Cesta terénom. Blúdenie civilizáciou. Pátranie.

 

Cesta terénom. Blúdenie civilizáciou. Pátranie.

 

Pokračovanie - Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

Odstavil som auto pri poľnej ceste a rozhodol sa ísť k lesu. Kľúče som dal na motor a zabuchol kapotu a hneď bolo jasné že musím ako teraz riešim, priblížiť sa k zvery v lese. Rozhodoval som sa čo mám všetko nechať, doklady, peňaženku, mobil som nechal v aute a rozmýšľal som čo nechať na sebe. Aby som mal bližšie k tej zvery. Zostal som ešte oblečený, v teplákoch, tričku s krátkym, dlhé na páse a tak aj zostalo a v mikine, topánky tiež zatiaľ zostali. Tak som vyrazil k lesu a bolo tam množstvo poľovníckych posedov. Postupne som sa vzďaľoval a rozhodol som sa odbočiť v pravo, aj keď rada bola ísť radšej v ľavo. Vraj kráčam po strelnici, počul som aj štekať psa, dúfal som že po mne nijaké nevybehnú, bola tma a zem bola vlhká, lepila sa na topánky. Bol som v tom že zostanem v lese a zrazu sa na obzore vynárali svetla, dediny a tak nečakane že sa zase objavím v civilizácii.

 

Ako som sa blížil začul som ženský existenčný výkrik, znel znepokojivo a vraj mal niečo s mojou schizou, jeden element ktorý ma sprevádza vraj to bola taká nejaká bytosť. Obec sa volala asi Skačany i keď mne zostalo zapísané ako Sučany ale tie podľa mapy tam nie sú, tak asi Skačany. Prechádzal som po uliciach a na jednom mieste boli 2 suv pred bránkou a boli prázdne a naštartované, medzi nimi Octavia kde niekto sedel. Núkalo sa odisť na niektorom aute a vraj sharovanie áut v rámci rodu je ok. Ale šiel som ďalej po dedine. Niekde tam ako som šiel smerom odkiaľ som počul výkrik znel silný zvuk akoby šiel ťažký stroj, keď som sa priblížil došiel som k prameňu rieky Nitrica, bol to buchot riadny zo zeme tam búšila voda v pravidelných rytmoch, také niečo som ešte nevidel. Šiel som ďalej a kúsok bolo jazierko a z pod hladiny vyletelo asi 5 krát 10 kačiek. Vyletovali z pod hladiny nie z hladiny na nej nič nebolo, akoby dokázali vo veľkom množstve existovať pod hladinou.

 

Na obzore sa objavovali hory predo mnou a vyrazil som tým smerom, k horám. Kráčal som po poli smerom k horám a občas sledoval srnky, ktoré behali po poli ako som ja išiel.

Ochutnal som trávu na poli a bol to úplne chutný pokrm. Smeroval som smerom k lesu. Prišiel som cez pole k nejakej farme, vraj tomu človeku kráčam po poli a bolo na zváženie či pôjdem za ním, ale nešiel som, šiel som ďalej. Prišiel som k potoku a boli tam miesta kade chodili srnky. Tak som si vyzul topánky a tie zostali tam na poli i ponožky. Chcel som prejsť na jednom mieste kde chodili srnky, ale zaboril som sa po kolená do blata, tak som šiel kúsok ďalej kde bolo menej vody. Vkročil som a zaboril som sa zase po kolená do blata, ale prešiel som ďalej cez potok, už bez topánok a s teplákmi vyhrnutými po kolená. Pokračoval som po lúke smerom k horám. Dorazil som k lesu a cítil rešpekt ako vstúpiť do lesa, aby som mal väčšie právo. Boli tam bobky od zveri, na kraji lesa a po pravde dal som sa ich jesť a nebolo to nič hrozné ako zomletá tráva. Obzrel som sa a videl na kraji lesa mŕtvu líšku s hrtanom vytrhnutým a neskorej som zistil že chýbalo jej srdce. Prekvapilo ma že som si ju nevšimol ako som prichádzal lebo bolo tým smerom, ako som prišiel. Objavilo sa že by som mohol líšku aspoň ako tak pochovať. Nemal som nič a začal som na ponúknutie dolovať jamu na pochovanie, prstami na rukách, bola tam pevná hlina, šlo to ťažko. Začul som vetu ci nie som schopný vykopať poriadnu jamu zubami. Zistil som že ak dodržím to že zaberiem ústami tak že mám plné ústa od zeminy ide to dobre, keď som zaryl menej šlo to horšie. Tak som kombinoval rytie ústami a prstami na rukách. V diaľke akoby bola nejaká bytosť vo vzduchu, vyznela ako poľovník, taký nad osadou odkiaľ som prešiel. Pocitovo akoby sa pomaly približovala. Potom prišlo auto, poľovník s flintou, šiel kúsok odo mňa  a zastavil sa a povedal že podľa neho by to človek nemal robiť, ja som pocitovo chcel získať právo zblížiť sa so zvieracou ríšou. Ako som kopal asi 40 minút vnímal som na kraji lese nejaký ženskú bytosť, vraj pani toho lesa. Bola oblečená čo mi ponúklo že netreba sa vyzliekať ale da sa oblečený, čo bolo fajn, lebo neskorej som narazil zase na civilizáciu. videl som pri strome ako z poza neho vykukuje nejaký mladý muž a vybral som sa potom tým smerom, vraj je tam riadny posed. Tak som už bol v lese po tom obrade pred vstupom. Bolo tam množstvo posedov, bol som už na boso a vnímal že tam nie som sám. Možno aj polícia, poľovníci ale v inom vyjadrení. Nebolo ich vidieť ale cítiť ich bolo, ich prítomnosť. Šiel som cez lúky lemovaných posedmi.  Šiel som  cez viac kopcov, občas sa objavila nejaká zver. Na jednom mieste som zase ochutnal trus bylinožravcov a nebolo to nič hrozné, ako pomletá tráva, vraj je to bohaté na niektoré látky, nejaké siričitany vraj.

 

Núkali sa mi informácie o realite, vraj je to hologram aj príroda a zver že sú vraj navádzače a smerovače. Vraj tam ako ich vnímam, vraj je to hologram a pohybujú sa vraj nejako do boku, nie tak ako ich človek vníma. Šiel som potom kopec za kopcom a narazil som na nejaké miesto kde sa niečo niekedy ťažilo, riadna nejaká vápencová jama. Bolo to vysoké a stál som hore na kraji, Núkalo sa skúsiť skok, núkalo sa že odvaha má svoje vyjadrenie a že táto realita je taká. Že smrť nie je koniec ale chce to odvahu. Len sa mi núkalo či to mám vychytané a to asi nie. Zišiel som dole v kopci boli diery a zo vzdialenosti som videl akoby v tom kopci boli bytosti. Na blízko už nie. Vraj si to treba s nimi dohodnúť a oni vraj zachytia keď človek skočí. Ale forma dohody bola problematická. Tak som šiel ďalej už tam bola poľná cesta no a samí posed niektoré fakt vybudované, miesta na streľbu. Narazil som na závoru a vraj keď ju prejdem nie je cesta späť. V diaľke sa objavila civilizácia a dostalo sa mi vraj je to koncentračný tábor a vraj stým mám niečo spoločné, akoby bol pod mojim vedením kedysi v minulom živote. Bola tam biela stavba a kúsok na kopci cintorín. Neskorej som tam prišiel a na prekvapenie to bol kostol. Celý biely. Tam som sa dostal tým že som nemal topánky do pozície bezdomovca aj deti na ulici ma mali za bezďáka a pokrikovali. Tak som sa dostal do civilizácie a už v nej zostal, bez topánok v mikine a teplákoch. Zotmelo sa a pohyboval som sa po tom cintoríne a bol dohad že či nemám niečo s ich úmrtím, bolo to celkom strašidelné, ale to som neriešil. Odišiel som z cintorína a na prekvapenie hneď kúsok bolo ďalšie mestečko, bolo jedno na druhom. Tak som sa dostal do trojmestia, kúsok od seba, boli ozaj blízko seba, zapamätal som si len Veľké Krsťeňany.  Chodil som stále a bol som v tom že zastavovať ani nie je správne. Po pravde bol som aj na pár dvoroch, ale obišlo sa to bez konfliktu, bez stretu s niekým. Pozrel som kostoly, ktoré som stretol, dalo sa tam odpočinúť, len zastavovanie ma unavovalo.

 

Došiel som k vyhasínajúcemu ohnisku, plného  uhlíkov. Vraj keď sa tam postavím na dvanásť hodín do uhlíkov, niečo mi dá. Že nesmiem vnímať žiadnu bolesť. Prešiel som cez to ohnisko, chodenie po uhlíkoch a dalo sa. Keď som sa chcel na tu výzvu postaviť do ohniska hneď som vyskočil. Tá situácia bola také déja vu. Zdalo sa mi že som v tej situácii dávnejšie už bol. Pripomenul mi to jeden človek ktorý vyšiel na ulicu, že som to už kedysi vnímal bol tam. Chodil som neustále, všetko zostalo v aute, bez telefónu na boso ľahko oblečený, ale zima mi nebola, naopak keď som sa chcel u ohniska zohriať, bolo mi zima. Chodil som navštívil pár miest na jednom dvore kde som vnímal divné bytosti, chodili okolo domu so svetielkami s takými modrými svetielkami, pri hlave. Tam som našiel uterák a zabalil si nohy, paradoxne vtedy nastal zlom a ako som si chcel zabezpečiť nohy, látka mi nohy spálila a ledva som potom šiel ďalej. Presedel som noc a predriemal na nejakom dvore na stoličke bol tam na dvore psíček a robil mi spoločnosť. Tá stolička bola ako dar z nebies v susedstve ten divný domček s tými svetielkujúcimi bytosťami. Ráno som ledva odtiaľ odišiel, nohy som mal zničené po tom pokuse o ošetrenie. Pomaly som šiel okolo aj v noci chodili autá asi som im vadil ako vtedy bezďák. Zastavila ma aj policajná hliadka a nadiktoval som vymyslené meno, ale ako som neskorej v Pezinku zistil, nebolo vymyslené ale taký človek aj existuje, asi viem kto to bol, raz som sním bol na izbe, ale meno som si pamätal len krstné. Bola zima ale paradoxne mne zima nebola, tričko s dlhým rukávom zostalo ako rezerva obviazané o pás. Prešiel som nejaké dvory, kde sa núkali rôzne akcie a dozvedal som sa informácie.

 

Začalo svitať a bol som v nejakom neznámom meste. Chodil som tam. Po pravde skúsil som si kradnutie. Ukradol som brýle, nešlo mi o to čo, ale len si skúsiť aké to bude. Keď som v potravinách zobral pivo a syr nahlásila ma nakupujúca, že ma videla, no musela nahlásiť, ale OK. Potom som zistil kde som prišiel som na vlakovú stanicu a Partizánske. Tam za mnou prišiel nejaký róm a že má pre mňa ženu, bolo mi to vtipné. Ale už som bol oblečený, lebo som sa zastavil pri tom ako som ledva išiel v istom pneuservise a tam mi dali, topánky, ponožky, vestu a bundu, čaj. Pofľakoval som sa riešil čo je táto realita zač. Núkali sa mi rôzne scenáre ako existovať tuná a to už dlhšie. Tu som bol v pátraní, ale pravidlá pre mňa platia, ako sa vyhnúť bežnému existovanie na to som neprišiel. Fajčil som vajgle zo zeme, nemal som ani zapaľovač.

 

Došiel som k budove, neskorej, bolo tam toho viac. Ocitol som sa pri budove múzea Baťovcov, asi hlavne Tomáša a prišla ku mne von pani, že či idem na návštevu ale ja že nemám peniaze, ona že je to zdarma. Tak sa mi dostal výklad o minulosti, bolo tam množstvo obrazov, ako rodokmeň a historickej obuvi. Upozornila ma že evanjelický kostol nie je ani na mape, ale ukázali mi kde je a katolícky že je tak na konci námestia aby ho každý videl. Na ten evanjelický že sa ide z námestia po červenej ulici. Ale na mape nie je, ukázal len kde je. Požiadal som ju o pohár vody a ten plastový pohár som si postrážil a mám ho. Zapísal som sa do knihy, ako prvý v roku 2025.

 

Šiel som po meste a narazil najprv na advokátsku kanceláriu, čo som špekuloval či neskúsim sa pobaviť, ale neurobil som to, bol som zablúdený. neskorej na policajné územie, bola tam značka. Policajt v civile ma zastavil a vraj som včera v noci povedal nejaké nepravé meno a zobrali ma na policajnú stanicu. Kde zistili že som troška kradol a zisťovali identitu a zistili že som v pátraní. Pozerali sa dosť drsne ale policajti čo šli po chodbe, slušne, až moc pocitovo, zdravili. Vypočúvali ma stále dookola ako to chodí, navádzajú vyložene na klamstvo a pravda je asi správna cesta, tak fungujem a nestalo sa tam nič radikálne. Som si prečítal čo nepásali tie policajtky a asi pravda je správna. Prišla záchranka aj tí ma vypočuli a dali nechcenú injekciu vraj ak nie tak s policajtami k zemi a potom injekcia, tak mi je nakoniec dali. Dobrovoľne na silu. Previezli ma do nemocnice na prevoz do Pezinku. Vraj môžem byť rád že sa tá záchranka našla že bežne nemajú čas. Tie prevozy sú vždy špeciál. Ale bol to kľudný prevoz, bez policajtov, len muž šofér a pani sedela za mnou. Na konci keď som dorazil do Pezinku, kde na vrátnici sa zahlásili že ide pacient s Partizánskeho, povedala že som bol kľudný a to som bol, predsa mám aj skúsenosti.

 

Tak som sa ocitol v Pezinku, kde to už poznám. Posledný pobyt som videl Pezinok pozitívnejšie, zdalo sa mi že po zmenu primára sa to ešte zhoršilo, ale ani nie, je to iné a je tam viac zdravotného personálu a niektoré terapie ako muzikoterapia sú fajn a osožné. V Pezinku som bol 80 dní, čo je dosť a troška ma trápilo že to liečenie trvá toľko. Ale teraz mi menili lieky a za dosť zrejme drsné, Leponex.  

 

Bol som zablúdený a absolvoval som túto misiu, zablúdený, nevediac ako ďalej, to Partizánske ma prekvapilo aj Veľké Krsťeňany, lebo mám veľké pochybnosti, nie náhodou na kresťanstvo, či som neurobil chybu keď som sa dal pokrstiť, prijímanie, birmovku, zvažoval som vystúpenie. Vraj nie je jedno pri pohrebe ako sme pochovaný a vraj je rozdiel reči duchovného pri pochovávaní muža a ženy. Vraj ten rozdiel robí veľa.

 

Tak som absolvoval túto misiu, článok je pokračovanie minulého – Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

 

Bola to divná cesta, plno skúseností a poznatkov, isto som nenapísal všetko len čo ma napadlo taká os príbehu aspoň. Teraz som doma a dám si pozor, bola to znepokojivá cesta, ale taký je môj život, nebolo to po prvé, mám to dlho. Naše životné cesty nejdú zrejme tak priamo ako sa nám v spomienkach javí. Sú tu rôzne odbočky a podobne na základe toho déja vu a predchodzie akcie a misie.   

Život je členitý, nie je to tu nejako naivné, to vôbec nie, ale komplexné cesty a javy. Nám sa javí ako priama cesta, ale sú tu odbočky a my vnímame čo vnímame. Článok budem možno dopĺňať, napríklad som sa objavil na cintoríne a bolo tam svetlo na senzor pohybu,  videl som u každého hrobu zohnutú bytosť ako človeka keď bolo zhasnuté, po zasvietení postavy zmizli. V tme som videl bytosti, ako zasvietilo zmizli. Riadne som sa prešiel a troška možno mal omrzliny s popáleninami, bol som na boso v zime. Ale nebol to problém až ošetrenie narobilo problém. 

 

Tak som popísal túto misiu. Maj sa fajn a buď obozretný,  deja sa tu toho veľa, vnímanie je iné, ale všetko sa raz ukáže, čo cením, že sa mi to núka už teraz, čo nemá každý. Môžem bádať. Ale raz. Raz príde aj iný čas a iné vnímanie. Pekný deň.

 

Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

Bolo rušne obdobie a cítil som nutnosť niečo v tom smere podnikať. Začnem tuna. Doviezli nám fúru dreva. Bol som na tom vtedy tak že som testoval existovať bez spánku asi 3-4 noci som nespal. Bol som v krčme a dal som si viac piva, zrovna mi ho “kamoši” kupovali, nemal som veľa eur. Po pivku som zaspal, unavilo má to. V ten deň som fúru na dvore uložil. Ohľadom komunikačných a faktorov spoluzitia s mamou. Býva to ťažké keď človek zostane žiť s rodičmi. U mamy dopadajú komplikovanejšie témy plačom či výstupom. Nedá sa v takom prípade moc pozitívne žiť, takýmto spôsobom ma drží v hrsti a vo vela faktoroch má to ubíja, nedá sa stym pohnúť a ubíja to. Tak ty o ale asi často chodí keď chalan zostane v dome s hlavne mamou. Zareagujem troska nevrlo na pochybnú otázku a hneď že čo ona komu urobila že sa nemôže ani opýtať, takouto taktikou má to ubíja. Kalkulovanie so smútkom, čo ženy asi často používajú .

Dostali sa mi rôzne informácie o tom dreve na dvore. Že nebolo správne ho upratať, že to nebolo vhodné k človeku čo to drevo doviezol a vyklopil, že to bolo zrovnateĺné s krádežou kopy niekoho iného v lese, že ne bol správny čas to drevo uložiť. A tak po krátkom spánku som o cca 5 ráno urobil rozhodnutie to drevo vrátiť späť na kopu na dvore, prehádzať. Potreboval som to ako krok proti mame a jej uplakanej a ublizenrj osoby. Potreboval som tento krok na odrazenie tejto vzťahovej veci na spolužitie. Urobiť to aj preto. Akt odporu, voči tomu čo skryte prebieha. Bolo ráno, mne ten čas vtedy bol voľný, akcia v komplikovanom Svete.

Za chvíľku mi volal jeden chalan čo chodí do baziliky a požiadal ma o niečo na jedenie. Akurát mama dopiekla kura a tak som mu trocha zobral, síce akurát bolo omša nedeľná čo mi nevyhovovalo ale čo už. Potom som v bazilike chvíľu zostal a dostali sa mi informácie čo sú tie dve bytosti v zlatej farbe s krídlami zač. Na ľavo že je tvorca teda myslím že tak mi povedali, tvorca, správca niečo tak, živočíšnej ríše a na pravo že je ocas. Čo je zrejmé tak tuná delené. Na existenciu niektorých bytosti že by ich zaujímal môj názor prečo existujú. Vyrazil som, teraz neviem či som sa stavil ešte doma myslím že hej, tak naslepo s plnou nádržou do terénu . Nemal som predstavu kam pôjdem ale cesta má zaviala do Senice, aj ku Kunovskej priehrade. V mysli bolo rušno a nie len v mysli, ale aj priamo v životnej realite. Bol som psychotycký a taký bol aj Svet. 

Zastal som u priehrady mal som obdobné auto môjmu z požičovne moje auto bolo v servise v Prahe, čo je také. Nabúrali ma v Brne a riešil som to cez poistku PZP vyníka a mohol som si vybrať servis v Čechách a tak som to riešil tam. Tak som mal auto z požičovne s českými značkami. Samo sa zamikalo po chvíli a tak ako som zastal u priehrady cvakli zámky, tak som zostal v aute. V diaľke pri priehrade blikalo nejaké auto, ale nešiel som tam I keď sa to javilo ako varianta. Auto ktoré bolo kúsok zaplo diaľkové a tak osvietilo priamo “búdu” na priehrade kde sa vypúšťa a reguluje. Neviem ako sa tam ide, nie je na brehu. Tam sa mi dostala informácie že tam sa raz stretnem s Ježišom. Pôsobilo to dosť strašidelne. Potom mi povedali že je to územie jedného učiteľa zo základky, pán Š. Popošiel som kúsoček na druhú stranu s vraj územie tej osoby. Troška má to vydesilo ale hlavné pravidlo ktoré sa mi aj núka je nepodliehať strachu. Auto mi dvakrát poskočilo. Možno preto že som mal ručnú brzdu a možno zaradenú rýchlosť a pustil som spojku neviem ale aj keby, poskočenie bolo žiadané a skoro mi ušlo.

Tak som vyrazil smerom ďalej a všetko už bolo inak. Situácia sa zmenila. V mysli som mal aj viacero indícií že autohavária je komplikovaná udalosť, otázne čo sa stane. Bolo tých indícií viac ale nechcel som to testovať. Ak sa to dá isto je to komplexné. Treba to mať vychytane. Troška sa mi to núkalo a napríklad keď som nad tým rozmýšľal išiel som do bočnej uličky za budovu a bola tam stanica na nabíjanie elektromobilov. Tak možno s elektroautomobilom je to možné, že to je možno tak, ale tak to chodí, cesta sa ukazuje a vyvíja ďalej, podľa “rozhodnutí”. Stále to ide vpred ako navigácia. Takto sa odvíja realita, ideme a krásne sa nám risuje, riskuje cesta. To vnímam dlho a preto aj úvahy čo sa stane napríklad po sebevražde. Že to asi nie je koniec ale čo bude núka sa mi všeličo, hocijaké podobné postavy a veľa podobností, núka sa mi to dlho. Aj mne hovoria či som nebol tam, či ten, niekde.

Čo sa týka navigácie vraj to nie je len tak, potom nám vraj navigácia vytvára realitu a ide ona, ak ideme podľa máp a cedúl je to iné. A internet je často zavádzajúci. Inak telka pōsobí často hlúpa ale taký človek ako ja ju niekedy vie vnímať intenzívne. Aj často prihluple programy v silnejšej realite, pôsobia intenzívne a je tam kopa informavii. Napríklad aj časopisy sú zaujímavé, asi viac aj ako bežné knihy proste časopis.

K tomu Kunovu a k tej info o učiteĺovi, to je ich profesia a majú vplyv na generácie je to ich pozícia. U mňa je neustále rušno a neustále sa mi núka iný scenár mojej a celkovej reality. Je to tak neustále a dá sa povedať pravidelne sa nechávam nachytať.

Hovorili niečo o sexuálnom škandále zo základky, hovorilo to tak neurčito. A že to musel byť prúser. Niečo sexuálne v detstve evidujem, ale toto nie. Vraj toto je posledný scenár a iný už nebude.

To ma vystrelilo a bolo to desivé, lebo som cítil veľkú ľútosť, čo sa to muselo stať. Previnilosť. Tak som sa rozhodol že idem na slepo, ono realita a tak je to celi čas veľmi dobre reaguje na moje rozpoloženie a “bál” som sa že keď zastavím bude zle. Nejako bola slabá premávka, zmizli mestá vnimaje akoby boli len cedule.

Pracoval som so scenárom, trocha ma trápilo ako sa musí zle žiť zvieratám v lese, keď im hrozí také nebezpečie, nie som z toho nadšený a núkalo sa mi vyraziť do lesa a skúsiť tam aspoň krátko existovať. Smrť čaká ale aj nás. Zabočil som na bočnú cestu a predo mnou boli srnce, či jelene a rozutekali sa. Ale nevystúpil som držal som si takú ochranu auta. Keď utiekli napravo svietilo niečo, svetielkovalo, ale zostal som v aute.

Pokračoval som ďalej. Prvý signál na priehrade Kunov a tento som nesledoval zostal som v aute. Ono aj tak zacvaklo zámky. Šiel som ďalej a rozhodol sa že auto niekde odstavím a pôjdem do lesa a nechám svoje veci v aute. Troška som nemyslel na blizkych že nebudú vedieť kde som. Myslel som len na seba. Tú vec čo vnimam je ťažké vyriešiť je to skorej neustála cesta. To že stým neviem uspokojivo pohnúť občas ma osloví skúsiť ratadikány krok, ako teraz.

V mysli riadna priama komunikácia, ktorú som teraz neignoroval, občas sa vydám do terénu.

Predtým som troška bádal kade tade, čo som troška popísal minule.

Nakoniec som dorazil na jedno miesto, bola tam taká betónová jama, divná pocitovo i opticky. Nevedel som či dokážem spraviť tento radikálny krok. Uvažoval som a ešte ako. Napadlo ma úplne všetko nechať v aute, prišla rada že kľúče sa pokladajú na motor. Tak som to spravil. Otvoril kapotu dal kľúče na motor, zabuchol som kapotu. Niečo má štiplo do ruky, nevidené No a hneď som bol bez všetkého, všetko zostalo v aute. Len Ja, tepláky mikina, tričká s krátkym s dlhým a zatiaľ topánky.

Dlho som sa tam nechcel zdržať boli tam domi. Vyrazil som smerom cez pole k lesu v ústrety mnohým poľovníckym posedom.

Nevedel som čo bude, premyslené som to nemal. Zostal som sám bez niečoho, lebo ma aj celý Svet i môj osobný trápi .

 Tak radikál. Pokračovanie na budúce.

Flákanie kade tade. Miesta a sila.

 Flákanie kade, tade. Miesta a sila.

Niečo z poslednej doby. Flákal som sa s fábiou v Smrdákoch, ocitol som sa na cintoríne u 300 ročnej, myslím lipy. Chcel som tam stráviť noc, ale nakoniec som tam bol kratšie a bádal inde. Na cintoríne bolo veľa anjelikov pri pomníkoch s vystrečenou nohou. Pár som ich pobozkal na nožku, evidentne tam boli i na tento účel. Oslovil som jedno dievča s psíkom, mala ho na krátko na vodítku. Nevedel som ako to je a psíkom sa všeličo vysvetľuje ako som zistil. Bola to nakoniec fenka a vraj mám hovoriť. Pracoval som vtedy so scenárom a ten je každú chvíľu iný, že človek, ja ako chalan by mal zostať v jednom a to prvom vzťahu, že viac je už nižší level existencie a problém, usmiala sa lebo som jej to hovoril. Prišiel jej otec a poznamenal že psík je suka zachytil moje slová.

Ako som bol na cintoríne bral som to že zrejme si zaslúžim trest, že som na tom negatívne voči tým hrobom. Prišli 3 ženy s psikmy a oslovovali ich ženskými menami, fenky. Pre mňa špecifické, lebo nútene pracujem v oblasti rovnoprávnosti, ale v opačnom garde. Som muž a to je pre mňa dôležité tak to vnímam tak. Cítil som nebezpečie, že sa mi tam niečo stane, ale vraj jeden hrob bez dátumu smrti myslím je vraj najväčšia ku… môjho života. Čo sa vyjadrilo že možno nie som vo vynnej pozícii ale možno v kladnej. Silno je hre moja minulosť, moja karma. Kto som bol, kto som. Dlho stretávam ľudí a vnímam podobnosť na iného človeka, viem že myšlienky, čo nás napadnú nie sú náhoda. Dlhšie sa má aj hlavne v psychiatrickej mocnici, že či som bol tam, či tam, či väčší špecialisti že má priamo poznali ako iného človeka.

Intenzitu prostredia tohto Sveta, som vnímal, hocikde, všade. Troška som si prešiel v okolí, rôzne miesta a veci vnímam špecificky, ako to je v rozmere ženy, muži a tejto reality. Moc má to tam ťahá a scenárov je neuveriteľne veľa, často každých 20 minút iný. Neskorej mi povedali drsne jeden scenár a ten je vraj posledný, ale to nabudúce.

Pracujem z rovnoprávnosťou ale z opačnej situácie a nie len že ženy sú len obete ale že majú veľa svojích výhod, zbraní ako sex a ďalšie. Dostávam od toho riadne ale je to tak že som muž a takto sa to rieši, nie je to až tak prekvapivé opačne nesú zodpovednosť one a po pravde bude to zamotané, mne prezentujú ženy v sile a to hlavne cez náboženstvá. Ak nesú plnú zodpovednosť, že nie sú zvýhodnené ako sa mi dlho núka, budú to mať drsné.

Troška bádam no a tu sú iné miesta. Všade hrôzostrašné miesta. Všade zanedbané a strašidelné miesta, hlavne v noci. Opustené ale i obývané miesta. Je to všade, miesta dýchajúce minulosťou a stopami času ovplyvnené miesta. Stačí zobrať našu dedinu, strach a hrôza čo tam máme hneď v centre ale všade. DSS v kaštieli, rozbitá konzerváreň, DSS pre starších, medzi územia, všade okolo. Všade okolo je intenzívne prostredie napríklad na dráhach. Nebol som všade ale také je tu prostredie, neupravené, s rukopisom času, či nové veci v temnom rúchu. Miesta sa aj inak vyjadrujú, záleží od času, spôsobu obhliadnutia, deň, noc, baterka, či bez, strana cez ktorú sa blížime, z predu či zo zadu. Videl som kadečo a dostával rôzne info.

No mám to troška hororové a každopádne je tu kde, čo študovať. Budova fontány, novo stavba na ktorú priamo upiera zrak stĺp na hlavnej križovatke, panna Mária, ktorú beriem rôzne, ale silno v živote vnímam jej vplyv, ale som okolo nej neistý, nie som plný nejakej dôvery, len viem že je mocná. A kresťanstvo sa nám tu mocne a dlho núka a ostatné odsúva. To ponúkanie, socha piety všade, ukrižovaný Ježiš všade. A je toho ozaj prehnane veľa a všade. Viem že je to ohromná moc a mám pochybností. Len trebárs ešte som nebol tej dobroty a nečítal som ani bibliu. Náš dvor je tiež miesto, čo má troška vystrašilo no ale ono je to všade.

A potom príroda, stromy, všetky rastliny, jazerá, potoky no a zvieracia ríša. Sochy na oltáry v Šaštine zo zlata s krídlami na ľavo tvorca živočíšnej ríše a na pravo ocas. Tak to býva v živočíšnej ríši. A povedali mi že ohľadom existencie rôznych bytostí by vraj boli zvedavý na moje vysvetlenie. Prečo je to tak a prečo existujú rôzne bytosti v tejto ríši. Že to by sa chceli spýtať mňa. Je možné že dvere s otváracím oknom hore za oltárom je miesto Božieho súdu, alebo obyčajne dvere, neviem. Ťažko povedať aký je Svet a naša realita, ale je to mocné.

Flákal som sa po okolí s fábiou a rád by som pokračoval ale rozvážnejšie, držal si pokoj. Niečo som už testoval a neviem po tej existenčnej rozdielnej ceste kráčať, dá sa všelijako fungovať, tak bolo by fajn myslieť aj na bezpečnosť. Noc je riadna.

V Brne má nabúrali od zadu a absolvoval som opravu cez servis v Prahe. Mal som náhradné vozidlo veľmi podobné môjmu, modrá Fabia Combi. S tou som potom brázdil miesta, na českých značkách. Ponúkol sa mi aj rozmer že to mám ozaj kúsok do Česka a Rakúska, pocítil som to riadne.

Teraz som v nemocnici v Pezinku po udalostiach ktoré popíšem nabudúce.

Ponúklo sa mi mocne že sú rôzne miesta kde ľudia so schizou chodia, miesta ktoré sú aj strážené no nevyrazil som hneď a myslel som že som v háji. Ľudia a to všetci inak na mňa reagovali. No a nakoniec som predsa niekam vyrazil, podnikol som cestu kusom prírody k zvieracími prostrediu. Troška má trápia veci, ako to tu funguje a ponúklo sa mi i že majú veľkú moc. Že samé ovplyvňujú nás ľudí. Neviem či to nemám kontakt so zvieracou ríšou, možné je i to.

Scenárov na tento Svet mám veľa, jeden za druhým sa mi to mení a som nútený si v mysli takto prijímať tieto rôzne rozmery a možnosti. Zaujať postoj v mysli.

Tak zase nabuduce. Maj sa fajn.

Riziko konca. Dlhé misie.

 Riziko konca. Dlhé misie.

 

Bolo dlho riziko života. Je možne že ma nadrbali do kláštora v Rakúsku. Teraz je taká situácia že sa tam musím ísť pozrieť. V mysli mám drsnú komunikáciu a je to ťažké. Svet je drsný. Ženy sú humus. Ale asi sa mi to kvôli niečomu deje. Hlavne chcem aby môj blog prežil. Písať je krásne a bol to zážitok. Keď budeš chcieť môžeš ten blog používať, ak som v háji a toto sa ti dostalo. Ku mne boli ženy len nechutné, sexuálne šikanovali. Je to také. Ten blog je brutalita aj moje fotky sú celkom sila. Mne ženy začali robiť haluze ale len to a s odstupom, žiadny kontakt, iba ma to rozbíjalo na diaľku. Rovnoprávnosť, keďže je to vyrovnané nemusíme mať taký rešpekt a ak nám niekto nevyhovuje môžeme na neho útočiť, veď keď je ta rovnoprávnosť. Toto sa stalo. Ony majú práva žiaľ nie povinnosti. Získali práva. Hovorím ti to ako mužovi. Ony sa mi ukazovali ako total humus a robili to úmyselne majú veľkú silu. Neviem presne ako to je. Mal som brutálne práce, úžasne veci. Mal som na starosti viac stavieb, prerábok technológii. Nakreslil nejaké projekty ale len rukou na papierovú dokumentáciu, neskorej som stretol ten svoj originál. Práca fakt brutalita bol som 5 poschodí pod zemou pri bežiacom reaktore, schytal som rádioaktivitu. Proste sme často aj nespávali, nemali sme čas. Končila stavba a bol termín, treba vyrábať. Práca ma napĺňala ale žiaľ ženy ma rozmetávali a nič som nemohol získať. Urobil som kopu chýb mal som kopu nedostatku. Odmietli ma, mne sa to spája stou rovnoprávnosťou. A nič sa nezmenilo len získali práva. Prežil som brutálne tanečne obdobie v Bratislave a Brne. Odvtedy som išiel do hája. Tanec som si zamiloval a objavoval ho tam. Ženy začali sexuálne šikanovať. Rovnoprávnosť je problém. Ocitol som sa v desnej situácii a nebude to náhoda, zrejme si to zaslúžim. Teraz sa snažím byť slušný človek a život je zase aj zaujímavý, ale vyzerá to zle.  Bolo to pre mňa z mojej strany ťažké a ľudí je more, potom som to moc pociťoval, to množstvo, tú veľkú spoločnosť. Žil som neuveriteľne čarovný príbeh, spestrovali mi ho. Psychiatria to boli brutalitky, hádať sa s doktormi. Schizofrénia je riadna komunikácia a oni to uvádzajú že iba halucinácia a pritom je to jazda riadna inteligencia. Troška sa odhaľujem realita pri tom a realita je brutálna a schiza sa s tebou začne hrať. V tejto realite je možné čokoľvek. Mňa rozbilo že som sa bludne zamiloval, teraz vraj tie baby boli dokonca Rakúšanky. Čo som potom videl pri poflákaní v Rakúsku, neviem čo to bolo za bytosti, dve baby.

 

Teraz sa moc núka navštíviť Baziliky v Rakúsku a bojím sa že by ma tam chceli namontovať do Mnícha a vyzerá to zlá pozícia, taký mních. Teraz som si všimol jednu kúsok a tá sa javí ako únosná lebo taký Mariazell, neviem, neviem. Vyzerá že ma tam budú chcieť nechať. Chcem sa vrátiť a zachovať si svoj súkromný život. I keď sa ledva držím v hlave temno a ťažko, šanca malá. Idem ťažkou cestou snáď si aspoň nejaký poznatok zachovám, lebo neviem, neviem. Už dlho som zamotaný v rôznych pochybných aktivitách a ide do tuhého, nezbavím sa toho. Možno tu niekto ničí Európanov sa aj javí. Priamo v tejto chvíli sa to tak aj prejavuje. Došla mi správa na hodinky o nelegálnych prisťahovalcoch a celé je to také. Aj ženy čo tu máme. Tie ma zničia mám to u nich asi zlé. Život sa javí aj ako vychutnávka môjho bytia, môžem byť len na srandu. Snáď nie, môj život ani nie je nejaké víťazstvo ale tak to má byť. Neviem čo nesiem z minulosti a desím sa. Aby teraz koľko mám na konte cez Facebook a tak. Snáď som nebol tak pekelne dôležitý a teraz peklo. Neserú sa so mnou a šanca mizivá, prakticky žiadna , či malá na hodnotný život. Drvia ma, ale žijem. Tlačia moc do poníženia. Je to aj sexuálne. Mám brutálny problém. Teraz cítim že budem musieť v Nedeľu do Marianky a najlepšie potom ešte zbehnúť s vodou  z Marianky do Rakúska do baziliky za hranicami. Je to aj dobrodružstvo a to riadne. Tí keď sa prerazia som v háji, niekedy to tak je a to je ťažké vydržať. Zase som kľudný. Ukludňuje mi to liek na spanie, inak horor majú ma na lopate v tom stave a sú moc nepríjemný. Všetko je otvorené. S kresťanstvom som nakúpil absolútne. Dlho chodím da Národnej Svätyne Baziliky Sedembolestnej panny Márie v Šaštíne. Som tam troška ako doma. Hudba je sila aj filmy sú jak živé. Hudba ma oslovuje brutálne už dlho, teraz je to úplne konkrétne. Vždy podľa rozpoloženia je hudba ale i celí Svet a realita. V hlave hlas konkrétny, už sa ťažko odpútať je to moc priame a konkrétne. Ono sa to rokmi menilo. Často zmena komunikácie. Roky to bolo silné ale všetko skryté. Pred pár rokmi sa to začalo prejavovať aj v spoločnosti, priame prejavy. Podnikol som kopu adrenalínových misií. Je to tak dlho podnikám rôzne akcie a neviem sa zastaviť a už ide do tuhého. Rakúsko je teraz pre mňa sila, chcem tam občas chodiť, vhodné navštíviť Baziliky ale rešpekt, chcem ich vidieť. Ale nezostať tam lebo v hlave je to teraz tak. Riziko zatiaľ som prešiel veľa je možné že prejdem aj toto. O to mi ide. Chcem svoj súkromný Svet, milujem ho. I keď je skromný. Ako som si teraz v nedeľu prezeral tie opustené obchody v Rakúsku malo silu. Majú zavreté obchody, tak sú veriaci. Malo to pôvab, netreba stále nakupovať aj tak nakupujeme ako šialenci. To Rakúsko ma tak troška aj očarováva chcel by som tam chodiť na výlety.

 

Neustále neúnosné scenáre a beznádej. Šanca malá, ale zase má to aj svoj čarovný rozmer v tom neúnosnom ťažkom. Keď skonči noc a vyjde nové slniečko. Pre mňa je zážitok už len to keď si pospím. Pre mňa je už zážitok všetko a všade kam idem je dobrodružstvo. Chodím často do Baziliky v Šaštíne nejako ani nemám kam chodiť a tam ma to pritiahne aj riadne pritiahlo. Dejú sa tam veci a ja som sa už niečo ozaj dozvedel, čo je vzácne, to som ani moc nečakal. Napríklad že Oltár je živý a je to istá bytosť. Vraj Kôň. Postaví sa na zadné a je to sila. V tých chrámoch je to sila. A mám informáciu od zaujímavého pána že pri stavbe tých chrámov boli použité špeciálne technológie ktoré sa inak nepoužívajú. Tajomné technológie.

 

Bol som 9 krát na psychiatrii z toho 8 krát Pezinok. Posledne prvý týždeň v Trnave. Boli to veľké skúsenosti do života, poznať život aj z tejto perspektívy. Absolvoval som tam toho veľa. Sú tam aj rôzny lekári a lekárky a v podstate tam som prišiel do kontaktu so ženami lekárkami viac ako  v civile. V civile bolo pusto, tu sa nič okrem podrazov nepohlo. Tak mám asi katastrofálnu pozíciu, Boh vie čo zo sebou ťahám z minulosti. Teraz som zo svojej cesty aj troška prekvapený. Mám za sebou aj úspešné obdobia, mladosť bola fajn, detstvo úplný úžas. Viem sa zabaviť mne netreba veľa. Teraz zároveň nič nepotrebujem, mám všetko a zároveň nič. Uvidím. Ukazuje mi to realitu v neuveriteľnom, vnímam podporu od rôznych sfér, rôznych divných živlov. Je v nich viac ako sa zdá aj v bezdomovcoch. Trebárs v živote aj na total zanedbaná hygiena má svoj mystický prejav, či schopnosť človeka. Tu je všeličo a všetko niečo znamená. V obchodoch sú špecialistky ale aj to je hra. Všetko má svoje vyjadrenie a aj vplyv na nás a na náš život. Mal som tú možnosť to troška okúsiť. Inak aj keď človek ochutná aj isté zaznávané veci a fakt to reálne pocíti je to sila. Napríklad osud, to že nie sme úplne sami sebou ale i vyššie bytosti. Ja som tam kde mám byť, vedie ma to, vidím čo mám vidieť, počujem čo mám počuť. Len je to drsné. Sú to aj riadny hajzlíci a beznádej veľmi častá a prepracovaná. Jediné čo mi dáva nádej je že som ešte zatiaľ tu a celí. Teraz tlak stúpa na maximum a niečo sa bude diať. Chcem zostať kľudný a pokračovať. Zatiaľ som prešiel ale všetko raz končí.

 

Ovplyvňuje ma to extrémne je to zároveň manipulácia, ale neviem aká, ak zlá som v Háji, ak pozitívna mohlo by prísť k najhoršiemu. To čo som všetko vnímal v mysli je fakt sila, myseľ je iná záležitosť. A mám tak aktívnu myseľ že 23 rokov stará situácia a vo mne úplne prítomná , aktívna. Keď sa tam vrátim v mysli príbeh pokračuje. Som všelikde takto. Citadela v Brne rok tuším 2001 to mi dalo do tela. Niekto na mňa zareagoval a videl a cítil som zvláštne vnemy. Tam to začalo. Boli to dve baby zrejme, celé v bielom. Pred pár dňami mi povedali že to boli Rakúšanky, čo ma prekvapuje. Bol som náhodne v Bazilike v Marianke a zrovna mala Mária meniny, tak som bol šoknutý ako som to trafil. Bol som v Trnave v Bazilike svätého Mikuláša, nevedel som že to je bazilika až tam som to zistil. Ani som nevedel že Mikuláš je taká silná kresťanská bytosť. Dokonca som použil detektívne schopnosti v jednej časti baziliky to bol ozaj samý Mikuláš a že Bazilika svätého Mikuláša a hej. Bol som v Trnave deň po zápase reprezentácie. Futbal som sa rozhodol nenavštíviť je kruto a nakoniec na druhý deň som sa flákal a nakoniec som pozrel aj do Trnavy. Zaparkoval som pod City arénou a troška sa prešiel po Trnave a dal si kávu. Navštívil tú Baziliku. Išiel som okolo priehrady Buková, tam som kedysi nastavoval servopohon na vypustenie nádrže. Bol som pri tom mieste a že možno som posledný do toho šahal podľa všetkého vtedy tam šiel nový pohon je to asi 15 rokov, lebo som nastavoval polohy, nie porucha, tak asi nový. Možno je tam teda dodnes. Ale drsné pozerať do toho splavu, silné veci. Nevidel som čim hýbem keď som to nastavoval, ale že OK. Urobil som fotky, ale aj drsné miesto. V Šaštíne do máje buchol blesk. Odrezali ju u zeme. Fotil som si to raz, vedľa boli autá a v nich ľudia. A vraj tam bola nejaká Bohyňa, vraj. Niekedy by som sa chcel pozrieť do Brna ale musím byť v kľude aby som nezblúdil komplexne ako v minulosti. Skončil som v cele, ale to bolo niečo tie dva dni v Brne. Ja som nejako tak trošku moc stále na pradávnych techno párty, neviem sa odtiaľ vymotať a zničí ma to možno. Ale odvtedy som bol ozaj všelikde, rád sa pozriem na nejaký koncert, či občas festival. Ale sú to náročné návštevy, nechcem otravovať. Ocitol som sa v divnej situácii. Inak na party som tak troška komunikačne vyhorel a zlaté že po 23 rokoch schizi a hláskou ma upozornili, že som skoro na každej akcii naháňal na začiatku kolieska a stretal ľudí. Taká blbosť ale normálne že teda nedá sa povedať, že nič. Tak teda ako to je. Nakoniec možno budem mať pravdu ja. Inak nedávno sa mi dostávalo že tí ľudia odtiaľ už po tých rokoch dopadli všelijako aj ja mám svoju situáciu, práca ťažko, som zaťažený ohromne, a už ťažko sa odpútať, už je to moc priame a konkrétne. Mám tak troška aj manželku v mysli. Ohromne šikovná existencia a hrajú sa mi s celím Svetom. V absolútnych detailoch, stačí maličkosť. Ja mám drsné skúsenosti a som alergický na žensky hlas, často za chrbtom. Aj automat na parkovisku ma sral, aj navigácia. Uprising aj letný bol riadny, dovolil som si moc tancovať po hrôzostrašných rokoch. Uprising Winter bol studený, drsne. Tancoval som a cítil sa moc výrazný, tancujem jednoducho ale aj tak neviem. Bolo to hnusné a na koniec doniesol nejaký chalan s ktorým som mal jeden podráždený kontakt dva poháre. ČO bolo drsné. Mne sa nejaká dvojka motá všelikde aj v mysli. Stretávam to pravidelne. Interpreti boli úžasný skvelí program. Koncert Nneky som ani nevnímal mám jeden 2 sekundový pohlaď na ňu za celí koncert, uletel som. A to tak že som tak z polo žartu hovoril, niečo okolo hovna na pódiu. Nechcel som to, oni vedia namotať ako to ide. Povedali mi že Pipin z Pána Prsteňov je rozprávkovejši jak si myslím. Je to strážca Citadely. Bol som upozornený aj na Denetora, pochopiteľne, tak to je. Ja mám na Citadele svoje dodnes som troška stále i tam. Ľudia vedia veľa všetko postupuje kontinuálne, neviem kto je aká bytosť, možno som najsprostejší na planéte. A zase možno aj nie. Dnes som mal telefonát omyl, vraj chcela volať mame. Pre mňa je každý kontakt haluz a ťažko čo bude. Držia si ma moc od tela ja sa musím držať. Zatiaľ tak je ak sa niečo stane uvidím, musím sa držať. Pre mňa je teraz aj maličkosť zážitok lebo som často pomaly na konci, hrozil viac krát koniec, boli také situácie, ale zatiaľ nič hrozné a dobre to skončilo. Len aby to tak zostalo ale na konci života je smrť. Vnímam troška inak rôzne technológie ktoré sa nám tu napríklad točia je to šialené a prúser. To je energia. Brutalitka.

 

Musím končiť. Keď napíšem hneď uverejňujem aby mi sedel dátum a blíži sa polnoc. Najprv že budem písať dva dni ale aj som bol pred hodinkou a niečo upozornený, že dnes. Tak píšem. Dnešný príspevok ma prekvapil začiatok písania mali iný účel a nakoniec niečo bude na blog popíšem viac, rozviniem to. Dnes som sa šťastne vyspal predtým sa mi to dva dni nepodarilo. Zobudil som sa 1 a že super to som si pospal. Dobre tak teda dnes to bolo zvláštne písanie, písal som počas dňa postupne, teraz večer som sa troška rozbehol, keď teda treba dnes.

Ahoj.

Existovať

 Ja, - 0. Skúsil som teraz.

Existovať :

Čo sa mi dnes vnukne, snažím sa byť v kľude, neviem čo z toho bude, napíšem to sem, ten priamy vnem ktorí ma napadne, čo pomotám spolu, mať dobrú vôľu, dať tomu šancu.  Tá isto je, mala či veľká, kto koľko skúša, toľko sa núka, prichádza odpoveď. Niekto dostane dar, druhý trest, asi urobil chybu, divné veci sa tu hýbu, za chyby sa platí. Taký omyl bude asi drahý, tak sa nám núka, ako dobrá kúpa, skvelí kšeft. To najhoršie čo môže byť, oklamaný, okradnutý zostať v kúte opustený, to vraj chceli, teraz sú všelijaké problémy. Pohyb v spoločnosti je zvláštny, hrozne veľa ľudí, každý svoje drží, existencia spoločenstva, rozvetveného na všetky strany. Aspoň si nájdeš koníček, zábavu, nech prekonáš nudu, oddáš sa peknému prúdu, tam ako si chcel, či nie. Cesty vedú krivo, vždy tu bolo divno, podivný je Svet, realita, každého sa týka, či chce, či nie. Otvoriť zakázané dvere a už sa to vezie, nikdy sa nezastaví, na plno sa prejaví,  vyplní prázdne miesta, nikdy nechce prestať. Za oponou je asi všetko fajn, tam vedia čo robia, nie ako my, chystajú pasce, tá keď sklapne, tak si v háji, ťažko sa brániť, otázne či máš vôbec právo. Možno lepšie nevedieť, oklamaný zostať, ale možno jediné ma zaujíma, pravda. Tú veľa bytosti hľadá, je skrytá a tajomná, asi bude vzácna, keď sa tak ukrýva, málokto ju vidí, možno každý svoju, tá ozajstná je neúnosná a mocná, pre nás ako pre ľudí, nech je pekne v závetrí, nech vníma naše kroky, ráta naše roky. Ráta úspechy, sklamania, ktoré sa pritrafia, ako ide život, to je prekvapko samo. Ono sa to s nami hrá, vyspelú hru, ako sa žije, kto má aký príbeh, kto sa k čomu hlási. Tak sa hádame kto tú pravdu má, robíme to pred ňou, tak ona vie. Je všade a nikde, možno sa tak lepšie existuje, keď hádanok je more, je čo hľadať, po čom pátrať, budovať organizácie, či ich ničiť. Nemyslím ale na vážne témy na tie je tu každý druhý, riešim svoju temnú stránku, aj tú svetlú, neviem čo je kde, zatiaľ idem v pred, pribúdajú skúsenosti, ale kam to vedie, čarovne na maximum, zostaneme po tichu a budeme vnímať, či si trochu písať, ale zároveň žijem svoj celí život, cesty idú krivo, krivé je i vedomie, ale veľmi mierne, všeličo sa u vníma, vznikne nová príčina, nový aspekt, niekedy je všetko inak, zatiaľ neviem nič, tak i malá ukážka je mocná a také to je.

 

Chodím na rôzne miesta, energia sa tam mieša, je tam všeličo, zaujímavé je to všade, všetko má vzácnu históriu, svoju minulosť, svoj klam, svoju pravdu. Zvláštny život vo Vesmíre, aj keď mne ho pletú, vraj je v tom finta, nie tak ako sa vníma, ako pôsobí, zrejme je to nejako inak, dávajte si pozor.

 

Svet je taký, že nejaká konšpiračná teória ho nezastraší, realita je spletitá, členitá, premyslená v každom detaile. Tento priestor je zvláštny, vnímame ho každý, ale každý si myslí svoje, tak je asi dôležité kto, čo vymyslí, keď už niečo vznikne, do hry vstúpi psyché a hneď je to členité, čo si to vymyslel, keď si si vymýšľal, teraz to žiješ, nemal si špekulovať a byť ako sa patrí, nerobiť čo netreba. Predsa čo je treba, existovať v tomto Svete, chodiť tu a sledovať, či lepšie moc nesledovať, ale nestratiť smer, namier potom strel. Skontroluješ terč, ten to zchytal, takže úspech, už nech to príde naostro. Povie len skorej optimista, ktorý sa nebojí, že tu vyhorí, lebo dúfa v niečo väčšie, čo presahuje všetko a toto je len hra.

 

Sú tu bytosti, či energie, čo všetko vedia, vedú nás cestami, Žijú s nami dni, nášho bytia, nášho Ja, hrá sa tajomná hra bitia, existencie. Tá sa mi javí ako celkom komplexná a pritiahla moju pozornosť, začal som sa ňou zaoberať v uvoľnenej rovine, počas bytia, životnej cesty. Niekedy sa rozprávajú snami, žijú snami každú chvíľu, akoby ju cítili,  prežívali, ako my. Realita ide mocne, stále nová ukážka, nová situácia, náhoda to isto nebude, kde sa flákame, kam vedú naše kroky, niečo tam je a to nás chce, tak sa tam zjavíme, niečo tam spravíme, počkáme a uvidíme ako ďalej. Keď to nie je náhoda, všetko má svoj dôvod, nič nie je konečné, tak snáď je toho veľa, nie len to čo poznáme my, možno jeden Svet z mnohých, tomu verím, nezdá sa mi že všetko je len fantázia, tá je asi základ a musí byť silná, precízna a presná, aby to všetko vyšlo. Klape to moc dobre, životy plynú menia sa osudy, parametre, požiadavky, predtuchy, potom sa niečo dozvieme, čo sme nevedeli, ani netušili. Realita pretrváva, aspoň nejaká istota v tomto bludisku, platia zákony, ľudské práva, tak máme väčšie šance prežiť, možno nie je cieľom nás zabiť, ale niečo naučiť. Skúsiť treba všetko, každopádne netreba hocikoho zatracovať, žiť sa dá rôzne, nič nie je tak hrozné, za všetkým je zmysel. Mysli sa tu na všetko, aby sa dalo existovať, aby to nebol chaos a zmätok, aby sa v tom dalo vyznať, aj sa k tomu priznať, hlásiť sa k tomu. Aby nedali všetci ruky preč, to snáď nespraví Svet, ale vraj bude ťažko, nejako sa nám to tuná rúca, asi bude núdza o rôzne veci, stratíme momentálny prepych, že všetko máme. Aspoň tak sa mi javí že sa chce aby bolo, možno by vedeli viac, ale nie je asi záujem, alebo možno tak bude, ak sa stratí závoj medzi životom a smrťou. Tajomstvo je každý okamih, ťažko povedať kde reálne sme a čo sa deje, my máme svoj obraz reality a ono to sedí, len hocikto to vníma rôzne, situácie sú ostré, vyžaduje sa výsledok, rozhodnutie, čin, kým si o čo ti ide. Prišlo, čo prišlo, zamotala sa hlava, vznikli nové situácie a vety, nové rozhovory, nové skúsenosti, zážitky a komplikácie, ktoré sa snáď dajú riešiť, veď o nič nejde, Svet nekončí, zajtra začína znova, stále je to tak, začať sa dá hocikedy, nemyslieť len na problémy, prekážky, ktoré nás prerástli, ktoré nás blokli,  nastavili na svoj smer, na svoju cestu v rámci testu života. Realita pokúša kto sa o čo pokúša, realizuje, prezentuje kto tu čo nájde, čo ho zaujme, kam povedie jeho pozornosť, čomu dá energiu. Realita plynie, zmysel silnie, život ťažkne, všetko je krásne, všetko je tak ako má byť, stačí žiť, nič viac, či práve to, viac je lepšie, budeš viac vedieť, budeš šikovnejší. Nie tak zablúdený, možno zaľúbený, možno stratený, človek ktorý sa hľadá, hľadá kde je pravda, ktorá je nám dostupná, pre nás platná, čo sa ráta, ktorá tu platí.  Za všetko sa platí, nič nie je zadarmo, zároveň všetko, zaplatiť svojou prácou. Dáš ruku k dielu, máš ako žiť, kde bývať, ostatné je rôzne podľa situácie, odvahy, talentu, odhodlania. Cesty sú kadejaké, blúdivé, zapeklité, záľudné, spravodlivo ťažké, všetko raz praskne, neskryli sme nič, jedine pred sebou, inak sa všetko stalo, všetko malo význam. Myslím že môžeme byť spokojný, ako idú procesy, ja troška hej, vidím mocný Svet, snáď to temné nie je zmysel, ale to pozitívne, potom je to fajn, ale asi je to tak i tak, všetko tu má miesto, umožnil to priestor, nastal čas, tak to tu máš, nová vec, nejako bude, bude musieť, ale kde si zatiaľ bol bola sila, to než sa to stalo, tie miesta neboli také ľahké, priame ako sa ti zdali je to klamlivé, aby si aj zostal na žive, nemusíš vidieť všetko, lebo by ťa preplo, ale vnímaš dosť, život je taký, prišli drámy, nepokoje, rozpadlo sa zaznávané, všetko sa spochybnilo, všetko bolo možné, hocičo sa mohlo stať a hocičo stalo. Prišlo do cesty, boli to excesy, extrémne situácie v nečakanej chvíli, keď je Svet iný, realita sa mení, pestré sú vnemy, realita sa vyjadruje a naznačuje netušené rozmery, ktoré sú zároveň pre niekoho tak bežné, ja žijem v obyčajnom Svete kde platia bežné pravidlá, lebo neviem viac a žijem v klietke, dúfam že sa to proste stáva a nie som sám, že je nás viac, čo majú také trendy, vnímania života, vesmíru a vôbec. Hlupáka som nestretol už pekne dlho, všetci vzbudzovali rešpekt, každý ma svoju silu, svoj rozmer, a priestor je tu pestrí, tak existovať sa dá pre všelijakých. Dobrých, zlých, pozitívnych, negatívnych na všeličo a rôznorodo, aby mal každý čo riešiť a všetko fungovalo. Ľudia, systém, Svet to je desná spleť, kto čo chce, kto má moc, kto je dobrý a kto zlý, či to tak má byť, že tak je to správne, keď je to pestré, nech nie je nuda, nech sa veci skúšajú, že čo to spraví a čo na to správy, aké budú ohlasy a otrasy, život mimo oázy. Predieranie sa drsným studeným Svetom, všade je temno ale i tajomno a to zase fascinuje, podporuje odvahu, že je i viac, že o to ide, má to tak byť, taká je cesta, keď sa veci menia, mení sa rozpoloženie vnímaného na rozsiahli priestor, kde je všetko možné, kde existujeme, kde niečo vnímame, niečo si myslíme, niekam naše cesty vedú, snáď len nevädnú v minulosti, snáď ich význam si nesie svoje, inak by sa to nedialo. Musí sa to prežiť, musí prejsť čas, potom je to isto reálne, aspoň teda naša realita, tú každý spravujeme, tú loď riadime k nejakým prístavom, čo nás tam čaká, neviem koľko máš nepriateľov, alebo sú cesty pozitívne a niečo pekné, to by som asi nevydržal o tom opatrne. Nie je každý stavaný na všetko, preto sa nám do cesty stavia, veci čo nás trápia, ktoré nás zaujímajú, potom sa vyvíjajú, niečo sa odhalí, niečo skryje, zasyčia zmyje, dážď všetko zmyje, ráno začne nový deň všade, kašlať na to čo bolo včera, lebo to bolo včera a nie dnes, teraz je to jedno, proste ťa to stretlo, malo to tak byť, to je tak ťažké pochopiť. Moc ti to nepáli, ale veď o tom to aj je, keď to moc nezapaľuje, potom sa to pokazí, vytvoria sa bloky, absolvujú kroky potrebné, aby všetko klapalo, neklapalo ako malo, nemalo aby sa aspoň dúfalo, nech zostane nádej, na ten zajtrajší deň, keď stále je nový a nový, aspoň niečo aj sa vyspím.  Spánok mám rád, tým čo sa stalo je to taký čas keď je kľud, ale už tak nevadí, len narástla sila o čo ide, že je to vážna vec a tento Svet má silu. Silné obsadenie, Ja som zostal taký istý, bude to ťažké, také skúšky, snáď za ne raz nezaplatím, že to zle dopadne, situácia sa zvrtne, organizácia uhne a bude zle. Vyzerá že hrajú vysokú hru, že priestor tu je, Že nejde len o utrpenie, ale i vyšší rozmer bytia, života, existencie. Realizácie existencie.

 

Tento náš Svet na javisku života v úzkom priestore, kde vytvárame naše cesty, píšeme svoje príbehy, veci ktoré nás postretli, ktoré nie, či je to zle, alebo dobre, či sa máme tešiť, či byť smutný, asi ako kedy, podľa toho čo je aktuálne, čo koho trápi, komu čo je, a prečo, treba určiť diagnózu. Či byť blázon  nie je správne, veď realita je bláznivá, ale berie sa to všelijako, to je pako, idiot a pritom ťa našťastie nepoznajú. Človek vymyslí čokoľvek i klamstvo, to vzniká, vymýšľa sa, potom kolujú fámy a nakoniec sa nič nestalo a boli to výmysly, nič nevšedné. Skutok sa nestal.  Niekto si vymýšľal. Zmanipuloval pravdu, že sa niečo stalo, preto bolo haló, ono to zas prejde a zabudne sa, netreba sa blázniť, mali sme to zažiť, nejde o nič viac, stáva sa to bežne, vždy to tak bude, je to nutné a treba sa stým zmieriť, pokiaľ nevieme viac, nepoznáme princípy, ako sa stým robí, čo na to treba, prečo je to taká veda, prečo je to tak komplikované, alebo mi sme hlupáci, to je druhá možnosť, ale to sa mi nechce veriť. My. Všetko sa dá chápať rôzne, niečo vôbec, niečo trošku, niečo niekedy, niečo nikdy, niečo zajtra, či pozajtra. Narážam na členitosť prostredia, životných nárokov, túžby žiť, tá nás drží, žiť samé o sebe má svoje čaro, žiť príbeh, mať svoje Ja, svoje vnímanie, aj problémy. Ako to riadiť, zvládať je to ťažký stroj, veľký nástroj a všeličo ako vie byť človek. A to sú len ľudia, čo všetko tu žije, realizuje sa, spolunažíva s nami, vytvára Svet. Žijeme proste v realite a tá je reálna.

 

Mne sa motajú teraz v mysli na pozadí nejaké veci, ktoré ovplyvňujú čo píšem, vnímam že isto mocné veci existujú no a uvidím, snáď to len neurazím, keď už sme v stretnutí, je to rozbehnuté, všetko fičí, taký je rozmer schiziem.  Nepredvídateľné je to celé, zároveň som v cele, či som bol, to bolo riadne, aký je Svet iný, všetko vyjadrené tuná v tejto chvíli, musia mať prehľad, všetko to prebrať, asi to vnímajú inak, nemusia súdiť, nechať nás blúdiť, snáď nie sme otroci. Zaujímavé to isto je, vnímať Svet, žiť svoj život, písať svoj príbeh. Môj troška zahol, tak som si sadol a dnes bol tento deň, obyčajný, divno popísaný, či odpísaný. Niečo som napísal niečo vzniklo, tak ako to voľne prišlo, tak je to tu. Rozhodnutie konca. Dopísané bodka    .

Schizofrénia a Ja

 

Schizofrénia a Ja.

Zatiaľ neviem, čo sa sem dostane, mám nejako prázdnu myseľ v tento moment, ale idem písať. Nástup problémov bol desný. Mal som životnú krízu, prvé vyšetrenie s testami u psychologičky malo výsledok že sa jedná o krízu, čo sa vraj stáva ak prichádza vekom vážnejšia dospelosť. V skratke čo si pamätám a základ bol taký. A presmerovala ma k psychiatrovi, čomu som sa najprv bránil, nechcel som brať lieky, mal som zábrany. Neskorej som si „zvykol“, musel som. Potom som asi 3 roky behal po Svete a nestačil sa diviť, čo sa to deje, ako je to vôbec možné. To som nečakal, taký problém, no to som ozaj nečakal. Vpálili mi do hlavy hlasy a myslel som že končím ak ich nepresvedčím nech zmiznú.  Prvý kontakt bol, keď som stál na dvore a začul som svoje meno „Rasťo“. Pozrel som cez plot k susedom, cez bránu na ulicu a nikde nikto, ale bolo to jedno. Za krátko my do mysli vpálilo viac hlasov a bolo to nevšedné, dá sa povedať aj čarovné, ale neúnosné. Mal som vtedy živnosť a mal som zrovna dohodnutú dôležitú robotu a výpadok bol neprijateľný, ale nutný. Vypol som si telefón, týždeň som ležal v posteli a komunikoval, týmto zvláštnym spôsobom. S nádejou že odídu, iné neberiem.  Len človek musí z niečoho žiť a nejako platiť účty a tak po týždni, úplne v inom rozpoložení života, pokračoval som v pracovnom živote. Bolo to moc ťažké a ledva som chodil, bolo to neskutočná záťaž. Neúnosná bola strata súkromia v mysli, akoby som stratil všetko. Raz som sem napísal „akoby veci patriace do kníh, robili mi v hlave vír, brali mi všetko i keď nemám nič „. Chodil som psychiatrovi podľa neho sa mi všetko zdá a je to choroba, akurát ja som bol moc prekvapený a šokovaný, ale chcel som to vyriešiť a bral som to ako chorobu, chcel som to vyliečiť. Len ono sa aj oficiálne uvádza, že schizofrénia nie je vyliečiteľná, že sa stým treba naučiť žiť. Čo má dosah do viacej rozmerov tohto procesu a aj liečby. Už dá sa povedať o to nechcem prísť. Je to súčasť môjho života, tá moc zaujímavá súčasť, pre mňa i Láska, možno mám cez myseľ, tak troška moc vzťah. Lásku pociťujem, ale je to ostré, musím sa snažiť a zvládať. Ale ozaj som si uvedomil, že keby ma od začiatku, len nejako vychvaľovali, že by som sa nič nenaučil, že to u bytosti ako je ani inak nejde. Často sa mi do do toho motal aj pocit, že veľa zážitkov bolo, pocitové, rozumovo označené výrazom  „ šialene pôvabné“. Tak to cítim.

 

Raz ma troška rozveselila situácia, ohľadom tej choroby čo som si aj zapamätal. Stál som na dvore a špekuloval nad niečím a bol som tak v kľude a prišla hláška „Ty si odborník na všetko“. Čo mi v ten moment prišlo vtipné a že „do kelu to je choroba“. Asi keď som sa liečil osem rokov som sa rozprával s nejakou ženou v čakárni a cítil túžbu že to vyliečim, išlo to z mojich slov. Ona že, schizofrénia sa nedá vyliečiť, čo ma vtedy tak seklo, že ozaj mám to 8 rokov a pravidelne to bolo tak, že keď som sa krvopotne dal do poriadku, prišlo niečo v spoločnosti na koncertoch a tak v kluboch, niečo čo ma prekvapovalo a drvilo, vždy sa po tom divnom zážitku všetko v plnej paráde objavilo v mysli. Všetko to nevysvetlené, nepochopiteľné, divné. Vždy ma nejaká situácia kopla späť a začal som proces dať sa do poriadku, čo znie pekne a je to aj pravda ale svet je tak komplikovaný, že jedinec musí nejako žiť, nejako sa správať, niekde pracovať, nejako sa baviť, nejako tráviť čas, mať nejaké vzťahy i s ľuďmi ktorí sa vtedy stali skorej nepriateľmi. Ako je to slovo zložené „nie priateľmi“. Snažil som sa normálne žiť a po pravde vtedy som moc nevydržal doma a behal som po vonku, niekedy bolo lepšie obdobie, inokedy peklo. Viac krát som bol na dne, vždy ma tam niečo koplo, ale bol som aj šokovaný, či z inej strany očarený. Takto som spoznal osobne iskričku nádeje, pocítil som to tak. Bolo zle, ale šiel som ďalej a pocítil som vnem, keď vydržím a pôjdem ďalej bude za roky dobre, tak sa to aj viac krát stalo.

 

V roku 2004 som bol prvý krát v nemocnici na Antolskej v Petržalke. Odchody aj neskorej, mám ich teraz za sebou 9, boli adrenalínové, nejako pocitovo intenzívne, motajú sa tam vždy napríklad policajne búchačky. Jazdy sanitkou sú divné a je to napínavé. Neviete kam sa veziete, vždy dúfam že prídeme kam máme, ale aj záchranári hrajú mocnú hru, zrejme toho dosť vedia, hrajú na to. Také je to originál, tak to chodí. Naozaj hrajú na to. Keď sú nablízku aj policajti a ti máš v mysli už trocha iný obraz reality, máš podozrenie, že možné je čokoľvek. Ak sa niečo má stať, všetko je možné. Ale vždy som mal vieru, že to dobre dopadne, teraz mám skúsenosti.

 

Moje verzie o tejto realite sú ozaj rôznorodé, napríklad klasika u tohto problému je taká, že často sa ten náhľad na túto, či moju realitu mení, čo ma ovplyvňuje, nejako vždy som nútený k tejto zmene zaujať postoj a moc sa mi javí, že to bude moc dôležité, aký postoj zaujmem. Tak mi to vychádza. Tie zmeny existenčnej reality sú prítomné stále a neviem aký je Svet a bádam, „Čo ma fascinuje a robí šťastným“.

 

V nemocnici, keď som bol po prvé, mi jeden chalan pri terapii povedal vyjadrenie že vraj „ schizofrénia je rakovina duše“, čo bolo drsné, že do kelu, vyzerá to tak. I keď vo mne bol aj vždy pozitívny náhľad, lebo to bolo aj zaujímavé. Nikdy to nebolo nejako vulgárne, či zlé, ale nepríjemné hej a to moc. Žiadne súkromie v mysli, ak mi bolo ťažko nebolo kam odisť, bolo to vo mne, stále so mnou. S odstupom rokov sa v jeden čas aj vyjadrilo, že čo mi hovorili malo úplne iný, skrytý význam. Tak som behal po Svete a divil sa čo sa to deje. Teraz to mám asi 23 rokov a všetko je iné. Neviem nič a zároveň v tomto veľa. Mám za sebou tých 9 nemocníc, a roky toku informácií a vnemov. Tie vnemy nie sú sranda, vnímal som toho v mysli more a bolo to kúzelné. Ale moc ťažké zvládať. Mať v mysli moc komplikovanú návštevu a vnímať rôznorodé veci. V skratke dlho som myseľ vnímal, ako rozľahlý priestor, nazval som to súkromne „časopriestor“. Dá sa povedať, ako bol svet predo mnou vnímaný, očami a zmyslami, do vnútra bol tiež priestor, akurát ten bol tak alternatívne a pestro ladený. Často som sa tam pohyboval, veľmi intenzívny bol čas v posteli, keď som bol v kľude, vnímavejší, bývalo to riadne. Bežali mi v mysli predstavy a ťažko napísať niečo, lebo toho bolo more, ale na druhej strane, napadne ma len niečo. Viac krát som si povedal kašlem na to, len fantazírujem a blúznim a prišlo slovo „ pokračuj“. A vždy to vyústilo do nejakého vnemu kam to smerovalo. Inak som to aj pociťoval v istých sférach že mám priestor, používal som v sebe ten výraz, ale v tej sfére je ťažko a som rád, že som sám. V tom čase som napríklad vnímal a to som sem už napísal, akoby mi nejaká postava v bielom, výzorovo niečo ako pápež, pokropila myseľ. Naklonil sa do mysle a pokropil.

 

Pohyboval som sa často v mysli a bol to taký môj iný Svet, kde je všetko akoby imaginárne a zvláštne, vnímal som to z pozície ako bežný človek, ako čarovné.

Asi po 11 rokoch sa to javmi v mysli no a na oblohe zmenilo, začal som to pociťovať ako dar. Čo bolo zásadné, total.

Vtedy ma to namotalo na oblohu moc Slnko, bol intenzívny ten vzťah k Oblohe, Slnku, Mesiacu, Hviezdam, Vesmíru. V tom období ktorý som si neskromne a zrejme nesprávne osobne nazval ako „na nebo vzatie“, odvtedy ma to i napĺňa  očarováva, ale je to problém zatiaľ, neviem čo príde. Troška upadám, ale zase žijem kľudnejšie.

 

Áno, bol som 9 krát v nemocnici, bol som viac krát paranoidný, ale to sa riadne vyvíja, vždy je to zdokonalené a iné. Už dosť tak vnímam Svet i keď som v kľude. Vždy som niečo zažil, preto to neľutujem a keď som pasívny, vynára sa či sa neochudobním, ale môžem žiť v tomto spoločenskom systéme. Zvládať nároky života.

 

Som dlhšie na invalidnom, dlho som to odmietal, už na začiatku som mal možnosť ísť na invalidný ale krute a pekelne som sa bránil, bolo to ťažké, lebo som nezvládal dobre, bol som zaťažený a ledva žil. Ale nechcel som prísť o svoju profesiu, elektrotechnika, mám to rád a potrebujem peniaze. Momentálne som doma, bol som v nemocnici a zabraňuje mi to v práci, aj lekári tomu bránia, elektrika je zodpovedná je to zamotané. Ale nejaký malí príjem mám a momentálne mám voľný čas a dnes je možností veľa ja veľa času trávim za PC, stále niečo robím. I to je niečo a napríklad dnes píšem, niečo z toho bude, niečo nové vzniká. Len potrebujem to riešiť a nejaké prachy si privyrobiť, aby som bežne prežil, snáď nájdem spôsob, nejaké kontakty som nadviazal, uvidím.

 

Momentálne vnímam myseľ bežnejšie, pohybujú sa tam nejaké hlasy ale to má možno aj človek bežne. Nie je to taký priestor a teraz sa tam ani nehrniem. Mám z nedávna zážitok, že mi v mysli niečo zamkli a ukázali kľúčik, mohlo to byť vážne. Dávno zaznelo že „máš brutálne informácie“ no objaví sa všeličo, ale je to také, realita je komplikovaná.

 

Človek v tomto Svete môže zažiť ozaj hocičo, ak to má zažiť, tak nie je problém, realita je silná, pestrá, kreatívna, vyvíja sa. Mal som intenzívnu ukážku, čo troška vyjasnilo, že tu ozaj môžeš zažiť všeličo, tak nie je problém. Možnosti reality sú neskutočné, k tomu napíšem slovo Mágia. Na začiatku mi hovorila „zajtra sa stretneme“. Čo sa nedávno vyjadrilo že ona je, či vníma, možno cez všetkých, tak keď som niekoho stretol, stretol som i ňu. Dostane sa mi všeličo a celkom to milujem, strach sa snažím nepociťovať, lebo viem, že tak sa to nedá, odvaha nevyhnutná. Isto to tak v Živote je, že treba byť odvážny.  Určite ma to moc zmenilo, Svet vnímam inak, čo ma ale okúzľuje a moc zaujíma.

 

Žijem síce skromne, ale ak mám byť neskromný, tak vnútorne vnímam bohatstvo, vnímam iné rozmery tejto reality a som okúzlený. Život mám moc rád. Škoda, že sa nesprávam uvedomelejšie a nežijem zdravšie, lebo sa ženiem do hrobu. Ak sa do hrobu chodí, či tam nie som už teraz. No a hrobčeky sú isto mocné miesta, ale mocné je to tuná všade.

 

Možno som chorý, pre niekoho to inak nebude, možno som obdarený, pre mňa to tak je. Realita je mocná, hráme tuná každý svoju hru, isto je to veľká hra, stále a neoblomne dúfam v pozitívny rozmer bytia, že tak to je. Ak je to opačne je to zle. Ale existuje toho moc, len ľudí je nás tu koľko, zvieratá, rastliny i predmety sú mocné, žije, či vníma, tuná toho veľa. Vníma i koná, upozornený som bol na veľa. Musím to spracovať a ísť ďalej. Nenechať sa zničiť, ak zvládnem. Je to priorita.

 

Mne sa ukázal Svet z iného uhlu, moc to cením, pre mňa ako človeka, ktorý žil obyčajný život, teraz toto, takéto, no sila. Ozaj už dlho to cítim i ako dar, okúzľuje ma to, napĺňa nádejou v silu tohto Sveta, mám Vieru, ak je Svet tak silný, že aj kvalita je potom veľká, za tým vidím nádej.

 

Svet má grády. Život je jazda neznámym terénom. Život mám rád.