Slová bolia.

 Slová bolia.

Ešte žijem, nie je to vždy úplne isté, okolnosti sú hmlisté, pokúšam sa o základnú snahu, pravdu, skutok. Človek ani nechce a útočí proti mocným veciam, tie sú  všade na okolo, vyzerá to dokonalo, atraktívne, podlo, požehnanie by možno bodlo, asi sa stalo, to nie je málo, osobný pocit to cenní, skutok sa snáď viac trafí ako letí mimo, príťažlivo silno. Ťahá to tu rôznymi smermi, každý vraví ver mi, poď mojim smerom, hlavne smelo, nebojácne, isto to nekrachne, Ja som správna cesta. Ale možno do pekla, vraj je tam dobre. Svet má intenzívnu, chuť, vôňu, pocit, zvuk, obraz,  cestou sa budeš potiť na tele, mysli, duchu lebo si tu, tak to je, ver si čomu chceš, len nie čo tu je a silno sa núka. Myslím že je to podraz, ale záleží  zrejme na uhle pohľadu, pozície, nie je to tak priamočiare a jasné, len sa odovzdať, môžu nás nachytať a viesť zlým smerom, nie, nie je to jedno, dôležitá je tu každá myšlienka, niekto tu vie všetko. Tak niekedy rozmýšľam aký to má potom význam, keď nerobím rozhodnutia sám, zatiaľ neviem. Niekedy sa mi to tak ukazovalo, či bol som presne tam stále kde som evidentne byť mal, ťažko veriť v klam, ide to tak ako má. Ono sa to tvrdí aj sa tak javí, ale ochutnať to priamo, intenzívne, nie je hračka, ani fraška, ale náročný otáznik, ako teraz vpred. Je veľa vznešených kníh, či názorov, nie je problém ich prijať za svoje, ale ozaj priamo isté veci pocítiť vo svojom živote je žaludné, ťažké, náročné, ťažko sa stým vyrovnať.

 

Ako vznikajú choroby a kto ich riadi, zrejme ako kedy, niekedy doma na Zemi, inokedy v neznáme, sú to veci prehnané a zákerné, neviem kto presne čo vie. Aká spolupráca tu frčí, kto sa k sebe hlási, tajomné sú i hlasy v mysli, voľakedy neboli, už dlho sú, prešiel som s nimi púť i púšť. Ja som hrozne rád sám, keď mám kľud od spoločnosti, ale tak zase rád mám i ľudí, keď ich energia prúdi, každý nesie to svoje, čarovné, tajné, pohybuje sa vo vlastnom bahne a bažine, kto je tomu na vine, že by každý sám, alebo už samotný celok, musí to tak byť, musí sa tak žiť, nejde to inak, neviem. Javí sa bežné nevedieť, vieme toho málo, nevieme ani čo sa deje v mysli zvierat, strašidelné v tomto technicky rozvinutejšom Svete a toľko nevedieť, toľko je nám stále ukryté, to na čo ešte nikto neprišiel, nevynašiel to. Nevieme čo znamená smrť, čo je potom, nevieme základný zmysel bytia. Neustále nachádzame napríklad nové živočíšne druhy. Nevidíme do vnútra Zeme, nemáme tam prístup, vo Vesmíre sme radi keď doňho nakukneme, nevieme kde žijeme. Osobne pochybujem, že vrcholom sme my ľudia. Prirovnávam to tak, že asi ťažko jednou z nosných prejavov tohto Vesmíru je nákup v supermarkete. Zároveň ma k tomu vedie aj to aké máme sny, fantáziu, že to nie je len tak.

 

Dôjde mi šialené ako sa my ľudia vieme posudzovať na základe šikovnosti v komunikácii, ako by to bolo všetko a jediné, pritom je to len jeden aspekt z mnohých. Ozaj mi to dôjde až šialené, hlúpe, mylné, každý píše silný príbeh, nie je všetko, to čo povie, ako sa mu darí v spoločnosti, že ak nie, tak je hlupák, no neviem. Možno je len hlúpy v tomto smere a to je tu alfa omega, neviem o čo presne ide, ale je to divne, pochybné. Ľudia asi vedia že total naj je si super pokecať, niekedy, akoby iné ani nebolo, akoby to bolo všetko, padne rozhodnutie, trest, človek to potom musí niesť. Je to správne, nedalo sa sním pokecať tak, ako to máme všetci radi, nemyslím si že o tom je tento Svet. Áno dorozumievame sa prednostne slovami,  dobre, len že nie je to všetko, človek ma mnoho rozmerov, spoločnosť tiež, niekto musí tie slová niesť, bolia, drvia, ťažia ho. Vie to malé decko, ktoré nevie ešte hovoriť, našťastie že aspoň tie nevyradíme v čase než začnú hovoriť, sme chápavý. Zvuk je železná košeľa. Ozaj, pomaly plne sa orientovať podľa tohto, komu ako ide komunikácia je divné a nelogické. Svet je pestrý aj všetky bytosti čo tu žijú. Život už len jedinca sa skladá z ohromného množstva vlastností a kvalít, nemalo by sa pozerať len na ten jeden. Ono to ale často má aj svoje dôvody, ako to takto využívať a nadraďovať sa.

 

Mňa to už netrápi ako kedysi, našiel som inšpiráciu v iných témach, tie to prerážajú, našiel som isté poslanie a zistil som, až som bol hrôzostrašne  zaujatý už len okolím kde bývam, čo tu na okolo je. Bijú mi do „očí“ náboženské monumenty, kostoly, pamätníky a podobne,  čo sú už len tu. Riadne to so mnou pohlo. A to čo vnímam je stým spojené, teraz neviem odkiaľ kam, čo stým, ako to riešiť, no asi nie je dobré zhrešiť, ale každopádne sa to vie stať, nie je isté či sa stým dá hrať, alebo to potom letí dole. Zároveň to dodalo absolútnu intenzívnosť mojej životnej ceste, možno zmysel. Chodím na nejaké miesta, na jednom je vraj mŕtva na druhom živá, vraj ma vidí keď tam som, teda informáciu mám na jednom mieste, celkom presne a je to kúsok, čaká ťa plno skúšok, úloh, úskalí, som na nich moc pomalí. Inak dokonca som nedávno ocenil to že mi to často zapaľuje neskoro či vôbec, prekvapilo ma že sa to dá pocítiť takto, že nevadí. Úskalia tohto Sveta sú také že to u jedinca často chce aj svoj čas. Keď chápete pomaly a dlhšie dá sa toho z istého pohľadu viac zachytiť. „Nikto učený z neba nespadol“. A zrejme „každá minca má dve strany“. Takže nedávno sa mi ponúklo v pozitívnom moje pomalé zapaľovanie. No keď sa pozriem späť no pekne, Bohvie čo mi nezapálilo, že by ešte mohlo zapáliť neskorej, na čo myslím to tak asi nie je a je to už snáď jedno. Tam sa riešilo to vyššie spomínané.

 

Realita je veľmi silná a podchytená, takže stať sa tu môže čokoľvek. Napríklad sa môže schizofrenik diviť ako to mohol na verejnosti zažiť, realita je mocná, zažiješ čo máš. Neviem ako to chodí, neviem kde som, či dole, v strede, príliš vysoko asi nie. Realita je ozaj pretkaná do najmenšieho detailu, keď ťa chcú ovplyvniť, tak sa to stane, zablúdiš, divíš sa, ako je to možné. Na niečo po rokoch ale dôjdeš, neviem, či každý presne tu, rozluskne ten zhluk, zážitkov a vnemov, prejde osobný prielom. Na nejaké víťazstvá sa moc čakať nedá, aspoň ja to tak nevidím. Je ale kopa „Ľudí“ tvrdia že presne vedia ako na to, Ja nie. Pri rôznych chorobách, či poruchách už viem že hrá mocnú úlohu, sila, prepracovanosť tejto reality. Dostaneme sa nie náhodou do takej pozície a už sa to valí, už to ide. Dlho sa len čudujeme ako je to možné. Teraz po rokoch to vidím takto, ale je to ešte málo. Ale „každý“ tu vie že život lieta hore dole, raz si na tom tak, raz tak a netušíme čo príde. Niekto verí len do úrovne na akej je veda, že verí len v tento smer, možno to nie je zlé, ale myslím že netreba si zrovna robiť žarty s niekoho kto má inú Vieru ako len vedu. Sa mi javí že dosť ľudí verí len Vede a zastáva názor, že mu nevadí že smrť je koniec, neviem, či sa stým tak úprimne stotožňuje a je stým úprimne zmierení, moc tomu neverím.

 

Nedávno bolo obdobie, že bolo neskutočné ako sa ostatní ľudia javili, čo rozprávali, všetko bolo silné, priame. Zároveň sa mi ale dostalo, že je divné čo robím ja. Všetko fungovalo inak, ak som chcel niečo robiť zo žartu som to nazval, že sa musím skorej modliť ako niečo riešiť, všetko bolo nezvyčajné., Teraz som na križovatke, musím sa snažiť, životom plachtiť, veriť, že chytím priaznivý vietor, búrka ma nezničí. Len sa ocitnem v neznáme, v hre je aj niečo prekrásne. Ale „počítaj so zlým, dúfaj v lepšie“ asi platí, tak to cítim. Prišli ale pre mňa, pre osobný život vzácne zážitky a informácie, zmenilo to všetko, zrejme pomôže sa lepšie orientovať. Ale neviem ako budem zvládať žiť, ale posledné 2 roky sú sila a posledné mesiace total. Teraz je kľud, oko hurikánu. Možno.

 

Musím veriť, aj verím, ale nefandím total nikomu ako sa nám núka, podľa mňa je v tom nejaká zrada, troška hľadám, nevychádza mi to, aj s pozície laika, mi to nesedí, nezapadá. Keď analyzujem prostredie tu na okolí, to ma k tomu vedie, inde to nebude úplne iné, tá zásterka tam proste zrejme je. Nie je zrejme to najlepšie  úplne sa odovzdať, keď presnejšie nevieš kto to je a o čo mu ide. Napríklad na základe kníh ktoré sú napísané ako majú byť. Nech sa každý verí v čo chce je to možno jeho vec. Len keď vie so mnou niečo hýbať, priamo telom, neviem ako to je, kto som, či som priamo sám sebou. Len keď nie som sebou sám za čo ma chce, kto trestať. Ale práve ma napadlo, že možno som súčasť vyššej multibytosti, ale mám pozíciu, že i na trestanie v rámci tejto bytosti priestor je. Že som tablička ktorá zažíva čo má.  Že je to tu tak delené. Neviem ale zároveň sa javí akoby existovala slobodná vôľa jedinca z časti ma to zase aj desí, že do kelu, čo tu napácham. Len opačne sa ťažko prijíma aký to má zmysel, akoby som to, akože musel, len vydržať. Neviem ako presne to je a idem ďalej.

 

Čítam žiaľ málo, skoro všetko v tomto smere je zrejme napísané, ale hľadám vo vlastnej sfére v rámci svojho života, seba.

 

Všetko je tuná previazané, mocné je to zároveň situácia ktorá má obrovský význam ohľadom fungovania aj našej spoločnosti. Zaujímavé že ozaj o zvieratách, ako myslia vieme tak málo, už len to je mocná vec. Tu som aj u toho rozprávania naspäť. Za to že sa dorozumievajú inak si neviem čo myslíme, čo dokážu je sila aj mocná nádhera, majú vznešenosť, sú čestné. Nám ľuďom je práve to dosť neznáme, myslíme len na seba a svoj prospech.

 

Niekedy vidím Svet v temných farbách a cítim beznádej, ale keď si predstavím, kde žijeme v akom spoločenstve na akej planéte,  Vesmíre, zacítim nádej.

 

Nedávno, keď som si prečítal niečo z tohto svojho blogu som mal pocit, že to píšem priamo sebe, aby som sa poučil, že to píšem na vlastnú adresu a ono to aj sedí.

Sám čítam málinko, aj toto číta málokto, vďaka.

Idem ďalej.

Idem ďalej.

Dnes po rokoch „máš frajerku“, prvá „stará“ bola zo Šaštína, odkiaľ je táto vie aj Boh. Len či mu veriť, teda zároveň sa rieši, či vôbec v neho veriť, mám tu rád všetko, tak aj neho. Netreba dôveru ak je skutočná stratiť. I keď som len človiečik je to pre mňa obojstranné. Nejako musím i ja existovať o niečo sa snažiť, treba to celé zvážiť, než niečo veslovým, či  napíšem. Je to tu, slová mojej ľudskej existencie, správa zo života jedinca. Potom si trest prežijem, odpykám. 

Pocit, že sa pohybujem v novej rovine, bude iba pocit, tak to chodí, treba zberať skúsenosti, učiť sa, lebo si hlupák, inak sa nedá. Ja ale viac nemám, pre mňa je to osobná veda, krásna vec, len podozrivo, keď je Svet tak silný prečo som v tejto situácii, prečo nie som ďalej keď také priestoru sú. Prečo sa tu motám? Ale mohol som byť aj potkan, či komár o ktorých má aj dokonalí prehľad. V čom vidím v šancu v krajší Svet. Ústup utrpenia, malosti, nedôstojnosti existencie rôznych bytostí I mňa a mne podobných, ako ty. 

Mám obavy o svoju budúcnosť, ale pred chvíľou som zacítil že možno je to práve dobré. Aj ťažká cesta, že má svoje mohutné čaro, a to je tu každá. Hľadám, som šokovaný ako veľmi, všeličo mi zrejme vstúpilo do mysli otvorenými dverami s dávnej minulosti, zostali tak. Keď má človek podobný problém môjmu, volajú ho napríklad železničné trate, vraj je to späté, nie je to náhoda. 

Liečim si myseľ. Je to zaludné, ľahko to uletí a si v depe života. Svet má parametre, cesty majú mantineli, udržať sa v nich no ale to niekedy aj neláka, ale pozor! 

V tajomné je veľká krása, ktorá láka, len tam je cítiť niekedy až smrť, niekedy intenzívne. Línia života sa odvíja, niekedy príde ten čas, pôjdem ešte, alebo príde zmena, smrť. Neviem čo bude potom, ale motám sa okolo takého, čo je zaujímavé, mocné pre mňa osobne vzácne. Baví ma to, zatiaľ. Horšie ak moje nadšenie neuznávajú tí dôležití, vidia to inak. Nezdieľajú moje nadšenie. Keby ma mali ale radi, malo by to grády, tak to teraz aj pre mňa je, neskutočný je Svet, ŽIVOT je mocný, žije tu všetko, všeličo. 

Teraz som užil liek a neuveriteľne cítim ako sa mi zatvorila myseľ. Takže takto, dneska krátko, všetko čo vznikne má pre mňa cenu, opísanie vnemov, cieľou, túžob z vnútra mojich útrob z myšlienkového existečného priestoru, môjho Ja, môjho všetkého. Zatiaľ dýcham, čo je asi nevýhodný obmedzený stav bytia, lapám o dychu, bojujem o ďalší a ďalší, zatiaľ sa mi to darí som tu fyzicky, neviem sa skovať, teda aspoň mám zatiaľ ten pocit, skúsenosť. Každý tu vidíme to svoje zrejme sme všelijaký, nie tak jednoznačný a vždy taký ako som si aspoň ja myslel. Sme bytosti má mnohých úrovniach bytia. Silno sa mi stráca akýkoľvek ľudskí osobní prehľad o tejto realite, životoch ktoré žijeme. 

Toto vnímanie je spoločensky problematické som teraz v psychiatrickej nemocnici a neviem čo bude. Otázne či si svoje obhájim. Istota je v tomto ťažká, problematická. 

Núka sa mi že má niekto mocný zobral pod ochranné krídla. Skúsim obstáť. 

Calo - Je to zvláštne, tak to chodí.

Calo  -  Je to zvláštne, tak to chodí.

 

Nemám to moc premyslené, vízia je taká napísať text, ktorý sa bude týkať, ako to vidím v tomto čase. Aktuálny pocit, osobná situácia v mojej mysli, živote.

Dlho je to v mojej mysli vypäté, prakticky skoro na všetko na čo si pomyslím so mnou pomyselne sekne, tak je to ozaj dlho. To že vnímam v mysli neustále rôznorodé hlasy má na mňa ohromný vplyv. Vplyv je ozaj obrovský a ovplyvňuje moje správanie, názory, skutky, ako napríklad činnosť na facebooku. Predsa internet je iný a ja osobne preto neplačem. Je to iný priestor a napríklad umožňuje verejne vyjadriť aj veci ktoré človek priamo nevie vyjadriť, či ťažko môže povedať. V tom je vzácnosť, ale i záľudnosť tohto prostredia. To čo mám v Živote, dlho sa o tom nedalo vôbec hovoriť, keď som niečo povedal samého ma to zarazilo, znelo to divne, priamo povedané a sám som z istého uhla o tom pochyboval. Čo ma ale štvalo, lebo som tie veci priamo zažil, v Živote, či v mysli. Mám to dlho a ako išiel čas a to aj vďaka FB som začal vnemy viac hovoriť. To, že sa to dlho nedalo vôbec ma motivovalo, hej budem to robiť. Prvá motivácia bola, že som v rámci života, nevnímal priveľmi, že by niekto formou ako som to videl ja, svoje skúsenosti zverejňoval a vyjadroval informácie získané v úskalí, hlasy, vnemy v mysli zvláštneho rázu. Tú sa to nazýva aj schizofrénia a je to riadna záležitosť, fakt sila. Preto motivácia stúpala, vyjadrovať v tomto systéme túto zvláštnu formu skúsenosti. Prispieť do systému svojimi skúsenosťami z tejto sféry.

Keď som stým začínal, myslím obdobie kedy sa to ešte nedalo, či som to nedokázal, vždy keď som nejakému „kamarátovi“ niečo vyslovil hneď Stop, to nemyslíš vážne. Neskorej som inak bral reakcie istých ľudí a mám pochybnosti, čo je možné aj s ich strany. Či to aj oni myslia akože vážne, seriózne. Použiť slovo „kamarát“ je zrejme dosť nechutná vec, takto plzniť tento pojem. Ono to chce pár desiatok rokov, možno sa to vyjadrí rôzne, osobne mám záujem riešiť túto situáciu, je to moja priorita, nechcem sa dávať s niekým dokopy, priorita je toto. Dalo by sa to možno označiť až za vtipné, ale je to na to moc likvidačné a smrteľné. Na začiatku to bolo v mojom vnímaní, akoby som mal kontakt na nejaké spoločenstvo ľudí, čo takéto proste vedia, bolo to iné, neskorej sa to zmenilo a hlasy sa stabilizovali na menšom počte a inak.  

 

To vnímanie v mysli vedie istou cestou,  tak to u schizofrénie chodí. To, že komunikujem v mojej mysli má taký efekt, že neviem kto to je, sú anonymný, čo by v dobrom prípade malo byť dôležité. Postupne pribúdali pochybnosti, že moje myšlienky sú v krátkosti poviem verejnejšie vnímané a tým pádom som známy človek. Čo prináša vzťahovačnosť a hrozne veľa to ovplyvňuje. Čo viem takto to zrejme býva a tento efekt takého človeka veľmi ovplyvňuje. Vie to chytať náboženské prvky a nie je to nejaká naivná volovinka, keď niekto toto žije. Ide to postupne, nie priamo, ale cestu si to nájde. Napríklad sa motať okolo Ježiša, čo sa aj u mňa objavilo a troška som sa v tom pomotal, krížom - krážom. Po dlhých rokoch sa mi dostalo veľa informácii napríklad verziu, že vraj okolo Ježiša keď žil to bolo takto, verzia čo sa vtedy stalo a čo to približne aj znamená. Verziu akú má Ježiš funkciu teraz.  Raz v mysli netradične intenzívne prišla výzva, „Vzdávaš sa Boha Krista“ no ale reagoval som asi tak, že pre Boha čo ja viem, nedokážem sa rozhodnúť. Len myseľ je myseľ a nie je to sranda, reaguje či chceš, či nie. V mojom ponímaní mi to celé aj dôjde ako práca s mysľou, ktorá je mocná pre našu existenciu, musím sa kontrolovať za všetko nesiem zodpovednosť. No neustále sa mi ponúka iný pohľad na moju existenčnú osobnú realitu. Musím vždy k tomu zaujať stanovisko, spracovať si to a aj preto z môjho osobného pohľadu to je dôležité, ako budem reagovať. Toto sa deje neustále celý čas, „zvykol“ som si.

 

Inak je sila koľko som za tie roky vnímal v tejto sfére, ozaj sila. Je toho neskutočne veľa. Ale zároveň tak to u nás ľudí funguje, ako kráčame životom a roky bežia. Veľa krát nastala zmena komunikácie, inak sa začali tie hlasy správať a posledné roky je to už ale otvorenejšie, priamo sa viac dozvedám a tomu som rád. Je to ale životne, existenčne drsné a nebezpečné. Paradoxne teraz nepíšem priamo informácie ktoré sa objavili, teraz to beriem takto. Je aj polemické, čo značí, že som veľa zverejnil, zatiaľ existujem tak snáď OK.

 

Mení to realitu jedinca a kompletne ovplyvňuje. Uvedie to jedinca do inej existenčnej roviny a má extrémny vplyv. Napríklad že si myslím že mám zvláštnu pozíciu v spoločnosti, čo ovplyvňuje moje správanie. Hudba mi príde často akoby sa to týkalo priamo aj mňa, no zistil som, že piesne, texty sú realizované tak, akoby spievali o nejakej osobe a vie sa človek na to napojiť a má pochybnosti, či stým nie je priamo spojený. Záleží aj na postoji, lebo realita je tak silná, že aj keď priamo v tejto spoločnosti, to nie je nejako o mne v rámci vyššej reality na to isto priestor je, nie je ani toto u mňa náhoda, že to tak osobne vnímam. Len čo s Vami. Ten efekt otvorenosti mysle má zásadný vplyv na reakcie jedinca, jeho realita je iná. Ja, tak to chodí, ale moja cesta bola taká divná, nie som Ja zrovna ten u koho to tak je a odlišuje sa tým moja životná realita, že v mojom prípade to tak ozaj nie je?  Že v mojom prípade to tak je ozaj. To si ale myslí zrejme každý, kto to má v živote.

Je to špičkový problém, veľmi atraktívny.

 

Isté princípy môjho Ja, aj mojej mysle mi dávajú doposiaľ istú šancu tomu čeliť. I keď moja myseľ sa mi zdala zlá, náhľad sa rokmi zmenil, umožňuje mi tomu čeliť. Je ťažké byť pod tlakom v podstate v každej sekunde, roky neúnosné. Anonymný rozmer človekom trhá a poslal by ich do pekla, ale nič to nepomôže. Je hrozne ťažké obhájiť svoje myšlienky, svoje názory, ale nie je to ohľadom tohto len zlé, je zase OK že vidia všetko. Len je krajné to niesť. Táto životná realita človeka uvádza do inej reality, situácie, má obrovský vplyv. Nedávno mi v podstate šokujúco povedali „súhlasíme s tebou“.

 

Ja osobne dlho aj na základe vyššie spomínaného som v tom, že som verejne známa osoba v moc atypickej situácii, ovplyvňuje to moje správanie a reakcie. Snažím sa to riešiť, ale je to boj s veternými mlynmi.

 

To že som preto zároveň aj šťastný, lebo sa v mojej osobnej realite riešia nevšedné a tajomné veci ohľadom tohto Sveta, života. Čo je šialená vec a som z toho hotový. Beriem to ako nevšedný dar a dokonca to ale že vôbec nemusím povedať, len tak, akoby som bol požehnaný. Čo je sila ale isté vnemy na tému požehnania sa mi prejavili, priamo som niečo také zažil a vzácne sa objaví aj informácia ohľadom toho. Raz sa mi do mysle naklonila biela postava a pokropila mi myseľ. Raz som vo svojej mysli vpredu, uvidel konskú hlavu s krásnou bielou hrivou a sprevádzalo to slovo „Hotovo“. To že za pár hodín som bol v nemocnici/väzení je zase iné, ale ladí to.

 

Je to jazda, žiadna sranda, život má korenistú príchuť, ťažké je žiť a obstáť. Chcel by som urobiť krok vpred, ale neviem, ako to tu chodí v čo môžem dúfať. Keď to napríklad zoberiem, že som muž v tak pestrej, obsiahlej realite aj to množstvo iných bytostí, nie je to ani tak prekvapivé, že ma to hádže krížom – krážom, javí sa to, že sa to proste ľahko stať môže, zablúdiť. Život je tajomný a ja som spokojný. Na druhej strane atraktívna výbava, záhadná vec, vnímať v podstate viac ako je bežné, zaujímavou cestou ma to zatiaľ vedie. Nudu nepoznám mám neustále čo riešiť. „život je dar, tak si ho váž, dostal si výzvu, tak sa snaž“, refrén piesne.  Ten hlavný hlas je mocný, ale neberiem ho ako potencionálnu partnerku, čo sa núkalo a je mi to tak troška jedno. Len je to asi niekto kto vníma obšírnejšie tento Svet, napríklad má dosah aj na Svet, ktorý nazvem taký, kde sa pohybujú bytosti, ktoré už tu fyzicky nie sú,  Svet zosnulých a ďalšie rozmery ktoré tento Svet obnáša. Nejaká teoretická závisť by bola zbytočná u mňa to bude drsné, pravdepodobne aj tak ako mi bude len nepríjemné, neúnosné. To len tak keby náhodou, pochopiteľne schizofréniu nikto nezávidí, ale je moja priorita svoje snahy smerovať sem, venovať úsilie tejto sfére mojej existencie. Nie snažiť sa nejako plne zapadnúť v tomto čase už vôbec, lebo naše ľudské spoločenstvo je pochybné, nepekné, hnusné, sprosté.

 

Tak troška v tomto texte chcem povedať, že sa cítim v špecifickej situácii, akoby som bol verejne známa osoba a to komplexne ovplyvňuje môj Svet, moje správanie, mávam rôznorodé motivácie. V rámci toho, to vyvoláva kroky, vyjadrenia ktoré sa človeku ktorý žije bežnejšie asi zdajú všelijaké. Napríklad som bol niekedy tak hlboko a niečo pocítil, keby sa to nestalo niektoré veci by som verejne nevyjadroval. Ale u mňa je to tak a nie je mi  všetko jedno.

 

Posledné roky sú silné, dostávajú sa mi aj priame informácie, snáď sa to bude dať ustáť. Informácie sa mi ponúkajú celí čas, ale všetko sa dalo vysvetliť rôzne a po pravde v chápaní nie som vôbec expert, často mi to nezapaľuje a hodne sa v tom viem vykúpať. Každá cesta niekam vedie, každá má svoje limity, niekde končí. Táto vec mi nie je teraz moc príjemná, lebo je to tak ako minulá veta.

 

Povedal by som, že som individuálne nastavený na svoju sféru a to je priorita nad iné „priority“, často ide o mnou chápaný princíp, dôvody, ambície. Nakoniec to napíšem, zostal som mysľou v minulosti, kedy sa stali silné veci a síce „nerád“ neviem sa od toho odpútať, zmenil sa môj život vtedy takto. O čo išlo, prečo ma to zamotáva dodnes, lebo takto. Niečo za tým vidím, napríklad, že je to dôležitá sféra môjho života a mám to aktívne v Živote. Pre mňa ako človiečika, ktorý rastie od dieťatka, neskutočné. Musím sa starať o seba na výdrž som tuším dobrý, ale nie som taký dobrý v mnohých iných záležitostiach, vydržať nestačí. Snažím sa, život milujem, verím, ale neviem komu, nedosadzujem tam bytosti, len verím. Tak ako verím aj pochybujem, Z nejakého dôvodu je Svet taký aký je. Ťažko povedať ale aký je, dá sa to brať všelijako. To všetci raz uvidíme, dosť sa zadivíme, alebo vtedy už budeme ďalej na ceste a splynieme.

 

Čo chcem povedať. Takéto úskalie ktoré vstupuje do života mnohých z nás je ozaj mocné, silné  aj vymakané, prepracované. Nejedná sa v tomto o nejakú volovinku, ale mocnú vec. Je to aj moc zaujímavé, ale ťažko stým bežne žiť. Vo filmoch je toho dosť, že sa nejedná o nejaký žartík. Isto aj v mnohých knihách, žiaľ čítam skoro vôbec. Dávnejšie som sa zobudil a padli mi hneď oči na nápis na jednej knihe na slovo samouk, Ja viem že to ani v tejto maličkosti nebola náhoda a povedal som si dobre, tak sa do dá brať, môžem byť pokojnejší. Odvtedy som pokojnejší 😊. Dá sa aj takto a dokonca mi to aj vyhovuje. Aj z psychiatrie som bol najprv zdesený, že sa osobne človeku moc nevenuje, neskorej som to začal ceniť, lebo sa to vyjadrovalo tak a nechalo mi to svoj osobný priestor, že poradiť si musím hlavne ja sám. Čo mi sadlo ohľadom záhadnosti a intenzity problému a osobného cítenia. Ale aj tam je toho veľa, pichľavá téma.

 

Je Máj, lásky čas. Drsné obdobie, vie mi byť ťažko. Teraz neviem ako mi je. I môj samotný život je tak troška na vážkach, už je to tak.

Tajne verím.

Calo – Skrytá cesta.

Calo –  Skrytá cesta.

Dlho som nič nepísal, zastavil som sa na príspevku 100, čo bol pre mňa míľnik, nemal som viac síl, nevedel som ako ďalej, chcel som zmenu, novú myšlienku, doprial som si v písaní oddych.

Všeličo som však vnímal, cítil, zažil, rozvíjal, mám v sebe nekonečný príval informácií a vnemov, prišiel u mňa veľký prielom. Otvoril sa vo mne spirituálny rozmer, obohatenie reality, podvedome som to vždy chcel, ale cítil som sa stratený. Štart bol neskutočný problém, prišla exekúcia, životná revolúcia, tajomná sila, ktorá ma drvila do vedomia búšila, ukázala iný Svet, nekonečná spleť možných realít a možností tohto Sveta, ktoré vo mne víria som zvyknutý na záťaž, ktorú život prináša. Akceptujem chyby, slabosti, prehry, potrebujem zachovať princípy svojho Ja, nestratiť seba. Málokto žije tak, že má vo všetkom jasno a postupuje plne vedomí, že by mal prehľad pri každom svojom skutku, myšlienke, nikto nie je dokonalý, taký tento Svet nie je, nikto tu nič nevie. Sme materiálne založený, bez hlbšej spirituálnej viery, rozmeru,  nikomu sa nedá veriť. Sme zablúdený, slepý, vedú nás takou nevedomou falošnou cestou. Tlmia náš potenciál, zotročujú nás, nám sa to páči, uspokojuje nás to, ale na tej najnižšej úrovni, chránime si to sami, máme radi umelí nereálny, falošný obraz, vždy a všade, vyložene to vyžadujeme, nekonečná pretvárka a klamstvo. Vyjadrujeme sa falošne, pretvarujeme sa, nevedie nás skutočná realita, reálny obraz, celé je to podraz. Stáť proti tomu je nevšedné a vznešené, dúfam že je to aj správne. No ciest je veľa všetko má svoje výhody a nevýhody, svetlú a temnú stranu. Preto sa niekedy Svet javí, ako neskutočný hnus a des, niekedy ako neskutočná nádhera, záleží na postoji. Myslím, že nie je zlé, ak sa nám niekedy Svet javí, ako úplne zlý a stratený, vďaka tomu sa nám neskorej môže ukázať v netušenej kráse. Ukazuje sa nám z mnohých strán je to odmena či trest?

Za tým najťažším sa skrýva ta pravá krása, keď nás život drví a dostáva do kolien, vtedy nás zhodnocuje, dôležité je sa nedať, hľadať realizáciu svojho Ja, ctiť svoje princípy, udržať si hodnotu, poučiť sa. V temných cestách sa skrýva netušená krása, tak sa dá získať hodnota, učí nás katastrofa, pohroma.  Zažiariť v temnote je vzácne, dokážu to čisté, úprimné bytosti, ktoré práve poznajú nekonečnú, neutíchajúcu bolesť, ale idú si svoje, nestratia seba. Majú svoju hĺbku, pre nich má Život trpkú príchuť, možno im práve to zachutí. Nie každý zvládne, niekto sa topí v bahne, falše, pretvárky v klamstve ktorého sa stal otrokom. I to je cesta možno získa silných spojencov, stane sa mocný, ak je šikovný. Tento Svet je taký, že tu majú svoje miesto rôznorodé veci. Väčšie dobro je ťažké, to sa musí potvrdzovať z myšlienky na myšlienku, zo slova na slovo, pri každom skutku. Pri temnom je dôležité mať tú silu to ustáť, byť tak tvrdý i odvážny, nepriateľov má každý, či je taký, či onaký. Tým temným je bližšie väčšia priama rôzna rozkoš, dostatok a uznanie spoločnosti. Svetlí sa skorej musia tešiť z pokory a skromnosti, sú často spoločensky spochybnený. Spoločnosť je taká, že byť zatratený je skoro nevyhnutné, ak chceme byť hodnotnejší, kvalitnejší. Dôležité je to ustáť a zachovať to čo je pre nás dôležité, zachovať princípy svojho Ja, odolať tým spoločenským tlakom, čo chce čas.  Masové prejavy, hodnotenia, očakávania bývajú veľmi pochybné, my ľudia sme taký. Nesedí mi, že prebieha priama reinkarnácia za účelom, aby sme sa zdokonaľovali, ako bytosti, vyvíjali sa. Lebo sa to nedeje. Nie sme evidentne nejako zdokonalené bytosti ohľadom na minulosť, akí ľudia žili, čo je smutné, vyzerá to, že sme práve vedený k strate hodnoty, vedený k osprosteniu. Nemyslím si jednoducho, že sa ako bytosti zlepšujeme, ale ozaj práve naopak. Konzumní, zmanipulovaní hlupáci.

Žiť je zvláštne, táto realita je šokujúca, my ju berieme zjednodušene, zdá sa nám to byť bežné, normálne, sme stotožnený s bytím, berieme to na ľahkú váhu. Pri hlbšom zhodnotení z rôznych smerov je život ozaj neskutočná vec, všetko čo tuná vnímame, javiace sa tak bežne je neskutočná vec a šok. Ako funguje táto planéta, život sám je neskutočný. Sme z mäsa a kosti, ako funguje naše telo a všetko živé, tento Vesmír. Nie je to žiadna ľahká vec, ani žiadna náhoda. Úmerne tomu, čo vnímame, kde žijeme, rastie aj skutočný tajomný rozmer Existencie, spirituality, duchovna, čo sa nám navonok skrýva, javí sa jednoducho.

Tajomné princípy, spirituálne rozmery sa ľudom odhaľujú veľmi vzácne a skromne a majú tvrdé dopady. Realita kde žijeme je nám skrytá no a myslím si, že momentálne je skutočnosť pre nás neúnosná, nepredstaviteľná a nezvládnuteľná. Sme v tejto pozícii isto nie náhodou a musíme to rešpektovať, inak je to šialenosť, žijeme v sladkej nevedomosti, skutočnosť je neúnosná, zodpovednosť ktorej podliehame je tak silná, že ju musíme niesť takto nevedome, neinformovane v špeciálnom režime v ktorom sa teraz nachádzame..

Realita je neuveriteľná, všetko čo vnímame, všetko čo nás obklopuje, nie je len tak. Skrývajú sa nám šialené energie, šialené princípy, nič nie je len tak je to šialenosť. Úplne všetko čo vnímame, ľudskú spoločnosť, zvieracie spoločenstvo, budovy, celú prírodu za všetkým je silná, šialená energia, mocné vedomie, tak isto i my sme mocné vedomie.

Čo som zažil a zažívam ma presvedčilo o silnom tajomnom rozmere života a sile tejto reality. Nevedie ma to však k nejakému veľkému kľudu, že by som na základe poznania, že toto nie je všetko, že smrť nemusí byť koniec cítil istotu a bezstarostnosť, ale práve naopak cítim zodpovednosť, nie je mi jedno čo bude, zodpovednosť rastie.

Nemá cenu niekomu závidieť, všetci tu máme svoju cenu a svoj zmysel, svoje poslanie, treba sa prijať, vážiť si seba a celí tento Svet ktorý vnímame a ktorý nás obklopuje. Niekedy sa za slabosťou skrýva netušená sila a naopak za javiacou sa sebaistotou a úspechom sa skrýva utrpenie, prázdnota.

Život a to čo vnímame je sila, realita je brutálna. Všetko čo nás obklopuje je mocná energia a vedomie. Silné kafé. 

Calo - Poslanie.

Calo - Poslanie.

Treba písať, naštartovať zmysli, či nezmysli, kto si čo vymyslí, kto čo spraví, nie som správny, pripúšťam omyli, tie ma zmenili, presne mierili, vytušili čo mnou hýbe, aký žijem príbeh. Oslovili moje túžby, vyslali na cestu smrti, tým že všetko ohrozili na maximálnu úroveň, test vôle, nervov, odolnosti, presvedčenia. Psychologický hlavolam, existenčná zmena, som tomu rád, bolo mi to treba, len sa nesmiem vzdať, chcem niečo dať, cítil som to vždy tak, otvorili ma. To bol môj potenciál, moja bytosť, tej som dal prednosť, veď túto telesnú schránku a oddelené zmysli a myseľ nemám len tak, chcem to hrať priamo, no už sa niečo stalo. Svoju existenciu tak troška vnímam ako experiment, pohybujem sa v priestore o ktorom sa nám všetko tají, nie nežijeme v raji, Svet je temný a zlý, všetci máme na to vplyv. Sami udržujeme tento systém v mantineloch, veľmi úzkych, vyžaduje sa obdobná šablóna, spoločensky akceptovaného vnímania. Sme plný predsudkov a nezmyselných návykov, nič viac nepoznáme, duševno je prázdne, klameme svojej vlastnej hlave. Prinášame skazu a deformáciu, sme v bludisku ponúkaných informácii v systéme kde je všetko klamstvo. Za klamstvo sa skrývame, vyhýbame sa pravde, všetko je klam, oklamaná existencia, chýba základná definícia, kto sme, čo je to správne. V tom je existencia úžasná, ponúka maximálny priestor na filozofovanie,  bádanie, realizovanie, veľká tajomná hra. Všetko je mystické, samé silné vnemy, zážitky, život je silná káva, psychologická dráma, či niekedy komédia. Rozbúrené psyché, preťažená myseľ, chce sa prebudiť, tvoju bytosť osloviť, nasmerovať k odpovediam na otázky ktoré vznesieme, ktoré žijeme, ktoré nami hýbu, máme to čo vieme, ostatné nie je, je nepoznané. Existujeme v tajomne, žijeme mystické životy, plné prapodivných skúseností, ktoré nám existencia prináša, učíme sa ozaj celí život, čokoľvek čo nečakáte. Všetko má svoj dôvod aj keď táto Zem je podvod, ničomu sa nedá veriť, isto nie ľuďom, podliehajú bludom, každý myslí len na seba, egocentrizmus.  

No ja len to, že tento Svet je silno mystický, duchovne bohatý, pestrý, to chcem povedať na mieste je aj formulácia upozorniť, lebo sa cítime ako páni tvorstva. Tak sme sebavedomý, čo nie je vždy správne, všetko nás aj klame, sme nevedomí, duchovne slepí, plytkí, sme v takej situácii, pozícii. Mňa vyjadrenie tohto Sveta, života veľmi zaujíma, tak to bolo vždy, ale prišlo k zmene a všetko sa zintenzívnilo, vnímam toho viac, nie je to len tak. Je to hra na hrane môjho vnímania, svoj život nazývam experimentálna existencia, lebo idem oproti tomu, čo tvrdí falošná medicína, konzumná spoločnosť, verejná mienka, poznanie Sveta.

Život je poslanie, osobné povstanie, súboj zmyslov, myslí, netreba byť plytký, prázdny, verím, že Svet je krásny, pestrý, isto bohatý. Sú bytosti duchovné, mystické, čo nás prevyšujú, oni nás stvorili, vystavili týmto skúškam. Život je tajomný, duchovný, mystický, ponúka pestrý priestor pre realizáciu, tvorbu, osobnú vieru, uspokojenie ducha, nie len zmyslov. Je veľa umelcov, odborníkov, vedcov, plný vznešených tradícii, kultúr, bohatej histórie.

Tento text je stý, už som niečo vyjadril, samého seba niečo naučil, spestril si realitu, svoju bytosť, svoje duchovno, svoje psyché.

Pekný deň.

Calo - Uvidím, čo príde.

Calo - Uvidím, čo príde.

Píšem, hľadám zmysel, systém má nechce, troška zatiaľ odmietam akceptovať, čo odo mňa systém žiada, snažím si brániť svoje túžby, ale už ide skorej o silný princíp a isto i o silu túžby. Každý niečo vie, každý cti svoj smer, alebo je nešťastný. Riešime svoje problémy , jednoducho žijeme v to dobré pre nás veríme, odpovede hľadáme, veríme v život večný, to by chcel asi každý. Verím v duchovno, myslím že je to správne, ale veľmi ťažké, ťažké ma svoju hodnotu, pridá silu do kroku, ale aj všetko ohrozí. Nie, nie si, až tak perfektný, veľa sa musíš naučiť, zodpovedáš, ako ja teraz za to, čo napíšeš, povieš, či si pomyslíš podľa toho o čo sa snažíš. Ako existovať zmysluplne, ako to čo ti vadí, čo nechceš odbúrať, čo si dovoliť, čo nie. Niečo voľné vyjadríš, možno sa to ani nedá uniesť, toto nie je konkrétne, ale zahalené, tajné, tajomné, mystické.

Hlava, ako je plná, tak je aj prázdna, neviem čo ma čaká, trest je odmena, potešenie trest, hodnotí nás každý sám i celok, zodpovedáme za každý skutok, vetu, vyjadrujeme, čo cítime, sami si za všetko zodpovedáme, každopádne žijeme v spoločenstve. Zodpovednosť i nezodpovednosť, ide možno z hora, rozplýva sa v systéme, každý svoj kus odnesie, to platí ak slovo sloboda je nereálny pojem, čo je možné, možno zle, či dobre. Možno je cieľom zjednotiť sa v spoločnom vedomí. 

Dúfam, že život má hodnotu, buď je fascinujúci, ako to cítim, alebo sú to dosť bludy, drsne a nebezpečné povedané. Ale myslím že nie, toto je veľká vec, šokujúca realita, totálny šok, som prehnane drzí, realita má ale drží. Je to tak silné, neskutočné, kvalitné, tak verím, že ja som na vine. Držím si nádej a držím si právo hľadať, osobné verím, že môžem, že sa to dá, že je to správne, že mám na to pravo, či aspoň šancu.

Nezobrali mi nič, veľa dali, ale jedna vec je strašidelná a šok, prečo práve teraz, prežívam túto realitu, prečo som teraz v tak ohnivej situácii.

No, čo vyzerá ostro je súboj medzi pohlaviami, či bytosťami, všetkých nás asi oklamali, ale možno sa dá, nedivím sa, že keď žijem v takomto spoločenstve, ako muž, že je to tak komplikované. Partner je moje druhé ja, niečo potrebujem ja i zatiaľ ona, to chcú ale zmeniť, sú v tom tvrdý, samota je pre mňa cenná, radšej sám, ako nejakú krásnu otravu, nechcem popravu, ale aj tá raz príde. Majú silný vplyv a principiálne ide i o deti a rozdielnosť, samota má svoje kúzlo, akoby trocha nechávala človeka mladším, asi preto, že odbúra isté povinnosti, starosti, obavy, strach. Deti sú zrejme dar, záleží to, ale od toho, čo aj mňa silno trápi, to, aký je tento Svet, tento život, nás všetkých, tejto planéty, tohto Vesmíru.

Verím v celkový život večný v ďalší a ďalší Vesmír, či v ďalšie rozmanité reality, existencie v množstvo rozmanitých životných princípov , či v úplne iné existenčné, či úplne iné  formy bytia, vnímania. Verím že máme čo sledovať, máme možnosť vyvíjať sa, motivovať sa, inšpirovať sa, že nás terajší život má hlboký zmysel a hodnotu.

Verím v kvalitu a rozmanitosť, čo je zrejme skutočnosť, takže veľký rešpekt. Treba mať koncentrovanú myseľ na účel, byť praktický, hodnotný, ostražití, bystri. Život nás skúša, neustála voľba, taká je naša realita, teda aspoň moja momentálna. Cesta sa nám otvára, vytvárame ju, odvíja sa náš príbeh. Možno sa dá viac, ja k tomu cestu neviem nájsť.

Život je výzva. Ozaj maximálny rešpekt.

Zatiaľ, ďakujem za všetko.

Calo – Nízke bytosti.

Calo –  Nízke bytosti.

Bez prítomnosti úcty, rešpektu s chorým sebavedomým, vadným presvedčením, udreli na slabšie miesta, primitívne, bez hodnoty, bez zábran, vždy silno, vždy zbabelo, kolektívny blud, intenzívny hnus. Chceli urobiť radikálnu zmenu mojej bytosti, zničiť moje Ja, vystavili ma nenormálnemu tlaku i za cenu môjho pádu, či úplného krachu. Taký, že si myslia, že môžu všetko, takto primitívne aj mohli, nemali veľa pochýb, prízemné, nevkusné bytosti. Kolektív, či skorej stádo, vyjadrujúce primitivitu spoločnosti, rozbehli svinstvo, existenčných rozmerov, ukázali mi viac krát cestu na dno. Útočili priamo, na základy mojej bytosti, na môj život, na moje všetko, pritom nikto na nich nebol a nie je zvedavý. Kolektívny (stádovitý) nízky prejav, tak nevyhnutný u nás ľudí, vystrelil ma do neznáma, začala psychologická vojna, boj o život. Záplava nechutných zážitkov, ktoré ma stretli, vždy podradné a úbohé skutky, bez hodnoty, bez cti, akoby od bytostí ktoré nič nectia, možno len seba. Za tie dlhé roky ma nestretol, ani jeden kvalitný skutok, niečo čo by malo reálnu hodnotu, kvalitu, ani náznak niečoho konštruktívneho, vecného.  Dlhé roky bez hodnotnejšieho pozitívneho zážitku, ktoré mi, ale veľa dali, takto sa viac učíme, ako keď sa nám darí. Vraj sme tak veľký, akému veľkému problému sa dokážeme postaviť, tak je to výzva.

Ľudská bytosť dáva možnosť, podľa mňa až potrebu, či nutnosť, aby sme boli vyspelé, individuálne hodnotné bytosti, súlad nachádzali na tých miestach vyšších, osvietených, uvedomelých. Aby sme sa takto stretávali, ako spoločnosť, ale po osobnej transformácii, vývoji a vytvárali vyššiu spoločnosť, kde je silno naštartovaný proces uvedomenia, rozšíreného vedomia. Tento Svet k tomu všetko ponúka, lebo je duchovne silný, pestrý, záhadný. Zatiaľ, akoby sme chodili po Svete a nevnímali, nereagovali, sebavedomo vyhlasujeme, že nemáme záujem, chceme zostať nevedomý, tak trocha mŕtvy. Sme na veľmi nízkom vývojovom stupni, akoby vývoj ľudskej bytosti ani neprebiehal. Svet sa mení, ale my nie, možno ideme cestou späť. Ako to teraz vnímam, ako rozmýšľam, ako sa postupne vyjadrujeme, ľudská spoločnosť je šok, podobne smrdí hnoj, či žumpa. Sme beštie, nevážime si nič, vidíme len seba, likvidujeme túto planétu, život na nej. Ovládajú a vyjadrujú nás samé bludy, nezmysli, nie sme schopný hodnotnejších, uvedomelých myšlienkových trendov, procesov, sme úplne zaslepený, nevedomý. Netvoríme nové vízie tohto Sveta a Nás, nevyvíjame sa, nemáme teda zdravý rozum. Orientujeme sa, len podľa zvyklostí, zabehnutých trendov, predsudkov, postojov, nehľadáme nové, reálne východiska, nesnažíme sa ozaj zorientovať, napredovať. Nepestujeme svoju jedinečnosť, svoje  individuálne učenie, svoju filozofiu, držíme svoje bytosti veľmi nízko, nevedomé. Sme plný bludov a bludných názorov, nevnímame bystro, nerobíme si svoj vlastný názor na tento Svet, čo je chyba, lebo tento Svet, to požaduje, dáva na to maximálny priestor, taká je naša pozícia, žiada sa to. Preto sme ľahko manipulovateľný je s nami zaobchádzané nedôstojne, neférovo, tými, čo vládnu. Akoby sme všetci išli podľa rovnakého scenára, sme si hrozne podobný, pritom priestor je neuveriteľne otvorený, kreatívny, len asi nám chýba odvaha, ísť svoje.

My nepracujeme so skutočnou realitou, vnímame zjednodušený obraz reality, je to aj manipulácia vládnucich, Svet je úplne iný, zvykli sme si, prispôsobili sme sa, ale nerešpektujeme istý, iný existenčný princíp a formu. Dejú sa tu zázraky a my sa tvárime, akože nič, nerozlišujeme, neposudzujeme, máme zatvorenú, neprístupnú myseľ. Preto je  otvorených nespočetne veľa možností, vytvárať si svoj názor, svoje vízie, myslím, že to je aj veľmi dôležité. Naše správanie je veľmi jednoduché a slepé, nevytvárame si skutočné obrazy situácii a problémov, nevnímame ozajstnú realitu, jednáme len na základe predsudkov a zvyklostí, nie reálne, máme vyložene klapky na očiach, spiacu myseľ. Podľa mňa sme chorý, slepý, nemohúci, hlúpi, myslím, že tento systém nás tak vedie, manipuluje, drží na uzde, nie je žiaduce, aby sme boli bytosti s rozhľadeným vedomím s ozaj reálnym uvažovaním. Zatiaľ nám chýba aj záujem zlepšiť tento Svet, seba, sme spokojný a malí. Uspokojujeme sa s víziou, že žijeme v jednoduchom Svete, tvárime sa, akoby bolo všetko v poriadku, ale nie je, udržujeme stav nevedomosti, slepoty. V prvom rade musíme prebudiť túžbu vedieť, vnímať viac, vyrásť, byť vyspelejší, skutočnejší, rozvinúť sa, oslobodiť sa.

Spoločnosť nie je vôbec v poriadku, tak byť v opozícii s istými spoločenskými trendmi, zvyklosťami, prejavmi, považujem za správne. Je tu veľa bytostí je to džungľa, ťažký boj. Odlišných neodsudzujú len nejaký jedinci, ale vyslovene spoločnosť ako celok, sme si viac podobný, ako je zdravé a až vhodné. Nie je to v poriadku, verím v zmenu, je taká doba, že to ide jedine cez ozaj intenzívny boj. Zmení sa to, ak už Svet bude iný a nový jedinci sa budú rodiť do takého Sveta, od začiatku budú vnímať a žiť v tejto rozvinutej, hodnotnej, reálnej realite, prirodzene splynú s ňou. Isto nie je jedno, čo tu necháme pre tých po nás. Ak to niekto dokázal, vydal sa na cestu, prijal boj a uspel je dôležité, aby nebol odsúdený, zatratený, ale aby inšpiroval ďalšie bytosti. Je to ťažká cesta, kde neustále hrozí krach, nič hodnotné, nie je ľahké, taký človek bude dlho nepochopený, už len preto, že robí veci ktoré nie sú štandard je iný. Niektorý ľudia inak nemôžu, musia ísť za tým, čo považujú za správne, čo nimi hýbe, potrebujú svoju bytosť, svoje cítenie realizovať.

Máme osobne neskutočne veľký potenciál, Svet, Vesmír nám ponúka maximálne podmienky, ako sa realizovať, vyvíjať, ako rasť, ako sa nechať fascinovať, ako žiť zmysluplný život, ako rozvíjať svoje duševno a vedomie.

V našich mysliach sa musia trvalo usadiť pojmi, ako sviežosť, bystrosť, otvorenosť, liberálnosť, kreativita, záujem, pokora, úcta, rešpekt, tolerancia, túžba, vízia, odvaha.