Slová bolia.

 Slová bolia.

Ešte žijem, nie je to vždy úplne isté, okolnosti sú hmlisté, pokúšam sa o základnú snahu, pravdu, skutok. Človek ani nechce a útočí proti mocným veciam, tie sú  všade na okolo, vyzerá to dokonalo, atraktívne, podlo, požehnanie by možno bodlo, asi sa stalo, to nie je málo, osobný pocit to cenní, skutok sa snáď viac trafí ako letí mimo, príťažlivo silno. Ťahá to tu rôznymi smermi, každý vraví ver mi, poď mojim smerom, hlavne smelo, nebojácne, isto to nekrachne, Ja som správna cesta. Ale možno do pekla, vraj je tam dobre. Svet má intenzívnu, chuť, vôňu, pocit, zvuk, obraz,  cestou sa budeš potiť na tele, mysli, duchu lebo si tu, tak to je, ver si čomu chceš, len nie čo tu je a silno sa núka. Myslím že je to podraz, ale záleží  zrejme na uhle pohľadu, pozície, nie je to tak priamočiare a jasné, len sa odovzdať, môžu nás nachytať a viesť zlým smerom, nie, nie je to jedno, dôležitá je tu každá myšlienka, niekto tu vie všetko. Tak niekedy rozmýšľam aký to má potom význam, keď nerobím rozhodnutia sám, zatiaľ neviem. Niekedy sa mi to tak ukazovalo, či bol som presne tam stále kde som evidentne byť mal, ťažko veriť v klam, ide to tak ako má. Ono sa to tvrdí aj sa tak javí, ale ochutnať to priamo, intenzívne, nie je hračka, ani fraška, ale náročný otáznik, ako teraz vpred. Je veľa vznešených kníh, či názorov, nie je problém ich prijať za svoje, ale ozaj priamo isté veci pocítiť vo svojom živote je žaludné, ťažké, náročné, ťažko sa stým vyrovnať.

 

Ako vznikajú choroby a kto ich riadi, zrejme ako kedy, niekedy doma na Zemi, inokedy v neznáme, sú to veci prehnané a zákerné, neviem kto presne čo vie. Aká spolupráca tu frčí, kto sa k sebe hlási, tajomné sú i hlasy v mysli, voľakedy neboli, už dlho sú, prešiel som s nimi púť i púšť. Ja som hrozne rád sám, keď mám kľud od spoločnosti, ale tak zase rád mám i ľudí, keď ich energia prúdi, každý nesie to svoje, čarovné, tajné, pohybuje sa vo vlastnom bahne a bažine, kto je tomu na vine, že by každý sám, alebo už samotný celok, musí to tak byť, musí sa tak žiť, nejde to inak, neviem. Javí sa bežné nevedieť, vieme toho málo, nevieme ani čo sa deje v mysli zvierat, strašidelné v tomto technicky rozvinutejšom Svete a toľko nevedieť, toľko je nám stále ukryté, to na čo ešte nikto neprišiel, nevynašiel to. Nevieme čo znamená smrť, čo je potom, nevieme základný zmysel bytia. Neustále nachádzame napríklad nové živočíšne druhy. Nevidíme do vnútra Zeme, nemáme tam prístup, vo Vesmíre sme radi keď doňho nakukneme, nevieme kde žijeme. Osobne pochybujem, že vrcholom sme my ľudia. Prirovnávam to tak, že asi ťažko jednou z nosných prejavov tohto Vesmíru je nákup v supermarkete. Zároveň ma k tomu vedie aj to aké máme sny, fantáziu, že to nie je len tak.

 

Dôjde mi šialené ako sa my ľudia vieme posudzovať na základe šikovnosti v komunikácii, ako by to bolo všetko a jediné, pritom je to len jeden aspekt z mnohých. Ozaj mi to dôjde až šialené, hlúpe, mylné, každý píše silný príbeh, nie je všetko, to čo povie, ako sa mu darí v spoločnosti, že ak nie, tak je hlupák, no neviem. Možno je len hlúpy v tomto smere a to je tu alfa omega, neviem o čo presne ide, ale je to divne, pochybné. Ľudia asi vedia že total naj je si super pokecať, niekedy, akoby iné ani nebolo, akoby to bolo všetko, padne rozhodnutie, trest, človek to potom musí niesť. Je to správne, nedalo sa sním pokecať tak, ako to máme všetci radi, nemyslím si že o tom je tento Svet. Áno dorozumievame sa prednostne slovami,  dobre, len že nie je to všetko, človek ma mnoho rozmerov, spoločnosť tiež, niekto musí tie slová niesť, bolia, drvia, ťažia ho. Vie to malé decko, ktoré nevie ešte hovoriť, našťastie že aspoň tie nevyradíme v čase než začnú hovoriť, sme chápavý. Zvuk je železná košeľa. Ozaj, pomaly plne sa orientovať podľa tohto, komu ako ide komunikácia je divné a nelogické. Svet je pestrý aj všetky bytosti čo tu žijú. Život už len jedinca sa skladá z ohromného množstva vlastností a kvalít, nemalo by sa pozerať len na ten jeden. Ono to ale často má aj svoje dôvody, ako to takto využívať a nadraďovať sa.

 

Mňa to už netrápi ako kedysi, našiel som inšpiráciu v iných témach, tie to prerážajú, našiel som isté poslanie a zistil som, až som bol hrôzostrašne  zaujatý už len okolím kde bývam, čo tu na okolo je. Bijú mi do „očí“ náboženské monumenty, kostoly, pamätníky a podobne,  čo sú už len tu. Riadne to so mnou pohlo. A to čo vnímam je stým spojené, teraz neviem odkiaľ kam, čo stým, ako to riešiť, no asi nie je dobré zhrešiť, ale každopádne sa to vie stať, nie je isté či sa stým dá hrať, alebo to potom letí dole. Zároveň to dodalo absolútnu intenzívnosť mojej životnej ceste, možno zmysel. Chodím na nejaké miesta, na jednom je vraj mŕtva na druhom živá, vraj ma vidí keď tam som, teda informáciu mám na jednom mieste, celkom presne a je to kúsok, čaká ťa plno skúšok, úloh, úskalí, som na nich moc pomalí. Inak dokonca som nedávno ocenil to že mi to často zapaľuje neskoro či vôbec, prekvapilo ma že sa to dá pocítiť takto, že nevadí. Úskalia tohto Sveta sú také že to u jedinca často chce aj svoj čas. Keď chápete pomaly a dlhšie dá sa toho z istého pohľadu viac zachytiť. „Nikto učený z neba nespadol“. A zrejme „každá minca má dve strany“. Takže nedávno sa mi ponúklo v pozitívnom moje pomalé zapaľovanie. No keď sa pozriem späť no pekne, Bohvie čo mi nezapálilo, že by ešte mohlo zapáliť neskorej, na čo myslím to tak asi nie je a je to už snáď jedno. Tam sa riešilo to vyššie spomínané.

 

Realita je veľmi silná a podchytená, takže stať sa tu môže čokoľvek. Napríklad sa môže schizofrenik diviť ako to mohol na verejnosti zažiť, realita je mocná, zažiješ čo máš. Neviem ako to chodí, neviem kde som, či dole, v strede, príliš vysoko asi nie. Realita je ozaj pretkaná do najmenšieho detailu, keď ťa chcú ovplyvniť, tak sa to stane, zablúdiš, divíš sa, ako je to možné. Na niečo po rokoch ale dôjdeš, neviem, či každý presne tu, rozluskne ten zhluk, zážitkov a vnemov, prejde osobný prielom. Na nejaké víťazstvá sa moc čakať nedá, aspoň ja to tak nevidím. Je ale kopa „Ľudí“ tvrdia že presne vedia ako na to, Ja nie. Pri rôznych chorobách, či poruchách už viem že hrá mocnú úlohu, sila, prepracovanosť tejto reality. Dostaneme sa nie náhodou do takej pozície a už sa to valí, už to ide. Dlho sa len čudujeme ako je to možné. Teraz po rokoch to vidím takto, ale je to ešte málo. Ale „každý“ tu vie že život lieta hore dole, raz si na tom tak, raz tak a netušíme čo príde. Niekto verí len do úrovne na akej je veda, že verí len v tento smer, možno to nie je zlé, ale myslím že netreba si zrovna robiť žarty s niekoho kto má inú Vieru ako len vedu. Sa mi javí že dosť ľudí verí len Vede a zastáva názor, že mu nevadí že smrť je koniec, neviem, či sa stým tak úprimne stotožňuje a je stým úprimne zmierení, moc tomu neverím.

 

Nedávno bolo obdobie, že bolo neskutočné ako sa ostatní ľudia javili, čo rozprávali, všetko bolo silné, priame. Zároveň sa mi ale dostalo, že je divné čo robím ja. Všetko fungovalo inak, ak som chcel niečo robiť zo žartu som to nazval, že sa musím skorej modliť ako niečo riešiť, všetko bolo nezvyčajné., Teraz som na križovatke, musím sa snažiť, životom plachtiť, veriť, že chytím priaznivý vietor, búrka ma nezničí. Len sa ocitnem v neznáme, v hre je aj niečo prekrásne. Ale „počítaj so zlým, dúfaj v lepšie“ asi platí, tak to cítim. Prišli ale pre mňa, pre osobný život vzácne zážitky a informácie, zmenilo to všetko, zrejme pomôže sa lepšie orientovať. Ale neviem ako budem zvládať žiť, ale posledné 2 roky sú sila a posledné mesiace total. Teraz je kľud, oko hurikánu. Možno.

 

Musím veriť, aj verím, ale nefandím total nikomu ako sa nám núka, podľa mňa je v tom nejaká zrada, troška hľadám, nevychádza mi to, aj s pozície laika, mi to nesedí, nezapadá. Keď analyzujem prostredie tu na okolí, to ma k tomu vedie, inde to nebude úplne iné, tá zásterka tam proste zrejme je. Nie je zrejme to najlepšie  úplne sa odovzdať, keď presnejšie nevieš kto to je a o čo mu ide. Napríklad na základe kníh ktoré sú napísané ako majú byť. Nech sa každý verí v čo chce je to možno jeho vec. Len keď vie so mnou niečo hýbať, priamo telom, neviem ako to je, kto som, či som priamo sám sebou. Len keď nie som sebou sám za čo ma chce, kto trestať. Ale práve ma napadlo, že možno som súčasť vyššej multibytosti, ale mám pozíciu, že i na trestanie v rámci tejto bytosti priestor je. Že som tablička ktorá zažíva čo má.  Že je to tu tak delené. Neviem ale zároveň sa javí akoby existovala slobodná vôľa jedinca z časti ma to zase aj desí, že do kelu, čo tu napácham. Len opačne sa ťažko prijíma aký to má zmysel, akoby som to, akože musel, len vydržať. Neviem ako presne to je a idem ďalej.

 

Čítam žiaľ málo, skoro všetko v tomto smere je zrejme napísané, ale hľadám vo vlastnej sfére v rámci svojho života, seba.

 

Všetko je tuná previazané, mocné je to zároveň situácia ktorá má obrovský význam ohľadom fungovania aj našej spoločnosti. Zaujímavé že ozaj o zvieratách, ako myslia vieme tak málo, už len to je mocná vec. Tu som aj u toho rozprávania naspäť. Za to že sa dorozumievajú inak si neviem čo myslíme, čo dokážu je sila aj mocná nádhera, majú vznešenosť, sú čestné. Nám ľuďom je práve to dosť neznáme, myslíme len na seba a svoj prospech.

 

Niekedy vidím Svet v temných farbách a cítim beznádej, ale keď si predstavím, kde žijeme v akom spoločenstve na akej planéte,  Vesmíre, zacítim nádej.

 

Nedávno, keď som si prečítal niečo z tohto svojho blogu som mal pocit, že to píšem priamo sebe, aby som sa poučil, že to píšem na vlastnú adresu a ono to aj sedí.

Sám čítam málinko, aj toto číta málokto, vďaka.

Idem ďalej.

Idem ďalej.

Dnes po rokoch „máš frajerku“, prvá „stará“ bola zo Šaštína, odkiaľ je táto vie aj Boh. Len či mu veriť, teda zároveň sa rieši, či vôbec v neho veriť, mám tu rád všetko, tak aj neho. Netreba dôveru ak je skutočná stratiť. I keď som len človiečik je to pre mňa obojstranné. Nejako musím i ja existovať o niečo sa snažiť, treba to celé zvážiť, než niečo veslovým, či  napíšem. Je to tu, slová mojej ľudskej existencie, správa zo života jedinca. Potom si trest prežijem, odpykám. 

Pocit, že sa pohybujem v novej rovine, bude iba pocit, tak to chodí, treba zberať skúsenosti, učiť sa, lebo si hlupák, inak sa nedá. Ja ale viac nemám, pre mňa je to osobná veda, krásna vec, len podozrivo, keď je Svet tak silný prečo som v tejto situácii, prečo nie som ďalej keď také priestoru sú. Prečo sa tu motám? Ale mohol som byť aj potkan, či komár o ktorých má aj dokonalí prehľad. V čom vidím v šancu v krajší Svet. Ústup utrpenia, malosti, nedôstojnosti existencie rôznych bytostí I mňa a mne podobných, ako ty. 

Mám obavy o svoju budúcnosť, ale pred chvíľou som zacítil že možno je to práve dobré. Aj ťažká cesta, že má svoje mohutné čaro, a to je tu každá. Hľadám, som šokovaný ako veľmi, všeličo mi zrejme vstúpilo do mysli otvorenými dverami s dávnej minulosti, zostali tak. Keď má človek podobný problém môjmu, volajú ho napríklad železničné trate, vraj je to späté, nie je to náhoda. 

Liečim si myseľ. Je to zaludné, ľahko to uletí a si v depe života. Svet má parametre, cesty majú mantineli, udržať sa v nich no ale to niekedy aj neláka, ale pozor! 

V tajomné je veľká krása, ktorá láka, len tam je cítiť niekedy až smrť, niekedy intenzívne. Línia života sa odvíja, niekedy príde ten čas, pôjdem ešte, alebo príde zmena, smrť. Neviem čo bude potom, ale motám sa okolo takého, čo je zaujímavé, mocné pre mňa osobne vzácne. Baví ma to, zatiaľ. Horšie ak moje nadšenie neuznávajú tí dôležití, vidia to inak. Nezdieľajú moje nadšenie. Keby ma mali ale radi, malo by to grády, tak to teraz aj pre mňa je, neskutočný je Svet, ŽIVOT je mocný, žije tu všetko, všeličo. 

Teraz som užil liek a neuveriteľne cítim ako sa mi zatvorila myseľ. Takže takto, dneska krátko, všetko čo vznikne má pre mňa cenu, opísanie vnemov, cieľou, túžob z vnútra mojich útrob z myšlienkového existečného priestoru, môjho Ja, môjho všetkého. Zatiaľ dýcham, čo je asi nevýhodný obmedzený stav bytia, lapám o dychu, bojujem o ďalší a ďalší, zatiaľ sa mi to darí som tu fyzicky, neviem sa skovať, teda aspoň mám zatiaľ ten pocit, skúsenosť. Každý tu vidíme to svoje zrejme sme všelijaký, nie tak jednoznačný a vždy taký ako som si aspoň ja myslel. Sme bytosti má mnohých úrovniach bytia. Silno sa mi stráca akýkoľvek ľudskí osobní prehľad o tejto realite, životoch ktoré žijeme. 

Toto vnímanie je spoločensky problematické som teraz v psychiatrickej nemocnici a neviem čo bude. Otázne či si svoje obhájim. Istota je v tomto ťažká, problematická. 

Núka sa mi že má niekto mocný zobral pod ochranné krídla. Skúsim obstáť. 

Calo - Je to zvláštne, tak to chodí.

Calo  -  Je to zvláštne, tak to chodí.

 

Nemám to moc premyslené, vízia je taká napísať text, ktorý sa bude týkať, ako to vidím v tomto čase. Aktuálny pocit, osobná situácia v mojej mysli, živote.

Dlho je to v mojej mysli vypäté, prakticky skoro na všetko na čo si pomyslím so mnou pomyselne sekne, tak je to ozaj dlho. To že vnímam v mysli neustále rôznorodé hlasy má na mňa ohromný vplyv. Vplyv je ozaj obrovský a ovplyvňuje moje správanie, názory, skutky, ako napríklad činnosť na facebooku. Predsa internet je iný a ja osobne preto neplačem. Je to iný priestor a napríklad umožňuje verejne vyjadriť aj veci ktoré človek priamo nevie vyjadriť, či ťažko môže povedať. V tom je vzácnosť, ale i záľudnosť tohto prostredia. To čo mám v Živote, dlho sa o tom nedalo vôbec hovoriť, keď som niečo povedal samého ma to zarazilo, znelo to divne, priamo povedané a sám som z istého uhla o tom pochyboval. Čo ma ale štvalo, lebo som tie veci priamo zažil, v Živote, či v mysli. Mám to dlho a ako išiel čas a to aj vďaka FB som začal vnemy viac hovoriť. To, že sa to dlho nedalo vôbec ma motivovalo, hej budem to robiť. Prvá motivácia bola, že som v rámci života, nevnímal priveľmi, že by niekto formou ako som to videl ja, svoje skúsenosti zverejňoval a vyjadroval informácie získané v úskalí, hlasy, vnemy v mysli zvláštneho rázu. Tú sa to nazýva aj schizofrénia a je to riadna záležitosť, fakt sila. Preto motivácia stúpala, vyjadrovať v tomto systéme túto zvláštnu formu skúsenosti. Prispieť do systému svojimi skúsenosťami z tejto sféry.

Keď som stým začínal, myslím obdobie kedy sa to ešte nedalo, či som to nedokázal, vždy keď som nejakému „kamarátovi“ niečo vyslovil hneď Stop, to nemyslíš vážne. Neskorej som inak bral reakcie istých ľudí a mám pochybnosti, čo je možné aj s ich strany. Či to aj oni myslia akože vážne, seriózne. Použiť slovo „kamarát“ je zrejme dosť nechutná vec, takto plzniť tento pojem. Ono to chce pár desiatok rokov, možno sa to vyjadrí rôzne, osobne mám záujem riešiť túto situáciu, je to moja priorita, nechcem sa dávať s niekým dokopy, priorita je toto. Dalo by sa to možno označiť až za vtipné, ale je to na to moc likvidačné a smrteľné. Na začiatku to bolo v mojom vnímaní, akoby som mal kontakt na nejaké spoločenstvo ľudí, čo takéto proste vedia, bolo to iné, neskorej sa to zmenilo a hlasy sa stabilizovali na menšom počte a inak.  

 

To vnímanie v mysli vedie istou cestou,  tak to u schizofrénie chodí. To, že komunikujem v mojej mysli má taký efekt, že neviem kto to je, sú anonymný, čo by v dobrom prípade malo byť dôležité. Postupne pribúdali pochybnosti, že moje myšlienky sú v krátkosti poviem verejnejšie vnímané a tým pádom som známy človek. Čo prináša vzťahovačnosť a hrozne veľa to ovplyvňuje. Čo viem takto to zrejme býva a tento efekt takého človeka veľmi ovplyvňuje. Vie to chytať náboženské prvky a nie je to nejaká naivná volovinka, keď niekto toto žije. Ide to postupne, nie priamo, ale cestu si to nájde. Napríklad sa motať okolo Ježiša, čo sa aj u mňa objavilo a troška som sa v tom pomotal, krížom - krážom. Po dlhých rokoch sa mi dostalo veľa informácii napríklad verziu, že vraj okolo Ježiša keď žil to bolo takto, verzia čo sa vtedy stalo a čo to približne aj znamená. Verziu akú má Ježiš funkciu teraz.  Raz v mysli netradične intenzívne prišla výzva, „Vzdávaš sa Boha Krista“ no ale reagoval som asi tak, že pre Boha čo ja viem, nedokážem sa rozhodnúť. Len myseľ je myseľ a nie je to sranda, reaguje či chceš, či nie. V mojom ponímaní mi to celé aj dôjde ako práca s mysľou, ktorá je mocná pre našu existenciu, musím sa kontrolovať za všetko nesiem zodpovednosť. No neustále sa mi ponúka iný pohľad na moju existenčnú osobnú realitu. Musím vždy k tomu zaujať stanovisko, spracovať si to a aj preto z môjho osobného pohľadu to je dôležité, ako budem reagovať. Toto sa deje neustále celý čas, „zvykol“ som si.

 

Inak je sila koľko som za tie roky vnímal v tejto sfére, ozaj sila. Je toho neskutočne veľa. Ale zároveň tak to u nás ľudí funguje, ako kráčame životom a roky bežia. Veľa krát nastala zmena komunikácie, inak sa začali tie hlasy správať a posledné roky je to už ale otvorenejšie, priamo sa viac dozvedám a tomu som rád. Je to ale životne, existenčne drsné a nebezpečné. Paradoxne teraz nepíšem priamo informácie ktoré sa objavili, teraz to beriem takto. Je aj polemické, čo značí, že som veľa zverejnil, zatiaľ existujem tak snáď OK.

 

Mení to realitu jedinca a kompletne ovplyvňuje. Uvedie to jedinca do inej existenčnej roviny a má extrémny vplyv. Napríklad že si myslím že mám zvláštnu pozíciu v spoločnosti, čo ovplyvňuje moje správanie. Hudba mi príde často akoby sa to týkalo priamo aj mňa, no zistil som, že piesne, texty sú realizované tak, akoby spievali o nejakej osobe a vie sa človek na to napojiť a má pochybnosti, či stým nie je priamo spojený. Záleží aj na postoji, lebo realita je tak silná, že aj keď priamo v tejto spoločnosti, to nie je nejako o mne v rámci vyššej reality na to isto priestor je, nie je ani toto u mňa náhoda, že to tak osobne vnímam. Len čo s Vami. Ten efekt otvorenosti mysle má zásadný vplyv na reakcie jedinca, jeho realita je iná. Ja, tak to chodí, ale moja cesta bola taká divná, nie som Ja zrovna ten u koho to tak je a odlišuje sa tým moja životná realita, že v mojom prípade to tak ozaj nie je?  Že v mojom prípade to tak je ozaj. To si ale myslí zrejme každý, kto to má v živote.

Je to špičkový problém, veľmi atraktívny.

 

Isté princípy môjho Ja, aj mojej mysle mi dávajú doposiaľ istú šancu tomu čeliť. I keď moja myseľ sa mi zdala zlá, náhľad sa rokmi zmenil, umožňuje mi tomu čeliť. Je ťažké byť pod tlakom v podstate v každej sekunde, roky neúnosné. Anonymný rozmer človekom trhá a poslal by ich do pekla, ale nič to nepomôže. Je hrozne ťažké obhájiť svoje myšlienky, svoje názory, ale nie je to ohľadom tohto len zlé, je zase OK že vidia všetko. Len je krajné to niesť. Táto životná realita človeka uvádza do inej reality, situácie, má obrovský vplyv. Nedávno mi v podstate šokujúco povedali „súhlasíme s tebou“.

 

Ja osobne dlho aj na základe vyššie spomínaného som v tom, že som verejne známa osoba v moc atypickej situácii, ovplyvňuje to moje správanie a reakcie. Snažím sa to riešiť, ale je to boj s veternými mlynmi.

 

To že som preto zároveň aj šťastný, lebo sa v mojej osobnej realite riešia nevšedné a tajomné veci ohľadom tohto Sveta, života. Čo je šialená vec a som z toho hotový. Beriem to ako nevšedný dar a dokonca to ale že vôbec nemusím povedať, len tak, akoby som bol požehnaný. Čo je sila ale isté vnemy na tému požehnania sa mi prejavili, priamo som niečo také zažil a vzácne sa objaví aj informácia ohľadom toho. Raz sa mi do mysle naklonila biela postava a pokropila mi myseľ. Raz som vo svojej mysli vpredu, uvidel konskú hlavu s krásnou bielou hrivou a sprevádzalo to slovo „Hotovo“. To že za pár hodín som bol v nemocnici/väzení je zase iné, ale ladí to.

 

Je to jazda, žiadna sranda, život má korenistú príchuť, ťažké je žiť a obstáť. Chcel by som urobiť krok vpred, ale neviem, ako to tu chodí v čo môžem dúfať. Keď to napríklad zoberiem, že som muž v tak pestrej, obsiahlej realite aj to množstvo iných bytostí, nie je to ani tak prekvapivé, že ma to hádže krížom – krážom, javí sa to, že sa to proste ľahko stať môže, zablúdiť. Život je tajomný a ja som spokojný. Na druhej strane atraktívna výbava, záhadná vec, vnímať v podstate viac ako je bežné, zaujímavou cestou ma to zatiaľ vedie. Nudu nepoznám mám neustále čo riešiť. „život je dar, tak si ho váž, dostal si výzvu, tak sa snaž“, refrén piesne.  Ten hlavný hlas je mocný, ale neberiem ho ako potencionálnu partnerku, čo sa núkalo a je mi to tak troška jedno. Len je to asi niekto kto vníma obšírnejšie tento Svet, napríklad má dosah aj na Svet, ktorý nazvem taký, kde sa pohybujú bytosti, ktoré už tu fyzicky nie sú,  Svet zosnulých a ďalšie rozmery ktoré tento Svet obnáša. Nejaká teoretická závisť by bola zbytočná u mňa to bude drsné, pravdepodobne aj tak ako mi bude len nepríjemné, neúnosné. To len tak keby náhodou, pochopiteľne schizofréniu nikto nezávidí, ale je moja priorita svoje snahy smerovať sem, venovať úsilie tejto sfére mojej existencie. Nie snažiť sa nejako plne zapadnúť v tomto čase už vôbec, lebo naše ľudské spoločenstvo je pochybné, nepekné, hnusné, sprosté.

 

Tak troška v tomto texte chcem povedať, že sa cítim v špecifickej situácii, akoby som bol verejne známa osoba a to komplexne ovplyvňuje môj Svet, moje správanie, mávam rôznorodé motivácie. V rámci toho, to vyvoláva kroky, vyjadrenia ktoré sa človeku ktorý žije bežnejšie asi zdajú všelijaké. Napríklad som bol niekedy tak hlboko a niečo pocítil, keby sa to nestalo niektoré veci by som verejne nevyjadroval. Ale u mňa je to tak a nie je mi  všetko jedno.

 

Posledné roky sú silné, dostávajú sa mi aj priame informácie, snáď sa to bude dať ustáť. Informácie sa mi ponúkajú celí čas, ale všetko sa dalo vysvetliť rôzne a po pravde v chápaní nie som vôbec expert, často mi to nezapaľuje a hodne sa v tom viem vykúpať. Každá cesta niekam vedie, každá má svoje limity, niekde končí. Táto vec mi nie je teraz moc príjemná, lebo je to tak ako minulá veta.

 

Povedal by som, že som individuálne nastavený na svoju sféru a to je priorita nad iné „priority“, často ide o mnou chápaný princíp, dôvody, ambície. Nakoniec to napíšem, zostal som mysľou v minulosti, kedy sa stali silné veci a síce „nerád“ neviem sa od toho odpútať, zmenil sa môj život vtedy takto. O čo išlo, prečo ma to zamotáva dodnes, lebo takto. Niečo za tým vidím, napríklad, že je to dôležitá sféra môjho života a mám to aktívne v Živote. Pre mňa ako človiečika, ktorý rastie od dieťatka, neskutočné. Musím sa starať o seba na výdrž som tuším dobrý, ale nie som taký dobrý v mnohých iných záležitostiach, vydržať nestačí. Snažím sa, život milujem, verím, ale neviem komu, nedosadzujem tam bytosti, len verím. Tak ako verím aj pochybujem, Z nejakého dôvodu je Svet taký aký je. Ťažko povedať ale aký je, dá sa to brať všelijako. To všetci raz uvidíme, dosť sa zadivíme, alebo vtedy už budeme ďalej na ceste a splynieme.

 

Čo chcem povedať. Takéto úskalie ktoré vstupuje do života mnohých z nás je ozaj mocné, silné  aj vymakané, prepracované. Nejedná sa v tomto o nejakú volovinku, ale mocnú vec. Je to aj moc zaujímavé, ale ťažko stým bežne žiť. Vo filmoch je toho dosť, že sa nejedná o nejaký žartík. Isto aj v mnohých knihách, žiaľ čítam skoro vôbec. Dávnejšie som sa zobudil a padli mi hneď oči na nápis na jednej knihe na slovo samouk, Ja viem že to ani v tejto maličkosti nebola náhoda a povedal som si dobre, tak sa do dá brať, môžem byť pokojnejší. Odvtedy som pokojnejší 😊. Dá sa aj takto a dokonca mi to aj vyhovuje. Aj z psychiatrie som bol najprv zdesený, že sa osobne človeku moc nevenuje, neskorej som to začal ceniť, lebo sa to vyjadrovalo tak a nechalo mi to svoj osobný priestor, že poradiť si musím hlavne ja sám. Čo mi sadlo ohľadom záhadnosti a intenzity problému a osobného cítenia. Ale aj tam je toho veľa, pichľavá téma.

 

Je Máj, lásky čas. Drsné obdobie, vie mi byť ťažko. Teraz neviem ako mi je. I môj samotný život je tak troška na vážkach, už je to tak.

Tajne verím.

Karma je zdarma

 

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Karma je zdarma  :

To bol vtedy deň, zvláštne informácie a skutky, točí sa mi hlava, „Praha“, čo, to nie je možné, ale moc ďakujem, viac ako som myslel, preto som to počul, na to si dnes pripijem, mne stačí málo i všetko, zasvietilo svetlo do temna, preskoč túto priepasť, života, reality, informácií, vnemov, trendov, pocitov a iných vecí, všetkého, čo tu je, tak sa pokračuje, inak nevieš, tak to nerieš. Ale ja chcem, či skorej musím, opieram sa o fakty, ktoré niekedy len tuším, či mám taký názor (niekedy ani ten nie),  skúsenosti, prechádzajú javy, ktoré to tvarujú, vyjadrujú okolnosti, odolávam zlosti, nenávisti, nie som v tomto čistý, prijal som si istý extrém, oproti extrému z druhej strany, zraziť tomu hrany, zabezpečiť hradby, nie som sám, mám teba – seba.  Asi je to všetko, niečo ma stretlo, pohaslo známe, inde rozžiarilo sa svetlo, cesta do neznámeho terénu, extrému i kľudu, lúštenie bludu, zložitosti pravdy, nárokov života, ktorým to tu prekvitá, ako člen stáda, ktoré sa len háda, zabíja, nenávidí, podvádza, klame, ničí, zneužíva, odtrhnutý pravde. Ako ja, lepšie neviem, žiaľ aj nechcem, nižšia kvalita, pohodlnosť, neuvedomelosť, neschopnosť. Zmeníš to? Neviem, aspoň niečo.

 

Pochop sa, vraj „je to vymyslenejšie, ako si myslíš“. Som len jeden človiečik, taký aký som, obyčajný, niekedy iný, dobrý, zlý, realita má na mňa vplyv, ale to i ja „sám“. Rád som sa hral, to sa deje troška teraz, nejako to tak cítim, preto toto činím, mierne tvorené, aby potlačilo to temné, ktoré žijem. Boh vie čo som všetko podpísal, keď podpíšeš, čo potom chceš, nevidel si kopu viet, to je chyba, nikto za to nemôže, život ťa premôže. Ešte kúsok ďalej chcem ísť prejsť kus cesty, než úplne zablúdim, podmienky na to sú vtom skvelé, očakávanie nemalé, realita ťa poláme, rozdrví, zničí, všetko bude v Pi.i.  Tak sa snažím, nech žijú blázni, každopádne sú iný, medicína trénuje, skúša, testuje, aby im nikto neušiel. Tajne verím, že vedie aj tajomná cesta z tohto miesta, ten obzor tuším i keď nevidím, Verím. Počul, videl, vnímal, cítil som rôzne veci, tak to precíť, choď. Na hladine je tvoja loď, fajn zakiaľ je to tak, nie je to ešte vrak, uvidím kam prídem, bude to silné a smrteľné. Snáď sa povznesiem nad tento fakt, môže to byť všelijako, to ma zaujíma aj sa prejavuje, realizuje, zvláštnosť ukazuje, tajomne kmitá. Neskutočne šialené osobné blúdenie, lúštenie reality, odbočka od konformity, akútny stav, rôznorodý hlas, videné veci v mysli, kvalita maximum, ťažko ich nemilovať, nemaj strach, lebo inak.  Predpokladaný krach, to nie je problém je to moja vec, vieš aký si, čo sa dialo v tvojej hlave. Zareagovali sme na teba, oslovili tvoju myseľ, vieme čo si si kedy myslel, vieme všetko, už keď si bol malé decko. Takže tak, netreba sa diviť, že sme prišli, vieme na čo myslíš, ako veci vidíš. Tak Ahoj, bude to boj. Test v ktorom preveríme šírku tvojho intelektu. Testy v ktorých preveríme všetky aspekty tvojich mentálnych schopností (to mám z Červeného Trpaslíka). Tak som to privítal, moc sa nepýtal, skorej čelil prítomnému okamžiku, každej sekunde, myšlienke, neustálemu regulovaniu mysle. Pýtať by som sa mal viacej, nejde mi to, prípadná odpoveď sa ťažšie rozdýchava, ale je možná, nereálne – reálna.

 

Keby si poslúchal, lepšie zvládal žiť, nerobil toľko chýb, mohol si krásne plávať životom, ale to sa moc nenosí, tak to tuná nechodí. Zaujímavé ako za svoje nedostatky zaplatíme, ozaj luxusne. Veril si že snáď nie, ale áno, tak to chodí, možno si sa málo modlil, či čo.

 

Ťažko povedať aké úskalia má tento problém, čo za tým je, ponúkli sa aj isté veci, že? Lentilky a podobne, neviem čo zvládnem, niekedy sa pohybujem po dne v noci, vo dne.  Tieto veci sú už dlho neznáme, spomínam, boli náročné, pokazil som v tomto všetko, nie je to dobré a je to dávno, vzťahové, intímne bahno, peklo. Ale hej, nádej, tú, vnímam silno, snažím sa veriť a prekvapuje ma ten rozmer. Ťažko povedať, čo so sebou nesmiem z minulosti, možno to čo vnímam nie je moja celá cesta, bolo veľa predtým, tak ťažko vedieť, prečo sa to môže diať, možno tu nie som prvý raz (Karma je zdarma). 

 

Niekedy hlava ako rádio, niektoré informácie, vnemy sú silné, niečo príde tak, že prehluší ten neustály tok vnemov, niekedy je to iné, znie to intenzívne, hlučne, toto musíš počuť takto. Vraj mám brutálne informácie. Ani sa mi to tak nezdá, ale vnímal som toho veľa. V súčasnom okamihu si človek všetko nevybaví, Skorej niekedy pri hlbších úvahách, ale v každom je veľa.

 

Tréning mysle, tak to je, som zvyknutý, niekedy som bol vtom, že moje myšlienky vidí celý Svet, možno všetci, dlhé roky, každopádne je moja myseľ videná, konfrontovaná. Klame to skvelo, je to klasika. Pre toho jedinca to ale tak nie je, podobná šablóna, zároveň, každý ma svoje. Neskutočné čo sa tu dá všetko vnímať, ozaj sila. Paranoja nie je len tak, je to červený Drak.  Mohutná sila, vidíš všetko inak, Svet má grády, slušná ukážka reálnejšej pravdy, vyzerá, že ma chcú zabiť. Alebo je to vľúdnejšie, preto to zvládaš kľudnejšie, dá sa to, Realita je šok. Vyjadruje nás slovo blok, keď uvidíš moc sa podivíš.

Spomeniem slovko Existencia, aby tu bolo.

Život je záhada, môj záujem je žiť, vnímať, držať sa v rámci svojich možností a schopností. Čo vnímam ma zaujíma je to vnútorná drina, mám na to návyk, nechcem sa úplne zblázniť. Zaujímavé, to vážne? Mám problém aby ma mal niekto rád, život nešiel ako by som chúlostivo potreboval, tak to nefunguje, dostal som od toho pecky. Nutné sa zmeniť.

Moje správanie aj povaha sú rozdielne podľa toho kde a v akej situácii sa nachádzam, niekedy moc krotký, niekedy zase nie. Raz v Nemocnici mi pridelili posteľ a nad ňou bol z novín vystrihnutý článok. Bol o tom že existuje istá filozofia, či bojové umenie, ktorá práve toto rieši, že človek vie byť taký že tieto veci tak vníma a realizuje. Že je iný podľa situácie a miesta. Osobne toto je v mojom vnímaní aj špecifické, lebo to, že som ten článok mal nad posteľou, ma silno oslovilo a podporilo, osobne aj ohľadom na tieto nemocničné parametre a úskalie tohto prostredia. Je v tom dosť pozitív a nádeje. Bodaj by.

Zároveň sa mi ponúklo, že realita je taká, podľa toho na akej úrovni sme mi sami.

Záhada, záhrada našich životov, nášho Ja, našej Duše, našich snov, divov Sveta. Nie je márna, naša snaha, žiadna veta,  vyzliecť sa do naha, nech nie sme len potrava pre to zákerné, veľa znesieme, postupujme ďalej, každý koľko zvládne i keď sme často na dne, nedarí sa, Svet nás drví, porazme tie Ku...

 

Povznesme sa nad to prízemné, hlúpe, krivé, verme v to čo ešte príde, každopádne to bude zaujímavé a silne. Je to tvoj príbeh. Realizujeme sa, vyfarbime svoju cestu, farbou svojej bytosti, každý nejaký je a nejaký je Svet.

 

Chcel by som aby to Božské bolo pozitívne, nie je to samozrejmosť. Veď sme akí sme.

          To čo sa nám núka isto nie je náhoda.

Neznámy Terén

 

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Neznámy Terén  :

V hlave samý otáznik, realita ponúka, kto sa o čo pokúša, komu o čo ide, nevieme čo príde za svoju existenciu bojujem, čo to večne počujem, kto sa na mne baví, kto ma túži zabiť. Ako nik. Prišli zobrať energiu, nedarovať ani chvíľu, neustali tlak, čo mi chcete vziať, čo dať, energia problémov, roztrhá sa bremeno, rozdelí sa medzi bytosti, ktoré ľudia na Zem ťahajú, lebo nenávisť a závisť nesú, rozumia si ako nikto, viera v rozpad tejto bandy, ktorá chce život riadiť s Démonmi sa hrajú, dávajú si veľké ciele, veď v problémoch je jeden. Nás je viac, ideme si ako nikto, luxus tejto chvíle, nič sa nám nemôže stať, keď plán je brať, len tak sa smiať, uvoľnene v mojom mene, mne to je jedno, možno. Nepoznám svoje práva, ani kto čo stvára, kto si čo môže dovoliť, kto som Ja, čo mi patrí a čo nie je moje, či vôbec mám právo dúfať, alebo mi zostáva len dúfať a o svoje bojovať, mám na to právo, keď sa všetko stalo, majú na to, toto žiadať, alebo len čistá zrada, realizácia pochybných hodnôt, princípov spoločnosti. V tom je veľká sila, najmocnejšia energia našich životov, uviazať ťa do okov, smiať sa, ako na tom si, ako ti to nejde, len ti si to vedel, že to musí prísť, nevyhnutná pravda, ktorú sa už dlho snažím prelomiť úsilím, ako viem, neviem čo chcem v čo dúfať môžem, ďakujem za oheň, lebo ma zohrial, krásu života a túžby mi doprial, aspoň môžem veriť, celí život ceniť viac, odvrátená strana strát, posílená Viera, za ten oklamaný, obohatený Svet, kolísanie viet, nie len mojich. Mŕtvu kravu dojiť do posledných chvíľ, niečo predsa musí dať na čo by tu bol, veď je slabí, skúsime ho zabiť, či aspoň zničiť, ochutnať chuť, ovocie jeho života, láska, odpor, nenávisť, podvod, klamstvo, pýcha, komické že dýcha. Prečo tu je? O čo sa snaží, proti zbraniam ťažkých ráži, vyhrať sa nedá, stojí proti tomu celá veda, spoločnosť i jedinci, zbytočná vojna, lietajú tu možno prejavy ich Svetov,  nastavenie pochybnej spoločnosti a známych javov, ktoré sa ale nehovoria priamo, hovorí sa že všetko je v poriadku, zakázaná oblasť, na konci je priepasť, nešpáraj sa v tom, nechaj to tak, nie je to treba, oni dobre vedia prečo je to tak, vyvíjajú tlak, nech to všetko tak, zmeniť sa to nedá, mňa poháňa Viera. Len vôbec neviem komu, čomu veriť, chcel by som to zistiť, nemusím teraz.

Verím v dobro v pozitívny rozmer existencie, žitia, nádheru bytia, že to má nehorázny význam, byť. Snáď nie sme len otroci, tak troška teraz na tom sme. Snaha vymaniť sa je preto zrejme nevyhnutná, bez nej nepríde zmena, zostaneme podmanení, tlak padnúť dole., Zaujímalo by ma, kto to na tomto Svete priamo takto chce,  či má na to, ten tuná právo. Ak nie, tak fajn, neudrží to naveky, používa iba prevleky moci, nech spadá pod vyššiu spravodlivosť. Náhoda to ale isto nie je, niekto to tak vedie, tak to je. Priestor ktorý sa nám núka je ale šialeno pestrý

, obrovské možnosti realizovať sa.

 

Nespočetne podnetov na vlastný boj, nájsť svoj zdroj, prispieť svojim, šialenému celku. Čo je celok, tak to je riadne, len pomyslieť, pokúsiť sa to predstaviť, pocítiť, dych pritom nezastaviť. Nech sa páči, ži, vnímaj, rozmýšľaj, isto je o čom. Verím, že život je ideálne cesta smerom vedieť viac, byť viac, že je to cesta večná, že to tak ďaleko vedie, že sa o tom existenčnom celku teraz nedá ani v našej pozícii uvažovať. Dostupná je nám len táto sféra. Keby toho bolo ozaj šialene veľa, nech je naša existencia zázrak, nekonečných možnosti.

 

Už len aké sú knihy, filmy, hudba, fantázia, sny. Krásne je žiť, byť, cítiť, vnímať.

 

Len akí sme, čierno sa javí Svet, znepokojivé, nech je to len lekcia. Tak ako sme zlí, máme aj krasu, poetiku. Niekedy sa ale ťažko hľadá naša kladná stránka. Sme len ľudia, ktorí blúdia, nepatri nám Svet, aspoň dúfam, to by bolo smutné a znepokojivé. Nech sme semienko, niečoho väčšieho.

 

Neviem prečo výzvy na zmenu a na veľké, strategické rozhodnutia prichádzajú vo chvíľach, keď žiadaná dezorientácia dosiahla vysoký, úmyselný  level, neviem prečo je to tuná tak, nemám v tom prehľad, rozhodnúť sa nedá, ale musíš, vykrádanie našich duší, silnými ktorí sú možno biednejší ako sa tvária, to by bola blamáž, aj keď je to jedno. Už sa stalo, život je bahno, cesta vedie priamo neznámym terénom, rozsiahle divadlo Života, veľmi pestrá porota, vyhodnotí okolnosti, hovorí o nevyhnutnosti tvrdých opatrení, uvalení sankcií, upratania cesty, zachovania celistvosti bytia, vieš ako sa cítia? Ako, prečo si to urobil? Neviem, iba žijem, dlho hasím požiar, pretláčam sa cez súčasný okamih, krok za krokom je to tak ako to je, som len človek, snažím sa byť OK i keď je to ťažké, neviem koľko zvládnem. Čo bude, plne sa vyhýbam nude, neustále je toho veľa, myšlienkami strieľam na nepriateľskú stranu, ktorú nepoznám, len mierne tuším. Zároveň mi to je jedno, dávam si práva ktoré možno nemám, bohvie ako je to opačne, tak trocha aj prepáčte, neviem či je to vhodné, správne, niečo nosím v hlave,  snažím sa zachrániť, nič viac, nič menej. Poháňa ma nádej, mne dostupné princípy, automatický chod, ktorému sa nevyhnem.

 

Pozerám sa na existenciu vo Viere že presahuje tento život, to je mojou oporou. Viera v zázrak nášho bytia do tejto nádeje som sa zamiloval.

 

Počul som kadečo, rôznorodo vnímal svoju myseľ i podnety v nej stal sa z toho ciel, čo som zrejme aj chcel. Len keď to príde, to je potom príbeh, ktorý je možno vnímaný viac ako je bežné, vyzerá to tak. Ďakujem pekne, verím vo Svetlo večné, ktoré nikdy nezhasne. Niekedy potemnie, musíme ho potom hľadať, bojovať, ďalej kráčať, ak sa dá.   Držme sa.

 

Verím, že smrť nie je koniec, len zmena, čo je u mňa teraz nevyhnutné, mám to nahnuté, ale to každý. Chcem urobiť aspoň malí pohyb vpred. Neviem, čo so sebou nesiem v čo môžem dúfať. Čo vnímam ale dlho je šialené, neskutočné, silné, pre mňa ako človeka, ktorý rastie od dieťaťa, kráča cestou svojho Ja, vníma v rámci svojej bytosti, podlieha zákonom, zvykom, pravidlám, tohto Sveta, reality, život je taký.    Aký?   Uvidím čo príde.

 

Neskutočné, musím sa držať, veriť. Bojím sa použiť slovo túžiť.

Ahoj moje budúce Ja, ktoré je ďalej od tejto chvíle, keď to píšem. Dúfam že sa držíš.

Nuda v Brne - Cela

Tajomstvá mojej existencie

Nuda v Brne -  Cela

Ahoj. Snažím sa odhodlať a rozbehnúť v túžbe dokončiť príbeh „Nuda v Brne“. Celí príbeh vygradoval a bola to da sa povedať nemocnejšia skúsenosť v rámci toho čo vnímam v sebe celé tie roky. V posledných mesiacoch, či skorej v týždňoch nastala zmena a stali sa zvláštne veci. Zmenila sa forma komunikácie v mojej mysli a svoje som zažil.

 

Pokračovanie tohto príbehu, kedy som sa rozhodol na základe, že som stým za ozaj dlhé roky nepohol ani o centimeter, urobiť radikálny krok, risk a moju pozornosť pritiahla jedna budova. Ozaj som sa rozhodol, bol som v extrémnej situácii, bol som zahltený vo svojej mysli, všetko bolo silné a nevedel som ani ako ďalej, stratil som aj peňaženku s dokladmi, bol som smädný a vyšponovaný na maximum. Potom ako som odpadkovým košom otvoril 4-5 okien, mal som len isté nutkanie ten priestor vyluftovať a prijal som si tento extrém, tak sa to stalo.

 

Na vyzvanie Polície som vyliezol z okna, opreli ma o stenu, ruky na stene a prehľadali ma, dali mi fúkať. Boli sme pred tou budovou, boli tam až desiatky Policajtov, kopa áut.  V jednej chvíli sa ku mne priblížil jeden policajt, chlap ako hora, mal tvár kúsok od mojej tváre a mal nahodený silný, intenzívny úsmev. Nakoniec ma s putami posadili do auta, ocitol som sa na policajnej stanici, vtedy som svet videl ozaj inak a všetko bolo intenzívne.

Po príchode na policajnú stanicu mi dali pokyn aby som si sadol na kamennú lavicu nad ktorou bola socha. Sadol som si a pár metrov predo do mňa sa postavil policajt a niečo si dával na ruku. Opýtal som sa ho kto je na tej soche, on „panna Mária, akurát neviem, či je panna.“ Paradoxne ta socha vyzerala neštandardne a akoby to bola poviem mužatka, proste niečo neisté a zahalené v rúchu. By som povedal socha pôsobila skorej Budhisticky. Posadili ma na stoličku asi vo vyšetrovni a dali mi pár otázok, ale to si ani presne nepamätám. Čo bolo fajn mali moju peňaženku, niekto ju našiel a dal na políciu, vďaka. Vypýtal som si pohár vody a vraj majú aj Coca-Colu ale zostal som pri vode. Voda nevyzerala moc vľúdne, bola zakalená a nejako sa mi zdalo že to nebola úplne že len čistá voda. Ono sa tam toho dialo dosť, ale aj komplikované povypisovať, všelikde som videl všeličo. Postavili ma ku stene roky nad hlavu, nebola to sranda, nesmelo som sa pomaly pozrel za seba a dvaja policajti, ktorý ma odviedli od budovy s ktorými som tam bol si nasadzovali kožené rukavice, ale dali si ich dole, dopadlo to ok. Vyslovil som túžbu byť v cele sám a prikývli.

 

Odviezli ma na iné miesto a musel som vojsť do malej miestnosti, kde som sa musel vyzliecť, dali mi zubnú kefku, pohár, tuším uterák. Odviedli ma do cely no a to teda bola cela, to bolo miesto, tam zároveň všetko bolo intenzívnejšie. To bola skúsenosť obrovskej intenzity a ja ako človek, no sila. Všade v tej cele, na stenách, na posteli, na strope, na zemi, som videl bytosti, akoby tam v obrazoch boli prítomný. V hlave mi hučali hlasy a počúval som všeličo, realita bola intenzívna a iná. Je to taká symbióza mňa a tých hlasov, reality.  Ani neviem čo napísať, všetko bolo intenzívne a o nude sa nedalo hovoriť. Cela bola útulná, dve postele, malí stolík a umývadlo, veľmi zaujímavé, záchod, hore akoby vzduchotechnika, ale zakrytá. V hlave to vrelo, zažíval som extrémne vnemy. Ozval som mužský hlas a vraj ma ubezpečuje, že dnes schudnem 9 kíl. PO pravda mal som obavy ako dôjdem o tých 9 kíl, napadali ma skorej čierne scenáre.  Ale keď som došiel potom do Pezinka a vážil som sa, tak to celkom aj sedelo. Zameral som sa na svetlo v strede stropu, vnímal som v ňom akoby sa v žiarovke menili ženské tváre, ale vtedy bolo všetko riadne a takéto vnemy. Na strope bol tieň, vyzeral ako teoreticky hlava s ktorej vystreľovali špice, akoby účes. Ja som vtedy mal troška problém stým, že som mal obavy, že my muži sme na tom v tejto realite zle a skúmal som. Vnímal som ten tieň a povedali mi „to je Gaštan“, že je niečo ako programátor, ale podľa vyznenia to nie je úplne presné. Ten tieň paradoxne prekrýval i lampu, bola to dá sa povedať, tak troška záplata na ten scenár. Vyzvali ma aby som si od ˇGaštana jednu vypýtal, jednalo sa o tie zobrazenia v žiarovke. Tak som nesmelo vyslovil „ˇGaštan, daj mi jednu“, vraj to je slabota a tak som to povedal intenzívnejšie. Nejako som si o tom moc nemyslel ale videl som v tom svietidle, že jedna tvár už nie je akoby v Žiarovke, ale poletovala v rámci svetla. Niekoho som tam videl, ale neriešil som zatiaľ túto výzvu. Nejako sa mi dostala informácia, že som v tej cele každý druhý týždeň, možno realita sa odohráva rôzne a je toho viac. V mysli to bola nálož a bol som rád, že existujem. Povedali mi, že sú tam v cele i Mickey a Mallory Knox. Vraj pôjdem ešte o poschodie nižšie k Belzebubovi , cely boli v podzemí a podľa množstva roznášanej stravy, tam bol ozaj dosť ľudí. Zobrali ma na výsluch, policajt bol ozaj chlap ako hora. Bol som celí zamotaný v realite, odviedli na k cele a ešte sa ma opýtal  „je to tá istá že?“ čo mi tiež na orientáciu nepomohlo. Keď som bol v cele vnímal som v okienku, sklený pásik  na dverách zväčša oči, dosť divné oči. Urobil som aj jeden krok zo záchodom na ktorý keď si spomeniem, urobí sa mi mierne zle. V mysli som lietal, ťažko si spomenúť. V jeden pokročilý moment sa mi v hlave objavil vír, naozaj akoby sa celá myseľ miešala. Keď to prestalo dostávali sa mi iné informácie, napr. vraj „mal si miesto na Bratislavských oltároch“. Napadlo ma, mal a stratil, či mal a nevedeli to, že to je zase tak, všelijako. V hlave mi hučalo „milujem ťa“, neviem kto.

 

Odviedli ma z cely, Čakal ma tam Otec so „švagrom“, vypísali sa nejaké papiere a moja cesta nasledovala domov a stým, že príde záchranka a idem do Pezinka. V Pezinku to nie je žiadna sranda, je to mocné miesto. Spoznal som tam rôznych ľudí a je fajn, že tam tiež má každý svoje, lebo vonku sa stým kalkulovať nedá. Splniť podmienky pre dôstojný život v týchto podmienkach je ozaj náročné, niet sa čo diviť, že to toľko ľudí nezvládne. Pre mňa bol aj zážitok pohybovať sa v tak intenzívnom prostredí, je to súčasť mojej cesty. Snažil som sa byť aktívny, absolvoval som kopu testov, zúčastňoval sa aktivít, kultúrnych a športových. Keď malo naše oddelenie vytvoriť „kultúrny“ program som sa rozhodol že to budem uvádzať, lebo zúčastniť sa scénky to fakt nezvládam. S programom nám pomohol už nebohý i herec Peter Bzdúch v podstate nás slušne naočkoval a program sme dali dokopy. Odvolali ho vtedy z jedného z najťažších oddelení, aby nám pomohol. Táto netypická úloha bola pre mňa ozaj nevšedná, vtedy sme sa troška uvoľnili, hlavne niektoré piesne boli dosť uletené a predsa je už špecifické spievať pred publikom.

 

Celý ten areál, ktorý je plný odstavených, schátraných budov, či k nedostavaným častiam. Hlavne budovy starej nemocnice vzbudzujú rešpekt, pár krát som si to tam pozrel. Myslím že tam je i veľká moc, či pozitívna, či negatívna, zrejme oboje, teda dúfam a možné to je. Moc lekárov a medicíny, ktorá je obrovská, či moc pacientov, ktorá je záhadná a vie byť rôzna.

 

Je to tŕnistá ostrá cesta, taký je život, bol som v nemocnici prvý krát na Antolskej a neskorej počas rokov 6 krát v Pezinku. Odchody boli zväčša náročné, Polícia, Záchranka a adrenalínová jazda začína. Raz som videl v sanitke niečo čo bolo neskutočné, pohľad do nejakého iného priestoru, videl som dve bytosti, bol to ale neskutočný pohľad. Zväčša som bol v tom keď ma odvážali, že som vnímal riziko že ma zastrelia. Cesty sanitkou boli riadne. Príjem je vážna vec a bolo tam veľa informácii, ťažko vedieť ako to tu vlastne funguje a o čo ide. Nedôvera obrovská.

 

Areál i keď je schátraný je zaujímavý, miesta tam mali energiu. Mne môžem povedať pomohli, keď je človek rozbehnutý je to ozaj ťažké zastaviť. Dalo sa to tam, ale neistota veľká. Ja som si to tam v istom smere obľúbil a zažil som tam veľa nevšedného, vzácneho, pekného, zlo sa priamo neprejavilo, nechali ma, aspoň zatiaľ. Stretol som tam ozaj riadnych ľudí a divné veci, moc divných vecí. Vnímal som aj takú alternatívu že ozaj všetko je na našej úrovni vnímania, ak sa posunieme hore, Veľa vecí sa dá vnímať, že je možnosť že to je možno tak, vyššia realita.

 

Teraz píšem všetko v odkazoch za všetkým sú mocné príbehy, veľká hra, ktorej sa hovorí život. Život ma prekvapil a to maximálne, ako to môže byť pravda, zvykol som si. Pred dvomi týždňami som bol na mocnom mieste, ale to aj pred týždňom, neviem čo sa deje. Dlho sa motám, ale Svet je tak obsiahli že sa tu zrejme všetci motáme a spoznávame. Skočiť do oceánu a treba ho spoznať je to ťažké.

 

Inak naše sny sú tiež riadna vec. Mám ich veľmi rád je zaujímavé, že sa takto dá prežiť celkom intenzívne dobrodružstvo. Raz nie tak dávno sa mi snívalo a celí sen som si prezeral vysávač, stále dokola som si ho prezeral, ale veď sen. Ráno v momente, ako som sa zobul prišla veta „rada vysávam“. Mne osobne to prišlo relatívne pôvabne.

 

Po pravde posledné obdobie je zvláštne, ale to bolo viac krát, zvládať život bude nálož, nesmiem to tak brať. Musím ísť zo dňa na deň z hodiny na hodiny, z minúty na minútu, sekundy som troška skrotil, dlho to bolo tak. Dá sa povedať pre mňa je ísť kamkoľvek dobrodružstvo. Tie myšlienky zapeklité, snáď nie som úplne v háji a je šanca, žiť aspoň takto, či neviem, Svet je pestri, deje sa tu kadečo.

Život mám rád, všetko tu mám rád, ale žiť je ťažké, toľko vecí nezvládam, porušujem, nesprávam sa uvedomelejšie, nie som zodpovedný. Realita je zrejme mocná, intenzívna, taký má byť zrejme aj život. Je troška podozrivá moja dlhodobá súkromná životná realita + cesta, dúfam, že je to v tomto v poriadku. Je to každopádne na zamyslenie, dúfam že bude OK.

 

Ciest je veľa, páčil sa mi citát z jednej slovenskej piesne že „je ich vždy o jednu viac“

Nuda v Brne - večer

Tajomstvá mojej existencie

Nuda v Brne - večer

 Pred nedávnom som sa rozhodol, že napíšem v dohľadnej dobe pokračovanie tohto príbehu „Nuda v Brne“ moje hlasy na to zareagovali „Tešíme sa“, čo je milé a aj to motivuje. Bolo to isté vyvrcholenie doterajšej cesty v zmenenom rozpoložení vnímania. Po pravde dlho to bol len problém (choroba), ale nedalo sa to vysvetliť a po cca10-11 rokoch prišla zmena, iný pohľad, vyjadrilo sa to inak. Keď mám pravdu povedať tá zmena nastala spôsobom, ak to mám nazvať, to obdobie, som mal v sebe označené ako „na nebo vzatie“, ale to bola len pracovná verzia, toho čo som vnímal, osobne sám som v tomto vnímaní a toho, ako som to priamo nazval videl na oblohe vztýčený prostredník (asi tak).  Ale v tomto období nastala zmena vnímania celého tohto procesu, čo som roky zažíval a nevedel si nič vysvetliť, nabralo to spirituálne vyznenie. Odvtedy sa objavilo vnímanie, že ma to celé začalo zároveň aj napĺňať i keď to je zahalené, nevyriešené, ale ten efekt naplnenia je moc cenný a dáva nádej, ukľudnilo ma to, nabralo iný rozmer. Ale prílišná úľava neprišla, náročnosť a zodpovednosť sa zmenila ale skôr vzrástla, otvorili sa rozmery ktoré ako človek je náročné korigovať, vysvetliť, dokázať žiť tak aby som mohol byť pokojný, stáť proti tej rozsiahlej, náročnej, mocnej existencii. Všetko je vo forme indícií a podozrení, ktorým sa ťažko prispôsobiť, no treba ísť, skrotiť to aj pochopiť to, nie je v mojich silách, treba to brať v úvahu. Rozmery existencie sú rozsiahle, čarovné, mocné, mystické, tajomné, náročné, zahalené, vidím v tom nádej to ma posúva vpred, motivuje ísť ďalej. Dá sa povedať že som v tomto spokojný, páči sa mi to i keď zvládam, ako zvládam, no v týchto rovinách sa objavuje ten rozmer daru a to je šialene vzácne, neskutočné, istý pocit napĺňania v nečakanej rovine. Keď som sám som šťastný. Sám, ale moc nie som, to už dlho, mám záhadnú spoločnosť. Náš vnútorný rozmer je mocný, ak to mám priblížiť tak ako vnímame von je to aj do vnútra, dá sa tam pohybovať, vnímať, len je to rozdielne, priblížim rozdiel von, dovnútra, čo je za tým je na každom. Myslím, že v jednej rovine sa tam pohybujeme pri snoch, tým sa dá ten rozmer naznačiť. Platia tam rôzne pravidlá určené pre nás. Dlho som sa tam dávnejšie pohyboval a aj naše predstavovanie je pohyb v tomto priestore, myšlienky sú mocné, vraj určujú realitu. Veľa krát som blúdil v mysli a fantazíroval a potom, že stačí je to len fantazírovanie a potom prišlo upozornenie že „pokračuj“, často ma motivovali a upozorňovali, že to má význam a keď som pokračoval, dopracoval som sa k nejakému bodu, vyjadreniu, často k zážitku zo svojej minulosti, napríklad z detstva. Často sa u mňa menil pohľad aj na moju existenciu, zmeny vnímania reality, jej vyznenie a nejako som bol donútený vždy si túto zmenu spracovať, prijať k nej postoj a po pravde mám z toho pocit a poznatok, že je to veľmi dôležité, vystavený som tomu proste nebol len zo žartu, pre nič za nič.

 

Často sa mi v mysli ponúkne nejaká situácia na ktorú myseľ musí zareagovať a viem, že to ako zareagujem je dôležité, kam to posuniem. Je to vždy nejako o reakcii v mysli, aký urobím krok, to má zrejme potom dopad na moju ďalšiu existenciu. Napr. to často prevádza vnem že mi hrozí niekam spadnúť, som v nejakom priestore ja si tam napríklad predstavím že tam nespadnem a vznesiem sa na často na lietajúcej podložke (tú mám často) alebo tam spadnem a potom si to tam prezriem, niekde sa ocitnem. Vždy sa objaví pochybnosť ja som tam spadol, ale potom že nie je to možno len zle.

 

V mysli sa dá aktívne pohybovať v podstate chcem vyjadriť to, čo mi to otvorilo a čo som začal vnímať, že myseľ je široký a rozsiahly priestor. Dá sa tam čokoľvek aktívne, cielene budovať, pohybovať sa tam. Ja som tam budoval len jedno obdobie, predstavoval si rôzne prostredia, jeden čas sa mi zdalo byť praktické, vytvoriť si tam svoju vnútornú armádu, do ktorej som zaradil mne blízke bytosti, ako mi to sedí (napr. Elfov). Jeden čas zhodný s tou armádou mi prišlo zaujímavé, mať tam svoju farmu, starať sa o zvieratá, krátko som sa tomu venoval. Pocitovo tieto veci vo mne stále existujú, len sa mi proste nechce na tom pracovať, ono je to treba.

 

Vraciam sa k tomu ako som začal k tej skúsenosti z Brna kde ako som začal minulí príspevok. Realita sa vyjadrovala dosť intenzívne v smere, často že my muži sme v zakryte tejto reality  v zlej pozícii a šlo tak veľa vnemov, po pravde veľmi mocných a prepracovaných. Čo sa objaví v par situáciách, ktoré v texte spomeniem, okrajovo  v texte, všetko sa nedá a asi to ani nechcem.

 

Bola tma a chodil som mestom a zažíval rôzne vnemy a prišiel som k jednej budove o ktorej sa mi dostalo pár, dôležitých, nedôležitých informácii a zameral som sa na ňu, nejako to prišlo. Sedel som pri nej rozmýšľal a trápila ma vízia, že vnímam čo vnímam už dlho a neviem stým pohnúť. Objavil sa pocit urobiť niečo radikálne, zatiaľ som to krotil a šiel cez to a teraz som vnímal pokušenie urobiť nejaký nezvyklý problematický krok. Vnímal som tú budovu a cez okná som videl vnútri rôzne veci v každom okne bol iný obraz, bolo to v každom iné a v každom intenzívne. Za rohom bol smetný kôš z ktorého sa dala nádoba na smeti vybrať a začal som rozmýšľať, či s ňou neotvorím niektoré okno. Zámer bol v rovine, že ma lákalo a núkalo sa vyvetrať ten vnútorný priestor, ktorý som tam videl.

 

Prišlo rozhodnutie, spravím to. Vybral som si jedno okno a smetnou nádobou som udrel do okna, slušnou silou ale okno ostalo celé. Prišiel pocit sklamania, že rozhodol som sa spraviť radikálny krok, ale nič z toho a v tom mi vnútorne prebehlo, že ochladilo sa a zároveň stým že musím si vyzliecť mikinu, čo bolo cítiť tento rozpor, že ten úder mal vplyv na moju existenciu. Niektoré veci sú proste cítiť a dajú sa jedine zažiť, každý máme zrejme to svoje. Kalkuloval som z viacero aspektami  vtedy, napr. že udriem do okna iba keď bude na semafore zelená a všeličo. Tento vnem vplyvu úderu na moju priamu realitu a fakt, že žijem v tom už dlho a nepohol stým, že udriem ešte raz do toho okna. Po údere sa okno nerozbilo ale otvorilo, čo bolo prekvapujúce. A takto som postupne hneď po sebe otvoril myslím asi 4 okná, žiadne sa nerozbilo len sa otvorili, povolil jazýček pri kľučke. Stále som to cítil, že chcem vypustiť, vyvetrať takým to neštandardným spôsobom tieto miestnosti. Neštandardný čas a situácia, rozhodol som sa tak.

 

Len situácia sa zmenila a urobil som vec ktorá bola nečakaná a na základe toho som sa rozhodol, že vojdem cez jedno okno do budovy. Bolo pre mňa doležíte cez ktoré okno vojdem na základe predtým odsledovaných pohľadov cez jednotlivé okná. Vstúpil som a zisťoval som čo som to vlastne videl cez okno a čo to priamo bolo na tom mieste. Zistil som že sa nachádzam v kuchyni, ktorá bola dosť veľká a po pravde ma to troška prekvapilo a objavil sa vo mne rozmer tej kuchyne a cítil som istý tlak ohľadom svojej a nie len svojej formy stravovania (mäso). Kuchyňa prechádzala za zamknutými dverami do jedálne. Bol som tam chvíľku a nemal som žiadnu ambíciu niečo kradnúť, len som chcel zistiť čo tam je aj na základe, ako som povedal, radikálny skutok. Napil som sa tam vody v umývadle a to bolo jediné. Neskorej som sa dozvedel, že som nesplnil to čo bolo vhodné, vraj som mal „ochutnať sväté mäso“ a dostala sa mi behom toho informácia, že „frajer by to vybral od strechy“ (na to som ale ozaj nemal). Chcel som vyliezť oknom von a uvidel som mihať baterky, hneď ma napadlo, polícia. Vykukol som von a chcel vyliezť oknom, ale na pokyn policajta som zostal vnútri a vyliezol, až na vyzvanie. Bolo tam viac policajných áut a osôb a ako to vychádza to čo sa dialo ďalej, bude potrebné napísať v ďalšom článku, možno v dvoch.

Bolo to náročné, chcel som zostať pevný v danej situácii, nemal som ani žiadne ambície, niekomu ublížiť, či kradnúť.  Hnali ma v tej situácii skorej poviem filozofické, či teoretické  ambície, poviem bádanie i keď takto, teraz radikálne.

 

Zažil som v tom rôzne veci, poviem podnikol som rôzne akcie, ale skoro vždy to bolo, že som sa tak rozhodol, vyšinutý som bol len z istej časti, myslím celkovo nie len táto situácia. Netrpím tým, že by mi, to čo vnímam rozkazovali a robil by som to čo mi prikážu, ale niekedy na niektoré informácie zareagujem, lebo to chcem preskúmať. Forma, že by mi rozkazovali tak to nevnímam, skorej istá forma informácii a vnemov na ktoré niekedy zareagujem, nasledujem, či nasledoval som ich. Je to viac minulosť, teraz som opatrnejší, ťažko tak žiť, teraz mám iné ambície a hľadám stabilitu. Skúsenosti ale mám a vraj na tomto probléme sú cenné pre existenciu práve tie „nevšedné spomienky“, asi jediné čo nám všetkým po tejto životnej skúsenosti zostane.

 

Bol som dosť krát na základe týchto skúsenosti v psychiatrickej nemocnici a to je tiež riadna skúsenosť, ozaj riadna. Ja z toho nie som nejako sklamaný, sú to pre mňa mocné, zvláštne skúsenosti. Ozaj zvláštne. Nie som nešťastný z tejto svojej cesty, skorej som šokovaný, čo sa mi ohľadom predtým vnímanej životnej reality, ako človeku ponúklo. Je to pre mňa šok, zároveň som fascinovaný, tieto veci vnímam aj ako formu, aspekt daru ( čo považujem za dôležité, ohľadom toho, že také sa nedeje len mne a viem, či skorej tuším ako je to tuná nastavené, ako je to vnímané, aký je k tomu postoj). To je jeden dôležitý dôvod prečo sa snažím a prečo napríklad toto píšem. Tak to vnímam.

 

Tak zase niekedy si nájdem čas, odhodlám sa a budem pokračovať.  Maj sa fajn.