepásali tie policajtky a asi pravda je správna. Prišla záchranka aj tí ma vypočuli a dali nechcenú injekciu vraj ak nie tak s policajtami k zemi a potom injekcia, tak mi je nakoniec dali. Dobrovoľne na silu. Previezli ma do nemocnice na prevoz do Pezinku. Vraj môžem byť rád že sa tá záchranka našla že bežne nemajú čas. Tie prevozy sú vždy špeciál. Ale bol to kľudný prevoz, bez policajtov, len muž šofér a pani sedela za mnou. Na konci keď som dorazil do Pezinku, kde na vrátnici sa zahlásili že ide pacient s Partizánskeho, povedala že som bol kľudný a to som bol, predsa mám aj skúsenosti.

 

Tak som sa ocitol v Pezinku, kde to už poznám. Posledný pobyt som videl Pezinok pozitívnejšie, zdalo sa mi že po zmenu primára sa to ešte zhoršilo, ale ani nie, je to iné a je tam viac zdravotného personálu a niektoré terapie ako muzikoterapia sú fajn a osožné. V Pezinku som bol 80 dní, čo je dosť a troška ma trápilo že to liečenie trvá toľko. Ale teraz mi menili lieky a za dosť zrejme drsné, Leponex.  

 

Bol som zablúdený a absolvoval som túto misiu, zablúdený, nevediac ako ďalej, to Partizánske ma prekvapilo aj Veľké Krsťeňany, lebo mám veľké pochybnosti, nie náhodou na kresťanstvo, či som neurobil chybu keď som sa dal pokrstiť, prijímanie, birmovku, zvažoval som vystúpenie. Vraj nie je jedno pri pohrebe ako sme pochovaný a vraj je rozdiel reči duchovného pri pochovávaní muža a ženy. Vraj ten rozdiel robí veľa.

 

Tak som absolvoval túto misiu, článok je pokračovanie minulého – Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

 

Bola to divná cesta, plno skúseností a poznatkov, isto som nenapísal všetko len čo ma napadlo taká os príbehu aspoň. Teraz som doma a dám si pozor, bola to znepokojivá cesta, ale taký je môj život, nebolo to po prvé, mám to dlho. Naše životné cesty nejdú zrejme tak priamo ako sa nám v spomienkach javí. Sú tu rôzne odbočky a podobne na základe toho déja vu a predchodzie akcie a misie.   

Život je členitý, nie je to tu nejako naivné, to vôbec nie, ale komplexné cesty a javy. Nám sa javí ako priama cesta, ale sú tu odbočky a my vnímame čo vnímame. Článok budem možno dopĺňať, napríklad som sa objavil na cintoríne a bolo tam svetlo na senzor pohybu,  videl som u každého hrobu zohnutú bytosť ako človeka keď bolo zhasnuté, po zasvietení postavy zmizli. V tme som videl bytosti, ako zasvietilo zmizli. Riadne som sa prešiel a troška možno mal omrzliny s popáleninami, bol som na boso v zime. Ale nebol to problém až ošetrenie narobilo problém. 

 

Tak som popísal túto misiu. Maj sa fajn a buď obozretný,  deja sa tu toho veľa, vnímanie je iné, ale všetko sa raz ukáže, čo cením, že sa mi to núka už teraz, čo nemá každý. Môžem bádať. Ale raz. Raz príde aj iný čas a iné vnímanie. Pekný deň.

 

Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

Bolo rušne obdobie a cítil som nutnosť niečo v tom smere podnikať. Začnem tuna. Doviezli nám fúru dreva. Bol som na tom vtedy tak že som testoval existovať bez spánku asi 3-4 noci som nespal. Bol som v krčme a dal som si viac piva, zrovna mi ho “kamoši” kupovali, nemal som veľa eur. Po pivku som zaspal, unavilo má to. V ten deň som fúru na dvore uložil. Ohľadom komunikačných a faktorov spoluzitia s mamou. Býva to ťažké keď človek zostane žiť s rodičmi. U mamy dopadajú komplikovanejšie témy plačom či výstupom. Nedá sa v takom prípade moc pozitívne žiť, takýmto spôsobom ma drží v hrsti a vo vela faktoroch má to ubíja, nedá sa stym pohnúť a ubíja to. Tak ty o ale asi často chodí keď chalan zostane v dome s hlavne mamou. Zareagujem troska nevrlo na pochybnú otázku a hneď že čo ona komu urobila že sa nemôže ani opýtať, takouto taktikou má to ubíja. Kalkulovanie so smútkom, čo ženy asi často používajú .

Dostali sa mi rôzne informácie o tom dreve na dvore. Že nebolo správne ho upratať, že to nebolo vhodné k človeku čo to drevo doviezol a vyklopil, že to bolo zrovnateĺné s krádežou kopy niekoho iného v lese, že ne bol správny čas to drevo uložiť. A tak po krátkom spánku som o cca 5 ráno urobil rozhodnutie to drevo vrátiť späť na kopu na dvore, prehádzať. Potreboval som to ako krok proti mame a jej uplakanej a ublizenrj osoby. Potreboval som tento krok na odrazenie tejto vzťahovej veci na spolužitie. Urobiť to aj preto. Akt odporu, voči tomu čo skryte prebieha. Bolo ráno, mne ten čas vtedy bol voľný, akcia v komplikovanom Svete.

Za chvíľku mi volal jeden chalan čo chodí do baziliky a požiadal ma o niečo na jedenie. Akurát mama dopiekla kura a tak som mu trocha zobral, síce akurát bolo omša nedeľná čo mi nevyhovovalo ale čo už. Potom som v bazilike chvíľu zostal a dostali sa mi informácie čo sú tie dve bytosti v zlatej farbe s krídlami zač. Na ľavo že je tvorca teda myslím že tak mi povedali, tvorca, správca niečo tak, živočíšnej ríše a na pravo že je ocas. Čo je zrejmé tak tuná delené. Na existenciu niektorých bytosti že by ich zaujímal môj názor prečo existujú. Vyrazil som, teraz neviem či som sa stavil ešte doma myslím že hej, tak naslepo s plnou nádržou do terénu . Nemal som predstavu kam pôjdem ale cesta má zaviala do Senice, aj ku Kunovskej priehrade. V mysli bolo rušno a nie len v mysli, ale aj priamo v životnej realite. Bol som psychotycký a taký bol aj Svet. 

Zastal som u priehrady mal som obdobné auto môjmu z požičovne moje auto bolo v servise v Prahe, čo je také. Nabúrali ma v Brne a riešil som to cez poistku PZP vyníka a mohol som si vybrať servis v Čechách a tak som to riešil tam. Tak som mal auto z požičovne s českými značkami. Samo sa zamikalo po chvíli a tak ako som zastal u priehrady cvakli zámky, tak som zostal v aute. V diaľke pri priehrade blikalo nejaké auto, ale nešiel som tam I keď sa to javilo ako varianta. Auto ktoré bolo kúsok zaplo diaľkové a tak osvietilo priamo “búdu” na priehrade kde sa vypúšťa a reguluje. Neviem ako sa tam ide, nie je na brehu. Tam sa mi dostala informácie že tam sa raz stretnem s Ježišom. Pôsobilo to dosť strašidelne. Potom mi povedali že je to územie jedného učiteľa zo základky, pán Š. Popošiel som kúsoček na druhú stranu s vraj územie tej osoby. Troška má to vydesilo ale hlavné pravidlo ktoré sa mi aj núka je nepodliehať strachu. Auto mi dvakrát poskočilo. Možno preto že som mal ručnú brzdu a možno zaradenú rýchlosť a pustil som spojku neviem ale aj keby, poskočenie bolo žiadané a skoro mi ušlo.

Tak som vyrazil smerom ďalej a všetko už bolo inak. Situácia sa zmenila. V mysli som mal aj viacero indícií že autohavária je komplikovaná udalosť, otázne čo sa stane. Bolo tých indícií viac ale nechcel som to testovať. Ak sa to dá isto je to komplexné. Treba to mať vychytane. Troška sa mi to núkalo a napríklad keď som nad tým rozmýšľal išiel som do bočnej uličky za budovu a bola tam stanica na nabíjanie elektromobilov. Tak možno s elektroautomobilom je to možné, že to je možno tak, ale tak to chodí, cesta sa ukazuje a vyvíja ďalej, podľa “rozhodnutí”. Stále to ide vpred ako navigácia. Takto sa odvíja realita, ideme a krásne sa nám risuje, riskuje cesta. To vnímam dlho a preto aj úvahy čo sa stane napríklad po sebevražde. Že to asi nie je koniec ale čo bude núka sa mi všeličo, hocijaké podobné postavy a veľa podobností, núka sa mi to dlho. Aj mne hovoria či som nebol tam, či ten, niekde.

Čo sa týka navigácie vraj to nie je len tak, potom nám vraj navigácia vytvára realitu a ide ona, ak ideme podľa máp a cedúl je to iné. A internet je často zavádzajúci. Inak telka pōsobí často hlúpa ale taký človek ako ja ju niekedy vie vnímať intenzívne. Aj často prihluple programy v silnejšej realite, pôsobia intenzívne a je tam kopa informavii. Napríklad aj časopisy sú zaujímavé, asi viac aj ako bežné knihy proste časopis.

K tomu Kunovu a k tej info o učiteĺovi, to je ich profesia a majú vplyv na generácie je to ich pozícia. U mňa je neustále rušno a neustále sa mi núka iný scenár mojej a celkovej reality. Je to tak neustále a dá sa povedať pravidelne sa nechávam nachytať.

Hovorili niečo o sexuálnom škandále zo základky, hovorilo to tak neurčito. A že to musel byť prúser. Niečo sexuálne v detstve evidujem, ale toto nie. Vraj toto je posledný scenár a iný už nebude.

To ma vystrelilo a bolo to desivé, lebo som cítil veľkú ľútosť, čo sa to muselo stať. Previnilosť. Tak som sa rozhodol že idem na slepo, ono realita a tak je to celi čas veľmi dobre reaguje na moje rozpoloženie a “bál” som sa že keď zastavím bude zle. Nejako bola slabá premávka, zmizli mestá vnimaje akoby boli len cedule.

Pracoval som so scenárom, trocha ma trápilo ako sa musí zle žiť zvieratám v lese, keď im hrozí také nebezpečie, nie som z toho nadšený a núkalo sa mi vyraziť do lesa a skúsiť tam aspoň krátko existovať. Smrť čaká ale aj nás. Zabočil som na bočnú cestu a predo mnou boli srnce, či jelene a rozutekali sa. Ale nevystúpil som držal som si takú ochranu auta. Keď utiekli napravo svietilo niečo, svetielkovalo, ale zostal som v aute.

Pokračoval som ďalej. Prvý signál na priehrade Kunov a tento som nesledoval zostal som v aute. Ono aj tak zacvaklo zámky. Šiel som ďalej a rozhodol sa že auto niekde odstavím a pôjdem do lesa a nechám svoje veci v aute. Troška som nemyslel na blizkych že nebudú vedieť kde som. Myslel som len na seba. Tú vec čo vnimam je ťažké vyriešiť je to skorej neustála cesta. To že stým neviem uspokojivo pohnúť občas ma osloví skúsiť ratadikány krok, ako teraz.

V mysli riadna priama komunikácia, ktorú som teraz neignoroval, občas sa vydám do terénu.

Predtým som troška bádal kade tade, čo som troška popísal minule.

Nakoniec som dorazil na jedno miesto, bola tam taká betónová jama, divná pocitovo i opticky. Nevedel som či dokážem spraviť tento radikálny krok. Uvažoval som a ešte ako. Napadlo ma úplne všetko nechať v aute, prišla rada že kľúče sa pokladajú na motor. Tak som to spravil. Otvoril kapotu dal kľúče na motor, zabuchol som kapotu. Niečo má štiplo do ruky, nevidené No a hneď som bol bez všetkého, všetko zostalo v aute. Len Ja, tepláky mikina, tričká s krátkym s dlhým a zatiaľ topánky.

Dlho som sa tam nechcel zdržať boli tam domi. Vyrazil som smerom cez pole k lesu v ústrety mnohým poľovníckym posedom.

Nevedel som čo bude, premyslené som to nemal. Zostal som sám bez niečoho, lebo ma aj celý Svet i môj osobný trápi .

 Tak radikál. Pokračovanie na budúce.

Flákanie kade tade. Miesta a sila.

 Flákanie kade, tade. Miesta a sila.

Niečo z poslednej doby. Flákal som sa s fábiou v Smrdákoch, ocitol som sa na cintoríne u 300 ročnej, myslím lipy. Chcel som tam stráviť noc, ale nakoniec som tam bol kratšie a bádal inde. Na cintoríne bolo veľa anjelikov pri pomníkoch s vystrečenou nohou. Pár som ich pobozkal na nožku, evidentne tam boli i na tento účel. Oslovil som jedno dievča s psíkom, mala ho na krátko na vodítku. Nevedel som ako to je a psíkom sa všeličo vysvetľuje ako som zistil. Bola to nakoniec fenka a vraj mám hovoriť. Pracoval som vtedy so scenárom a ten je každú chvíľu iný, že človek, ja ako chalan by mal zostať v jednom a to prvom vzťahu, že viac je už nižší level existencie a problém, usmiala sa lebo som jej to hovoril. Prišiel jej otec a poznamenal že psík je suka zachytil moje slová.

Ako som bol na cintoríne bral som to že zrejme si zaslúžim trest, že som na tom negatívne voči tým hrobom. Prišli 3 ženy s psikmy a oslovovali ich ženskými menami, fenky. Pre mňa špecifické, lebo nútene pracujem v oblasti rovnoprávnosti, ale v opačnom garde. Som muž a to je pre mňa dôležité tak to vnímam tak. Cítil som nebezpečie, že sa mi tam niečo stane, ale vraj jeden hrob bez dátumu smrti myslím je vraj najväčšia ku… môjho života. Čo sa vyjadrilo že možno nie som vo vynnej pozícii ale možno v kladnej. Silno je hre moja minulosť, moja karma. Kto som bol, kto som. Dlho stretávam ľudí a vnímam podobnosť na iného človeka, viem že myšlienky, čo nás napadnú nie sú náhoda. Dlhšie sa má aj hlavne v psychiatrickej mocnici, že či som bol tam, či tam, či väčší špecialisti že má priamo poznali ako iného človeka.

Intenzitu prostredia tohto Sveta, som vnímal, hocikde, všade. Troška som si prešiel v okolí, rôzne miesta a veci vnímam špecificky, ako to je v rozmere ženy, muži a tejto reality. Moc má to tam ťahá a scenárov je neuveriteľne veľa, často každých 20 minút iný. Neskorej mi povedali drsne jeden scenár a ten je vraj posledný, ale to nabudúce.

Pracujem z rovnoprávnosťou ale z opačnej situácie a nie len že ženy sú len obete ale že majú veľa svojích výhod, zbraní ako sex a ďalšie. Dostávam od toho riadne ale je to tak že som muž a takto sa to rieši, nie je to až tak prekvapivé opačne nesú zodpovednosť one a po pravde bude to zamotané, mne prezentujú ženy v sile a to hlavne cez náboženstvá. Ak nesú plnú zodpovednosť, že nie sú zvýhodnené ako sa mi dlho núka, budú to mať drsné.

Troška bádam no a tu sú iné miesta. Všade hrôzostrašné miesta. Všade zanedbané a strašidelné miesta, hlavne v noci. Opustené ale i obývané miesta. Je to všade, miesta dýchajúce minulosťou a stopami času ovplyvnené miesta. Stačí zobrať našu dedinu, strach a hrôza čo tam máme hneď v centre ale všade. DSS v kaštieli, rozbitá konzerváreň, DSS pre starších, medzi územia, všade okolo. Všade okolo je intenzívne prostredie napríklad na dráhach. Nebol som všade ale také je tu prostredie, neupravené, s rukopisom času, či nové veci v temnom rúchu. Miesta sa aj inak vyjadrujú, záleží od času, spôsobu obhliadnutia, deň, noc, baterka, či bez, strana cez ktorú sa blížime, z predu či zo zadu. Videl som kadečo a dostával rôzne info.

No mám to troška hororové a každopádne je tu kde, čo študovať. Budova fontány, novo stavba na ktorú priamo upiera zrak stĺp na hlavnej križovatke, panna Mária, ktorú beriem rôzne, ale silno v živote vnímam jej vplyv, ale som okolo nej neistý, nie som plný nejakej dôvery, len viem že je mocná. A kresťanstvo sa nám tu mocne a dlho núka a ostatné odsúva. To ponúkanie, socha piety všade, ukrižovaný Ježiš všade. A je toho ozaj prehnane veľa a všade. Viem že je to ohromná moc a mám pochybností. Len trebárs ešte som nebol tej dobroty a nečítal som ani bibliu. Náš dvor je tiež miesto, čo má troška vystrašilo no ale ono je to všade.

A potom príroda, stromy, všetky rastliny, jazerá, potoky no a zvieracia ríša. Sochy na oltáry v Šaštine zo zlata s krídlami na ľavo tvorca živočíšnej ríše a na pravo ocas. Tak to býva v živočíšnej ríši. A povedali mi že ohľadom existencie rôznych bytostí by vraj boli zvedavý na moje vysvetlenie. Prečo je to tak a prečo existujú rôzne bytosti v tejto ríši. Že to by sa chceli spýtať mňa. Je možné že dvere s otváracím oknom hore za oltárom je miesto Božieho súdu, alebo obyčajne dvere, neviem. Ťažko povedať aký je Svet a naša realita, ale je to mocné.

Flákal som sa po okolí s fábiou a rád by som pokračoval ale rozvážnejšie, držal si pokoj. Niečo som už testoval a neviem po tej existenčnej rozdielnej ceste kráčať, dá sa všelijako fungovať, tak bolo by fajn myslieť aj na bezpečnosť. Noc je riadna.

V Brne má nabúrali od zadu a absolvoval som opravu cez servis v Prahe. Mal som náhradné vozidlo veľmi podobné môjmu, modrá Fabia Combi. S tou som potom brázdil miesta, na českých značkách. Ponúkol sa mi aj rozmer že to mám ozaj kúsok do Česka a Rakúska, pocítil som to riadne.

Teraz som v nemocnici v Pezinku po udalostiach ktoré popíšem nabudúce.

Ponúklo sa mi mocne že sú rôzne miesta kde ľudia so schizou chodia, miesta ktoré sú aj strážené no nevyrazil som hneď a myslel som že som v háji. Ľudia a to všetci inak na mňa reagovali. No a nakoniec som predsa niekam vyrazil, podnikol som cestu kusom prírody k zvieracími prostrediu. Troška má trápia veci, ako to tu funguje a ponúklo sa mi i že majú veľkú moc. Že samé ovplyvňujú nás ľudí. Neviem či to nemám kontakt so zvieracou ríšou, možné je i to.

Scenárov na tento Svet mám veľa, jeden za druhým sa mi to mení a som nútený si v mysli takto prijímať tieto rôzne rozmery a možnosti. Zaujať postoj v mysli.

Tak zase nabuduce. Maj sa fajn.

Riziko konca. Dlhé misie.

 Riziko konca. Dlhé misie.

 

Bolo dlho riziko života. Je možne že ma nadrbali do kláštora v Rakúsku. Teraz je taká situácia že sa tam musím ísť pozrieť. V mysli mám drsnú komunikáciu a je to ťažké. Svet je drsný. Ženy sú humus. Ale asi sa mi to kvôli niečomu deje. Hlavne chcem aby môj blog prežil. Písať je krásne a bol to zážitok. Keď budeš chcieť môžeš ten blog používať, ak som v háji a toto sa ti dostalo. Ku mne boli ženy len nechutné, sexuálne šikanovali. Je to také. Ten blog je brutalita aj moje fotky sú celkom sila. Mne ženy začali robiť haluze ale len to a s odstupom, žiadny kontakt, iba ma to rozbíjalo na diaľku. Rovnoprávnosť, keďže je to vyrovnané nemusíme mať taký rešpekt a ak nám niekto nevyhovuje môžeme na neho útočiť, veď keď je ta rovnoprávnosť. Toto sa stalo. Ony majú práva žiaľ nie povinnosti. Získali práva. Hovorím ti to ako mužovi. Ony sa mi ukazovali ako total humus a robili to úmyselne majú veľkú silu. Neviem presne ako to je. Mal som brutálne práce, úžasne veci. Mal som na starosti viac stavieb, prerábok technológii. Nakreslil nejaké projekty ale len rukou na papierovú dokumentáciu, neskorej som stretol ten svoj originál. Práca fakt brutalita bol som 5 poschodí pod zemou pri bežiacom reaktore, schytal som rádioaktivitu. Proste sme často aj nespávali, nemali sme čas. Končila stavba a bol termín, treba vyrábať. Práca ma napĺňala ale žiaľ ženy ma rozmetávali a nič som nemohol získať. Urobil som kopu chýb mal som kopu nedostatku. Odmietli ma, mne sa to spája stou rovnoprávnosťou. A nič sa nezmenilo len získali práva. Prežil som brutálne tanečne obdobie v Bratislave a Brne. Odvtedy som išiel do hája. Tanec som si zamiloval a objavoval ho tam. Ženy začali sexuálne šikanovať. Rovnoprávnosť je problém. Ocitol som sa v desnej situácii a nebude to náhoda, zrejme si to zaslúžim. Teraz sa snažím byť slušný človek a život je zase aj zaujímavý, ale vyzerá to zle.  Bolo to pre mňa z mojej strany ťažké a ľudí je more, potom som to moc pociťoval, to množstvo, tú veľkú spoločnosť. Žil som neuveriteľne čarovný príbeh, spestrovali mi ho. Psychiatria to boli brutalitky, hádať sa s doktormi. Schizofrénia je riadna komunikácia a oni to uvádzajú že iba halucinácia a pritom je to jazda riadna inteligencia. Troška sa odhaľujem realita pri tom a realita je brutálna a schiza sa s tebou začne hrať. V tejto realite je možné čokoľvek. Mňa rozbilo že som sa bludne zamiloval, teraz vraj tie baby boli dokonca Rakúšanky. Čo som potom videl pri poflákaní v Rakúsku, neviem čo to bolo za bytosti, dve baby.

 

Teraz sa moc núka navštíviť Baziliky v Rakúsku a bojím sa že by ma tam chceli namontovať do Mnícha a vyzerá to zlá pozícia, taký mních. Teraz som si všimol jednu kúsok a tá sa javí ako únosná lebo taký Mariazell, neviem, neviem. Vyzerá že ma tam budú chcieť nechať. Chcem sa vrátiť a zachovať si svoj súkromný život. I keď sa ledva držím v hlave temno a ťažko, šanca malá. Idem ťažkou cestou snáď si aspoň nejaký poznatok zachovám, lebo neviem, neviem. Už dlho som zamotaný v rôznych pochybných aktivitách a ide do tuhého, nezbavím sa toho. Možno tu niekto ničí Európanov sa aj javí. Priamo v tejto chvíli sa to tak aj prejavuje. Došla mi správa na hodinky o nelegálnych prisťahovalcoch a celé je to také. Aj ženy čo tu máme. Tie ma zničia mám to u nich asi zlé. Život sa javí aj ako vychutnávka môjho bytia, môžem byť len na srandu. Snáď nie, môj život ani nie je nejaké víťazstvo ale tak to má byť. Neviem čo nesiem z minulosti a desím sa. Aby teraz koľko mám na konte cez Facebook a tak. Snáď som nebol tak pekelne dôležitý a teraz peklo. Neserú sa so mnou a šanca mizivá, prakticky žiadna , či malá na hodnotný život. Drvia ma, ale žijem. Tlačia moc do poníženia. Je to aj sexuálne. Mám brutálny problém. Teraz cítim že budem musieť v Nedeľu do Marianky a najlepšie potom ešte zbehnúť s vodou  z Marianky do Rakúska do baziliky za hranicami. Je to aj dobrodružstvo a to riadne. Tí keď sa prerazia som v háji, niekedy to tak je a to je ťažké vydržať. Zase som kľudný. Ukludňuje mi to liek na spanie, inak horor majú ma na lopate v tom stave a sú moc nepríjemný. Všetko je otvorené. S kresťanstvom som nakúpil absolútne. Dlho chodím da Národnej Svätyne Baziliky Sedembolestnej panny Márie v Šaštíne. Som tam troška ako doma. Hudba je sila aj filmy sú jak živé. Hudba ma oslovuje brutálne už dlho, teraz je to úplne konkrétne. Vždy podľa rozpoloženia je hudba ale i celí Svet a realita. V hlave hlas konkrétny, už sa ťažko odpútať je to moc priame a konkrétne. Ono sa to rokmi menilo. Často zmena komunikácie. Roky to bolo silné ale všetko skryté. Pred pár rokmi sa to začalo prejavovať aj v spoločnosti, priame prejavy. Podnikol som kopu adrenalínových misií. Je to tak dlho podnikám rôzne akcie a neviem sa zastaviť a už ide do tuhého. Rakúsko je teraz pre mňa sila, chcem tam občas chodiť, vhodné navštíviť Baziliky ale rešpekt, chcem ich vidieť. Ale nezostať tam lebo v hlave je to teraz tak. Riziko zatiaľ som prešiel veľa je možné že prejdem aj toto. O to mi ide. Chcem svoj súkromný Svet, milujem ho. I keď je skromný. Ako som si teraz v nedeľu prezeral tie opustené obchody v Rakúsku malo silu. Majú zavreté obchody, tak sú veriaci. Malo to pôvab, netreba stále nakupovať aj tak nakupujeme ako šialenci. To Rakúsko ma tak troška aj očarováva chcel by som tam chodiť na výlety.

 

Neustále neúnosné scenáre a beznádej. Šanca malá, ale zase má to aj svoj čarovný rozmer v tom neúnosnom ťažkom. Keď skonči noc a vyjde nové slniečko. Pre mňa je zážitok už len to keď si pospím. Pre mňa je už zážitok všetko a všade kam idem je dobrodružstvo. Chodím často do Baziliky v Šaštíne nejako ani nemám kam chodiť a tam ma to pritiahne aj riadne pritiahlo. Dejú sa tam veci a ja som sa už niečo ozaj dozvedel, čo je vzácne, to som ani moc nečakal. Napríklad že Oltár je živý a je to istá bytosť. Vraj Kôň. Postaví sa na zadné a je to sila. V tých chrámoch je to sila. A mám informáciu od zaujímavého pána že pri stavbe tých chrámov boli použité špeciálne technológie ktoré sa inak nepoužívajú. Tajomné technológie.

 

Bol som 9 krát na psychiatrii z toho 8 krát Pezinok. Posledne prvý týždeň v Trnave. Boli to veľké skúsenosti do života, poznať život aj z tejto perspektívy. Absolvoval som tam toho veľa. Sú tam aj rôzny lekári a lekárky a v podstate tam som prišiel do kontaktu so ženami lekárkami viac ako  v civile. V civile bolo pusto, tu sa nič okrem podrazov nepohlo. Tak mám asi katastrofálnu pozíciu, Boh vie čo zo sebou ťahám z minulosti. Teraz som zo svojej cesty aj troška prekvapený. Mám za sebou aj úspešné obdobia, mladosť bola fajn, detstvo úplný úžas. Viem sa zabaviť mne netreba veľa. Teraz zároveň nič nepotrebujem, mám všetko a zároveň nič. Uvidím. Ukazuje mi to realitu v neuveriteľnom, vnímam podporu od rôznych sfér, rôznych divných živlov. Je v nich viac ako sa zdá aj v bezdomovcoch. Trebárs v živote aj na total zanedbaná hygiena má svoj mystický prejav, či schopnosť človeka. Tu je všeličo a všetko niečo znamená. V obchodoch sú špecialistky ale aj to je hra. Všetko má svoje vyjadrenie a aj vplyv na nás a na náš život. Mal som tú možnosť to troška okúsiť. Inak aj keď človek ochutná aj isté zaznávané veci a fakt to reálne pocíti je to sila. Napríklad osud, to že nie sme úplne sami sebou ale i vyššie bytosti. Ja som tam kde mám byť, vedie ma to, vidím čo mám vidieť, počujem čo mám počuť. Len je to drsné. Sú to aj riadny hajzlíci a beznádej veľmi častá a prepracovaná. Jediné čo mi dáva nádej je že som ešte zatiaľ tu a celí. Teraz tlak stúpa na maximum a niečo sa bude diať. Chcem zostať kľudný a pokračovať. Zatiaľ som prešiel ale všetko raz končí.

 

Ovplyvňuje ma to extrémne je to zároveň manipulácia, ale neviem aká, ak zlá som v Háji, ak pozitívna mohlo by prísť k najhoršiemu. To čo som všetko vnímal v mysli je fakt sila, myseľ je iná záležitosť. A mám tak aktívnu myseľ že 23 rokov stará situácia a vo mne úplne prítomná , aktívna. Keď sa tam vrátim v mysli príbeh pokračuje. Som všelikde takto. Citadela v Brne rok tuším 2001 to mi dalo do tela. Niekto na mňa zareagoval a videl a cítil som zvláštne vnemy. Tam to začalo. Boli to dve baby zrejme, celé v bielom. Pred pár dňami mi povedali že to boli Rakúšanky, čo ma prekvapuje. Bol som náhodne v Bazilike v Marianke a zrovna mala Mária meniny, tak som bol šoknutý ako som to trafil. Bol som v Trnave v Bazilike svätého Mikuláša, nevedel som že to je bazilika až tam som to zistil. Ani som nevedel že Mikuláš je taká silná kresťanská bytosť. Dokonca som použil detektívne schopnosti v jednej časti baziliky to bol ozaj samý Mikuláš a že Bazilika svätého Mikuláša a hej. Bol som v Trnave deň po zápase reprezentácie. Futbal som sa rozhodol nenavštíviť je kruto a nakoniec na druhý deň som sa flákal a nakoniec som pozrel aj do Trnavy. Zaparkoval som pod City arénou a troška sa prešiel po Trnave a dal si kávu. Navštívil tú Baziliku. Išiel som okolo priehrady Buková, tam som kedysi nastavoval servopohon na vypustenie nádrže. Bol som pri tom mieste a že možno som posledný do toho šahal podľa všetkého vtedy tam šiel nový pohon je to asi 15 rokov, lebo som nastavoval polohy, nie porucha, tak asi nový. Možno je tam teda dodnes. Ale drsné pozerať do toho splavu, silné veci. Nevidel som čim hýbem keď som to nastavoval, ale že OK. Urobil som fotky, ale aj drsné miesto. V Šaštíne do máje buchol blesk. Odrezali ju u zeme. Fotil som si to raz, vedľa boli autá a v nich ľudia. A vraj tam bola nejaká Bohyňa, vraj. Niekedy by som sa chcel pozrieť do Brna ale musím byť v kľude aby som nezblúdil komplexne ako v minulosti. Skončil som v cele, ale to bolo niečo tie dva dni v Brne. Ja som nejako tak trošku moc stále na pradávnych techno párty, neviem sa odtiaľ vymotať a zničí ma to možno. Ale odvtedy som bol ozaj všelikde, rád sa pozriem na nejaký koncert, či občas festival. Ale sú to náročné návštevy, nechcem otravovať. Ocitol som sa v divnej situácii. Inak na party som tak troška komunikačne vyhorel a zlaté že po 23 rokoch schizi a hláskou ma upozornili, že som skoro na každej akcii naháňal na začiatku kolieska a stretal ľudí. Taká blbosť ale normálne že teda nedá sa povedať, že nič. Tak teda ako to je. Nakoniec možno budem mať pravdu ja. Inak nedávno sa mi dostávalo že tí ľudia odtiaľ už po tých rokoch dopadli všelijako aj ja mám svoju situáciu, práca ťažko, som zaťažený ohromne, a už ťažko sa odpútať, už je to moc priame a konkrétne. Mám tak troška aj manželku v mysli. Ohromne šikovná existencia a hrajú sa mi s celím Svetom. V absolútnych detailoch, stačí maličkosť. Ja mám drsné skúsenosti a som alergický na žensky hlas, často za chrbtom. Aj automat na parkovisku ma sral, aj navigácia. Uprising aj letný bol riadny, dovolil som si moc tancovať po hrôzostrašných rokoch. Uprising Winter bol studený, drsne. Tancoval som a cítil sa moc výrazný, tancujem jednoducho ale aj tak neviem. Bolo to hnusné a na koniec doniesol nejaký chalan s ktorým som mal jeden podráždený kontakt dva poháre. ČO bolo drsné. Mne sa nejaká dvojka motá všelikde aj v mysli. Stretávam to pravidelne. Interpreti boli úžasný skvelí program. Koncert Nneky som ani nevnímal mám jeden 2 sekundový pohlaď na ňu za celí koncert, uletel som. A to tak že som tak z polo žartu hovoril, niečo okolo hovna na pódiu. Nechcel som to, oni vedia namotať ako to ide. Povedali mi že Pipin z Pána Prsteňov je rozprávkovejši jak si myslím. Je to strážca Citadely. Bol som upozornený aj na Denetora, pochopiteľne, tak to je. Ja mám na Citadele svoje dodnes som troška stále i tam. Ľudia vedia veľa všetko postupuje kontinuálne, neviem kto je aká bytosť, možno som najsprostejší na planéte. A zase možno aj nie. Dnes som mal telefonát omyl, vraj chcela volať mame. Pre mňa je každý kontakt haluz a ťažko čo bude. Držia si ma moc od tela ja sa musím držať. Zatiaľ tak je ak sa niečo stane uvidím, musím sa držať. Pre mňa je teraz aj maličkosť zážitok lebo som často pomaly na konci, hrozil viac krát koniec, boli také situácie, ale zatiaľ nič hrozné a dobre to skončilo. Len aby to tak zostalo ale na konci života je smrť. Vnímam troška inak rôzne technológie ktoré sa nám tu napríklad točia je to šialené a prúser. To je energia. Brutalitka.

 

Musím končiť. Keď napíšem hneď uverejňujem aby mi sedel dátum a blíži sa polnoc. Najprv že budem písať dva dni ale aj som bol pred hodinkou a niečo upozornený, že dnes. Tak píšem. Dnešný príspevok ma prekvapil začiatok písania mali iný účel a nakoniec niečo bude na blog popíšem viac, rozviniem to. Dnes som sa šťastne vyspal predtým sa mi to dva dni nepodarilo. Zobudil som sa 1 a že super to som si pospal. Dobre tak teda dnes to bolo zvláštne písanie, písal som počas dňa postupne, teraz večer som sa troška rozbehol, keď teda treba dnes.

Ahoj.