Translate

piatok 2. apríla 2021

Možné je všeličo


Tajomstvá mojej existencie


Možné je všeličo.


Ahoj. Napíšem opäť isté situácie hlavne z dávnejšej doby. Po pravde v tejto chvíli ešte ani neviem čo napíšem, ale mám pár poznámok v skratke a niečo sa sem dostane na tento priestor. Sú to isto komplikované texty ohľadom aký je Svet a aký rozmanitý sme my ľudia a každopádne určite nie len my, ale i veľká rada iných bytosti, či zvieratá tuná na Zemi, či bytosti ktoré sú nám skryté i keď sú všade okolo nás i v nás, všetky ktoré sú súčasťou existencie. Myslím že tento priestor nie je tak jednoznačný, ako sa javí zrakom a zmyslami. Aký rozmanitý je len ohľadom našej spoločnosti, aký mocný, pestrý, priestor pre našu existenciu, životy ktoré tu žijeme. V tom že je tu veľa tajomna je naša nádej. Aj keď je populárne všetko mystické odmietať a z ľudí ktorí veria v mystiku si robiť žarty, každý tajne verí že toto nie je všetko. Ja verím, ale nemám nejako jasnú vieru, ani nemám mať akú viem toho malo z rôznych dôvodov. Hľadám a dúfam, že hľadať budem ešte veľmi dlho. Viem len že je to extrémne náročné a komplikované. Taký je aj život na Zemi a nie to ešte kompletne celá existencia. Iste neštandardné vnemy sa mi dostali, ktoré mi v podstate dali len nádej, nejaké ukľudnenie nenastalo. Som rád, že tak troška môžem bádať priamo osobne, sám, to mi plne vyhovuje, to neskonale cením.

Začiatky a dlhé roky to bolo dosť komplikované ale taký je život, bolo to nové a šokujúce.

Tak som sa rozhodol čo dnes napíšem. To čo počujem (hlasy) sa odohráva v mysli, ale stali sa tri situácie kedy som počul niečo priamo sluchom.

 

Ležal som na posteli bol som otočený hlavou k stene a tak nejako sa chystal zaspať a rozmýšľal som. V tom som počul a vtedy normálne sluchom zacinkanie zvončeka z jedného miesta v izbe, bolo to miesto kde som v tých časoch fotil a po zacinkaní zvončeka, myslím že 3 krát zacinkal, som počul mužský hlas povedať „A čo toto“. V tom som sa začal otáčať na posteli a zrazu z pod postele  vyletel taký tmavý tieň smerom na mňa. Bol to prvý takýto vnem, vnímaný sluchom a aj preto tak prekvapivý.

Druhý takýto vnem bol v náročnom období, kedy toho bolo moc. Bol som v tom až po uši a realita mala riadne grády. Aktívne som sa tým zaoberal a da sa povedať odovzdal sa tomu. Aktívne som sledoval líniu toho čo sa vo mne dialo a nazval by som to, že vtom období som podnikal aktívne rôzne akcie, chcel som sa niečo dozvedieť, šiel som tomu naproti. Pochopiteľne takéto obdobie je neskutočne vyčerpávajúce, komplikované a ťažko zlučiteľné s fungovaním v bežnom živote. Po pravde bolo to náročne ale v komplikovanom podtexte neskutočne fascinujúce. Ako som už raz napísal na toto sedí to, ako som to osobne cítil a nazýval ako šialene pôvabné. Vtedy boli noci mocné a bolo ťažké noc stráviť. A raz v takomto čase som stál na dvore, a zrazu z hora pocitovo to znelo ako hlas zhora z priestoru nado mnou som jasne počul vety, bol to mužský hlas „Volajú babulky z Vesmíru, potrebujete pomôcť?“. Zneje to podivne, ale jednoducho som to počul, nejako nič moc si o tom nemyslel, ona sa toho dialo veľa, len toto je jedna tá skúsenosť počutá sluchom.

 

Tretia táto skúsenosť bola tiež veľmi zvláštna a to sa dá celkovo povedať o týchto situáciách, zanechali vo mne silné pocity a pnutia. Boli ozaj zvláštne a špecifické. Sedel som za počítačom, tam trávim veľa času a z ničoho nič som vedľa seba z ľavej strany začul ženský hlas „Môžem ísť do teba?“. Bolo to nečakané a silno prekvapivé. V tom momente prekvapenia ma napadlo ako odpovedať, ale nebol čas, hneď po týchto slovách som zacítil isté mihnutie, také malé trhnutie na hrudi, ktoré úplne vyznelo akoby do mňa niečo vhuplo. Bola to chvíľka, otázka a prakticky hneď ten pocit. V tomto prípade to nezostalo len pri tomto okamihu a situácia sa neskončila v tom momente. Chvíľku som bol ešte doma a potom som sa rozhodol že zbehnem do baru na pivo. Ako som vyšiel z domu na ulici som v sebe vo vnútri vnímal ženskú osobu ktorá kľačala na jednom kolene a hlavu mala sklonenú. Vnímal som ju takto niekoľko minút cestou po ulici. Bolo to v mysli ale vnímal som ju akoby v životnej veľkosti.  Je to vnímanie vnútri v sebe niečo ako keď človek vidí očami von. To vnímanie vnútorného priestoru je zase iná kapitola ale vtedy to bolo v jedinečnom čase, nečakanom. Ako sa nám pred nami, pred očami otvára neskutočný priestor, tak sa prestiera i smerom do vnútra, ale tam sa dá predstavovaním ten priestor ovplyvňovať.  Ako kedy.

 

V prvom období nových vnemov som často počul vetu „Ty si vôbec neuvedomuješ, čo sa tuná deje“ čo je úplná pravda. Či „Zajtra sa stretneme“ čo som dosť pociťoval a na začiatku som sa moc snažil autorov tých hlasov nájsť, aj na základe tejto vety, ale nepodarilo sa :). Opakoval sa i slogan „My si ťa dáme“. Pred pár mesiacmi mi povedala že ma kedysi Uhranula. Veľmi dlho a vždy z času na čas som vnímal slogan „Nebojme sa nikoho“, čo prichádza ozaj z času na čas a je to silný slogan.

 

Raz a to aj iba raz mi povedala že Rakovina je jej kamarátka, čo som neskorej zobral tak že aj rakovina je v istom priestore tiež i bytosť. Povedala mi, že rakovina je so mnou spokojná čo je pozitívna informácia, ale uvidím čo príde. Ale za krátko sa mi dostala informácia, že má s rakovinou opletačky. To že rakovina je zrejme i bytosť podporilo keď mi krátko po tom povedala, že Internet je jej kamarát. Vyznelo to úplne, že takéto bytosti existujú, čim sa otvoril šialene obrovský rozmer čo je zároveň možné, kto, čo môže existovať.

 

Raz sa mi dostávali negatívne informácie o schizofrénii, napríklad že ja mám v istom vyznení len pologuľu, zatiaľ čo bežný človek je spojený s celou guľou, čo ma spojitosť so Zemeguľou. Vraj ja mám len pologuľu. Vraj je to nezvratný proces, čo ma vydesilo.  Preto som sa opýtal a čo je na tej schizofrénii pozitívne A vraj „Nevšedné spomienky“ tie vraj potom pomáhajú rýchlejšie napredovať, ale neviem kedy. Tak som sa spýtal čo je pozitívne na rakovine a vraj „Tiež nevšedné spomienky“.

 

Častejšie sa v minulosti objavovalo aj také poviem spochybnenie, keď som počúval „Tá tvoja schizofrénia“. Bolo to tónom že za tým môže byť všeličo a že to je nejaké neisté a zamotané celé, že to nie je jednoznačne o čo ide. Napíšem to. V jednej dávnejšej situácii tento slogan vyústil do informácie, vraj je to čistá láska. Ale neviem.

 

Tieto veci som vyložene zažil, veľa ľudí zaživa rôzne zážitky. Je to istá zaťaž možno by bolo dobré aby k tomu sedel slogan, že nič cennejšie nie je ľahké. Od istej doby ktorá prišla po cca 11 rokoch ma to začalo napĺňať, začal som to ceniť. Je to šanca, ako bádať po tom čo ma extrémne zaujíma po vlastnej osy, čo ma fascinuje, čo ma robí šťastným.

 

Iné je a na to si požičiam slogan z Teórie veľkého tresku od Sheldona Coopera.

„Sľubujem že ma medziľudské vzťahy budú naďalej miasť a znechucovať“.

 

piatok 28. augusta 2020

Dlhé roky


 Tajomstvá mojej existencie


Dlhé roky.


Yecyia:

Prišiel čas napísať pre mňa významnejšie skúsenosti, ktoré som vnímal počas dlhých rokov. Tieto vnemy sa tiahli ozaj dlhé roky, tak to aj chodí.

Pred dávnymi rokmi ako som vnímal rôznorodé veci v mysli jeden z nich bol slogan „Máš frajerku“. Žiadnu som nemal a tak ma táto veta privádzala do rozpakov, nevedel som čo to znamená. Roky išli a počul som to dosť často. Nepamätám si všetky okolnosti tých období bolo to už dávno a v mysli sa toho dialo veľa v tých rokoch ale po dlhšom období nastala zmena a tento slogan nahradilo „Yecyia je tvoja frajerka“. Počul som to konkrétne v znení Yacija, ale píšem to Yecyia, vedú ma k tomu isté veci, raz som si krátko s osobou stým nickom písal na čete a  a zrejme tak je to správne písať v mysli som ale počul vyslovované ako Yacija.

 

Tento slogan „Yecyia je tvoja frajerka“ som počúval roky veľmi často, možno cca 6-7-8 rokov. Toto je len holá veta ale v mojej mysli som o tom premýšľal a za tie roky sa stali javy stým spojené ale na veľa si nespomínam. Bola to vtedy každodenná súčasť života, životná realita v každej chvíli a zvykol som si byť od toho odpútaný aby som mohol lepšie fungovať v živote, proste som to žil.

 

Raz ale v náročnom období silných vnemov, keď som aktívne žil vo svojej mysli, keď sa toho v mysli dialo veľa, sa stalo. Do mysli mi nakukla na okamih akoby cez čelo modrá energia, taký malý modrý útvar o ktorom som hneď ale vedel že to bol len začiatok, že to bolo niečo mohutné, nakuklo to do mňa, bol to okamih, čo keby sa do mňa začalo valiť tak neviem čo by to znamenalo, ale bola to mohutná energia, zaplavila by ma, ja som uvidel len ozaj kúsok, videl som to jasne, vnímal som to, ako dôležité a mocné. Hlasy to okomentovali krátko po tom „To bola Yecyia“. Akoby na tom mieste bol dodnes istý vstup pre túto energiu a vtedy som si tam predstavil stuhu s nápisom Yecyia nejako reflexívne, takto to akosi zostalo dodnes.

 

Zážitkov ohľadom Yecyie bolo viac a každopádne často som počúval zmienený slogan že je moja frajerka. Po ozaj dlhých rokoch sa táto situácia vyvinula. Na dvore som rúbal drevo a prišlo prekvapenie keď som počul „Yecyia je zo Šaštína“, čo ma prekvapilo a tak som si nejako povedal, no, niečo som sa dozvedel no a za pár ročkov sa možno dozviem pokračovanie, ale prekvapivo pokračovanie prišlo za chvíľku keď som počul „Yecyia je Bazilika“ čo bol šok, tak som si zmyslel, Bazilika je veľká, tam je asi aj kláštor, či škola a prišla informácia „ Yecyia je komplet celá Bazilika“.

Presne takto som to počul, ale na upresnenie netrpím tým že by bola moja frajerka priamo ako to znie v bežnom význame, ale pre mňa zaujímavé že zrejme hrá v mojom živote a v tom čo vnímam významnú úlohu. Zrejme to skorej značí že je to veľký problém.

 

Pár krát som bol po čase v Bazilike a počul so nejaké informácie o nej  niečo čo v nej je. Rozmýšľal som o dvoch bielych ženských sochách pred oltárom, vraj nie je náhoda že sú bosé, vraj je to symbol a vraj línia medzi týmito sochami je istý priesečník, ktorý keď pretneme ovplyvní to mašu realitu. Vraj tieto dve biele ženské sochy sa za Žiadnych okolností nesmú ocitnúť na jednom podstavci, neviem presne prečo ale nesmie sa to v žiadnom prípade stať.

Tie návštevy Baziliky boli v náročných obdobiach a boli mocné i keď som tam v tom čase bol asi 2 krát, napr. raz mi povedali že tam mám i kamarátov, čo vyznelo skorej, že Bazilika je problém, ale mám tam niekoho kto je kamarát. Okolo tohto bolo toho viac napríklad informácia že je už Yecyia v hrobe, čo som si rôznorodo predstavoval, ovplyvnilo tie predstavy to, čo som vtedy videl.

 

Nie som nejaký náboženský fanatik a tieto veci ma prekvapili a moc to cením. Vyšlo mi z toho poznanie, že tieto veci čo tu máme, tu ozaj nie sú na okrasu ale majú veľký význam, čo ma aj fascinuje. Že tento Svet má mocné a mystické pozadie. A to moc, moc. Nepredstaviteľne. Všetko okolo nás i v nás.

 

Zlatá Brána:

Viac rokov bola jednou z informácií ktoré som vnímal veta „Zlatá Brána otvorená“. Počúval som to často asi skoro denne, roky. V tom čase ako aj spomínam som myseľ vnímal inak a stále bolo rušno, vyložene som sa v mysli pohyboval. Ako som to počúval, tak to vo mne vyvolávalo reakcie a tú Zlatú Bránu som si predstavoval a častejšie som ju zatváral, dával na ňu zámok a tak všeličo a všelijako. Niekedy som cez istú predstavenú bránu prešiel akoby som za ňou šiel po moste, ale vždy som sa vracal a nešiel ďaleko, nechcel som to. Takáto situácia bola častá.

Po rokoch a myslím aj po nejakej pauze kedy som to nepočul sa zase objavil ten slogan „Zlatá Brána otvorená“ len som v tom cítil nejaký mali rozdiel i keď zároveň to znelo tak isto a vtedy zrazu sa mi v mysli objavil vnem akoby som mal penis zasunutý v ústach nejakej ženskej osobe ktorá mala hrozne vyvalené oči a vyzerala zvláštne, čo som vnímal že to bola istá „hra“ ako budem reagovať, že to nebolo len tak, ale že to je mocná vec. Takto táto situácia vtedy skončila. Vysvetlení  je veľa, ale mňa napadlo akoby to bolo lákanie k ukončeniu života, lákanie na zlatú bránu a že to bol v podstate podraz ktorý niekomu vyhovoval.

Toto sa vyvinulo takto, ale takých veci bude veľa, niekedy si pomôžeme, inokedy strategicky ublížime, myslím na dlhšiu existenciu. A klasika, každá minca má dve strany, atď.

 

Momentálne už roky počúvam slogan „Bratislavskí chalani“, nie denne ale už dlho z času na čas, neviem čo to znamená, možno sa to raz vyjaví, možno všelijako.

 

Dlho pred rokmi som počul i slogan „My ťa ojebávame“ a nedávno raz  „robíme ti špinavosti“. Je to troška hlavolam, Všetko môže znamenať všeličo snáď to nie je len zlé.

 

Cením že je to nevšedné, zaujímavé a pestré. Ukazuje mi to túto realitu v inom svetle.

Zvykol som si, nabral nejaké skúsenosti, poznatky, nepúšťam sa do toho, ako kedysi. Teraz ma to tak netrápi, skorej iné prvky mojej povahy mi robia problém.

 

Ďakujem....


sobota 20. júna 2020

Šialene pôvabné


Tajomstvá mojej existencie

Šialene pôvabné.

Zatiaľ som moc nepísal konkrétnejšie vnemy ktoré som vnímal hlavne v mysli v nej sa toho dialo veľa, ale nevnímal som špecifické veci len v mysli ale i v rámci vyjadrenia Životnej reality, mojej reality, tejto reality. V podstate sa všetko prenášalo do života, často sa mi životná realita menila a to bolo aj časte, že sa menila moja životná realita jej parametre a ako som zistil asi to tak chodí a dôležité zrejme je, ako si spracujeme túto zmenu a aký postoj k tej situácii zaujmeme, maše postoje sú celkovo zrejme dôležité a v rámci týchto vecí sa to takto testuje. Nie je to len tak , chce to isté návyky, ako na tieto zmeny, procesy reagovať, jedinec reaguje v rámci svojho cítenia, poviem osobnej životnej filozofie, priorít, chápania a schopností. Zmeny reality, mojej situácie, pozície v nej sa ozaj často menilo, ku každej tejto zmene som bol nútený zaujať postoj a asi to nie je len tak. Viac krát som vnímal úplne odlišne realitu svoju i našu v ktorej žijeme, malo to vtedy prvky paranoje, ale to nie je len tak je, či u mňa bola riadna vec. Netrápil som sa ohrozením svojej osoby, či nezúžilo sa to na to, že niekto po mne ide, ale vnímal som to v rámci pohľadu na celkovú realitu a jej princípy, akoby zosilnený pohľad a čo som pri tom zistil táto realita nie je len tak a nie je taká jednoznačná, ako sa bežne javí, ale je to riadna mocná, mystická, tajomná sila. Mohutná mystická energia.

Moje životné schopnosti sú obmedzené, nemám schopnosti, ktoré by mi umožňovali ľahšie, či lepšie žiť hlavne v našej spoločnosti, ale možno zase mám niečo špecifické, no také čo ocením asi len ja sám. Mňa to zaujíma.

 Zmenilo sa v istý čas a na istý čas vnímanie mojej mysle, kedy som roky vnímal v sebe veľký priestor no dá sa povedať ako vidím von očami podobne som videl aj opačne do seba, len ten vnútorný priestor bol viac abstraktný a rozdielny, často založený na predstavivosti. Ale i na externom príspevku neviem koho, čoho. Často som sa pohyboval v tomto priestore, niekedy to bolo také fantazírovanie ale keď som to zobral tak, že kašlem na to je to len fantazírovanie moje hlasy ma často podporili, že mám v tom pokračovať, že to nie je len tak a má to zmysel, či význam.

Bežne som vnímal často sa opakujúce sa frázy, alebo to bolo pestré a prežíval som stým rôzne procesy, ťažko sa to hodnotí, či vyhodnocuje, bola to proste, taká vec v rámci života, nejako som stým, cez to išiel a sú to roky, chcem povedať nejako som žil a zaujímal k tomu rôzne postoje a nejako som to všetko nevyhodnocoval, nespracoval, proste životná realita, život išiel.  Tak si veľa veci nepamätám ťažko to vyhodnotiť. Jedna z tých opakujúcich fráz bola „stále sa opakujeme“, len tie opakované frázy sa po ozaj dlhých rokoch ukázali inak a vyjadroval sa ich skrytý význam, iste čiastočné vysvetlenie, zmena významu. Napríklad dlhé roky to bola aj fráza, či slovo „Pokračuj“.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

V niektorých obdobiach boli noci veľmi temné a aj nebezpečné, hrozilo, že niekto za mnou príde k tomu sedí aj táto situácia kedy to bolo intenzívne a vnímanie bolo pestré, veľmi som to prežíval, konkrétne toto trvalo pár týždňov, hovorili frázu „choď mi otvoriť dvere“. Ja som sa viac krát rozhodol ísť dvere otvoriť bral som to tak, že možno neotvorím, vyhnem sa tomu a zmeškám príležitosť. Tak som chodil s istým strachom otvárať dvere, ale nikdy som priamo nič nevidel i keď ten pohľad von mal veľkú silu, predsa pohľad von do otvoreného priestoru tejto reality ju má. Takto to šlo a zmena v tejto situácii nastala, po pravde neviem presný proces zmeny, nepamätám si, ale vyústilo to do toho že nakoniec sa mi v mysli objavili dvere a otváral som tie a vždy cez ne niečo prešlo, či za nimi niečo bolo. Mal som k tomu rešpekt a bolo to kalkulovanie, či tie dvere teraz otvoriť, či pootvoriť, či nechať zavreté, bolo to a ono to o tom bolo vždy kontrolovať si myseľ. Ak si dobre pamätám nechal som ich otvorené, po čase sa z mysle stratily. Táto situácia ma zaujala.

 

Nepodobná situácia bola, ktorá netrvala tiež dlho ako niektoré, keď mi hovorili  „pozri sa do zrkadla“, bolo to len niekoľko krát a pozrel som, nevidel som nič špecifické i keď vtedy aj ten pohľad mal svoju silu. Ubehol nejaký dlhší čas, čo je pri tomto bežne, že po rokoch sa objaví nový impulz,  návrat k situácii z minulosti a počul som „pozri sa do zrkadla“, povedali to tak isto ako inokedy ale toto je tiež časté, pri tom návrate do minulosti, že počujem niečo po rokoch, znie to tak isto, len zacítim, objaví sa pochybnosť, to bolo nejaké iné a vtedy to tak naozaj je. Pozrel som sa do zrkadla a videl som silnú podobu z istým človekom z dejín, ktorý bol hercom vyjadrený vo filme. Je to síce trápne ale keď píšem videl som silnú podobnosť s hercom ktorý zobrazoval Leónidasa zo Sparty. Toto bola taká viac menej jednorazovka, ale viem, že to nie je len tak, vtedy bol život ozaj intenzívny. Bolo to pre mňa pôvabné.

 

Nedávna podobná v tomto duchu ladená situácia bola, keď mi cez deň hovorili „vidím ťa“, trvalo to niekoľko dní a nejako som nevedel, čo to môže byť, prečo mi to hovoria, tak som sa divil. Následne po pár dňoch, kedy som to nepočul som to začal vnímať v pospevovaní vtáčikov, ako džavotali počul som v tom moc zreteľne vyjadrenie „vidím ťa“. Viem, že to nebolo len tak. Tiež to bolo pôvabné.

 

V nedávnom čase sa zase objavovala fráza, trvalo to viac mesiacov „dávaj si pozor“. Bolo to často a práve v bežných situáciách, kedy sa nič nedialo a že do kelu veď sa nič nedeje aj som kľudný, že prečo teraz. Bral som to ako vec, ako upozornenie, čo viem, že je dôležité, dávať si pozor na myseľ, len tam bol kontrast, že sa jednalo u kľudné situácie a z toho som bol prekvapený. Tak to išlo a bol som prekvapený, až raz ma napadlo, čo ak aktuálne nie je priamo pri mne niekto, niečo, čo síce nevidím, ale je priamo v mojej blízkosti. Keď som to zobral takto, že možno aktuálne pri mne niekto je, ustalo to, prestali to hovoriť. Ako to vnímam, ako to hodnotím podľa toho, ako to funguje, nebude to len tak. Zaujalo ma to, ale je isto potrebný rešpekt.

 

Z iného súdka bola situácia keď som šiel v „luxusnom“ state k lekárovi, bolo to intenzívne obdobie a po pravde najviac ma trápil aspekt, že chcem začať vybavovať invalidný dôchodok a nebral som to len tak, ale ako významnú vec, ktorá bude významná, niečo ako prvok, že sa v istým spôsobom akoby vzdávam a že to bude mať dopady a uškodí mi to, ono aj toto nie je len tak a má to z istého vyznenia aj také parametre, dopady, nič tu nie len tak, nič nie je ani zadarmo. Vtedy som lekárovi hovoril rôzne veci, viac som vyjadril z toho čo vnímam a pochopiteľne to na neho pôsobilo špecificky, bolo to šialené v rámci vnímania sveta a parametrov normálnosti. Návšteva to bola intenzívna, Svet pre mňa bol úplne iný. Ako som odchádzal od lekára, zatvoril som dvere a zrazu som sa ocitol v situácii po krátkej nevnímanej ceste o jedno poschodie, ale pre mňa to bolo, ako som zatvoril dvere hneď som bol v tej situácii. Asi 4 policajti a nie bežný držali spútaného chlapíka do pol pása vyzlečeného a riadne vypätého pred dverami na psychiatrické oddelenie. Ako som uvidel túto situáciu, počul som v tom okamihu vetu „berieme neho“. Ja som vtedy odtiaľ odchádzal a bolo to pre mňa ozaj mocné, bolo to vypäté a vraj berú neho. V ten večer som prišiel domov a po krátkom čase ale brali aj mňa, prišla polícia a za chvíľu záchranka, myslím že to bolo vtedy a záchranár sa ma ujal a viedol do sanitky a spýtal sa ma, či chcem ísť s nimi, alebo s políciou, radšej som bol za záchranku i keď človeku sa často ťažko posudzuje čo je lepšie, keď sa toho deje veľa.

Raz v intenzívnom a vypätom období, keď sa toho dialo veľa, bolo to pestré, veľa som toho v sebe vnímal, aktívne sa pohyboval v priestoroch mysle sa stal jeden vnem. Uvidel som v mysli, na okamih veľmi výrazne hlavu koňa s rozviatou hrivou, myslím že bielu a prevádzala ten okamih fráza, či slovo „Hotovo“. Bolo to pôvabné..

Inak celkovo, ako to vidím, ako som to pár krát nazval, ako to cítim, označujem veľa situácií aj aktuálne keď sa diali, keď som to žil, výrazom „šialene pôvabné“. Tak to cítim.



sobota 6. júna 2020

26.6.2000 Mláky - panel


Tajomstvo mojej existencie


Pozrel som do starého zošita a v tom čase bolo neprípustné aby som to dal niekomu čítať, ale je to 20 rokov a prepíšem to sem. Naviedol ma k tomu i nedávny sen.

Nevedel som vtedy kam moja cesta vedie a čo príde, že sa to vyostrí, ale ako píšem malo to taký smer, možno práve po tom som volal i keď to bolo niekedy, ako cesta do Mordoru.  Život je ťažký, ale i pestrý v tom čo k nám privolá, ako nás prekvapí  v dobrom i zlom.

Žiť je mocné a isto vzácne.

Mal som bielu Škodu 100 a často sa flákal, fotil a vzácne niečo napísal.

Prakticky som nechal pôvodný text.

26.6.2000 Mláky - panel
Pokúšam sa sám so sebou komunikovať iným smerom. Nemám už chuť na tvrdohlavé tlačenie sa do nepríjemných situácií. Zaslúžim si trochu rešpektu. Musím sa venovať veciam, ktoré sú pre mňa naozaj zaujímavé a z ktorých odídem s istým zážitkom s istým poznaním.  Chcem robiť výskum sám na sebe. Musím otvorene komunikovať so svojím „duchovným“ Ja, lebo vo mne výrazne prevláda, len som mu nedával priestor. Musím i s toho najnegatívnejšieho zážitku vyjsť s istým poznaním.

Milujem čas keď môžem byť sám a v kľude premýšľať, zatiaľ som ale tento čas venoval „vedomej“ sebadeštrukcii. Nevenoval som sebe ani trocha úcty. Neznášal som toho kto za mňa rozhodoval, snažil som sa ho zničiť silou. Chcem mu venovať svoj voľný čas a vyjasniť si sním isté veci.

Nemá zmysel niekam utekať a hnať sa do záhuby. Kľudne si sadnem a začnem s oboznamovaním, so seba poznaním. 

Nezáleží na tom čo si o tebe kto myslí, nech to je hocikto, pokiaľ tým potláčaš svoj cit. Nesmiem sa stále pokúšať robiť veci o ktorých v podstate viem, že nie sú pre mňa, len preto že to patrí k istému spôsobu života.

Mám chuť si vychutnávať všetky silné duševné zážitky a nájsť si cestu k nim. I keď zostávaš v istých situáciách zamknutý, dokážeš prežiť ohromný zážitok, neotváraj vždy dvere do trinástej komnaty. Púšťal si tam len hostí.

Začni sám sebe veriť a ber to s istým nadhľadom. V podstate máš možnosť dostať sa ďalej vo svojom vnímaní, len preto že prežívaš také silné psychické vnemy, ktoré si ostatný môžu len predstavovať.  

Každý zážitok, každá situácia vedie k istému zážitku, záleží na každom, čo sním urobí, ako ho spracuje.

Milujem silné duševné zážitky (tie svoje).

Zistil som, že keď chytím do ruky pero, tak rozmýšľam „úplne“ inak ako v situácii, keď to nemám možnosť zaznamenať. Nedarí sa mi dostať do pozície, keď som pripravený na všetky úvahy. Som majster deštrukcie. Myslím že sa o to teraz vôbec nemusím zaujímať

„Podarilo“ sa ,i dosť výrazne ovplyvniť niektorých ľudí (ktorých mám rád), ktorí si začali klásť otázky a dostávať sa do pocitov, ktoré pre nich nemuseli byť až tak odkryté. Ale som pevne presvedčený, že u týchto ľudí to bude pozitívna životná skúsenosť.

Ja osobne si neviem predstaviť naplnený vlastný život, bez prežitia takejto fázy a tohto druhu vnímania bytia. Každý úsek bytia ponúka isté skúsenosti a treba sa starať o ich rôznorodosť, iba tak sa dá dostať ďalej.

Práve sa ma jeden „človek“ rybár pýtal, či mám nahodzené, „tak to teda mám, poriadnu návnadu a už ju okusujem“.
Viem, že sa vo mne skrýva kopec pre mňa „pekných vecí“, len to chce mať sa rád. A to ja sa mám až veľmi.

Priveľa vnútorného času som venoval tomu, len aby som dobre vyzeral a dobre pôsobil na neznámych ľudí, cez fyzickú stránku. Bolo to pre Mňa ťažké závažie a nedokázal som sa ho zbaviť, bolo to pre mňa veľmi ubíjajúce.  Myslím že sa o to teraz vôbec nemusím zaujímať.

Mám problém sústrediť sa na veci ktoré práve chcem, musím poriadne cvičiť svoje vnímanie, viem v podstate kam chcem ísť a ako chcem „žiť“, len to dostať do reálnej podoby.

Život žije človek, len sám pre seba, preto sa chcem naučiť úcty k sebe samému i keď to povedie cez ignoranciu istých kruhov a ľudí a nesnažiť sa len na niečo hrať.

Snažím sa aj cez veľké psychické problémy uchovať si vždy triezvy pohľad. Musím prijímať viacej rozhodnutí a prestať si ich vyčítať. Proste vtedy si to chcel urobiť, tak si to urobil.

Máš v podstate „veľký dar“ u dosť ľudí vzbudiť dobrý pocit i cez ten bordel. Skús to využívať a nikdy to nezneužívaj. Ale to som si vždy vážil, som idiot nie sviňa.

Je úplne nenormálne, ako sa bojím ľudí, musím zmeniť postoj pri konverzácii a zbytočne sa nezaťažovať keď to nepôjde, nedostávať sa pod tak veľký tlak.

Som rád že sa dokážem prehrýzť cez dosť ťažké situácie, keď svoju slabosť prezentujem v celej “kráse“. I to je vec kvôli ktorej sa necítim úplne odpísaný, ( zase kecám).



nedeľa 12. apríla 2020

Je to o mne?


          Tajomstvá mojej existencie


          Je to o mne ?

Príspevok by sa ale mal skorej volať,  Mám s tým niečo spoločné? Sedí na to názov vzťahovačnosť, ale neviem či ta zahŕňa všetky pochody ktoré som u seba vnímal. Nikdy som netrpel tým že ostatní stále o mne hovoria a tak, teda nie v našej rovine tejto vnímanej reality, skorej ako jav ktorý je už mimo bežného vnímania reality. Nikdy som nemal rozpoloženia v paranoidných stavoch že ma niekto prenasleduje, ide po mne, že všetko je o mne v rámci našej vnímanej reality, ale skorej už ako niečo v troška v nadnesenej a rozdielnej realite, poviem v intenzívnejšom rozmere reality a vedomia. I keď niekedy som dôvod mal. Až na niektoré výnimky keď som niečo negatívne vyjadril na niekoho čo bolo nešťastné a vtedy nie vhodné, ale žijem tu a moje skutky sa zapisujú a vyjadrujú v našom živote v našom priestore v našej realite. Ako to vnímam keď ste v paranoidnom rozpoložení celá realita je intenzívnejšia, poviem konkrétnejšia a je to mocná a riadna vec, ktorá, ako som a zato som rád zistil po takých obdobiach počas dlhých rokov, kedy sa toto rozpoloženie zároveň rozvíjalo, pretváralo, menilo význam, celkovo sa inak vyjadrovalo, ladilo sa. Čo v tejto dobe má za následok že inak vnímam realitu a jednotlivé vnemy ktoré ku mne prídu zo všetkých zdrojov, všetky informácie, vnemy. Vhodné slovo a pojem ktorý to asi dosť vyjadruje je „Synchronicita“, či názor v mojom vnímaní fakt, že v našej pozícii náhoda neexistuje a všetko má vyšší význam a vyjadrenie. 

Dlhé roky som sa predieral životom a začiatky sú u všetkého ťažké a ja v tom čo som vnímal som nemal žiadne poznatky, skúsenosti a jednoducho som nechápal čo sa deje a ako je to vôbec možné, že sa diať môže v živote človeka. Tak som chodil po svete a hádzalo to so mnou zo strany na stranu a snažil sa to riešiť, ale nedá sa to riešiť v nejakom zrýchlenom slede, ako som mal túžbu, ale je to na dlhé obdobia, teda u bežného človeka, možno je niekto kto je tak šikovný, že chápe veci úžasne a vie ako na to, ja skorej pokus omyl a takých je nás viac, rozšifrovať to neviem na to nemám schopnosti, kvalitu mysle, veľké, celkové chápanie nášho života a tejto reality, takých je asi malo. No som odsúdený na to s malým chápaním ísť zo dňa na deň, od skúsenosti ku skúsenosti od vnemu k vnemu. A dúfať že pochopím viac, ale viem, že sa dá viac, len to nie je v mojich silách a schopnostiach. No poviem, všetko, čo vnímam konkrétne ja má veľa, či viac významov a ja som zrovna taký, že takéto chápanie nie je moja silná stránka a tak to zahlcuje myseľ, život a nič nie je vysvetlené, až na to, na čo mi bol ten iný pohlaď naznačený, či priamo povedaný. Ale vnímam to dlho a také veci sa stali, niečo sa vysvetlilo  a je to pre mňa preto vzácne, viem aspoň o tom viac, prešiel som kus cesty a to sú skúsenosti ktoré oceňujem, skúsenosti sú cenná „vec“. Napadlo ma prirovnanie akoby kvapka zistila že existuje oceán, to je tak všetko. 

Dlho som to v sebe vnímal že je to priamo medzi nami ľuďmi, že to čo vnímam je od iných ľudí a vnímal som to ako šikan. Po dlhých rokoch (10) sa niečo stalo a začal som to vnímať ako duchovnú, či spirituálnu záležitosť a táto zmena mala rozsiahle pozitívne dopady a v skratke značne ma to ukľudnilo, to som dokázal akceptovať na rozdiel od šikanu. Dalo to celému iný rozmer, význam. Od toho času som to začal vnímať v rovine že ma to začalo napĺňať a kladne fascinovať, začal som to v rámci možností a schopností vyložene ceniť.  Poznanie že je to z rozmeru nad našim vnímaním a že taký rozmer existuje bolo ukľudňujúce to som schopný akceptovať, nevadí mi to. Tento Svet je ale mocný tak žiadna sranda je to vážne. 

Iné. K tomu ako som začal. Pred rokmi som akurát jednému kamošovy ktorý mal čerstvý vzťah povedal že to sa mu isto páčia rôzne presladené romantické pesničky, keď je zamilovaný, len tak zo žartu a to som netušil čo ma bude ovplyvňovať za krátky čas. Pesničky čo som predtým ani nevedel sú často vyjadrované o nejakej osobe, či autorovi a jeden čas to vo mne vyvolávalo pochybnosti a niekedy som to vnímal moc osobne, zrejme ta vzťahovačnosť, akoby boli o mne v tom isto nie som sám, to sa ľuďom v tomto stáva a isto to malo vplyv. Nebral som to, že isto, ale motalo mi to hlavu. Potom na základe toho že isté veci vnímam v mysli mal som pochybnosti, ako to je a pár rokov som žil v rozpoložení že niektorý ľudia, možno všetci vidia moje myšlienky, čo býva troška komplikované a ťažšie sa chodí po Svete keď som mal domnienky že ľudia vidia moju myseľ, bolo to pár rokov. Mal som pochybnosti či nie som známy človek a to malo svoje dôsledky v živote a vo vnímaní. Nevnímal som to, že je to isto tak, ale mal som silné pochybnosti a aktívne som s týmto scenárom pracoval, že to tak môže byť. Jav že niekoho vnímate vo svojej mysli a sami neviete nič konkrétne, kto to je, čo to je, zažili ste veľa zvláštnych veci, ako som zistil ma za následok tieto javy i u iných ľudí ktorí tieto veci v sebe vnímajú. Oklame ich to i mňa a na čas zavedie na túto cestu, čo po pravde úplne na pohode nepridá. Bolo to u mňa silno ovplyvnené aj životnou cestou a aj istým komplikovaným správaním  v spoločnosti. Každý zrejme vníma svoju cesto intenzívne aj ja a mňa to na čas zaviedlo sem.  Pochybnosť či nie si „atypicky“ známy človek a toto vnímanie následne ovplyvňuje život a jednanie, vnútorné rozpoloženie. 

V rámci týchto trendov sa tieto javy zosilňovali v obdobiach ktoré boli veľmi vypäté a bol v hre až paranoidný stav, ale ten som nemával vo význame že ma prenasleduje nejaký jedinec ale u mňa to bolo vždy ohľadom na celú realitu a jej chápanie. Isto niekedy boli aj dôvody cítiť sa ohrozený jedincami, alebo organizáciou,  ale tým som sa nezaoberal, zaoberal som sa vyjadrením tejto a svojej reality. Túto vec dá sa povedať beriem pozitívne že som sa nezaoberal len ohrozením svojho fyzického tela, priameho fyzického prenasledovania, to mi umožnilo, poviem, skúmal som takto Svet, realitu. Bolo to ovplyvnené aj náročnou životosprávou i zakázanými latkami ktoré som v niektorých obdobiach vyhľadával, bez toho by moja cesta bola isto pokojnejšia ale či by to bolo len dobre, ťažko povedať, všetko ma niečo do seba i takýto hazard. 

Po pravde tie náročné paranoidne obdobia, ktorých bolo viac sa menili a by som povedal, že sa zdokonaľovali, každý ďalší bol vyladenejší, vychytanejší a mocnejší. Aj to že som bral niektoré skladby moc osobne, akoby boli o mne sa vyjadrilo že to tak môže byť, cítil som to inak, ale tak ako ja, naladiť na to sa môže hocikto. Ťažko napísať niektoré veci sa nedajú vysvetliť ale musia sa zažiť a je to už nejaký čas a nie som teraz do toho ani ponorený, zostali spomienky a to čo som vtedy cítil. Len odvtedy vnímam veci okolo seba inak a nepôsobí to na mňa negatívne, nespôsobuje paranoju, ale vnímam to pokojne a „bežne“. 

Ja sa konšpiráciami nezaoberám, len čo vnímam a myslím si že tento Svet je maximálne spirituálne pretkaný, podchytený a je taký celkovo od základu v každom detaile, to u mňa vyvoláva ten efekt že konšpiráciami sa nezaoberám ale myslím si že tento Svet, či naša realita je úplne iná, vôbec nie tak jednoznačná ako sa nám javí, že nemáme tú formu istoty ako vyžadujeme a myslíme si že máme. Po pravde nejako tak to cítim, že tie konšpirácie sú taký čajíček, oproti realite, ale sú to rozdielne veci zase. Čo je ľudské a čo to „vyššie“, mystické. Ale si myslím, že to čo vidíme vo filmoch v umení že také  bytosti či javy aj existujú, osobne si nemyslím že je to len naša ľudská fantázia a nič viac, že tá fantázia nie je len tak, napríklad i snenie.
 

Myslím si že tento Svet je maximálne mystický, tajomný. Vzbudzuje to vo mne obavy a zároveň cítim šialenú nadej. Je to tu na zbláznenie, buďme radi. Červená pilulka.

Je to isto pikantné.
  

nedeľa 2. februára 2020

Teraz to príde

                Tajomstvo mojej existencie

         Teraz to príde:


Idem na to. Rozhodol som sa už dávnejšie, že popíšem o veciach ktoré prišli do môjho života, ktoré mali a majú na mňa obrovský vplyv a zmenili veľa veci v dobrom i zlom. Bude i toto zamotané a rozhárané ale taká je i moja povaha. Dúfam že textov bude viac a po pravde bude sa to pohybovať rôzne nie kontinuálne ako som veci vnímal podľa toho kedy ma to pri písaní napadne. Čo, Kto to je.

Hlavný dôvod prečo sa u mňa objavili tieto zmeny a komplikácie bola moja zamotaná povaha a komplikácie pri jej zvládaní a spôsob života. Vraj tieto veci vyvolávajú traumatické zážitky a bolo tomu tak i u mňa. Nebudem teraz písať čo presne v tých situáciách prebiehalo, len prečo. Bol som introvert a chodil som v tom čase na veľmi atraktívne tanečné akcie i festivaly, ktoré mali svoje parametre a zákonitosti. Akcie a festivaly majú mocné čaro a ja som si nejako odtiaľ niečo odniesol čo vnímam dodnes ale zžil som sa stým, bola a je to cesta ťažkým terénom, plná kritických období, ťažkých testov, pre mňa ako človeka plná tajomna, veľkých ťažkosti i šialene nádherných vecí, neskutočných situácii.. Chodil som tam cca rok pravidelne cez víkendy a pretancoval som možno 70-80% času ktorý som sa tam nachádzal, chytilo ma to a pri tancovaní som bol často vyslovene v tranze ani som nevnímal okolie. Bol som uzavretý do seba a prakticky som tam bol vždy sólo aj od ľudí s ktorými som tam prišiel som sa oddelil, mne to síce vyhovovalo ale začalo to mňa vytvárať tlak a zaťažovalo ma to postupne viac a viac. Ako ma ťažili tieto prvky mojej povahy, môjho správania a náročnosti prostredia cítil som že nie je dobré tam chodiť, trvalo to ale dlhšie ako bolo dobré z dôvodu že tancovanie ma neskutočne bavilo a bolo ťažké sa ho vzdať. Mal som krízu a necítil som sa moc dobre s odstupom času som to videl že to bola najviac vtedy depresia. Prestal som tam chodiť a s odstupom času cca 3 mesiace som sa vybral na jednu akciu, Silvester a tam prišiel prvý traumatizujúci zážitok, skorej stav, chcelo to vtedy čas dať sa do poriadku, ukľudniť život, ale zase po par mesiacoch som sa rozhodol ísť ešte raz vtedy som to vnímal ako osobnú rozlúčku s týmto prostredím, tak som to vnímal, že čo by sa mohlo stať. Stala sa tam jedna vec ktorú som nejako vnímal a po pravde pre mňa to bola vec ktorá pre mňa mala už mystické prvky. Vtedy to nebolo vhodné a myšlienka čo ma presne v tom momente ako som niečo uvidel napadla bola „to som potreboval“. Vtedajší vnem a situácia mala na mňa kolosálny dosah a drvilo ma to. S odstupom času som to zo žartu nazval Hirošima – Nagasaki. Nezvládol som to vtedy, ale zabudnúť som nemohol ani si odpustiť. Tento zážitok mal obrovský, strategický podiel na tom čo prišlo za krátky čas, vtedy som nevedel inak a tak som túžil sa s tou osobou spojiť „aspoň“ mysľou, bol to luxusný mocný stav šialenosti.  Netušil som, že sa to z istého uhla pohľadu podarí až moc, moc, viac ako mi bolo milé, či únosné.  Ale keď je človek šialený napadajú ho šialené veci, robí šialené veci a také sa mu i dejú.

Neviem či je to prekliatie, či dar, myslím že oboje. Z každého rožku trošku 😊 Či skorej ťažká nálož, tvrdá paľba, žiadna sranda. Ale zľahčovanie a vnútorné žartovanie mi po mojej ceste moc pomáhalo, brať to zľahka a nebrať to len tragicky.

Bol som v silnej komplikovanej situácii a chcelo to čas, Svet bol temný a náročný. A ako začalo to k čomu v smerujem a o čom chcem postupne písať, teda veci ktoré prišli ku mne a ktoré ma dostali do špecifickej životnej reality, tuná sa to nazýva schizofrénia, čo je ťažká tabletka a platí v nej drsná matematika, ako drsná tak isto i nevšedná, každopádne tajomná s odstupom času a trpkej dlhej cesty, mystická. A preto vidím inak Svet a realitu. Som aký som a v niečom je to dobré a zase v niečom zlé, podľa toho ako dokážem veci realizovať v tejto širokej a rozmanitej spoločnosti v tejto našej realite je to náročné. Nie som ideálny ani zďaleka som „len“ človek.

Raz som stál na dvore a fajčil cigaretu a počul som svoje meno „Rasťo“, bola noc a prekvapilo ma to tak som pozrel na ulicu a nikto k susedom cez plot a nikde nikto a tak to začalo. Ako som za krátky čas zistil ten hlas nešiel zvonka, ale bol v mysli. Za krátko do mňa vpálilo množstvo hlasov, ženské i mužské a zažíval som s nimi rôzne veci búšili do mňa celí deň i noc. Prvý týždeň som si vypol telefón, nešiel do prace a celí týždeň ležal v posteli a „komunikoval“ týmto zvláštnym spôsobom, chcel som ich v podstate presvedčiť nech idú preč, chcel som to vyriešiť ale tak to nefunguje. Myslel som si že končím že toto nemám šancu ustáť a žiť s tým ďalej, tá predstava bola nereálna.
Prišla drsná matematika, došiel som o súkromie vo svojej mysli a to ma drvilo ešte zrovna v tom najhoršom čase keď som bol plný výčitok, nepohody, nespokojnosti bol som v problémoch, ale práve tak to chodí. Keď ste v dlhoch príde exekútor, tak mi to nejako pripadalo, ako životná exekúcia. Nemožnosť skryť sa ani na sekundu, stále online nonstop, keď som sa necítil OK nebolo kam ísť zmeniť prostredie, tým to nebolo. Toto bolo dlho neúnosné. Ako tomu aj troška zo žartu ale i pravdivo hovorím, prvých 10 rokov bolo najhorších. Nemám čas.

Bola to záťaž, ale nehovorili mi nejako zle veci síce to bolo nepríjemne s odstupom času a s osobným odstupom po čase som to videl inak, iste veci mi po dlhých rokoch aj ozrejmili že to čo hovorili malo skrytý význam, nebolo to doslovne a znamenalo to iné. Často sa opakovali a jedna z tých opakovaných viet bola „stále sa opakujeme“. Opakovanie bolo skorej cez deň, inak ma to viedlo hocikam, pretváralo to moju myseľ a samotné chápanie mysle, že nie je nejako zamknutá v našej hlave v rámci mozgu,  ale je to rozmanitý, pestrý, veľký priestor, Vedomie a Podvedomie. Otvorilo mi to tento priestor, v tomto čase teraz to tak aktívne nevnímam, pred časom hej. Tomu priestoru som hovoril, časopriestor.

Mierne som opísal začiatok, ďalej mám v pláne písať konkrétne čo sa dialo v mojej mysli, čo mi povedali, ako som to vnímal, konkrétne vnemy a situácie.  Sú to procesy ktoré idú postupne, chápem že to má moc jedinca zničiť, vyhodiť zo sedla za 5 minút. Našťastie dnes keď vyhľadáte pomoc síce od lekárov žiadnu odpoveď nenájdete skorej  niečo od iných pacientov, niektorých, ktorí majú „podobne“ vnemy a skúsenosti. Teda pokiaľ rešpektujete aj to čo vnímate, nie len to že vám to teraz nevyhovuje a je to komplikácia a jediné čo chcete je sa toho zbaviť, čo úplne ani nejde, nie sa stým zžiť je to zároveň i spestrenie reality, nevšedný aspekt. Pred pár desiatkami rokov bolo nastúpenie liečby v podstate likvidačné, dnes je to lepšie.
Ja to mám v podstate rád a baví ma to, ale je to náročné, niečo zvládam, veľa nie.

Jedna psychologička to pri rozhovore označila keď som jej hovoril ako to vnímam že „bádate“ a hej to ma na tom oslovuje.

Čokoľvek čo nečakáte. Taký je život. Niečo mi to dalo, niečo vzalo.



sobota 27. októbra 2018

Náhle vzplanutie :


Ja, -0.  Skúsil som teraz.
Náhle vzplanutie :
Deje sa čo nečakáme aby sme sa nenudili k činnosti sa prinútili, budovali niečo nové, zažívali všetko možné a hľadali nemožné, to by každý chcel, stretnúť zázrak. Len ten keď sa stane nie si na jeho strane, bojuješ za systém, ktorý nenávidíš, kvôli ktorému chceš von, ale prišiel on, ten zázrak, už nikdy nebude ako bolo zmenilo sa každé slovo, význam zostal ukrytý, odpoveď musíš nájsť, musíš si ju vybudovať, makať, drieť a špekulovať zo dňa nadeň napredovať, potom je to fajn, alebo si len klaun, to je možno lepšie, lebo ak otvoríš nepoznané, zakázané, veľké problémy si narobíš, nebude už žiadna skrýš, zostane len ilúzia z nej, aby si mal pekný deň v kľude v blude až po uši. Raz sa to naučíš i ty oklamaný, zbitý, zlý, odsúdený, nechcený, poblaznený, zmätený, zvrátený, porazený, životu vystavený, špecialista na hlavolamy, polámaný hlavolamom, privítať to nové ráno do dňa plného tvorby, vyrovnať sa so všetkým, čo prinesie, raz ťa niečo povznesie, raz zraní, raz poteší, raz sklame, teraz sa láme chlieb, nech tvoj osud nie je chliev, kde sú zamknuté dvere a ty nie si ten čo má kľuč. Musíš vyraziť dvere, prebojovať sa na slobodu a vybudovať  svoje vlastné, cesta je utrpením pretkaná aj my sme len zvieratá v neskutočnej pozícii, ale o tom malo viem, preto cítim túžbu písať, možno sa raz trafím v istom aspekte, poviem si že aspoň niečo i keď hovorili mi to dávno, len som to nepochopil, všetko má svoj sled, nič nie je predsa hneď, asi to tak treba brať, vnímať, cítiť, prežívať na zmysel si počkať, každý dostane dôkaz, ktorý všetko spochybní, prvé dvere na skulinku otvorí. Zacítime pach, zistíme čo je to strach, nadýchneme sa zodpovednosti ktorú nesieme a potom sa odreagujeme ako je nám vlastne a to je na nás aj krásne, človek veľa vydrží, do seba to nepustí, dúfam že sme nastavení kladne, že ten čas máme. Že sa netreba vzdať, hej aj my ich môžeme zmiasť, narobiť im problémy, nie každý je viac ako my, nie všetko je ale menej ako sa javí, neboj sa a neodsudzuj, ono sa to mení to tuná už vie asi každí dospelí, to je možno i jediné čo som sa ozaj naučil. Viac som nepochopil.

Prehrávam veľa krát za deň, daň za okamihy ktoré zvládnem viac ako je štandard, že občas príde na moje silné stránky, to čo mám a čo nemá každý, to čo nás naučili naše osobne problémy. Tie nás naučia to čo iní nemá, učili sme sa to zdolať a ani to nevieme, to je to čo zvládneme, hej to čo nás porazilo 1000 krát, navodilo pár krát skrat, života a mysle, existencie a môjho ja, to je to na čo môžeš byť teraz hrdý, si prvý tam kde si bol dlho posledný za slabosťou je sila, lebo vydržíš viac ako ten ktorý to nepoznal myslel si že vyhrával, pritom to len klamal, to že si to nikto nevšimne ani ty je iná vec. Každý pečie vo svojej peci, treba sa naučiť s tým pracovať, zvládnuť zlé, vydržať, zužitkovať pozitívne, to v čom vidíme zmysel, čo sa nám páči, čo máme radi, negatívne musia predčiť klady. Niektoré veci proste len musíme prežiť, nezlomiť sa, ďalej ísť, poučiť sa z chýb, zraziť tomu hrany. Keď budeš smädný aby si sa mal kde napiť, zahnať hlad po niečom, tým svojím, tým čo si si vypestoval, či sa to dá, veď to.  Či to ovlaží tvoje chuťové poháriky, či to bude kyslé ako citrón, alebo limetka.

Každý rieši práve to aktual ako to je v poradí, každý je na svoje odborník, znalec - amatér, blbec.

Ono sa to i tak mení sme na ceste v tomto teste, sme ľudia, tí tu blúdia, každí je naj, či naj, všetkých nás čaká Raj, či niečo čo nepostrehneme, len budeme riešiť možno to vyššie spomínané, možno, snáď viac. S väčším pochopením a väčším rozhľadom, že nebude všetko len tajomné, vyložene tajné, ale že niečo z toho časom poznáme a budeme sa môcť ukľudniť a rozšíri to naše obzory, obohatí aktuálnu existenciu, ujasní priority a odhalí zmysel našej cesty, budeme spolupracovať spoločne aby to bolo produktívne, že je to potom jednoducho treba. Že sa nám časom budú odkrývať tajomstvá a to sa aj deje, možno príde, zle je, možno to je famózne, asi oboje používaj svoje nástroje a hľadaj, ver, buduj, rozvíjaj, miluj, nájdeš to čo hľadáš, ak to nikdy nevzdáš, inak byť nemôže, vraj sme v nekonečnom priestore a to ešte nič nevieme. Možno nekonečno, nekonečných priestorov.


Nepíšem aby som zmenil Svet, ale preto že ma to takto baví, že to ide samo, každý ma svoj štýl i Ja.

Myslím že dnes stačí, písal som po ozaj dlhom čase a neviem či niekto prečíta, ak hej tak dík, má to potom väčší zmysel, keď si niekto našiel čas a chcel.

Vraj život bez bolesti nemá zmysel, aj mne to tak vychádza. Len niektorá bolesť je moc, ale možno sa časom dozvieme že nič nie je trvalé, ani konečné, len zmena. To chcem vedieť. Možno veľká bolesť je proste veľká vec, tak to tak musí byť. Sme plne nevedomí, čo sa deje za oponou, čo sa vôbec deje, kde sme.
Čo, prečo, ako, kedy, kde, kto?