Existovať

 Ja, - 0. Skúsil som teraz.

Existovať :

Čo sa mi dnes vnukne, snažím sa byť v kľude, neviem čo z toho bude, napíšem to sem, ten priamy vnem ktorí ma napadne, čo pomotám spolu, mať dobrú vôľu, dať tomu šancu.  Tá isto je, mala či veľká, kto koľko skúša, toľko sa núka, prichádza odpoveď. Niekto dostane dar, druhý trest, asi urobil chybu, divné veci sa tu hýbu, za chyby sa platí. Taký omyl bude asi drahý, tak sa nám núka, ako dobrá kúpa, skvelí kšeft. To najhoršie čo môže byť, oklamaný, okradnutý zostať v kúte opustený, to vraj chceli, teraz sú všelijaké problémy. Pohyb v spoločnosti je zvláštny, hrozne veľa ľudí, každý svoje drží, existencia spoločenstva, rozvetveného na všetky strany. Aspoň si nájdeš koníček, zábavu, nech prekonáš nudu, oddáš sa peknému prúdu, tam ako si chcel, či nie. Cesty vedú krivo, vždy tu bolo divno, podivný je Svet, realita, každého sa týka, či chce, či nie. Otvoriť zakázané dvere a už sa to vezie, nikdy sa nezastaví, na plno sa prejaví,  vyplní prázdne miesta, nikdy nechce prestať. Za oponou je asi všetko fajn, tam vedia čo robia, nie ako my, chystajú pasce, tá keď sklapne, tak si v háji, ťažko sa brániť, otázne či máš vôbec právo. Možno lepšie nevedieť, oklamaný zostať, ale možno jediné ma zaujíma, pravda. Tú veľa bytosti hľadá, je skrytá a tajomná, asi bude vzácna, keď sa tak ukrýva, málokto ju vidí, možno každý svoju, tá ozajstná je neúnosná a mocná, pre nás ako pre ľudí, nech je pekne v závetrí, nech vníma naše kroky, ráta naše roky. Ráta úspechy, sklamania, ktoré sa pritrafia, ako ide život, to je prekvapko samo. Ono sa to s nami hrá, vyspelú hru, ako sa žije, kto má aký príbeh, kto sa k čomu hlási. Tak sa hádame kto tú pravdu má, robíme to pred ňou, tak ona vie. Je všade a nikde, možno sa tak lepšie existuje, keď hádanok je more, je čo hľadať, po čom pátrať, budovať organizácie, či ich ničiť. Nemyslím ale na vážne témy na tie je tu každý druhý, riešim svoju temnú stránku, aj tú svetlú, neviem čo je kde, zatiaľ idem v pred, pribúdajú skúsenosti, ale kam to vedie, čarovne na maximum, zostaneme po tichu a budeme vnímať, či si trochu písať, ale zároveň žijem svoj celí život, cesty idú krivo, krivé je i vedomie, ale veľmi mierne, všeličo sa u vníma, vznikne nová príčina, nový aspekt, niekedy je všetko inak, zatiaľ neviem nič, tak i malá ukážka je mocná a také to je.

 

Chodím na rôzne miesta, energia sa tam mieša, je tam všeličo, zaujímavé je to všade, všetko má vzácnu históriu, svoju minulosť, svoj klam, svoju pravdu. Zvláštny život vo Vesmíre, aj keď mne ho pletú, vraj je v tom finta, nie tak ako sa vníma, ako pôsobí, zrejme je to nejako inak, dávajte si pozor.

 

Svet je taký, že nejaká konšpiračná teória ho nezastraší, realita je spletitá, členitá, premyslená v každom detaile. Tento priestor je zvláštny, vnímame ho každý, ale každý si myslí svoje, tak je asi dôležité kto, čo vymyslí, keď už niečo vznikne, do hry vstúpi psyché a hneď je to členité, čo si to vymyslel, keď si si vymýšľal, teraz to žiješ, nemal si špekulovať a byť ako sa patrí, nerobiť čo netreba. Predsa čo je treba, existovať v tomto Svete, chodiť tu a sledovať, či lepšie moc nesledovať, ale nestratiť smer, namier potom strel. Skontroluješ terč, ten to zchytal, takže úspech, už nech to príde naostro. Povie len skorej optimista, ktorý sa nebojí, že tu vyhorí, lebo dúfa v niečo väčšie, čo presahuje všetko a toto je len hra.

 

Sú tu bytosti, či energie, čo všetko vedia, vedú nás cestami, Žijú s nami dni, nášho bytia, nášho Ja, hrá sa tajomná hra bitia, existencie. Tá sa mi javí ako celkom komplexná a pritiahla moju pozornosť, začal som sa ňou zaoberať v uvoľnenej rovine, počas bytia, životnej cesty. Niekedy sa rozprávajú snami, žijú snami každú chvíľu, akoby ju cítili,  prežívali, ako my. Realita ide mocne, stále nová ukážka, nová situácia, náhoda to isto nebude, kde sa flákame, kam vedú naše kroky, niečo tam je a to nás chce, tak sa tam zjavíme, niečo tam spravíme, počkáme a uvidíme ako ďalej. Keď to nie je náhoda, všetko má svoj dôvod, nič nie je konečné, tak snáď je toho veľa, nie len to čo poznáme my, možno jeden Svet z mnohých, tomu verím, nezdá sa mi že všetko je len fantázia, tá je asi základ a musí byť silná, precízna a presná, aby to všetko vyšlo. Klape to moc dobre, životy plynú menia sa osudy, parametre, požiadavky, predtuchy, potom sa niečo dozvieme, čo sme nevedeli, ani netušili. Realita pretrváva, aspoň nejaká istota v tomto bludisku, platia zákony, ľudské práva, tak máme väčšie šance prežiť, možno nie je cieľom nás zabiť, ale niečo naučiť. Skúsiť treba všetko, každopádne netreba hocikoho zatracovať, žiť sa dá rôzne, nič nie je tak hrozné, za všetkým je zmysel. Mysli sa tu na všetko, aby sa dalo existovať, aby to nebol chaos a zmätok, aby sa v tom dalo vyznať, aj sa k tomu priznať, hlásiť sa k tomu. Aby nedali všetci ruky preč, to snáď nespraví Svet, ale vraj bude ťažko, nejako sa nám to tuná rúca, asi bude núdza o rôzne veci, stratíme momentálny prepych, že všetko máme. Aspoň tak sa mi javí že sa chce aby bolo, možno by vedeli viac, ale nie je asi záujem, alebo možno tak bude, ak sa stratí závoj medzi životom a smrťou. Tajomstvo je každý okamih, ťažko povedať kde reálne sme a čo sa deje, my máme svoj obraz reality a ono to sedí, len hocikto to vníma rôzne, situácie sú ostré, vyžaduje sa výsledok, rozhodnutie, čin, kým si o čo ti ide. Prišlo, čo prišlo, zamotala sa hlava, vznikli nové situácie a vety, nové rozhovory, nové skúsenosti, zážitky a komplikácie, ktoré sa snáď dajú riešiť, veď o nič nejde, Svet nekončí, zajtra začína znova, stále je to tak, začať sa dá hocikedy, nemyslieť len na problémy, prekážky, ktoré nás prerástli, ktoré nás blokli,  nastavili na svoj smer, na svoju cestu v rámci testu života. Realita pokúša kto sa o čo pokúša, realizuje, prezentuje kto tu čo nájde, čo ho zaujme, kam povedie jeho pozornosť, čomu dá energiu. Realita plynie, zmysel silnie, život ťažkne, všetko je krásne, všetko je tak ako má byť, stačí žiť, nič viac, či práve to, viac je lepšie, budeš viac vedieť, budeš šikovnejší. Nie tak zablúdený, možno zaľúbený, možno stratený, človek ktorý sa hľadá, hľadá kde je pravda, ktorá je nám dostupná, pre nás platná, čo sa ráta, ktorá tu platí.  Za všetko sa platí, nič nie je zadarmo, zároveň všetko, zaplatiť svojou prácou. Dáš ruku k dielu, máš ako žiť, kde bývať, ostatné je rôzne podľa situácie, odvahy, talentu, odhodlania. Cesty sú kadejaké, blúdivé, zapeklité, záľudné, spravodlivo ťažké, všetko raz praskne, neskryli sme nič, jedine pred sebou, inak sa všetko stalo, všetko malo význam. Myslím že môžeme byť spokojný, ako idú procesy, ja troška hej, vidím mocný Svet, snáď to temné nie je zmysel, ale to pozitívne, potom je to fajn, ale asi je to tak i tak, všetko tu má miesto, umožnil to priestor, nastal čas, tak to tu máš, nová vec, nejako bude, bude musieť, ale kde si zatiaľ bol bola sila, to než sa to stalo, tie miesta neboli také ľahké, priame ako sa ti zdali je to klamlivé, aby si aj zostal na žive, nemusíš vidieť všetko, lebo by ťa preplo, ale vnímaš dosť, život je taký, prišli drámy, nepokoje, rozpadlo sa zaznávané, všetko sa spochybnilo, všetko bolo možné, hocičo sa mohlo stať a hocičo stalo. Prišlo do cesty, boli to excesy, extrémne situácie v nečakanej chvíli, keď je Svet iný, realita sa mení, pestré sú vnemy, realita sa vyjadruje a naznačuje netušené rozmery, ktoré sú zároveň pre niekoho tak bežné, ja žijem v obyčajnom Svete kde platia bežné pravidlá, lebo neviem viac a žijem v klietke, dúfam že sa to proste stáva a nie som sám, že je nás viac, čo majú také trendy, vnímania života, vesmíru a vôbec. Hlupáka som nestretol už pekne dlho, všetci vzbudzovali rešpekt, každý ma svoju silu, svoj rozmer, a priestor je tu pestrí, tak existovať sa dá pre všelijakých. Dobrých, zlých, pozitívnych, negatívnych na všeličo a rôznorodo, aby mal každý čo riešiť a všetko fungovalo. Ľudia, systém, Svet to je desná spleť, kto čo chce, kto má moc, kto je dobrý a kto zlý, či to tak má byť, že tak je to správne, keď je to pestré, nech nie je nuda, nech sa veci skúšajú, že čo to spraví a čo na to správy, aké budú ohlasy a otrasy, život mimo oázy. Predieranie sa drsným studeným Svetom, všade je temno ale i tajomno a to zase fascinuje, podporuje odvahu, že je i viac, že o to ide, má to tak byť, taká je cesta, keď sa veci menia, mení sa rozpoloženie vnímaného na rozsiahli priestor, kde je všetko možné, kde existujeme, kde niečo vnímame, niečo si myslíme, niekam naše cesty vedú, snáď len nevädnú v minulosti, snáď ich význam si nesie svoje, inak by sa to nedialo. Musí sa to prežiť, musí prejsť čas, potom je to isto reálne, aspoň teda naša realita, tú každý spravujeme, tú loď riadime k nejakým prístavom, čo nás tam čaká, neviem koľko máš nepriateľov, alebo sú cesty pozitívne a niečo pekné, to by som asi nevydržal o tom opatrne. Nie je každý stavaný na všetko, preto sa nám do cesty stavia, veci čo nás trápia, ktoré nás zaujímajú, potom sa vyvíjajú, niečo sa odhalí, niečo skryje, zasyčia zmyje, dážď všetko zmyje, ráno začne nový deň všade, kašlať na to čo bolo včera, lebo to bolo včera a nie dnes, teraz je to jedno, proste ťa to stretlo, malo to tak byť, to je tak ťažké pochopiť. Moc ti to nepáli, ale veď o tom to aj je, keď to moc nezapaľuje, potom sa to pokazí, vytvoria sa bloky, absolvujú kroky potrebné, aby všetko klapalo, neklapalo ako malo, nemalo aby sa aspoň dúfalo, nech zostane nádej, na ten zajtrajší deň, keď stále je nový a nový, aspoň niečo aj sa vyspím.  Spánok mám rád, tým čo sa stalo je to taký čas keď je kľud, ale už tak nevadí, len narástla sila o čo ide, že je to vážna vec a tento Svet má silu. Silné obsadenie, Ja som zostal taký istý, bude to ťažké, také skúšky, snáď za ne raz nezaplatím, že to zle dopadne, situácia sa zvrtne, organizácia uhne a bude zle. Vyzerá že hrajú vysokú hru, že priestor tu je, Že nejde len o utrpenie, ale i vyšší rozmer bytia, života, existencie. Realizácie existencie.

 

Tento náš Svet na javisku života v úzkom priestore, kde vytvárame naše cesty, píšeme svoje príbehy, veci ktoré nás postretli, ktoré nie, či je to zle, alebo dobre, či sa máme tešiť, či byť smutný, asi ako kedy, podľa toho čo je aktuálne, čo koho trápi, komu čo je, a prečo, treba určiť diagnózu. Či byť blázon  nie je správne, veď realita je bláznivá, ale berie sa to všelijako, to je pako, idiot a pritom ťa našťastie nepoznajú. Človek vymyslí čokoľvek i klamstvo, to vzniká, vymýšľa sa, potom kolujú fámy a nakoniec sa nič nestalo a boli to výmysly, nič nevšedné. Skutok sa nestal.  Niekto si vymýšľal. Zmanipuloval pravdu, že sa niečo stalo, preto bolo haló, ono to zas prejde a zabudne sa, netreba sa blázniť, mali sme to zažiť, nejde o nič viac, stáva sa to bežne, vždy to tak bude, je to nutné a treba sa stým zmieriť, pokiaľ nevieme viac, nepoznáme princípy, ako sa stým robí, čo na to treba, prečo je to taká veda, prečo je to tak komplikované, alebo mi sme hlupáci, to je druhá možnosť, ale to sa mi nechce veriť. My. Všetko sa dá chápať rôzne, niečo vôbec, niečo trošku, niečo niekedy, niečo nikdy, niečo zajtra, či pozajtra. Narážam na členitosť prostredia, životných nárokov, túžby žiť, tá nás drží, žiť samé o sebe má svoje čaro, žiť príbeh, mať svoje Ja, svoje vnímanie, aj problémy. Ako to riadiť, zvládať je to ťažký stroj, veľký nástroj a všeličo ako vie byť človek. A to sú len ľudia, čo všetko tu žije, realizuje sa, spolunažíva s nami, vytvára Svet. Žijeme proste v realite a tá je reálna.

 

Mne sa motajú teraz v mysli na pozadí nejaké veci, ktoré ovplyvňujú čo píšem, vnímam že isto mocné veci existujú no a uvidím, snáď to len neurazím, keď už sme v stretnutí, je to rozbehnuté, všetko fičí, taký je rozmer schiziem.  Nepredvídateľné je to celé, zároveň som v cele, či som bol, to bolo riadne, aký je Svet iný, všetko vyjadrené tuná v tejto chvíli, musia mať prehľad, všetko to prebrať, asi to vnímajú inak, nemusia súdiť, nechať nás blúdiť, snáď nie sme otroci. Zaujímavé to isto je, vnímať Svet, žiť svoj život, písať svoj príbeh. Môj troška zahol, tak som si sadol a dnes bol tento deň, obyčajný, divno popísaný, či odpísaný. Niečo som napísal niečo vzniklo, tak ako to voľne prišlo, tak je to tu. Rozhodnutie konca. Dopísané bodka    .

Schizofrénia a Ja

 

Schizofrénia a Ja.

Zatiaľ neviem, čo sa sem dostane, mám nejako prázdnu myseľ v tento moment, ale idem písať. Nástup problémov bol desný. Mal som životnú krízu, prvé vyšetrenie s testami u psychologičky malo výsledok že sa jedná o krízu, čo sa vraj stáva ak prichádza vekom vážnejšia dospelosť. V skratke čo si pamätám a základ bol taký. A presmerovala ma k psychiatrovi, čomu som sa najprv bránil, nechcel som brať lieky, mal som zábrany. Neskorej som si „zvykol“, musel som. Potom som asi 3 roky behal po Svete a nestačil sa diviť, čo sa to deje, ako je to vôbec možné. To som nečakal, taký problém, no to som ozaj nečakal. Vpálili mi do hlavy hlasy a myslel som že končím ak ich nepresvedčím nech zmiznú.  Prvý kontakt bol, keď som stál na dvore a začul som svoje meno „Rasťo“. Pozrel som cez plot k susedom, cez bránu na ulicu a nikde nikto, ale bolo to jedno. Za krátko my do mysli vpálilo viac hlasov a bolo to nevšedné, dá sa povedať aj čarovné, ale neúnosné. Mal som vtedy živnosť a mal som zrovna dohodnutú dôležitú robotu a výpadok bol neprijateľný, ale nutný. Vypol som si telefón, týždeň som ležal v posteli a komunikoval, týmto zvláštnym spôsobom. S nádejou že odídu, iné neberiem.  Len človek musí z niečoho žiť a nejako platiť účty a tak po týždni, úplne v inom rozpoložení života, pokračoval som v pracovnom živote. Bolo to moc ťažké a ledva som chodil, bolo to neskutočná záťaž. Neúnosná bola strata súkromia v mysli, akoby som stratil všetko. Raz som sem napísal „akoby veci patriace do kníh, robili mi v hlave vír, brali mi všetko i keď nemám nič „. Chodil som psychiatrovi podľa neho sa mi všetko zdá a je to choroba, akurát ja som bol moc prekvapený a šokovaný, ale chcel som to vyriešiť a bral som to ako chorobu, chcel som to vyliečiť. Len ono sa aj oficiálne uvádza, že schizofrénia nie je vyliečiteľná, že sa stým treba naučiť žiť. Čo má dosah do viacej rozmerov tohto procesu a aj liečby. Už dá sa povedať o to nechcem prísť. Je to súčasť môjho života, tá moc zaujímavá súčasť, pre mňa i Láska, možno mám cez myseľ, tak troška moc vzťah. Lásku pociťujem, ale je to ostré, musím sa snažiť a zvládať. Ale ozaj som si uvedomil, že keby ma od začiatku, len nejako vychvaľovali, že by som sa nič nenaučil, že to u bytosti ako je ani inak nejde. Často sa mi do do toho motal aj pocit, že veľa zážitkov bolo, pocitové, rozumovo označené výrazom  „ šialene pôvabné“. Tak to cítim.

 

Raz ma troška rozveselila situácia, ohľadom tej choroby čo som si aj zapamätal. Stál som na dvore a špekuloval nad niečím a bol som tak v kľude a prišla hláška „Ty si odborník na všetko“. Čo mi v ten moment prišlo vtipné a že „do kelu to je choroba“. Asi keď som sa liečil osem rokov som sa rozprával s nejakou ženou v čakárni a cítil túžbu že to vyliečim, išlo to z mojich slov. Ona že, schizofrénia sa nedá vyliečiť, čo ma vtedy tak seklo, že ozaj mám to 8 rokov a pravidelne to bolo tak, že keď som sa krvopotne dal do poriadku, prišlo niečo v spoločnosti na koncertoch a tak v kluboch, niečo čo ma prekvapovalo a drvilo, vždy sa po tom divnom zážitku všetko v plnej paráde objavilo v mysli. Všetko to nevysvetlené, nepochopiteľné, divné. Vždy ma nejaká situácia kopla späť a začal som proces dať sa do poriadku, čo znie pekne a je to aj pravda ale svet je tak komplikovaný, že jedinec musí nejako žiť, nejako sa správať, niekde pracovať, nejako sa baviť, nejako tráviť čas, mať nejaké vzťahy i s ľuďmi ktorí sa vtedy stali skorej nepriateľmi. Ako je to slovo zložené „nie priateľmi“. Snažil som sa normálne žiť a po pravde vtedy som moc nevydržal doma a behal som po vonku, niekedy bolo lepšie obdobie, inokedy peklo. Viac krát som bol na dne, vždy ma tam niečo koplo, ale bol som aj šokovaný, či z inej strany očarený. Takto som spoznal osobne iskričku nádeje, pocítil som to tak. Bolo zle, ale šiel som ďalej a pocítil som vnem, keď vydržím a pôjdem ďalej bude za roky dobre, tak sa to aj viac krát stalo.

 

V roku 2004 som bol prvý krát v nemocnici na Antolskej v Petržalke. Odchody aj neskorej, mám ich teraz za sebou 9, boli adrenalínové, nejako pocitovo intenzívne, motajú sa tam vždy napríklad policajne búchačky. Jazdy sanitkou sú divné a je to napínavé. Neviete kam sa veziete, vždy dúfam že prídeme kam máme, ale aj záchranári hrajú mocnú hru, zrejme toho dosť vedia, hrajú na to. Také je to originál, tak to chodí. Naozaj hrajú na to. Keď sú nablízku aj policajti a ti máš v mysli už trocha iný obraz reality, máš podozrenie, že možné je čokoľvek. Ak sa niečo má stať, všetko je možné. Ale vždy som mal vieru, že to dobre dopadne, teraz mám skúsenosti.

 

Moje verzie o tejto realite sú ozaj rôznorodé, napríklad klasika u tohto problému je taká, že často sa ten náhľad na túto, či moju realitu mení, čo ma ovplyvňuje, nejako vždy som nútený k tejto zmene zaujať postoj a moc sa mi javí, že to bude moc dôležité, aký postoj zaujmem. Tak mi to vychádza. Tie zmeny existenčnej reality sú prítomné stále a neviem aký je Svet a bádam, „Čo ma fascinuje a robí šťastným“.

 

V nemocnici, keď som bol po prvé, mi jeden chalan pri terapii povedal vyjadrenie že vraj „ schizofrénia je rakovina duše“, čo bolo drsné, že do kelu, vyzerá to tak. I keď vo mne bol aj vždy pozitívny náhľad, lebo to bolo aj zaujímavé. Nikdy to nebolo nejako vulgárne, či zlé, ale nepríjemné hej a to moc. Žiadne súkromie v mysli, ak mi bolo ťažko nebolo kam odisť, bolo to vo mne, stále so mnou. S odstupom rokov sa v jeden čas aj vyjadrilo, že čo mi hovorili malo úplne iný, skrytý význam. Tak som behal po Svete a divil sa čo sa to deje. Teraz to mám asi 23 rokov a všetko je iné. Neviem nič a zároveň v tomto veľa. Mám za sebou tých 9 nemocníc, a roky toku informácií a vnemov. Tie vnemy nie sú sranda, vnímal som toho v mysli more a bolo to kúzelné. Ale moc ťažké zvládať. Mať v mysli moc komplikovanú návštevu a vnímať rôznorodé veci. V skratke dlho som myseľ vnímal, ako rozľahlý priestor, nazval som to súkromne „časopriestor“. Dá sa povedať, ako bol svet predo mnou vnímaný, očami a zmyslami, do vnútra bol tiež priestor, akurát ten bol tak alternatívne a pestro ladený. Často som sa tam pohyboval, veľmi intenzívny bol čas v posteli, keď som bol v kľude, vnímavejší, bývalo to riadne. Bežali mi v mysli predstavy a ťažko napísať niečo, lebo toho bolo more, ale na druhej strane, napadne ma len niečo. Viac krát som si povedal kašlem na to, len fantazírujem a blúznim a prišlo slovo „ pokračuj“. A vždy to vyústilo do nejakého vnemu kam to smerovalo. Inak som to aj pociťoval v istých sférach že mám priestor, používal som v sebe ten výraz, ale v tej sfére je ťažko a som rád, že som sám. V tom čase som napríklad vnímal a to som sem už napísal, akoby mi nejaká postava v bielom, výzorovo niečo ako pápež, pokropila myseľ. Naklonil sa do mysle a pokropil.

 

Pohyboval som sa často v mysli a bol to taký môj iný Svet, kde je všetko akoby imaginárne a zvláštne, vnímal som to z pozície ako bežný človek, ako čarovné.

Asi po 11 rokoch sa to javmi v mysli no a na oblohe zmenilo, začal som to pociťovať ako dar. Čo bolo zásadné, total.

Vtedy ma to namotalo na oblohu moc Slnko, bol intenzívny ten vzťah k Oblohe, Slnku, Mesiacu, Hviezdam, Vesmíru. V tom období ktorý som si neskromne a zrejme nesprávne osobne nazval ako „na nebo vzatie“, odvtedy ma to i napĺňa  očarováva, ale je to problém zatiaľ, neviem čo príde. Troška upadám, ale zase žijem kľudnejšie.

 

Áno, bol som 9 krát v nemocnici, bol som viac krát paranoidný, ale to sa riadne vyvíja, vždy je to zdokonalené a iné. Už dosť tak vnímam Svet i keď som v kľude. Vždy som niečo zažil, preto to neľutujem a keď som pasívny, vynára sa či sa neochudobním, ale môžem žiť v tomto spoločenskom systéme. Zvládať nároky života.

 

Som dlhšie na invalidnom, dlho som to odmietal, už na začiatku som mal možnosť ísť na invalidný ale krute a pekelne som sa bránil, bolo to ťažké, lebo som nezvládal dobre, bol som zaťažený a ledva žil. Ale nechcel som prísť o svoju profesiu, elektrotechnika, mám to rád a potrebujem peniaze. Momentálne som doma, bol som v nemocnici a zabraňuje mi to v práci, aj lekári tomu bránia, elektrika je zodpovedná je to zamotané. Ale nejaký malí príjem mám a momentálne mám voľný čas a dnes je možností veľa ja veľa času trávim za PC, stále niečo robím. I to je niečo a napríklad dnes píšem, niečo z toho bude, niečo nové vzniká. Len potrebujem to riešiť a nejaké prachy si privyrobiť, aby som bežne prežil, snáď nájdem spôsob, nejaké kontakty som nadviazal, uvidím.

 

Momentálne vnímam myseľ bežnejšie, pohybujú sa tam nejaké hlasy ale to má možno aj človek bežne. Nie je to taký priestor a teraz sa tam ani nehrniem. Mám z nedávna zážitok, že mi v mysli niečo zamkli a ukázali kľúčik, mohlo to byť vážne. Dávno zaznelo že „máš brutálne informácie“ no objaví sa všeličo, ale je to také, realita je komplikovaná.

 

Človek v tomto Svete môže zažiť ozaj hocičo, ak to má zažiť, tak nie je problém, realita je silná, pestrá, kreatívna, vyvíja sa. Mal som intenzívnu ukážku, čo troška vyjasnilo, že tu ozaj môžeš zažiť všeličo, tak nie je problém. Možnosti reality sú neskutočné, k tomu napíšem slovo Mágia. Na začiatku mi hovorila „zajtra sa stretneme“. Čo sa nedávno vyjadrilo že ona je, či vníma, možno cez všetkých, tak keď som niekoho stretol, stretol som i ňu. Dostane sa mi všeličo a celkom to milujem, strach sa snažím nepociťovať, lebo viem, že tak sa to nedá, odvaha nevyhnutná. Isto to tak v Živote je, že treba byť odvážny.  Určite ma to moc zmenilo, Svet vnímam inak, čo ma ale okúzľuje a moc zaujíma.

 

Žijem síce skromne, ale ak mám byť neskromný, tak vnútorne vnímam bohatstvo, vnímam iné rozmery tejto reality a som okúzlený. Život mám moc rád. Škoda, že sa nesprávam uvedomelejšie a nežijem zdravšie, lebo sa ženiem do hrobu. Ak sa do hrobu chodí, či tam nie som už teraz. No a hrobčeky sú isto mocné miesta, ale mocné je to tuná všade.

 

Možno som chorý, pre niekoho to inak nebude, možno som obdarený, pre mňa to tak je. Realita je mocná, hráme tuná každý svoju hru, isto je to veľká hra, stále a neoblomne dúfam v pozitívny rozmer bytia, že tak to je. Ak je to opačne je to zle. Ale existuje toho moc, len ľudí je nás tu koľko, zvieratá, rastliny i predmety sú mocné, žije, či vníma, tuná toho veľa. Vníma i koná, upozornený som bol na veľa. Musím to spracovať a ísť ďalej. Nenechať sa zničiť, ak zvládnem. Je to priorita.

 

Mne sa ukázal Svet z iného uhlu, moc to cením, pre mňa ako človeka, ktorý žil obyčajný život, teraz toto, takéto, no sila. Ozaj už dlho to cítim i ako dar, okúzľuje ma to, napĺňa nádejou v silu tohto Sveta, mám Vieru, ak je Svet tak silný, že aj kvalita je potom veľká, za tým vidím nádej.

 

Svet má grády. Život je jazda neznámym terénom. Život mám rád.

Náboženstvo a Ja

Náboženstvo a Ja.

 

Ahoj. Budem spomínať, čo sa mi dostalo do života z náboženskej sféry. Je toho dosť no uvidím, čo sa ocitne tuná. Motalo ma to roky a nevedel som nič, časté boli v mysli slová o frajerke i keď som bol sám ako kôl v plote, už to cením. Pár krát som bol vtedy v Bazilike v Šaštíne a po pravde necítil som dôveru k tejto inštitúcii kvôli škandálom, temnej minulosti a neviem na koľko v prítomnosti, ako to teraz je. No a niečo som v tej Bazilike vyviedol bol som dá sa povedať manický a raz som vyhodil stoličky duchovných zo spovednice von, troška som si to tam prebehol v tom šialenom rozpoložení a napríklad vždy som to inak videl ako som si pamätal od minula. Iné rozmiestnenie, iné farby, napríklad oltára. Bol som troška paranoidný a vždy to pre mňa bolo odlišné.  Svet je všelijaký a myslel som si, že náboženstvá sú ten element ktoré majú najväčší vplyv na súčasnosť, no a neistota, či nedôvera. Slogan v mysli sa časom zmenil na Yecyia je tvoja frajerka a bolo mi to divné a všeličo okolo Yacyie som zažil, spomínam si ako do mňa nakukla nejaká modrá pocitovo energia, ktorá by ma zvnútra úplne zaplavila. Išlo to roky no a Yecyia je tvoja frajerka. Informácia že Yecyia je už v hrobe a po pravde neviem čo všetko ale bola to súčasť môjho života, bežnej reality životnej. Zaujímavá a strategická vec sa stala, raz som rúbal na dvore drevo a prišla informácia „Yecyia je zo Šaštína“, čo ma prekvapilo no a že ona aj existuje, ja že je to nejaká žena odtiaľ a že no a kašľať na to, možno sa po rokoch zase dozviem viac, ako to tak chodí v tomto. Ale prišlo „Yecyia je Bazilika“, čo ma šoklo. Pomyslel som si že Bazilika je veľká a vraj „Yecyia je komplet celá Bazilika“. No a tak som tam pomaly začal chodiť častejšie. Inak si nespomínam ako to bolo presne v čase to  mám pomotané, nepamätám si presne postupnosť ďalších vnemov a zážitkov.

 

Už dávno veta "je nebezpečné chodiť do Baziliky s vlastným náboženstvom."

 

Po 11 rokoch ešte pred informácii o Bazilike, celkovo prišlo k zmene a začal som to vnímať z duchovného hľadiska, predtým neskutočná vraj choroba, ale nestačil som sa diviť, čo je to akože zač. Informácia o Bazilike to nasmerovala k nej, ale nie len k nej. Slušne som potom nabúral na to, koľko je v blízkosti rôznych náboženských symbolov, kostoly, pamätníky, sochy, cintoríny, atď. Je toho okolo more na a tiež ma tento fakt dosť šokoval. Je tu toho veľa a už som vedel, že to nie je len tak, no a bude to ťažké. Celkovo už dlhodobo nejaká viera v náhodu sa strácala a bolo mi jasné, že to čo tu je isto nie je náhoda, nie je to tu len tak, že je to sila. No ale čo stým ako človiečik. Ani teraz neviem dokopy nič ale napríklad vo štvrtok 12.9.24 som spontánne išiel do Marianky do Baziliky narodenia Panny Márie, nevedel som že akurát je mena Márie, čiže meniny má Mária. Nevedel som to, bol som tam prvý krát a zrovna, nehovorím, že to neviem čo znamená pre mňa to ale isto veľa znamená. Boli tam isté zobrazenia napríklad na oltáre, čo som mal taký pocit že v kostoloch chýba a všetko je len historické a nič nové. Ani tu to zrejme nebolo nejaké nové, ale z osobného cítenia ma zaujali isté symboly pôsobiace energeticky, že vyžarujú a sú aktuálnejšie pôsobiace (soška svietiaca na oltáre, červené svetlo). Bazilika bola krásna a nie len tá je to celý areál. Je tam pitná voda z prameňa o ktorom zatiaľ nič neviem, nabral som si 2 fľaše vody. Nie je to dávno od dneška je to pred včera. Vodu som si uložil do auta a cestou späť, nechcel som sa ponáhľať. Dal som si kúsok v Marianke v reštaurácii kofolu. Keď som bol doma prišla drsná informácia, „tá kofolka ťa vyjde draho“. Zrejme tá voda má svoje pravidlá, je dôležité ako s ňou človek naloží. Mne sa dostalo toto a asi som urobil chybu, tou kofolkou. To bolo pred včera ono je to aktívne takže každý deň je niečo. Povedia mi drsnú informáciu, ale sú tak šikovný, že to povedia tak a vtedy keď to zvládnem nejako vnímať a spracovať, že ma to nepoloží svojou silou. Vodu som potom doma pil, aj z pohárov ktoré som mal z nedávneho Uprising festivalu. To zatiaľ neokomentovala. To bolo v Marianke.

 

Čo ma zaujíma dlhšie chodím na návštevy do Baziliky a pocítil som ako ma sprevádza ticho v Bazilike. Napríklad kontrast s našim kostolom tu, ktorý mi cingá a cingá, keď idem aj okolo. Raz ma takto náš kostol akoby upozornil na to, ako je Bazilika tichá. To ticho ma oslovuje a z osobného hľadiska, človeka ktorý šiel peklom a túžil keby už nemusel povedať ani slovo, po rokoch snívania o tichu, ma to oslovuje. To ticho ma upokojuje a cením ho. Keď som sa pred časom vrátil v spomienkach zarazilo ma to ticho, ktoré tam vnímam. Prišlo mi to až čarovné a možno krásne, voči mne ako človiečiku. Raz mi prišlo info že „vo Vatikáne ťa milujú“ čo neviem ako je, aké info majú, ale svet je zrejme silný a vie všelikto, všeličo.

 

To že mi už dávno povedali verziu ako to bolo okolo ukrižovania Ježiša je tiež taká vec. Najprv naznačili, či to chcem vedieť a ja vtedy dávno, že nie. Za pár rokov mi to proste povedali. To bolo dávno, zaujímavejšie, keď sa to vyjadrilo po rokoch ako je v tomto článku. Tak to nabralo na sile. Keď sa zdroj identifikoval, tak ako sa identifikoval.

 

Minulí rok v lete bolo šialene, tých zmien je veľa a pred asi 2 rokmi nastala zmena a začalo sa to aj spoločensky otvárať, predtým 20 rokov to fičalo, ale malo efekt skrytosti, zmenilo sa to a nie je to tak skryté. Prvý taký vnem bol priamy bol keď mi povedal hlások, že „mal by si sa vrátiť na technopárty“ a zrovna bola palica von z vreca a tak som šiel. Tam to začalo byť rozdielové. Cítil som sa tam ako agent Cooper z Twin Peaks.  Ale to leto pred rokom to bolo riadne. Zažil som viac „paranoidných“ období a po pravde každé ďalšie bolo vymakanejšie a vymakanejšie, až to dospelo do bodu že som vnímal rozdielne Svet, ale nebol som paranoidný, že ma to zmenilo, Svet je pre mňa už iný. Len v poňatí reality sa ťažko takto alternatívne žije a tak skončím v nemocnici v Pezinku, ale to je tiež pre mňa veľká škola, stretol som tam veľa rôznorodých ľudí a všeličo sa dozvedel.

 

No a teda pred tým rokom. Bude to pomotané, nebude tam reálne postupnosť ako to išlo bol som pár krát na spovedi po asi 30 rokoch. Neviem ani presný postup spovedi, len niečo, ale poňal som to tak, že som hovoril o zážitkoch v mysli, inokedy spovedal z hriechov. Všetky spovede boli v Šaštíne. Vtedy som začal vnímať, že sa nejako nachádzam vždy tam kde sa mám nachádzať, bolo to zrejme. Že ma to niekam pritiahlo a jasne vyznelo, že náhodou tam isto nie som. Naznačili mi aj to, že poznajú aspoň do istej miery budúcnosť, keď mi podali suchú informáciu, ktorá sa vyjadrila o čo ide o týždeň v rádiu, keď som šiel od baziliky v deň sviatku panny Márie 15.9. Akurát som odchádzal a krásne sa to vyjadrilo, že preto mi to povedali, dalo to jasný zmysel, ale neviem na koľko, či komplet vedia o budúcnosti, alebo len z časti.

 

Okolo baziliky sa už teraz motám pár rokov a nejako ani nemám kam ísť, mám nekľudnú myseľ troška nejako nikde nevydržím v kľude a chodím často tam pozrieť. Isto aj v podzemí pod bazilikou sú zaujímavé priestory.  Nedávno ma motali čo tam je, ale bolo to moc drsné a nejasné že ani nebudem písať, ale na takýchto miestach sú šialené veci. Jedno neisté miesto a ja že tam by som sa dostal len silou, lebo vhodné bolo v noci a vraj, stačí zaklopať a niekto mi otvorí. No ale to minulé leto v skratke. Občas a fakt občas sa mi vyjadrila že je niekto, napríklad starenka, či podobne ale minulí rok sa mi za vymakaných okolnosti prezentovala ako panna Mária. Prekvapivo neúmyselne som prišiel na začiatok omše ku sviatku zjavenia panny Márie vo Fatime.  Napochodovalo tam asi 100 miništrantov a po pravde bolo to intenzívne, lebo troška ma trápi situácia medzi pohlaviami. Vraj v skutočnosti vyzerá drsnejšie ako sa zjavuje, zaznelo počas omše v mysli.  Ja som videl aj iné zobrazenie panny Márie na polícii Brne. Teraz je v tom troška rozpor neviem ako to nasledovalo postupne, ale keď sa mi identifikovala ako Mária, letel som do baziliky a absolvoval spoveď, bolo to šialené obdobie. Táto informácia so mnou pohla. Ono odvtedy musím rátať aj stým že ma minimálne vníma Mária. Len neskorej, že ona to je panna Mária ale je aj viac. Raz som rozmýšľal o nej a prišlo úplne rozdielové info, akoby som prvý raz počul ten hlas inak, akoby z hrude a zaznelo „žeby táto, no neviem, tá ťa nechala takto samého“. Akoby voči mojej osobe a vzťah s Máriou, že pre mňa nie je ideál. Vyznenie a tak mi to príde akoby, ona je Mária ale je aj omnoho viac. U mňa ju takto poslala niekam.

 

Zaujímavý bol zážitok v tom čase, ležal som na posteli a z ničoho nič, že „počúvaj“ a vtom zabzučal komár. Bolo to zjavné, že vie aj také veci, prehľad i o napríklad komároch. Bolo to zjavné a znie to nijako ale pre mňa to znamenalo mnoho, že niekto má taký prehľad. Behal som po okolí a troška vnímal všeličo v okolí, že všetko má ohromný význam a zmysel, spoliehať sa na nejakú náhodu, to nie, tak to nevidím. Raz v tom čase keď som si poležal v posteli pred poobednou a už sa chystal vstávať sa mi dostala informácia „niektorí majú tiež svojho Boha, svoj kok...“.

 

Asi rok som zapaľoval sviečky u jednej kapličky neďaleko a napíšem ako som sa k nej dostal. Bol som pri bazilike a opieral som sa o stĺp pred sochou ukrižovaného Ježiša. Všimol som si na nohavici dole neskorej zistené zrejme včelu samotárku. Stál som tam 30-40 minút a stále tam bola. Aj som sa jej dotkol nech uletí, ale nestalo sa a neskorej vraj, že to bolo hrôzostrašné stvorenie a ja som sa ho dotkol. Tak som už odchádzal a nevidel som ju, keď som bol pri aute, myslel som že ju teda preveziem k nám, keď neuletela, ale pri nastupovaní som ju nevidel, ale počas jazdy sa objavila na kolene. Prekvapila. Tak že dobre, zveziem ju. Ako som šiel zrazu prejavila záujem vyletieť, ale mal som zavreté okno. Ako som otváral okno padol mi pohľad na danú kaplnku kde som potom zapaľoval sviečky. Dostal som info, že v Bazilike je živá a danej kaplnke je vraj mŕtva, neviem isto kto, je to zamotané ozaj. Keď som tam šiel prvý krát myslel som, že idem na smrť, tak to na mňa pôsobilo vtedy. Tá kaplička mi pocitovo prišla v tom čase ako zneuctená, bol tam divný akoby úmyselný bordel. Teraz je zrekonštruovaná a iná. Čo ma prekvapilo i potešilo zrovna počas môjho pálenia sviečok prešla rekonštrukciou. Snažím sa to celé držať od tela, lebo inak sa ani nedá a my ľudia sme taký. Ani nevieme čo sa tuná deje. Inak aj to dávno opakovaná veta „ty si vôbec neuvedomuješ, čo sa tuná deje“.

 

Raz prišlo „niektorí si za nami chodia zajebať, niektorí sa kvôli nám chodia nechávať zajebať“. Ohnivá veta.

 

Toto leto raz bola zvláštna situácia keď som vnímal v mysli a tam videl, ako s jedného miesta v Bazilike vyšiel voz, veľmi zvláštny a vnímal som ho v mysli ako odchádza, došlo mi to silné. Sledoval som ako odchádza neskorej som šiel po tej ceste, ale videl som ho v mysli len istý úsek. Vraj to je ešte nič a potom sa na tom mieste niečo mohutné pohlo ale to bolo ozaj také, že tak veľké, že ako to budem vnímať no a aj som nevnímal a na chvíľu sa odreagoval, malo to rozmery že som to v mysli nemohol celé vidieť. Za krátko na to akoby mi v mysli u hlavy zaparkovalo, pocitovo niečo ako Titanic. Najprv som sa zľakol že to do mňa narazí, do hlavičky, ale len zastalo. Akoby mi u hlavy zaparkovalo niečo ako taký tmavý Titanic. Keď vtedy hovorili že v Bazilike je nejaká chodba a že je tam neviem čo, pomaly Ježišove telo a nejaké prapodivné bytosti. Mne sa nikam nechce.

 

Je toho veľa, po pravde je to mocné, napríklad keď ma motali, že by som mal niekam ísť, ako som napísal o tom zaklopaní, že to tam je hrôzostrašné, fakt to nie je sranda no a neviem, či to nebude mať pokračovanie, či ma nečaká nejaká taká drsná akcia v budúcnosti, niečo isto.

Keď vtedy hovorili že v Bazilike je nejaká chodba a že je tam neviem čo, pomaly Ježišove telo a nejaké prapodivné bytosti. Mne sa nikam nechce.

 

Boli aj reči o požehnaní a mám z dávna zážitok, že mi niekto v bielom nakukol do mysli a pokropil ju. Po dlhom čase, že takéto v požehnanom stave bytia. Neskorej viac, ale miesto požehnanie, posvätenie a tak. Že vraj moje názory sú posvätené, ale to je divné. Dal som sa v istom aj na extrém, ohľadom extrému z druhej strany. Že tie extrémy nejako sú a stým že sa to stretne nejako v strede. Že by to nakoniec bolo OK? Svet je komplikovaný, aspoň pre mňa. Je pravda že mi chodia aj vzorové zážitky, že niečo sa mi dostane do cesty, ako napríklad , keď som myslel, čo robia mne môžu robiť hocikomu, napríklad niekomu s hendikepom, zabudol som a za 1,5 hodinku na futbale sa okolo mňa hore na tribúnu prebíjal zlatý chalan o dvoch barlách. Chvíľu moja hlava od jeho bola 40 cm a mal nahodený zlatý a úprimný úsmev.

 

Napísal som niečo, čo ma napadlo, niečo tu je. Je to každodenná súčasť môjho života, no a musím byť pripravený, lebo hocikedy môže prísť hocijaká informácia. Tak treba byť odpútaný, ale aj pripravený, že vnímať môžem čokoľvek, ono sa to deje. Je pravda, že som troška zaľúbený, je to aj čarovné a imponuje mi to. Raz mi povedala „dobre, nemala by som to hovoriť ako prvá, milujem ťa“, nejako tak, neviem presne. Je to kúzelné, ale neviem čo príde, čo to znamená, lebo niekedy to nevyzerá moc dobre so mnou. Isto by som sa mohol viac pýtať, ale to mi šlo len jeden čas, nejako ma nič nenapadá čo sa opýtať a je to aj náročné, zle sa pýta, ohľadom prípadnej odpovede, moc mi to ale nejde, pýtam sa len mierne tak ako ide život a ako to plynie v mysli. Nedávno vraj Vesmír je asi taká vec, že „nepriestrelný materiál“ ale neviem na akom princípe no a more iných informácii. Dávnejšie mi povedala „máš brutálne informácie“ čo mi na základe vzdelania a mojej hlavy došlo zaujímavé, lebo aj tým čo sa mi stalo, hlava funguje inak, na bežné informácie nie som bohatý, všetko mnou dosť preletí a nezostane. Musím existovať teraz a to ma dosť vyťažuje. Aj v škole som sa moc neučil, skorej riešil všelijako a teraz sa mi zle učí, myseľ je konfrontovaná nonstop.

 

Dávno sa objavovalo slovo "pokračuj". Čo ma motivovalo, že to má zmysel.

K tým technopárty, raz som videl v obchode, že párty šalát, aj som sa nad tým pousmial. Tam bol štart, párty kde som tancoval 7-8 hodín pravidelne, či festivaly. Ja som rád, že som si tam zamiloval tancovanie, ale spoločnosť je náročná a zase som tam bol len sám. Nejako som tam zostal a aj veta na rozlúčku bola že „dobre my sme tu“ a ja som tam netušene zostal.

 

Tak niečo sa sem dostalo, dlhšie som chcel niečo o tomto napísať. Je to u mňa nonstop a som od toho odpútaný a veľa sa zabudne, či ani neuvníma, ale oni vedia, čo mám isto počuť a je to cítiť. Takto to často chodí u bláznov, nikto im neverí. Pre toho človeka je to neskutočné a tak troška som v liečebni stretol rôznych ľudí. Tento Svet má mnoho rozmerov, podivnosti majú svoju silu, vyjadrenie, prejav. Nie je všetko len úspech v spoločnosti, či bohatstvo, nejaké. Aj ja sa cítim bohatý, lebo toto vyššie spomínané.

 

Maj sa pekne.

 

 

 

Bytosti

 Ja, -0. Skúsil som teraz.

Bytosti :

 

Beriem toho veľa, asi preto, že som málo dal, niekomu asi vzal čo nebolo moje, dlho sa moja duša orie. Hrozná vizualizácia v myslí, nedávno mi niečo pichli. Vyzeralo to pocitovo neškodne, ale obrad silný, čo mi to teda pichli, asi dôsledok, života, našich organizácií, manipulácia osobných sfér, osobne sa objavuje, že to nie je fér, ale je nás tu veľa, veľká čierna diera Sveta. Pre mňa je zvláštna každá veta, píšem to zľahka, bez zamyslenia, niekto mi to zrejme ponúka a končí to pre teba tu, pre mňa to zostáva, je to moja podstata, môj krok, môj blog, môj skutok, nemyslím len píšem. Zbytočne uvažovať, myseľ si zaťažovať, tak to asi je, len musí to fungovať, energiu svojmu venovať, aby zostal čin. Kto vlastne som, som viac ako strom či zviera, asi ťažko, hovoria mi blázon, radšej taký, troška hravý, pomotaný Svet, spleť viet tohto blogu. Osobné texty, rôzne vety, hľadanie významu,než príde na popravu, ktorú nechcem, ale sám som jej šiel v ústrety, dostala sa mi do nejednej vety, kam to ideš, unesieš tento príbeh. Neviem, som zapálený, popalený, možno zhorim v pekle, možno to tam vedie, hrá sa so mnou, urobíš krok, už ich bolo dosť, rozmýšľať, načo, lepšie je byť blázon, ako seriózne klasické návyky a ich obhajoba, lepší je prievan, inak neviem. Pracujem tak troška s malou osobnou pravdou, priamou hrou, pocitovo z mojej strany, jedného dňa som sa dojal a zároveň rozkvitlo moje bláznovstvo. Neviem kto to bol a už mi to môže byť jedno je to dávno, začiatok a zároveň koniec, odvtedy sa orie. Som viac a zároveň možno úplne nič je mi to ponúkané, ale občas príde moment, že by to bolo takto dobre, možné je všeličo, občas ma ta ťarcha povznesie len či má to nezničí, pokiaľ má to takto klame. Ovplyvňuje to maximálne, Bohovsky, ale pozerám do priepasti bytia, jediná nádej je, že sa mi to sníva na také sa spolieham, lebo inak je šanca malá. Spolieham sa na abstrakosť bytia, inak ma zničia, popísal som toho viac, vo viere že Svet je taký, inak som háji a stratený. Realita prosím buď taká, že dá sa, buď silná a pestrá , netrestaj nás za ten náš veľký Svet v malom, verím že to umožnuješ. Svet buď mohutný a krásny v tom pre nás ťažkom vo veľkom Svete, nech naše momentálne malé Ja nájde svoju cestu. Nech toho existuje veľa, nech to nie je priepasť, masový hrob jedincov. Nech si tu každý nájde hodnotu svojej cesty, ani ja až tak úplne nepíšem tieto vety, vnímam niečo a vraj napísal-a tuná všetko. Pobavila sa keď to povedal-a nie je to vôbec dávno. Možno ma má rád, rada v mojom smrteľnom prevedení, ale že tak to neni, funguje to inak.

 

Sme ľudia, ale to zďaleka nie je najviac, všeličo tu behá, pláva, lieta. My radi kecáme, že to je to naj a viac sa nedá, prepáč. Je to obyčajné, slová sú málo, mimálne tie vyslovené, mne sa páčia tie inak vnímané. Teraz to tak necítim, potrebujem aliby a tak tomu i je, častý jav, divný zjav. Hodnotí sa tu hlavne toto, ani neviem prečo, bytosti majú veľa rozmerov. Čakáme no tak prehovor nech vidím kto si, rozhodne sa, či si hlupák, ktorému slová nejdú, alebo si Ok. Tak si dávaj pozor na slová to naše všetko a čo malé detsko. Slovné hrátky za tisíc ako v relácii - Riskuj. Roky som túžil po Svete kde sa nerozpráva keď hlavne prišlo toto ale aj predtým, nemám to úplne rád,no čo už. Niekto vyšší to rozhoduje a musíme to niesť, ťarchu viet, slov pre veľa bytostí vždy prehratý boj, prehra učí, lekcie našich duší, našej bytosti. Nie slová nie sú všetko čo vyjadruje bytosť, letia na to napríklad ženy, hodnotné je inde, neprišiel som si sem zapich.., aj tak to funguje len krátko, vraj na začiatku ide hlavne o to, neskorej po obrade zase vraj úplne inak, neviem o čo ide. Bludy a halucinácie. Nevkusné. Raz vyjadrenie „ niektorí majú tiež svojho Boha. Svoj kok...“

 

Temné rozmeri bytia, skorej má ťahalo Svetlo, neviem však, či nie som temná bytosť. Zrejme ako pre koho. Ťažko sa orientovať, úmysli boli pozitívne, zrejme sa to ale opačne vyjadrilo, možno ma temné prichylilo, na moju ochranu, spadám do ich rajónu, do ich poľa pôsobnosti, možno som v takej spoločnosti. Na začiatku zaznelo „ budeme sa milovať v plameňoch Udûnu“.  Neviem, neviem. Na začiatku zaznelo „pre mňa si klaun“ možno definitívne vyjadrenie, alebo začiatok školy, či oboje. Aj som masku klauna vtedy videl, je to dávno, bol to štart.  Uvidím čo príde, ako pôjde tento príbeh môjho Ja, ktoré spravujem, nech je to len škola, skúška.

 

Ukončujem túto text-baseň, som extrémnom prostredí, akože nemám viac síl. I keď mám, už mi to nepáli, niečo ste prečítali, osvetlujem svoju cestu a túžba je byť priamy. Myseľ je tajomná, ako má to napadá, toto zo mňa ide, automatický režim, toho sa desím, chcem pestrosť a vývoj, pre mňa to tak je. Len kto tu všetko vie? A je to v pohode? Tá slovenská teraz prebieha, mňa to tam už neťahá, radšej si urobím výlet a niekde sa pozriem. Taký je plán. Všade okolo je toho neuveriteľne veľa, stačí sa len pozerať a hlavne na tie miesta prísť a vnímať. Je to pre každého, každý si nájde to svoje. Všade naokolo.

 

Vraj „ kto hľadá nájde „ mňa hľadanie, ako u každého stalo nejaké sily a boli aj nejaké úspechy,  niečo som našiel, ale neznamenalo to nájsť kľud, zodpovednosť práve vzrástla. Už len internet je brutálna vec a vraj podvod. Zrejme hej.

 

Som momentálne v liečebni/väzení, uvádzam aj pre seba aby som vedel. Ako na tom som teraz, keď čítam po čase, je to ok a ideš si svoje, či nastal zlom. Držíš sa. Neviem čo porobí to množstvo liekov ktoré teraz beriem. Pospomínaj.

 

Drž sa nech sa stalo čokoľvek. Ak zrada, ak žiješ je možnosť zareagovať. Ak máš osobnú pravdu. Neviem či tú mám, to je všetko.

 

Nádej tá je pre mňa hrozne veľa. Často ju hľadám.

 

Píšem to takto uvoľneno.

Poznanie

 

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Poznanie :

Snažím sa dýchať, lapám po dychu s túžbou sa nadýchnuť, zas a znova stále dookola. Život je pestrý, vanú silné vetri, okolnosti sa zamotávajú a mlžia, zostáva len túžba, či nadnesene ciel. Čo som to chcel? Dokopy nič, svet je gýč, veľa sa hovorí, málo koná, populárna je kóma vedomia a mysle. Pestrosť je blud, si moc hlučný inak na to nemáš, každého je nejaká sféra, každý sa chce predať, spočítať zisk, či sa oplatilo, niekedy hej, niekedy nie, ono sa to ukáže kto čo dokáže, v malom môže byť veľká krása, hlavne keď dá sa. Za slabosťou je často sila za okázalou silou, často žiaľ, prečo som to všetko dal a nič nenechal sebe, lebo ti jebe, tak to vidí každý. Byť aj kvalitný blázon je umenie, nie každý to dokáže, všetci sme rovnaký, roztrhá ťa to na kusy, ak sa ešte pokúsiš, nedávno sa stalo, svedomie sa pralo, konfrontovalo. Máme talent ísť aj ďalej, len sa treba na to naladiť, málokto by to chcel je to ako chliev, aspoň pre iných, dôležité nepadnúť tam osobne, nechať dušu na žive, neodstrihnúť ju od zdroja, zmeny, transformácie, postupu, chcenia a túžby, všetci sme tu múdri, ale asi menej ako iní, ale to nevadí, nikto učený z neba nepadol sme na ceste v tomto teste schopností, vlastností, poznatkov, skutkov, myšlienok, tie sú mega dôležité, každá jedna. Ono sa to zrejme všetko nejako realizuje, čo máme v sebe a bude to ťažké. Ochutnať isté aj uznávané „pravdy“ je ťažké, čo teraz, ako mám fungovať a má to zmysel, vraj hej. Ťažké skúšky majú v sebe čaro, že učia, skúšajú akí sme, posilňujú ďalej, to každý pozná, inak to nejde, každý je v niečom boháč v inom chudobný, má silné a slabé stránky, tak to chodí,  každý má svoje problémy, závisť je zlá, ak pretrvá, ak nie je len krátkodobá v najťažších chvíľach. Pocítil som ju na čas, bol to hnus, ale neskorej mi umožnilo s veľa z toho sa v sebe vyrovnať, pobiť sa stým a potom fajn.

 

Konzum má na nás svoj dopad, ale zase technika ide vpred je v tom zrejme aj nutná budúcnosť, potreba, správna vec i keď sa za ňu platí daň. Chrámy tu máme zo starých čias, nové je len niečo, skorej individuálne, osobné, čo by sa nám mohlo páčiť, len vrchnosť nad nami bdie, tak ľahké to nebude, prebudiť sa zo sna ktorý žijeme, živíme. Koho sen sa tu rieši neviem, som len jeden, zaslepený, zavretý, vnímam len predmety okolo seba. Čo je na tom ale zvláštne už tomu dlho nie je len tak, prišiel tlak, šiel som po dne, začal som pociťovať, že v tom bola pokora a odvtedy, ako som si ju uvedomil som ju akosi stratil.

 

Nič tu nie je tak jasné, ale rado sa to tak tvári, aby nezmizol úsmev z našich tvári. Nie nemyslím si že všetci ideme do neba len za to, že sa bojíme smrti. Že zem, či oheň všetko zlé strávi. Ale možno to u nás nikdy nekončí, ideme ďalej po svojej ceste, nech sa deje čo sa deje, kopírujeme trasu svojho osudu. Čo sa mne osobne nie úplne páči, javí sa mi že to potom stráca zmysel, len mám obavy, že je tu niekto kto proste všetko vie a už to tak potom je.

 

Osobne to u mňa vyhnali hodne vysoko, podľa zážitkov, informácii, rôznych identifikácii a podobne. Na to kde sa nachádzam to vyššie asi nešlo, nie každý je ale kamarát, ktorý ťa má rád, niekto má na mňa aj chuť. Keď mi hrozne dlhé roky spomínali, že istá osoba s istým tajomným menom je moja frajerka a potom, po rokoch,  že je zo Šaštína, čo ma nie hneď nenapadlo o koho sa jedná. Tak mám asi problém, vraj mám tam aj kamarátov, ale frajerka je asi len hrozná hrozba, katastrofa. Nedávno ma rozveselilo, keď som počul po dlhej dobe, „máš frajerku“, no po tej prvej zo Šaštína. Možno ale opäť.

 

Mňa to baví, len ťažko sa žije, ale žiť na tomto Svete nie je ľahké, nie som ideálny, veľa mi nejde, či nemám rád, predieram sa nutnosťami, potrebami, závislosťami, blbosťami v tomto komplikovanom Svete. Inak neviem, snažiť sa troška snažím, ale veľa zanedbávam, správam sa zle, som lenivý. Ale každý je nejaký, napríklad píšem, troška tvorím, čo veľmi cením je fajn keď niečo vznikne. Otvorený som dosť, až moc, zvykol som si, niekedy to nie je ľahké, cením celkom pravdu, tak aspoň to je plus, mám svoj vkus a cit. Sledujem istú niť, existencie svojho Ja, vecí ktoré mám rád, páčia sa mi, čo cením, často to je ťažké, vie to byť aj krásne. Krása na istých miestach je iná. Na tých kde je temno, rozfúka to vietor bytia, existencie.

 

Poď sa hrať ak máš život rád, Ja ti ho spestrím, budeš sa moc diviť, niekedy báť, tak zistím, čo máš rád, čo ťa baví, či si ozaj hravý, javil si sa tak. OK. Nič netreba preháňať, ale inak to nejde, ide to tu priamo naživo. Tak nefňukaj a rieš čo treba, urob v sebe prievan a niečo dokáž, keď chceš. To vieš že hej ale čakajú ma ťažké časy, končím asi v práci, bude ťažké sa uživiť, nemám teraz papiere na svoju prácu a mrzí to moc, musím sa cez to preniesť, nájsť cestu.

 

Stále platí bude ako nebolo, nevieme čo príde, ako zahne náš príbeh, čo sa nám stane. Išlo mi to ako v lete na sánkach a odvtedy sa motám. Nevadí myslím a ako to teraz vidím je to pre mňa lepšie, som taký typ. Pre veľa je to len vtip, pre mňa nie, tajomný je Svet. Strážime si základné pravdy, ostatné nevieme ani dokázať, lebo ukazujú len čo chcú, hrajú túto hru. Nám to sedí. Inak nevieme a dlho ešte vedieť nebudeme o tom my nerozhodujeme.

 

Tajomný je Svet, tajomný je každý, bude to tak navždy. Hej, ale zmeny budú, dostaneme sa do prúdu pravdy, reality, ale to asi na inom mieste, inokedy. Inam nás to zavedie, hlavu komplet pretočí. Ďakujem, že som nakukol. Musím veriť že vpred bude OK.

Musím sa zlepšiť, alebo aspoň nezastať. Veľa ma ťaží. Tak to musí byť. Hľadám. Verím tak, že neverím. V tom všetkom, čo sa nám núka je finta.

 

Slová bolia.

 Slová bolia.

Ešte žijem, nie je to vždy úplne isté, okolnosti sú hmlisté, pokúšam sa o základnú snahu, pravdu, skutok. Človek ani nechce a útočí proti mocným veciam, tie sú  všade na okolo, vyzerá to dokonalo, atraktívne, podlo, požehnanie by možno bodlo, asi sa stalo, to nie je málo, osobný pocit to cenní, skutok sa snáď viac trafí ako letí mimo, príťažlivo silno. Ťahá to tu rôznymi smermi, každý vraví ver mi, poď mojim smerom, hlavne smelo, nebojácne, isto to nekrachne, Ja som správna cesta. Ale možno do pekla, vraj je tam dobre. Svet má intenzívnu, chuť, vôňu, pocit, zvuk, obraz,  cestou sa budeš potiť na tele, mysli, duchu lebo si tu, tak to je, ver si čomu chceš, len nie čo tu je a silno sa núka. Myslím že je to podraz, ale záleží  zrejme na uhle pohľadu, pozície, nie je to tak priamočiare a jasné, len sa odovzdať, môžu nás nachytať a viesť zlým smerom, nie, nie je to jedno, dôležitá je tu každá myšlienka, niekto tu vie všetko. Tak niekedy rozmýšľam aký to má potom význam, keď nerobím rozhodnutia sám, zatiaľ neviem. Niekedy sa mi to tak ukazovalo, či bol som presne tam stále kde som evidentne byť mal, ťažko veriť v klam, ide to tak ako má. Ono sa to tvrdí aj sa tak javí, ale ochutnať to priamo, intenzívne, nie je hračka, ani fraška, ale náročný otáznik, ako teraz vpred. Je veľa vznešených kníh, či názorov, nie je problém ich prijať za svoje, ale ozaj priamo isté veci pocítiť vo svojom živote je žaludné, ťažké, náročné, ťažko sa stým vyrovnať.

 

Ako vznikajú choroby a kto ich riadi, zrejme ako kedy, niekedy doma na Zemi, inokedy v neznáme, sú to veci prehnané a zákerné, neviem kto presne čo vie. Aká spolupráca tu frčí, kto sa k sebe hlási, tajomné sú i hlasy v mysli, voľakedy neboli, už dlho sú, prešiel som s nimi púť i púšť. Ja som hrozne rád sám, keď mám kľud od spoločnosti, ale tak zase rád mám i ľudí, keď ich energia prúdi, každý nesie to svoje, čarovné, tajné, pohybuje sa vo vlastnom bahne a bažine, kto je tomu na vine, že by každý sám, alebo už samotný celok, musí to tak byť, musí sa tak žiť, nejde to inak, neviem. Javí sa bežné nevedieť, vieme toho málo, nevieme ani čo sa deje v mysli zvierat, strašidelné v tomto technicky rozvinutejšom Svete a toľko nevedieť, toľko je nám stále ukryté, to na čo ešte nikto neprišiel, nevynašiel to. Nevieme čo znamená smrť, čo je potom, nevieme základný zmysel bytia. Neustále nachádzame napríklad nové živočíšne druhy. Nevidíme do vnútra Zeme, nemáme tam prístup, vo Vesmíre sme radi keď doňho nakukneme, nevieme kde žijeme. Osobne pochybujem, že vrcholom sme my ľudia. Prirovnávam to tak, že asi ťažko jednou z nosných prejavov tohto Vesmíru je nákup v supermarkete. Zároveň ma k tomu vedie aj to aké máme sny, fantáziu, že to nie je len tak.

 

Dôjde mi šialené ako sa my ľudia vieme posudzovať na základe šikovnosti v komunikácii, ako by to bolo všetko a jediné, pritom je to len jeden aspekt z mnohých. Ozaj mi to dôjde až šialené, hlúpe, mylné, každý píše silný príbeh, nie je všetko, to čo povie, ako sa mu darí v spoločnosti, že ak nie, tak je hlupák, no neviem. Možno je len hlúpy v tomto smere a to je tu alfa omega, neviem o čo presne ide, ale je to divne, pochybné. Ľudia asi vedia že total naj je si super pokecať, niekedy, akoby iné ani nebolo, akoby to bolo všetko, padne rozhodnutie, trest, človek to potom musí niesť. Je to správne, nedalo sa sním pokecať tak, ako to máme všetci radi, nemyslím si že o tom je tento Svet. Áno dorozumievame sa prednostne slovami,  dobre, len že nie je to všetko, človek ma mnoho rozmerov, spoločnosť tiež, niekto musí tie slová niesť, bolia, drvia, ťažia ho. Vie to malé decko, ktoré nevie ešte hovoriť, našťastie že aspoň tie nevyradíme v čase než začnú hovoriť, sme chápavý. Zvuk je železná košeľa. Ozaj, pomaly plne sa orientovať podľa tohto, komu ako ide komunikácia je divné a nelogické. Svet je pestrý aj všetky bytosti čo tu žijú. Život už len jedinca sa skladá z ohromného množstva vlastností a kvalít, nemalo by sa pozerať len na ten jeden. Ono to ale často má aj svoje dôvody, ako to takto využívať a nadraďovať sa.

 

Mňa to už netrápi ako kedysi, našiel som inšpiráciu v iných témach, tie to prerážajú, našiel som isté poslanie a zistil som, až som bol hrôzostrašne  zaujatý už len okolím kde bývam, čo tu na okolo je. Bijú mi do „očí“ náboženské monumenty, kostoly, pamätníky a podobne,  čo sú už len tu. Riadne to so mnou pohlo. A to čo vnímam je stým spojené, teraz neviem odkiaľ kam, čo stým, ako to riešiť, no asi nie je dobré zhrešiť, ale každopádne sa to vie stať, nie je isté či sa stým dá hrať, alebo to potom letí dole. Zároveň to dodalo absolútnu intenzívnosť mojej životnej ceste, možno zmysel. Chodím na nejaké miesta, na jednom je vraj mŕtva na druhom živá, vraj ma vidí keď tam som, teda informáciu mám na jednom mieste, celkom presne a je to kúsok, čaká ťa plno skúšok, úloh, úskalí, som na nich moc pomalí. Inak dokonca som nedávno ocenil to že mi to často zapaľuje neskoro či vôbec, prekvapilo ma že sa to dá pocítiť takto, že nevadí. Úskalia tohto Sveta sú také že to u jedinca často chce aj svoj čas. Keď chápete pomaly a dlhšie dá sa toho z istého pohľadu viac zachytiť. „Nikto učený z neba nespadol“. A zrejme „každá minca má dve strany“. Takže nedávno sa mi ponúklo v pozitívnom moje pomalé zapaľovanie. No keď sa pozriem späť no pekne, Bohvie čo mi nezapálilo, že by ešte mohlo zapáliť neskorej, na čo myslím to tak asi nie je a je to už snáď jedno. Tam sa riešilo to vyššie spomínané.

 

Realita je veľmi silná a podchytená, takže stať sa tu môže čokoľvek. Napríklad sa môže schizofrenik diviť ako to mohol na verejnosti zažiť, realita je mocná, zažiješ čo máš. Neviem ako to chodí, neviem kde som, či dole, v strede, príliš vysoko asi nie. Realita je ozaj pretkaná do najmenšieho detailu, keď ťa chcú ovplyvniť, tak sa to stane, zablúdiš, divíš sa, ako je to možné. Na niečo po rokoch ale dôjdeš, neviem, či každý presne tu, rozluskne ten zhluk, zážitkov a vnemov, prejde osobný prielom. Na nejaké víťazstvá sa moc čakať nedá, aspoň ja to tak nevidím. Je ale kopa „Ľudí“ tvrdia že presne vedia ako na to, Ja nie. Pri rôznych chorobách, či poruchách už viem že hrá mocnú úlohu, sila, prepracovanosť tejto reality. Dostaneme sa nie náhodou do takej pozície a už sa to valí, už to ide. Dlho sa len čudujeme ako je to možné. Teraz po rokoch to vidím takto, ale je to ešte málo. Ale „každý“ tu vie že život lieta hore dole, raz si na tom tak, raz tak a netušíme čo príde. Niekto verí len do úrovne na akej je veda, že verí len v tento smer, možno to nie je zlé, ale myslím že netreba si zrovna robiť žarty s niekoho kto má inú Vieru ako len vedu. Sa mi javí že dosť ľudí verí len Vede a zastáva názor, že mu nevadí že smrť je koniec, neviem, či sa stým tak úprimne stotožňuje a je stým úprimne zmierení, moc tomu neverím.

 

Nedávno bolo obdobie, že bolo neskutočné ako sa ostatní ľudia javili, čo rozprávali, všetko bolo silné, priame. Zároveň sa mi ale dostalo, že je divné čo robím ja. Všetko fungovalo inak, ak som chcel niečo robiť zo žartu som to nazval, že sa musím skorej modliť ako niečo riešiť, všetko bolo nezvyčajné., Teraz som na križovatke, musím sa snažiť, životom plachtiť, veriť, že chytím priaznivý vietor, búrka ma nezničí. Len sa ocitnem v neznáme, v hre je aj niečo prekrásne. Ale „počítaj so zlým, dúfaj v lepšie“ asi platí, tak to cítim. Prišli ale pre mňa, pre osobný život vzácne zážitky a informácie, zmenilo to všetko, zrejme pomôže sa lepšie orientovať. Ale neviem ako budem zvládať žiť, ale posledné 2 roky sú sila a posledné mesiace total. Teraz je kľud, oko hurikánu. Možno.

 

Musím veriť, aj verím, ale nefandím total nikomu ako sa nám núka, podľa mňa je v tom nejaká zrada, troška hľadám, nevychádza mi to, aj s pozície laika, mi to nesedí, nezapadá. Keď analyzujem prostredie tu na okolí, to ma k tomu vedie, inde to nebude úplne iné, tá zásterka tam proste zrejme je. Nie je zrejme to najlepšie  úplne sa odovzdať, keď presnejšie nevieš kto to je a o čo mu ide. Napríklad na základe kníh ktoré sú napísané ako majú byť. Nech sa každý verí v čo chce je to možno jeho vec. Len keď vie so mnou niečo hýbať, priamo telom, neviem ako to je, kto som, či som priamo sám sebou. Len keď nie som sebou sám za čo ma chce, kto trestať. Ale práve ma napadlo, že možno som súčasť vyššej multibytosti, ale mám pozíciu, že i na trestanie v rámci tejto bytosti priestor je. Že som tablička ktorá zažíva čo má.  Že je to tu tak delené. Neviem ale zároveň sa javí akoby existovala slobodná vôľa jedinca z časti ma to zase aj desí, že do kelu, čo tu napácham. Len opačne sa ťažko prijíma aký to má zmysel, akoby som to, akože musel, len vydržať. Neviem ako presne to je a idem ďalej.

 

Čítam žiaľ málo, skoro všetko v tomto smere je zrejme napísané, ale hľadám vo vlastnej sfére v rámci svojho života, seba.

 

Všetko je tuná previazané, mocné je to zároveň situácia ktorá má obrovský význam ohľadom fungovania aj našej spoločnosti. Zaujímavé že ozaj o zvieratách, ako myslia vieme tak málo, už len to je mocná vec. Tu som aj u toho rozprávania naspäť. Za to že sa dorozumievajú inak si neviem čo myslíme, čo dokážu je sila aj mocná nádhera, majú vznešenosť, sú čestné. Nám ľuďom je práve to dosť neznáme, myslíme len na seba a svoj prospech.

 

Niekedy vidím Svet v temných farbách a cítim beznádej, ale keď si predstavím, kde žijeme v akom spoločenstve na akej planéte,  Vesmíre, zacítim nádej.

 

Nedávno, keď som si prečítal niečo z tohto svojho blogu som mal pocit, že to píšem priamo sebe, aby som sa poučil, že to píšem na vlastnú adresu a ono to aj sedí.

Sám čítam málinko, aj toto číta málokto, vďaka.