Karma je zdarma

 

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Karma je zdarma  :

To bol vtedy deň, zvláštne informácie a skutky, točí sa mi hlava, „Praha“, čo, to nie je možné, ale moc ďakujem, viac ako som myslel, preto som to počul, na to si dnes pripijem, mne stačí málo i všetko, zasvietilo svetlo do temna, preskoč túto priepasť, života, reality, informácií, vnemov, trendov, pocitov a iných vecí, všetkého, čo tu je, tak sa pokračuje, inak nevieš, tak to nerieš. Ale ja chcem, či skorej musím, opieram sa o fakty, ktoré niekedy len tuším, či mám taký názor (niekedy ani ten nie),  skúsenosti, prechádzajú javy, ktoré to tvarujú, vyjadrujú okolnosti, odolávam zlosti, nenávisti, nie som v tomto čistý, prijal som si istý extrém, oproti extrému z druhej strany, zraziť tomu hrany, zabezpečiť hradby, nie som sám, mám teba – seba.  Asi je to všetko, niečo ma stretlo, pohaslo známe, inde rozžiarilo sa svetlo, cesta do neznámeho terénu, extrému i kľudu, lúštenie bludu, zložitosti pravdy, nárokov života, ktorým to tu prekvitá, ako člen stáda, ktoré sa len háda, zabíja, nenávidí, podvádza, klame, ničí, zneužíva, odtrhnutý pravde. Ako ja, lepšie neviem, žiaľ aj nechcem, nižšia kvalita, pohodlnosť, neuvedomelosť, neschopnosť. Zmeníš to? Neviem, aspoň niečo.

 

Pochop sa, vraj „je to vymyslenejšie, ako si myslíš“. Som len jeden človiečik, taký aký som, obyčajný, niekedy iný, dobrý, zlý, realita má na mňa vplyv, ale to i ja „sám“. Rád som sa hral, to sa deje troška teraz, nejako to tak cítim, preto toto činím, mierne tvorené, aby potlačilo to temné, ktoré žijem. Boh vie čo som všetko podpísal, keď podpíšeš, čo potom chceš, nevidel si kopu viet, to je chyba, nikto za to nemôže, život ťa premôže. Ešte kúsok ďalej chcem ísť prejsť kus cesty, než úplne zablúdim, podmienky na to sú vtom skvelé, očakávanie nemalé, realita ťa poláme, rozdrví, zničí, všetko bude v Pi.i.  Tak sa snažím, nech žijú blázni, každopádne sú iný, medicína trénuje, skúša, testuje, aby im nikto neušiel. Tajne verím, že vedie aj tajomná cesta z tohto miesta, ten obzor tuším i keď nevidím, Verím. Počul, videl, vnímal, cítil som rôzne veci, tak to precíť, choď. Na hladine je tvoja loď, fajn zakiaľ je to tak, nie je to ešte vrak, uvidím kam prídem, bude to silné a smrteľné. Snáď sa povznesiem nad tento fakt, môže to byť všelijako, to ma zaujíma aj sa prejavuje, realizuje, zvláštnosť ukazuje, tajomne kmitá. Neskutočne šialené osobné blúdenie, lúštenie reality, odbočka od konformity, akútny stav, rôznorodý hlas, videné veci v mysli, kvalita maximum, ťažko ich nemilovať, nemaj strach, lebo inak.  Predpokladaný krach, to nie je problém je to moja vec, vieš aký si, čo sa dialo v tvojej hlave. Zareagovali sme na teba, oslovili tvoju myseľ, vieme čo si si kedy myslel, vieme všetko, už keď si bol malé decko. Takže tak, netreba sa diviť, že sme prišli, vieme na čo myslíš, ako veci vidíš. Tak Ahoj, bude to boj. Test v ktorom preveríme šírku tvojho intelektu. Testy v ktorých preveríme všetky aspekty tvojich mentálnych schopností (to mám z Červeného Trpaslíka). Tak som to privítal, moc sa nepýtal, skorej čelil prítomnému okamžiku, každej sekunde, myšlienke, neustálemu regulovaniu mysle. Pýtať by som sa mal viacej, nejde mi to, prípadná odpoveď sa ťažšie rozdýchava, ale je možná, nereálne – reálna.

 

Keby si poslúchal, lepšie zvládal žiť, nerobil toľko chýb, mohol si krásne plávať životom, ale to sa moc nenosí, tak to tuná nechodí. Zaujímavé ako za svoje nedostatky zaplatíme, ozaj luxusne. Veril si že snáď nie, ale áno, tak to chodí, možno si sa málo modlil, či čo.

 

Ťažko povedať aké úskalia má tento problém, čo za tým je, ponúkli sa aj isté veci, že? Lentilky a podobne, neviem čo zvládnem, niekedy sa pohybujem po dne v noci, vo dne.  Tieto veci sú už dlho neznáme, spomínam, boli náročné, pokazil som v tomto všetko, nie je to dobré a je to dávno, vzťahové, intímne bahno, peklo. Ale hej, nádej, tú, vnímam silno, snažím sa veriť a prekvapuje ma ten rozmer. Ťažko povedať, čo so sebou nesmiem z minulosti, možno to čo vnímam nie je moja celá cesta, bolo veľa predtým, tak ťažko vedieť, prečo sa to môže diať, možno tu nie som prvý raz (Karma je zdarma). 

 

Niekedy hlava ako rádio, niektoré informácie, vnemy sú silné, niečo príde tak, že prehluší ten neustály tok vnemov, niekedy je to iné, znie to intenzívne, hlučne, toto musíš počuť takto. Vraj mám brutálne informácie. Ani sa mi to tak nezdá, ale vnímal som toho veľa. V súčasnom okamihu si človek všetko nevybaví, Skorej niekedy pri hlbších úvahách, ale v každom je veľa.

 

Tréning mysle, tak to je, som zvyknutý, niekedy som bol vtom, že moje myšlienky vidí celý Svet, možno všetci, dlhé roky, každopádne je moja myseľ videná, konfrontovaná. Klame to skvelo, je to klasika. Pre toho jedinca to ale tak nie je, podobná šablóna, zároveň, každý ma svoje. Neskutočné čo sa tu dá všetko vnímať, ozaj sila. Paranoja nie je len tak, je to červený Drak.  Mohutná sila, vidíš všetko inak, Svet má grády, slušná ukážka reálnejšej pravdy, vyzerá, že ma chcú zabiť. Alebo je to vľúdnejšie, preto to zvládaš kľudnejšie, dá sa to, Realita je šok. Vyjadruje nás slovo blok, keď uvidíš moc sa podivíš.

Spomeniem slovko Existencia, aby tu bolo.

Život je záhada, môj záujem je žiť, vnímať, držať sa v rámci svojich možností a schopností. Čo vnímam ma zaujíma je to vnútorná drina, mám na to návyk, nechcem sa úplne zblázniť. Zaujímavé, to vážne? Mám problém aby ma mal niekto rád, život nešiel ako by som chúlostivo potreboval, tak to nefunguje, dostal som od toho pecky. Nutné sa zmeniť.

Moje správanie aj povaha sú rozdielne podľa toho kde a v akej situácii sa nachádzam, niekedy moc krotký, niekedy zase nie. Raz v Nemocnici mi pridelili posteľ a nad ňou bol z novín vystrihnutý článok. Bol o tom že existuje istá filozofia, či bojové umenie, ktorá práve toto rieši, že človek vie byť taký že tieto veci tak vníma a realizuje. Že je iný podľa situácie a miesta. Osobne toto je v mojom vnímaní aj špecifické, lebo to, že som ten článok mal nad posteľou, ma silno oslovilo a podporilo, osobne aj ohľadom na tieto nemocničné parametre a úskalie tohto prostredia. Je v tom dosť pozitív a nádeje. Bodaj by.

Zároveň sa mi ponúklo, že realita je taká, podľa toho na akej úrovni sme mi sami.

Záhada, záhrada našich životov, nášho Ja, našej Duše, našich snov, divov Sveta. Nie je márna, naša snaha, žiadna veta,  vyzliecť sa do naha, nech nie sme len potrava pre to zákerné, veľa znesieme, postupujme ďalej, každý koľko zvládne i keď sme často na dne, nedarí sa, Svet nás drví, porazme tie Ku...

 

Povznesme sa nad to prízemné, hlúpe, krivé, verme v to čo ešte príde, každopádne to bude zaujímavé a silne. Je to tvoj príbeh. Realizujeme sa, vyfarbime svoju cestu, farbou svojej bytosti, každý nejaký je a nejaký je Svet.

 

Chcel by som aby to Božské bolo pozitívne, nie je to samozrejmosť. Veď sme akí sme.

          To čo sa nám núka isto nie je náhoda.

Neznámy Terén

 

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Neznámy Terén  :

V hlave samý otáznik, realita ponúka, kto sa o čo pokúša, komu o čo ide, nevieme čo príde za svoju existenciu bojujem, čo to večne počujem, kto sa na mne baví, kto ma túži zabiť. Ako nik. Prišli zobrať energiu, nedarovať ani chvíľu, neustali tlak, čo mi chcete vziať, čo dať, energia problémov, roztrhá sa bremeno, rozdelí sa medzi bytosti, ktoré ľudia na Zem ťahajú, lebo nenávisť a závisť nesú, rozumia si ako nikto, viera v rozpad tejto bandy, ktorá chce život riadiť s Démonmi sa hrajú, dávajú si veľké ciele, veď v problémoch je jeden. Nás je viac, ideme si ako nikto, luxus tejto chvíle, nič sa nám nemôže stať, keď plán je brať, len tak sa smiať, uvoľnene v mojom mene, mne to je jedno, možno. Nepoznám svoje práva, ani kto čo stvára, kto si čo môže dovoliť, kto som Ja, čo mi patrí a čo nie je moje, či vôbec mám právo dúfať, alebo mi zostáva len dúfať a o svoje bojovať, mám na to právo, keď sa všetko stalo, majú na to, toto žiadať, alebo len čistá zrada, realizácia pochybných hodnôt, princípov spoločnosti. V tom je veľká sila, najmocnejšia energia našich životov, uviazať ťa do okov, smiať sa, ako na tom si, ako ti to nejde, len ti si to vedel, že to musí prísť, nevyhnutná pravda, ktorú sa už dlho snažím prelomiť úsilím, ako viem, neviem čo chcem v čo dúfať môžem, ďakujem za oheň, lebo ma zohrial, krásu života a túžby mi doprial, aspoň môžem veriť, celí život ceniť viac, odvrátená strana strát, posílená Viera, za ten oklamaný, obohatený Svet, kolísanie viet, nie len mojich. Mŕtvu kravu dojiť do posledných chvíľ, niečo predsa musí dať na čo by tu bol, veď je slabí, skúsime ho zabiť, či aspoň zničiť, ochutnať chuť, ovocie jeho života, láska, odpor, nenávisť, podvod, klamstvo, pýcha, komické že dýcha. Prečo tu je? O čo sa snaží, proti zbraniam ťažkých ráži, vyhrať sa nedá, stojí proti tomu celá veda, spoločnosť i jedinci, zbytočná vojna, lietajú tu možno prejavy ich Svetov,  nastavenie pochybnej spoločnosti a známych javov, ktoré sa ale nehovoria priamo, hovorí sa že všetko je v poriadku, zakázaná oblasť, na konci je priepasť, nešpáraj sa v tom, nechaj to tak, nie je to treba, oni dobre vedia prečo je to tak, vyvíjajú tlak, nech to všetko tak, zmeniť sa to nedá, mňa poháňa Viera. Len vôbec neviem komu, čomu veriť, chcel by som to zistiť, nemusím teraz.

Verím v dobro v pozitívny rozmer existencie, žitia, nádheru bytia, že to má nehorázny význam, byť. Snáď nie sme len otroci, tak troška teraz na tom sme. Snaha vymaniť sa je preto zrejme nevyhnutná, bez nej nepríde zmena, zostaneme podmanení, tlak padnúť dole., Zaujímalo by ma, kto to na tomto Svete priamo takto chce,  či má na to, ten tuná právo. Ak nie, tak fajn, neudrží to naveky, používa iba prevleky moci, nech spadá pod vyššiu spravodlivosť. Náhoda to ale isto nie je, niekto to tak vedie, tak to je. Priestor ktorý sa nám núka je ale šialeno pestrý

, obrovské možnosti realizovať sa.

 

Nespočetne podnetov na vlastný boj, nájsť svoj zdroj, prispieť svojim, šialenému celku. Čo je celok, tak to je riadne, len pomyslieť, pokúsiť sa to predstaviť, pocítiť, dych pritom nezastaviť. Nech sa páči, ži, vnímaj, rozmýšľaj, isto je o čom. Verím, že život je ideálne cesta smerom vedieť viac, byť viac, že je to cesta večná, že to tak ďaleko vedie, že sa o tom existenčnom celku teraz nedá ani v našej pozícii uvažovať. Dostupná je nám len táto sféra. Keby toho bolo ozaj šialene veľa, nech je naša existencia zázrak, nekonečných možnosti.

 

Už len aké sú knihy, filmy, hudba, fantázia, sny. Krásne je žiť, byť, cítiť, vnímať.

 

Len akí sme, čierno sa javí Svet, znepokojivé, nech je to len lekcia. Tak ako sme zlí, máme aj krasu, poetiku. Niekedy sa ale ťažko hľadá naša kladná stránka. Sme len ľudia, ktorí blúdia, nepatri nám Svet, aspoň dúfam, to by bolo smutné a znepokojivé. Nech sme semienko, niečoho väčšieho.

 

Neviem prečo výzvy na zmenu a na veľké, strategické rozhodnutia prichádzajú vo chvíľach, keď žiadaná dezorientácia dosiahla vysoký, úmyselný  level, neviem prečo je to tuná tak, nemám v tom prehľad, rozhodnúť sa nedá, ale musíš, vykrádanie našich duší, silnými ktorí sú možno biednejší ako sa tvária, to by bola blamáž, aj keď je to jedno. Už sa stalo, život je bahno, cesta vedie priamo neznámym terénom, rozsiahle divadlo Života, veľmi pestrá porota, vyhodnotí okolnosti, hovorí o nevyhnutnosti tvrdých opatrení, uvalení sankcií, upratania cesty, zachovania celistvosti bytia, vieš ako sa cítia? Ako, prečo si to urobil? Neviem, iba žijem, dlho hasím požiar, pretláčam sa cez súčasný okamih, krok za krokom je to tak ako to je, som len človek, snažím sa byť OK i keď je to ťažké, neviem koľko zvládnem. Čo bude, plne sa vyhýbam nude, neustále je toho veľa, myšlienkami strieľam na nepriateľskú stranu, ktorú nepoznám, len mierne tuším. Zároveň mi to je jedno, dávam si práva ktoré možno nemám, bohvie ako je to opačne, tak trocha aj prepáčte, neviem či je to vhodné, správne, niečo nosím v hlave,  snažím sa zachrániť, nič viac, nič menej. Poháňa ma nádej, mne dostupné princípy, automatický chod, ktorému sa nevyhnem.

 

Pozerám sa na existenciu vo Viere že presahuje tento život, to je mojou oporou. Viera v zázrak nášho bytia do tejto nádeje som sa zamiloval.

 

Počul som kadečo, rôznorodo vnímal svoju myseľ i podnety v nej stal sa z toho ciel, čo som zrejme aj chcel. Len keď to príde, to je potom príbeh, ktorý je možno vnímaný viac ako je bežné, vyzerá to tak. Ďakujem pekne, verím vo Svetlo večné, ktoré nikdy nezhasne. Niekedy potemnie, musíme ho potom hľadať, bojovať, ďalej kráčať, ak sa dá.   Držme sa.

 

Verím, že smrť nie je koniec, len zmena, čo je u mňa teraz nevyhnutné, mám to nahnuté, ale to každý. Chcem urobiť aspoň malí pohyb vpred. Neviem, čo so sebou nesiem v čo môžem dúfať. Čo vnímam ale dlho je šialené, neskutočné, silné, pre mňa ako človeka, ktorý rastie od dieťaťa, kráča cestou svojho Ja, vníma v rámci svojej bytosti, podlieha zákonom, zvykom, pravidlám, tohto Sveta, reality, život je taký.    Aký?   Uvidím čo príde.

 

Neskutočné, musím sa držať, veriť. Bojím sa použiť slovo túžiť.

Ahoj moje budúce Ja, ktoré je ďalej od tejto chvíle, keď to píšem. Dúfam že sa držíš.

Nuda v Brne - Cela

Tajomstvá mojej existencie

Nuda v Brne -  Cela

Ahoj. Snažím sa odhodlať a rozbehnúť v túžbe dokončiť príbeh „Nuda v Brne“. Celí príbeh vygradoval a bola to da sa povedať nemocnejšia skúsenosť v rámci toho čo vnímam v sebe celé tie roky. V posledných mesiacoch, či skorej v týždňoch nastala zmena a stali sa zvláštne veci. Zmenila sa forma komunikácie v mojej mysli a svoje som zažil.

 

Pokračovanie tohto príbehu, kedy som sa rozhodol na základe, že som stým za ozaj dlhé roky nepohol ani o centimeter, urobiť radikálny krok, risk a moju pozornosť pritiahla jedna budova. Ozaj som sa rozhodol, bol som v extrémnej situácii, bol som zahltený vo svojej mysli, všetko bolo silné a nevedel som ani ako ďalej, stratil som aj peňaženku s dokladmi, bol som smädný a vyšponovaný na maximum. Potom ako som odpadkovým košom otvoril 4-5 okien, mal som len isté nutkanie ten priestor vyluftovať a prijal som si tento extrém, tak sa to stalo.

 

Na vyzvanie Polície som vyliezol z okna, opreli ma o stenu, ruky na stene a prehľadali ma, dali mi fúkať. Boli sme pred tou budovou, boli tam až desiatky Policajtov, kopa áut.  V jednej chvíli sa ku mne priblížil jeden policajt, chlap ako hora, mal tvár kúsok od mojej tváre a mal nahodený silný, intenzívny úsmev. Nakoniec ma s putami posadili do auta, ocitol som sa na policajnej stanici, vtedy som svet videl ozaj inak a všetko bolo intenzívne.

Po príchode na policajnú stanicu mi dali pokyn aby som si sadol na kamennú lavicu nad ktorou bola socha. Sadol som si a pár metrov predo do mňa sa postavil policajt a niečo si dával na ruku. Opýtal som sa ho kto je na tej soche, on „panna Mária, akurát neviem, či je panna.“ Paradoxne ta socha vyzerala neštandardne a akoby to bola poviem mužatka, proste niečo neisté a zahalené v rúchu. By som povedal socha pôsobila skorej Budhisticky. Posadili ma na stoličku asi vo vyšetrovni a dali mi pár otázok, ale to si ani presne nepamätám. Čo bolo fajn mali moju peňaženku, niekto ju našiel a dal na políciu, vďaka. Vypýtal som si pohár vody a vraj majú aj Coca-Colu ale zostal som pri vode. Voda nevyzerala moc vľúdne, bola zakalená a nejako sa mi zdalo že to nebola úplne že len čistá voda. Ono sa tam toho dialo dosť, ale aj komplikované povypisovať, všelikde som videl všeličo. Postavili ma ku stene roky nad hlavu, nebola to sranda, nesmelo som sa pomaly pozrel za seba a dvaja policajti, ktorý ma odviedli od budovy s ktorými som tam bol si nasadzovali kožené rukavice, ale dali si ich dole, dopadlo to ok. Vyslovil som túžbu byť v cele sám a prikývli.

 

Odviezli ma na iné miesto a musel som vojsť do malej miestnosti, kde som sa musel vyzliecť, dali mi zubnú kefku, pohár, tuším uterák. Odviedli ma do cely no a to teda bola cela, to bolo miesto, tam zároveň všetko bolo intenzívnejšie. To bola skúsenosť obrovskej intenzity a ja ako človek, no sila. Všade v tej cele, na stenách, na posteli, na strope, na zemi, som videl bytosti, akoby tam v obrazoch boli prítomný. V hlave mi hučali hlasy a počúval som všeličo, realita bola intenzívna a iná. Je to taká symbióza mňa a tých hlasov, reality.  Ani neviem čo napísať, všetko bolo intenzívne a o nude sa nedalo hovoriť. Cela bola útulná, dve postele, malí stolík a umývadlo, veľmi zaujímavé, záchod, hore akoby vzduchotechnika, ale zakrytá. V hlave to vrelo, zažíval som extrémne vnemy. Ozval som mužský hlas a vraj ma ubezpečuje, že dnes schudnem 9 kíl. PO pravda mal som obavy ako dôjdem o tých 9 kíl, napadali ma skorej čierne scenáre.  Ale keď som došiel potom do Pezinka a vážil som sa, tak to celkom aj sedelo. Zameral som sa na svetlo v strede stropu, vnímal som v ňom akoby sa v žiarovke menili ženské tváre, ale vtedy bolo všetko riadne a takéto vnemy. Na strope bol tieň, vyzeral ako teoreticky hlava s ktorej vystreľovali špice, akoby účes. Ja som vtedy mal troška problém stým, že som mal obavy, že my muži sme na tom v tejto realite zle a skúmal som. Vnímal som ten tieň a povedali mi „to je Gaštan“, že je niečo ako programátor, ale podľa vyznenia to nie je úplne presné. Ten tieň paradoxne prekrýval i lampu, bola to dá sa povedať, tak troška záplata na ten scenár. Vyzvali ma aby som si od ˇGaštana jednu vypýtal, jednalo sa o tie zobrazenia v žiarovke. Tak som nesmelo vyslovil „ˇGaštan, daj mi jednu“, vraj to je slabota a tak som to povedal intenzívnejšie. Nejako som si o tom moc nemyslel ale videl som v tom svietidle, že jedna tvár už nie je akoby v Žiarovke, ale poletovala v rámci svetla. Niekoho som tam videl, ale neriešil som zatiaľ túto výzvu. Nejako sa mi dostala informácia, že som v tej cele každý druhý týždeň, možno realita sa odohráva rôzne a je toho viac. V mysli to bola nálož a bol som rád, že existujem. Povedali mi, že sú tam v cele i Mickey a Mallory Knox. Vraj pôjdem ešte o poschodie nižšie k Belzebubovi , cely boli v podzemí a podľa množstva roznášanej stravy, tam bol ozaj dosť ľudí. Zobrali ma na výsluch, policajt bol ozaj chlap ako hora. Bol som celí zamotaný v realite, odviedli na k cele a ešte sa ma opýtal  „je to tá istá že?“ čo mi tiež na orientáciu nepomohlo. Keď som bol v cele vnímal som v okienku, sklený pásik  na dverách zväčša oči, dosť divné oči. Urobil som aj jeden krok zo záchodom na ktorý keď si spomeniem, urobí sa mi mierne zle. V mysli som lietal, ťažko si spomenúť. V jeden pokročilý moment sa mi v hlave objavil vír, naozaj akoby sa celá myseľ miešala. Keď to prestalo dostávali sa mi iné informácie, napr. vraj „mal si miesto na Bratislavských oltároch“. Napadlo ma, mal a stratil, či mal a nevedeli to, že to je zase tak, všelijako. V hlave mi hučalo „milujem ťa“, neviem kto.

 

Odviedli ma z cely, Čakal ma tam Otec so „švagrom“, vypísali sa nejaké papiere a moja cesta nasledovala domov a stým, že príde záchranka a idem do Pezinka. V Pezinku to nie je žiadna sranda, je to mocné miesto. Spoznal som tam rôznych ľudí a je fajn, že tam tiež má každý svoje, lebo vonku sa stým kalkulovať nedá. Splniť podmienky pre dôstojný život v týchto podmienkach je ozaj náročné, niet sa čo diviť, že to toľko ľudí nezvládne. Pre mňa bol aj zážitok pohybovať sa v tak intenzívnom prostredí, je to súčasť mojej cesty. Snažil som sa byť aktívny, absolvoval som kopu testov, zúčastňoval sa aktivít, kultúrnych a športových. Keď malo naše oddelenie vytvoriť „kultúrny“ program som sa rozhodol že to budem uvádzať, lebo zúčastniť sa scénky to fakt nezvládam. S programom nám pomohol už nebohý i herec Peter Bzdúch v podstate nás slušne naočkoval a program sme dali dokopy. Odvolali ho vtedy z jedného z najťažších oddelení, aby nám pomohol. Táto netypická úloha bola pre mňa ozaj nevšedná, vtedy sme sa troška uvoľnili, hlavne niektoré piesne boli dosť uletené a predsa je už špecifické spievať pred publikom.

 

Celý ten areál, ktorý je plný odstavených, schátraných budov, či k nedostavaným častiam. Hlavne budovy starej nemocnice vzbudzujú rešpekt, pár krát som si to tam pozrel. Myslím že tam je i veľká moc, či pozitívna, či negatívna, zrejme oboje, teda dúfam a možné to je. Moc lekárov a medicíny, ktorá je obrovská, či moc pacientov, ktorá je záhadná a vie byť rôzna.

 

Je to tŕnistá ostrá cesta, taký je život, bol som v nemocnici prvý krát na Antolskej a neskorej počas rokov 6 krát v Pezinku. Odchody boli zväčša náročné, Polícia, Záchranka a adrenalínová jazda začína. Raz som videl v sanitke niečo čo bolo neskutočné, pohľad do nejakého iného priestoru, videl som dve bytosti, bol to ale neskutočný pohľad. Zväčša som bol v tom keď ma odvážali, že som vnímal riziko že ma zastrelia. Cesty sanitkou boli riadne. Príjem je vážna vec a bolo tam veľa informácii, ťažko vedieť ako to tu vlastne funguje a o čo ide. Nedôvera obrovská.

 

Areál i keď je schátraný je zaujímavý, miesta tam mali energiu. Mne môžem povedať pomohli, keď je človek rozbehnutý je to ozaj ťažké zastaviť. Dalo sa to tam, ale neistota veľká. Ja som si to tam v istom smere obľúbil a zažil som tam veľa nevšedného, vzácneho, pekného, zlo sa priamo neprejavilo, nechali ma, aspoň zatiaľ. Stretol som tam ozaj riadnych ľudí a divné veci, moc divných vecí. Vnímal som aj takú alternatívu že ozaj všetko je na našej úrovni vnímania, ak sa posunieme hore, Veľa vecí sa dá vnímať, že je možnosť že to je možno tak, vyššia realita.

 

Teraz píšem všetko v odkazoch za všetkým sú mocné príbehy, veľká hra, ktorej sa hovorí život. Život ma prekvapil a to maximálne, ako to môže byť pravda, zvykol som si. Pred dvomi týždňami som bol na mocnom mieste, ale to aj pred týždňom, neviem čo sa deje. Dlho sa motám, ale Svet je tak obsiahli že sa tu zrejme všetci motáme a spoznávame. Skočiť do oceánu a treba ho spoznať je to ťažké.

 

Inak naše sny sú tiež riadna vec. Mám ich veľmi rád je zaujímavé, že sa takto dá prežiť celkom intenzívne dobrodružstvo. Raz nie tak dávno sa mi snívalo a celí sen som si prezeral vysávač, stále dokola som si ho prezeral, ale veď sen. Ráno v momente, ako som sa zobul prišla veta „rada vysávam“. Mne osobne to prišlo relatívne pôvabne.

 

Po pravde posledné obdobie je zvláštne, ale to bolo viac krát, zvládať život bude nálož, nesmiem to tak brať. Musím ísť zo dňa na deň z hodiny na hodiny, z minúty na minútu, sekundy som troška skrotil, dlho to bolo tak. Dá sa povedať pre mňa je ísť kamkoľvek dobrodružstvo. Tie myšlienky zapeklité, snáď nie som úplne v háji a je šanca, žiť aspoň takto, či neviem, Svet je pestri, deje sa tu kadečo.

Život mám rád, všetko tu mám rád, ale žiť je ťažké, toľko vecí nezvládam, porušujem, nesprávam sa uvedomelejšie, nie som zodpovedný. Realita je zrejme mocná, intenzívna, taký má byť zrejme aj život. Je troška podozrivá moja dlhodobá súkromná životná realita + cesta, dúfam, že je to v tomto v poriadku. Je to každopádne na zamyslenie, dúfam že bude OK.

 

Ciest je veľa, páčil sa mi citát z jednej slovenskej piesne že „je ich vždy o jednu viac“