Schizofrénia a Ja

 

Schizofrénia a Ja.

Zatiaľ neviem, čo sa sem dostane, mám nejako prázdnu myseľ v tento moment, ale idem písať. Nástup problémov bol desný. Mal som životnú krízu, prvé vyšetrenie s testami u psychologičky malo výsledok že sa jedná o krízu, čo sa vraj stáva ak prichádza vekom vážnejšia dospelosť. V skratke čo si pamätám a základ bol taký. A presmerovala ma k psychiatrovi, čomu som sa najprv bránil, nechcel som brať lieky, mal som zábrany. Neskorej som si „zvykol“, musel som. Potom som asi 3 roky behal po Svete a nestačil sa diviť, čo sa to deje, ako je to vôbec možné. To som nečakal, taký problém, no to som ozaj nečakal. Vpálili mi do hlavy hlasy a myslel som že končím ak ich nepresvedčím nech zmiznú.  Prvý kontakt bol, keď som stál na dvore a začul som svoje meno „Rasťo“. Pozrel som cez plot k susedom, cez bránu na ulicu a nikde nikto, ale bolo to jedno. Za krátko my do mysli vpálilo viac hlasov a bolo to nevšedné, dá sa povedať aj čarovné, ale neúnosné. Mal som vtedy živnosť a mal som zrovna dohodnutú dôležitú robotu a výpadok bol neprijateľný, ale nutný. Vypol som si telefón, týždeň som ležal v posteli a komunikoval, týmto zvláštnym spôsobom. S nádejou že odídu, iné neberiem.  Len človek musí z niečoho žiť a nejako platiť účty a tak po týždni, úplne v inom rozpoložení života, pokračoval som v pracovnom živote. Bolo to moc ťažké a ledva som chodil, bolo to neskutočná záťaž. Neúnosná bola strata súkromia v mysli, akoby som stratil všetko. Raz som sem napísal „akoby veci patriace do kníh, robili mi v hlave vír, brali mi všetko i keď nemám nič „. Chodil som psychiatrovi podľa neho sa mi všetko zdá a je to choroba, akurát ja som bol moc prekvapený a šokovaný, ale chcel som to vyriešiť a bral som to ako chorobu, chcel som to vyliečiť. Len ono sa aj oficiálne uvádza, že schizofrénia nie je vyliečiteľná, že sa stým treba naučiť žiť. Čo má dosah do viacej rozmerov tohto procesu a aj liečby. Už dá sa povedať o to nechcem prísť. Je to súčasť môjho života, tá moc zaujímavá súčasť, pre mňa i Láska, možno mám cez myseľ, tak troška moc vzťah. Lásku pociťujem, ale je to ostré, musím sa snažiť a zvládať. Ale ozaj som si uvedomil, že keby ma od začiatku, len nejako vychvaľovali, že by som sa nič nenaučil, že to u bytosti ako je ani inak nejde. Často sa mi do do toho motal aj pocit, že veľa zážitkov bolo, pocitové, rozumovo označené výrazom  „ šialene pôvabné“. Tak to cítim.

 

Raz ma troška rozveselila situácia, ohľadom tej choroby čo som si aj zapamätal. Stál som na dvore a špekuloval nad niečím a bol som tak v kľude a prišla hláška „Ty si odborník na všetko“. Čo mi v ten moment prišlo vtipné a že „do kelu to je choroba“. Asi keď som sa liečil osem rokov som sa rozprával s nejakou ženou v čakárni a cítil túžbu že to vyliečim, išlo to z mojich slov. Ona že, schizofrénia sa nedá vyliečiť, čo ma vtedy tak seklo, že ozaj mám to 8 rokov a pravidelne to bolo tak, že keď som sa krvopotne dal do poriadku, prišlo niečo v spoločnosti na koncertoch a tak v kluboch, niečo čo ma prekvapovalo a drvilo, vždy sa po tom divnom zážitku všetko v plnej paráde objavilo v mysli. Všetko to nevysvetlené, nepochopiteľné, divné. Vždy ma nejaká situácia kopla späť a začal som proces dať sa do poriadku, čo znie pekne a je to aj pravda ale svet je tak komplikovaný, že jedinec musí nejako žiť, nejako sa správať, niekde pracovať, nejako sa baviť, nejako tráviť čas, mať nejaké vzťahy i s ľuďmi ktorí sa vtedy stali skorej nepriateľmi. Ako je to slovo zložené „nie priateľmi“. Snažil som sa normálne žiť a po pravde vtedy som moc nevydržal doma a behal som po vonku, niekedy bolo lepšie obdobie, inokedy peklo. Viac krát som bol na dne, vždy ma tam niečo koplo, ale bol som aj šokovaný, či z inej strany očarený. Takto som spoznal osobne iskričku nádeje, pocítil som to tak. Bolo zle, ale šiel som ďalej a pocítil som vnem, keď vydržím a pôjdem ďalej bude za roky dobre, tak sa to aj viac krát stalo.

 

V roku 2004 som bol prvý krát v nemocnici na Antolskej v Petržalke. Odchody aj neskorej, mám ich teraz za sebou 9, boli adrenalínové, nejako pocitovo intenzívne, motajú sa tam vždy napríklad policajne búchačky. Jazdy sanitkou sú divné a je to napínavé. Neviete kam sa veziete, vždy dúfam že prídeme kam máme, ale aj záchranári hrajú mocnú hru, zrejme toho dosť vedia, hrajú na to. Také je to originál, tak to chodí. Naozaj hrajú na to. Keď sú nablízku aj policajti a ti máš v mysli už trocha iný obraz reality, máš podozrenie, že možné je čokoľvek. Ak sa niečo má stať, všetko je možné. Ale vždy som mal vieru, že to dobre dopadne, teraz mám skúsenosti.

 

Moje verzie o tejto realite sú ozaj rôznorodé, napríklad klasika u tohto problému je taká, že často sa ten náhľad na túto, či moju realitu mení, čo ma ovplyvňuje, nejako vždy som nútený k tejto zmene zaujať postoj a moc sa mi javí, že to bude moc dôležité, aký postoj zaujmem. Tak mi to vychádza. Tie zmeny existenčnej reality sú prítomné stále a neviem aký je Svet a bádam, „Čo ma fascinuje a robí šťastným“.

 

V nemocnici, keď som bol po prvé, mi jeden chalan pri terapii povedal vyjadrenie že vraj „ schizofrénia je rakovina duše“, čo bolo drsné, že do kelu, vyzerá to tak. I keď vo mne bol aj vždy pozitívny náhľad, lebo to bolo aj zaujímavé. Nikdy to nebolo nejako vulgárne, či zlé, ale nepríjemné hej a to moc. Žiadne súkromie v mysli, ak mi bolo ťažko nebolo kam odisť, bolo to vo mne, stále so mnou. S odstupom rokov sa v jeden čas aj vyjadrilo, že čo mi hovorili malo úplne iný, skrytý význam. Tak som behal po Svete a divil sa čo sa to deje. Teraz to mám asi 23 rokov a všetko je iné. Neviem nič a zároveň v tomto veľa. Mám za sebou tých 9 nemocníc, a roky toku informácií a vnemov. Tie vnemy nie sú sranda, vnímal som toho v mysli more a bolo to kúzelné. Ale moc ťažké zvládať. Mať v mysli moc komplikovanú návštevu a vnímať rôznorodé veci. V skratke dlho som myseľ vnímal, ako rozľahlý priestor, nazval som to súkromne „časopriestor“. Dá sa povedať, ako bol svet predo mnou vnímaný, očami a zmyslami, do vnútra bol tiež priestor, akurát ten bol tak alternatívne a pestro ladený. Často som sa tam pohyboval, veľmi intenzívny bol čas v posteli, keď som bol v kľude, vnímavejší, bývalo to riadne. Bežali mi v mysli predstavy a ťažko napísať niečo, lebo toho bolo more, ale na druhej strane, napadne ma len niečo. Viac krát som si povedal kašlem na to, len fantazírujem a blúznim a prišlo slovo „ pokračuj“. A vždy to vyústilo do nejakého vnemu kam to smerovalo. Inak som to aj pociťoval v istých sférach že mám priestor, používal som v sebe ten výraz, ale v tej sfére je ťažko a som rád, že som sám. V tom čase som napríklad vnímal a to som sem už napísal, akoby mi nejaká postava v bielom, výzorovo niečo ako pápež, pokropila myseľ. Naklonil sa do mysle a pokropil.

 

Pohyboval som sa často v mysli a bol to taký môj iný Svet, kde je všetko akoby imaginárne a zvláštne, vnímal som to z pozície ako bežný človek, ako čarovné.

Asi po 11 rokoch sa to javmi v mysli no a na oblohe zmenilo, začal som to pociťovať ako dar. Čo bolo zásadné, total.

Vtedy ma to namotalo na oblohu moc Slnko, bol intenzívny ten vzťah k Oblohe, Slnku, Mesiacu, Hviezdam, Vesmíru. V tom období ktorý som si neskromne a zrejme nesprávne osobne nazval ako „na nebo vzatie“, odvtedy ma to i napĺňa  očarováva, ale je to problém zatiaľ, neviem čo príde. Troška upadám, ale zase žijem kľudnejšie.

 

Áno, bol som 9 krát v nemocnici, bol som viac krát paranoidný, ale to sa riadne vyvíja, vždy je to zdokonalené a iné. Už dosť tak vnímam Svet i keď som v kľude. Vždy som niečo zažil, preto to neľutujem a keď som pasívny, vynára sa či sa neochudobním, ale môžem žiť v tomto spoločenskom systéme. Zvládať nároky života.

 

Som dlhšie na invalidnom, dlho som to odmietal, už na začiatku som mal možnosť ísť na invalidný ale krute a pekelne som sa bránil, bolo to ťažké, lebo som nezvládal dobre, bol som zaťažený a ledva žil. Ale nechcel som prísť o svoju profesiu, elektrotechnika, mám to rád a potrebujem peniaze. Momentálne som doma, bol som v nemocnici a zabraňuje mi to v práci, aj lekári tomu bránia, elektrika je zodpovedná je to zamotané. Ale nejaký malí príjem mám a momentálne mám voľný čas a dnes je možností veľa ja veľa času trávim za PC, stále niečo robím. I to je niečo a napríklad dnes píšem, niečo z toho bude, niečo nové vzniká. Len potrebujem to riešiť a nejaké prachy si privyrobiť, aby som bežne prežil, snáď nájdem spôsob, nejaké kontakty som nadviazal, uvidím.

 

Momentálne vnímam myseľ bežnejšie, pohybujú sa tam nejaké hlasy ale to má možno aj človek bežne. Nie je to taký priestor a teraz sa tam ani nehrniem. Mám z nedávna zážitok, že mi v mysli niečo zamkli a ukázali kľúčik, mohlo to byť vážne. Dávno zaznelo že „máš brutálne informácie“ no objaví sa všeličo, ale je to také, realita je komplikovaná.

 

Človek v tomto Svete môže zažiť ozaj hocičo, ak to má zažiť, tak nie je problém, realita je silná, pestrá, kreatívna, vyvíja sa. Mal som intenzívnu ukážku, čo troška vyjasnilo, že tu ozaj môžeš zažiť všeličo, tak nie je problém. Možnosti reality sú neskutočné, k tomu napíšem slovo Mágia. Na začiatku mi hovorila „zajtra sa stretneme“. Čo sa nedávno vyjadrilo že ona je, či vníma, možno cez všetkých, tak keď som niekoho stretol, stretol som i ňu. Dostane sa mi všeličo a celkom to milujem, strach sa snažím nepociťovať, lebo viem, že tak sa to nedá, odvaha nevyhnutná. Isto to tak v Živote je, že treba byť odvážny.  Určite ma to moc zmenilo, Svet vnímam inak, čo ma ale okúzľuje a moc zaujíma.

 

Žijem síce skromne, ale ak mám byť neskromný, tak vnútorne vnímam bohatstvo, vnímam iné rozmery tejto reality a som okúzlený. Život mám moc rád. Škoda, že sa nesprávam uvedomelejšie a nežijem zdravšie, lebo sa ženiem do hrobu. Ak sa do hrobu chodí, či tam nie som už teraz. No a hrobčeky sú isto mocné miesta, ale mocné je to tuná všade.

 

Možno som chorý, pre niekoho to inak nebude, možno som obdarený, pre mňa to tak je. Realita je mocná, hráme tuná každý svoju hru, isto je to veľká hra, stále a neoblomne dúfam v pozitívny rozmer bytia, že tak to je. Ak je to opačne je to zle. Ale existuje toho moc, len ľudí je nás tu koľko, zvieratá, rastliny i predmety sú mocné, žije, či vníma, tuná toho veľa. Vníma i koná, upozornený som bol na veľa. Musím to spracovať a ísť ďalej. Nenechať sa zničiť, ak zvládnem. Je to priorita.

 

Mne sa ukázal Svet z iného uhlu, moc to cením, pre mňa ako človeka, ktorý žil obyčajný život, teraz toto, takéto, no sila. Ozaj už dlho to cítim i ako dar, okúzľuje ma to, napĺňa nádejou v silu tohto Sveta, mám Vieru, ak je Svet tak silný, že aj kvalita je potom veľká, za tým vidím nádej.

 

Svet má grády. Život je jazda neznámym terénom. Život mám rád.