Rozsiahlosť existencie. Je toho veľa. Sme.

 

Rozsiahlosť existencie. Je toho veľa.  Sme.

Ahoj. Začnem zhurta. Mám zážitok v živote, že som mohol mať nehodu, len som šiel ďalej, teraz napíšem. Išiel som služobne do Čiech do mestečka Pečky. Tam bola domovská fabrika a my sme boli jej zastúpenie na Slovensku. Bol som technik, no teda robil som vo firme všetko, lebo sme boli firma o dvoch ľuďoch, konateľka a ja. Chodil som tam pre tovar, servopohony, ktoré sme predávali na Slovensku, Používali sa v priemysle hodne boli dodávané aj do jadrových elektrární, teplárne, vodárne. Bol som nevyspatý a šiel som po diaľnici a myslím, že kúsok od Jihlavy som schádzal z diaľnice a tam nastal výpadok vedomia. Od vtedy si nič nepamätám, žiadny poznatok z cesty v rámci vnímania. Len som zrazu otvoril oči, prebral sa do vedomia a hneď prvý pohľad, ako som sa prebral bol na ceduľu Pečky, čo bola cieľová destinácia. Ozaj, prvý pohľad a ceduľa. Žiadny poznatok z asi 200 km úplný výpadok. Vyznelo to a napadlo ma, že v rámci vnímaného sa prejavovalo, vyznelo to tak, lebo ozaj cez 200 km nič, že som, možno mal nehodu a tým, že mám v Živote čo mám, veľa divných poznatkov, zážitkov a vnemov, tak sa mi to v rámci týchto životných parametrov, nastavenia mojej zvláštnej existencie, tak prejavilo. Mám kopu zvláštnych skúsenosti a preto že mám toto po ceste Životom,, tak aj toto, že sa mi také proste deje. Aby som mal nad čim špekulovať. Mám taký život a bežne sa to síce podľa mňa deje ale každému sa neponúkne, aj to, že vnímam divné veci k môjmu životu to patrí.  Že sa mi to ponúklo priamo ako zvláštna skúsenosť v rámci, vraj schizi. Výsledok podľa vnímaného, prejavilo sa to tak, Akoby som možno mal nehodu ale aj tak som šiel ďalej životom. Je možné, že realít je viac, že je to pestré, členité, že možno človek niekde zomrie a mne sa núka že tak to chodí, že človek zomrie, ale on sám ide ďalej v nejakej realite, u mňa teraz v dosť takej istej, len proste pokračuje. Je možné že realít je ozaj veľa a je veľa verzií našej životnej cesty, nášho Ja.  Je možné že sa takto v existencii pohybujeme a je možné v ktorej historickej dobe, minulosť, budúcnosť, iná realita. Podozrenie, že som mal nehodu, že som v jednej realite zomrel, že som možno mal pohreb, tam ma oplakávali, no ja idem ďalej životom. Takže je možné, že mi takto oplakávame a pritom daný zomrelý pokračuje bez prerušenia v ceste.  Nedávno na jednom pohrebe mi hlasy povedali, že „nikto nie je mŕtvy“. Čo sa mi ponúklo viac krát, aj pri napísanom poznatku, zážitku, skúsenosti. Raz som v Pezinku v psychiatrickej nemocnici spoznal zvláštneho muža, ktorý vnímal rozdielne, bol celkovo odlišný a ten mi viac krát povedal, že ma pozná, že odtiaľ a odtiaľ v iných ľuďoch, že hej odtiaľ ma pozná, ja som o tom nič nevedel, hovoril o iných ľuďoch a ich životoch, podľa neho bol som to vraj Ja. On vnímal i duchov, ako som zistil, ale toto nebolo o duchoch, ale o iných ľuďoch, vraj bol si to ty. Takže podľa skúsenosti od neho, možno sme viac bytosti, len my vnímame, len to svoje jedno, aspoň bežný človek. Takže možno sme viac existencií v tejto realite, len vnímame len to svoje. Možno smrť je zmena, že začneme vnímať niektorú inú svoju realitu, možno je realít veľa,  veď sa o tom aj špekuluje, ako to je.

 

Celkovo si myslím že to čo vnímame my je zjednodušené, ušite na jednu existenciu, celkovo mám hrozne moc, hlavne podozrení, no a že Svet je extrém a je extrém, čo si myslíme my, ako sme stotožnení s našim skromným bytím. Celkovo tento Svet je členitý, mocný, a to až extrémne, že existuje toho extrémne veľa, my máme toto svoje skromné bytie a strážime ho, zuby, nechty. Kopa ľudí si myslí, že smrť je koniec, no neviem, neviem. Vraj nikto nie je mŕtvi. Celkovo realita sa mi javí tak silná, že čo existuje je ten extrém a to riadny. Myslím že aj okolo nás je kopa bytosti, my riešime len Boha, len ten je na istom vrchole našej reality, okolo nás je kopa iných bytosti duchovného rázu. Takže Boh je Boh ale kúsok nad nami je kopa bytosti a ich vzťah k nám nás priamo ovplyvňuje. Takže Boh je Boh ale myslím si že nášho Boha tohto Sveta prevyšujú iný v rozsiahlom rozmere bytia, len my máme svoje, ale celkovo je toho viac, aj v iných realitách. My tu máme náboženstvá pre nás platné, pre tento Svet ale je aj viac v rámci celkovej existencie. My sme bytosti vnímajúce svoju existenciu, ponúka sa nám isté Božstvo a duchovno v rámci nášho bytia, to je náš svet, náš život, čo všetko existuje je ozaj extrém. Stačí aké máme sny, že sme niekde úplne inde a podľa mojich poznatkov aj v sne sa dejú dôležité veci, pred naše bytie. Raz sa mi snívalo, že som niekde bol, rozprával sa tam s inými a potom som bol pri takom vozíku, ako kolotoč a chcel som si nasadnúť, v tom sa mi zjavilo viac bytosti, ako vnímané ľudia, ako mávajú rukami, že nie, nenasadaj. Po zobudení hneď ako prvé mi hlasy povedali, že keby som sa zviezol, tak tam ostanem na vecnosť. Zostal mi z toho poznatok, že sny sú dôležité a majú svoj rozmer, že to nie je, len tak, že blúznenie. Ďalej naša fantázia je extrémna, tiež sa mi núka, že to nie je len tak, že len fantázia. Podľa mňa podobné bytosti, ako sú vo filmoch a knihách, náboženstvách aj existujú a týka sa nás to, nie je to všetko, len na okrasu, ale priamo sa to tuná všetko deje. My ako ľudia máme svoje duchovno, ale myslím že tvárime sa, že nič, to je duchovno, len to duchovno sa tu priamo rieši, poviem, nie je to na okrasu, ale proste to tuná naplno je a realizuje sa tuná. My máme duchovno, ale berieme to tak z ľahka, čo je zrejme aj logické, ale ono to tu priamo je a rieši sa. Je to extrém naše „bezstarostné Životy“ v tomto extrémnom rozmere bytia, čo všetko existuje a si tuná žijeme v pohodke, aj Ja to beriem z ľahka, nekritizujem, ja to mám tak isto, len o tom píšem. Aby sme sa nezbláznili, sme tak nastavený, aby sme existovali, uniesli naše bytie. Sme veľmi zjednodušený, lebo ak zase spomeniem, je to tuná extrémny, extrém, rozľahlosť bytia, realít, existencie, bytostí. Aj rastliny majú vedomie. Mám skúsenosť, že som počúval jeden čas v mysli, že „dávaj si pozor“, nevedel som prečo boli to bežné situácie, keď som to začul a na to som raz stál vonku a rozmýšľal ako jedna burina vyrástla, že nedávno sa kosilo a v tom „dávaj si pozor“. Vyznelo to tak že tá burina je mocná a tak, dávaj si pozor aj také veci. Raz som bol pri jazere a sledoval malé rybičky a vraj, tiež pozor na ne, nech to radšej tak bezstarostne nesledujem, že to je vážne, tak mnou prešiel špecifický pocit, keď som v tom čase započul, ako si rybár nahodil, ako to žblnklo. Zrejme nás ovplyvňuje aj zvieracia ríša. Neviem, či o tom dosť, nie je aj taká vec ako schizofrénia, či v tom nemá prsty aj zvieracia ríša. Je možné že tá zver, robí svoje a ovplyvňuje aj ľudí, napríklad aj lovcov v danom čase. Na posedoch a tak, ale aj mimo toho lovu v bežnom živote. Myslím si, že aj tá zver je súčasť existenčného súžitia a má priamo svoj vplyv na životy i ľudí. Raz som v psychotickom rozpoložení v noci, sa mi núkalo, že mám ísť na jedno miesto v noci a bál som sa, čo ma tam čaká, verzie boli rôzne. Tak som tam v noci šiel a hneď na začiatku, ako som zasvietil baterkou boli na poli pred tým lesom srnky a vtedy to bola ako spása, že snáď tam nič extrémne nebude, keď je tam zver, bolo to, ako vykúpenie z obáv, čo tam bude. Je možné, že aj také veci, ako zver pred autom vybehne, že je to komplikovanejšie a podľa jednej skúsenosti, vraj to tak je, že nám nejaké bytosti, tú zver pred auto pošlú, nebýva to náhoda. Aspoň podľa toho že som o tom raz uvažoval, že hej, tak to vraj je. My berieme zver ako málo mocnú, skoro bezvýznamnú, že nemajú silné vedomie, ale pritom nevieme aké vedomie, zvieracia ríša má.  Je neskutočné koľko bytostí tuná s nami existuje, nie len na súši ale aj v oceánoch, moriach, jazerách, riekach. Existuje tuná toho ohromne veľa, my si myslíme že sme najviac, ale tak to zrejme nebude. Našou hlavnou zbraňou je schopnosť klamať a že máme zbrane. Bez zbraní sme na tom, úplne inak. Jedno, čo má zver a my nie, je čestnosť, ušľachtilosť.  Je aj nádherné, čo všetko tuná s nami žije, tá zvieracia ríša.

 

Raz mi povedali, že na oltári Šaštíne je tá ľavá zlatá bytosť s krídlami tvorca živočíšnej ríše, pravá vraj ocas, čo neviem presne, čo značí, ale asi proťajšok k tomu tvorcovi. Na tom oltári je, aj zo zadu hore nejaká konštrukcia vraj, „klasická gilotínka“.  Vraj je ten oltár živý. To preto, lebo raz som rozmýšľal nepáčila sa mi elektroinštalácia na oltári, že je to nepekné a zvažoval som, že v prípade nutnosti, vyvŕtať pár dierok a za čas, že „my ti dáme vŕtať dierky je to živé“.  Vraj je to kôň, že „postaví sa na zadné“ to bola, ako nápoveda, hneď ma to nenapadlo, ale vraj je to kôň, prišla informácia. Čo ma prekvapilo, viac krát mi v kostole naznačili, že možno lepšie nepokľaknúť, ako vtedy keď mi povedali, že je to tvorca živočíšnej Ríše, alebo pred pannou Máriou na jednom mieste. Aj to je moc dôležité. O Ježišovi mi počas rokov prišlo viac info a podľa mňa je to aj multy symbol a je viac verzii prečo ho stretol taký osud. Raz dlhšia info, ako to bolo s Ježišom v tom čase, komplet iná verzia. Predtým dávno mi povedali, že chceš vedieť ako to bolo s Ježišom vtedy som povedal, že radšej nechcem, mal som obavy, ale potom po čase mi tú verziu, ako to bolo proste vypovedali. Šlo dosť aj o ženy, ktoré ho na nápad Judáša uniesli z hrobu. Je toho, ale viac, prečo a tak. Podľa mňa je to všetko multy symbol, významov to má veľa, prečo aj tak skončil. Raz, že spával so ženami a dával kázanie, prišla holá info. Raz, že sa sním na jednom mieste stretnem, to bolo v čase keď ma to naslepo v psychotickom stave na aute vystrelilo, šiel som naslepo, cez les , polia, hory, som nakoniec skončil bez toho aby som to vedel v Partizánskom. Bol som aj neďalekej dedine ten deň Veľké Kršteňany. Je to taká vec tá schizofrénia, že keď som sa ocitol na slepo v Partizánskom, predtým som bol, pri jednej dedine u prameňa rieky Nitrica. Bol to rachot už z diaľky. Keď som hovoril primárke že som naslepo vyrazil do terénu, sa ma spýtala, že či bol aj prameň, predtým než som to spomenul. Tak je to taká zvláštna choroba, že ten človek počas života, sa takto ocitne pri pramení nejakej rieky. Tak to teda chodí. Také zvláštne. A je viac takých vecí, že, tak to proste chodí, ako som si myslel že moja schiza je špecifická, tak to vyzneje keď to zažívate, ale proste že „tak to chodí“. Podivná vec. Aj psychiatria to berie všetko, ako bludy a halucinácie, ale keď to priamo zažijete je to iné. Podľa mňa na všetkom je minimálne nejaká pravda, či skutočnosť. No môžem povedať, že existuje zrejme už teraz, prakticky všetko a my sa tu pohybujeme v našom bytí v čase a našom ja. Veď my ľudia toho zatial tak veľa nevieme, samá záhada, nevieme ani aké vedomie ma živočíšna ríša, my sa im pomaly vysmievame, aké sú hlúpe, že ani nehovoria našou rečou, myslím že majú lepšiu komunikáciu ako my, vychádza mi proste, že slová sú málo, že sa cez slová sa málo vyjadrí. My tu často oslavujeme svoju hubu, často to môže byť jediné, čo daný človek má. Raz mi v jeden okamžik, nedávno, mužský hlas povedal, ten je menej často a je špecificky v istej spoločnosti že „majú hubu“, čo ma troška oslovilo, lebo slová hovorené, nie sú moja silná stránka, že proste nemusím sa vždy cítiť zle, že často je to o tej hube a to nie je všetko. My ľudia si ale ohromne na tom potrpíme, ak niekto nie je v rečiach tak šikovný a nehovorí tak sebavedomo, hneď si myslíme, že je to hlupák, menej cenný človek, jednoduchší, pritom je to jedna zručnosť  z mnohých, čo sa ľudskej existencie týka. Hneď takého človeka, často kecálci berú, ako slabomyseľného, len to proste, nie je doména každého. My sa podľa toho často komplet orientujeme. Niekomu sa vyjadruje ťažšie, má takú myseľ, že to nie je jeho doména, nemusí byť hneď menejcenní. Často to aj mňa troška trápilo, ale zistil som že nejako tie informácie od toho ukecaného nejako nesedia, alebo sa často opakuje, ale s veľkým sebavedomým, ale proti takým sa zle bráni, kto má hubu je kráľ v našej spoločnosti.  Sebavedomie. Pritom Žijeme v extrémnej situácii, čo som sa snažil načrtnúť v tomto texte.

 

Realita, či ak chceš Svet je extrém, my sme hráči, ale veľa je daného, ale i tak ako zisťujem, že nejaký osud je, neuberá to na našom význame, musíme to prežiť. Zrejme existuje aj asi iba z istého uhla, slobodná vôľa, zrejme určuje akou cestou pôjdeme ďalej, kde budeme, čo budeme žiť. Existuje toho veľa, tak možností je ohromne veľa.

 

Možno, nás kúsok odtiaľto oplakávajú, chodia nám na hrob a my sme tu kde sme. Je to možné, netvrdím, že to tak je, ak je to aj pravda tak len orientačná, mám vedomie aké mám, mám len podozrenia. Vyhodnocujem to v zjednodušení, tak, ako zvládnem, ale i tak je to málo, ale, už to nie je bežné. Len v rámci nášho bežného ľudského ja, bežného života. Že podozrenia sú na mieste. My si myslíme, že sme najviac, čo je zvrátené. To by bol sprostý vesmír, keby sme boli vraj najviac, ale sme mocný hráči.

Ahoj.

 

 

Z môjho pohľadu, párty, festivaly + dôsledky.

 

Z môjho pohľadu, párty, festivaly + dôsledky.

 Ahoj. Začnem takým osobným vyjadrením ako som veci vnímal kedysi, čo ma doviedlo k takému osobnému pádu a nastúpili problémy. I keď ja osobne som to tušil, ale možno by sa niekto divil ako som bol zablokovaný. Vzniklo to na tanečných párty a festivaloch. Dosť som sa vyhýbal komunikácii s opačným pohlavím, držal som si odstup neskorej zistené tak dokonalo. Celkovo kontakt zo ženami som mal menší. Na základnej škole boli dievčatá, ale to sme boli deti a robil som im troška zle, také detské provokácie. No boli sme deti. Potom na strednej škole nebolo ani jedno dievča, samý chalani. Potom vojna, žiadne ženy, práca samý chlapi akurát jedna sekretárka v rokoch. Minimum kamarátok, boli sme chlapčenská partia. No a po tom živote s minimálnym kontaktom so ženami som začal chodiť na párty a festivaly, plný zaujímavých dievčat. Bol som introvert a po pravde mal som haluz z cudzích ľudí. Dovtedy sme boli taká uzavretá chlapčenská partia. Ako sa Život menil a pribúdali nový ľudia, začalo ma to tlačiť do kúta. Mne by nevadilo zoznámiť sa s niekým opačného pohlavia, ale bolo to tam previazane a nebolo to o zoznámení s jednou osobou, každý tam mal svojich kamarátov a partiu a pôsobilo to na mňa že by som musel splynúť s nejakou inou partiou, spoločenstvom a to bol problém. Ako mi jedna žena povedala, „my se tu všichni známe“. Ja som tam bol sólo a bol problém splynúť. Pretancoval som tam ale neskutočný čas 7-8-9 hodín tancovania, iba návšteva toalety a nabrať či kúpiť si vodu.  Keď som netancoval tak som sa tam trápil a štvalo ma že sa neviem chytiť v tancovaní, miloval som to a často do tanca dá sa povedať upadal. Vždy som to tak mal, že začiatok tancovania šiel tak silovo, nebolo to ľahké a bolo sa treba prekonať a chytiť sa v tanci, bolo treba sa chytiť, keď som sa chytil tak to šlo z ľahka a splynul som. Keď sa mi to ale nepodarilo mal som výčitky že som zlyhal, mrzelo ma že netancujem, no a nejaké zoznamovanie mi nesedelo. Tak to bolo také trápenie. Troška som bol aj sám prekvapený i keď som svoje vedel, že to môže spôsobiť extrém. Mal som osobne krízu, psychologička to pri prvom vyšetrení označila, ako krízu keď prichádza vážna dospelosť, mal som cca 23 rokov. Mne by nevadilo tancovať myslel som že tam ešte budem chodiť roky kvôli tancovaniu, ale spoločnosť začne reagovať, pribudnú zlé skúsenosti. No a spoločnosť to bola náročná, drogové prostredie i keď ja osobne som to mal skromne, nie nejaké násobné dávky, ale zväčša jedna extáza, riadne vytancovaná. Začal som pociťovať tlak, chcel som len tancovať, ale nedalo sa to až tak dlhodobo ako som si myslel. Začali výčitky, začal som pociťovať tlak spoločnosti, prirodzený. Tam som získal aj haluz s jedným bývalým kamarátom z pozície vtedy naj kamaráta, že si ma doberal podporený spoločnosťou. On sa tam chytil ja stroskotal. Zostal a hrá aj rolu v tom čo mám v mysli, dosť mi ho spomínali a pripomínali v mysli i keď som myslel na iné. Pravidelne mi ho pripomínali tým čo sa stalo zostala mi z neho haluz, ale troška ma to mrzí, ale tým čo som mal v mysli už som sa tomu nemohol vyhnúť. A neskorej povedané, vecí nenesú priamo presný význam a boli to metafory, skrytí význam. Myslel som že sa tam dá dlhodobo len tancovať, ale nedalo sa, pociťoval som tlak spoločnosti. Po trištvrte roku čo som každý víkend tancoval, mal som vtedy aj osobnú krízu, bol som plný výčitiek. Dosť som sa podceňoval, myslel som že som na nič. Aj z práce som odišiel myslel som že aj v práci nestojím za nič i keď som mal v práci za sebou zaujímavé projekty, ale podceňoval som sa a myslel som, že to nič nie je, že nestojím za nič.

 

Osudné sa mi stali posledné dve párty po čase kedy som prestal chodiť na také akcie, bolo to vtedy dobré rozhodnutie. Ale po 3 mesiacoch i keď za pochybných okolnosti od vtedajšieho kamaráta som sa rozhodol ísť na Silvester do Břeclavi. Akurát ten kamoš mal u seba niečo s čim som nemal skúsenosti a aj som toho dalo pomerne dosť na to že bez skúsenosti. Bol to klub a to mi úplne nesedelo, mal som rád skorej veľké párty, cítil som tam väčšiu anonymitu i keď to bol len klam.  Dostal som sa do zlého stavu a zažil traumatizujúci zážitok, cítil som sa desne a ledva som odišiel. Boli tam aj nejaké nepekné vyjadrenia z diaľky. Pred časom mi hlasy povedali že mi dali dojebávátko, nejakú zlú latku, zákernú.  Pocitovo je to možné, ale nechce sa mi veriť že by to urobili.  Ale neskorej som mal skúsenosti s tou látkou a nič také sa už nestalo, tak neviem. To by sa ešte dalo len netreba tam už chodiť. Ale.

 

Len za ďalšie tri mesiace bola Citadela v Brne a ja som sa tam šiel pocitovo rozlúčiť stým prostredím. Ako som stál na balkóne a pozeral, pociťoval som, že už ma to prostredie neoslovuje a že je to ozaj rozlúčka. Treba vydrať do rána a stačilo. Dole pri parkete na státie, na ľavo bol neskutočne veľký priestor. Neskorej ocenené ako ozaj šokujúco veľký voľný priestor. Pozeral som sa všetkým na chrbty. A tak som tam posedával a občas troška tancoval. S ľuďmi som kontakty nenadväzoval, teda akurát tam došiel za mnou na chvíľu nejaký chalan.

 

Tak so posedával, potancoval občas s kľudom. Pozrel som sa do prava a uvidel som ako tam sedí dievča celé v bielom, ako ma uprene sleduje a opiera sa o nohu nejaké chalana, ale bolo na mňa zameraná ten pohľad bol šok, akoby sa znášala, či bola okolo nej žiara. Ten moment ako som sa na ňu pozrel, mi preletela hlavou myšlienka, „To som potreboval“. Na zoznamovanie som sa ale ozaj necítil mal som už aj životnú krízu, tak ma napadlo že možno dôjdem v tej veci o dôstojnosť, aj sa stalo. Rozhodol som sa že idem na záchod a opláchnem sa studenou vodou, ale zacítil som prvý krát divnú vec, že som moc cítil že ma niekto sleduje, ale nikoho som nevidel. Šiel som Ďalej a začul z davu „vykašlite sa na neho“. Neskorej som sa otočil a uvidel bielu šmuhu ako sa skryla medzi ľudí, tak som sa vracal k danému miestu a začul som „dobre, my sme tu“. Videl som tam myslím dve baby celé v bielom, tak zostala dvojka a tá sa nesie aj schizou. A aj ja som tam tak troška zostal.

 

ČO je zaujímavé, lebo už je to roky, že to zostalo ako živá spomienka, čo som nevedel že existuje, ale nedávno som sa to dozvedel, že také existuje, Živá spomienka. Takže keď sa tam v mysli vrátim ďalej sa to rozvíja, rôzne  deje a pocitovo, že stále sa tam niečo deje, takže aj keď je to dávno dá sa v tom pohybovať a tak nie je pocit že som zlyhal a koniec, stále sa to deje. Raz mi pri predstave kde som videl to dievča, ktoré sa predo mnou na chvíľku objavilo vystrelila ruka a palcom pri mne ukázala, pozri sa do zadu, otočil som sa v tej aktívnej spomienke a uvidel som biele obzory, miesto steny čo vtedy bola za mnou. Je to aktívna spomienka a tak to pokračuje. Mám ešte jednu takú keď ma nahnali v jadrovej elektrárni 5 poschodí pod zem za jazdy reaktora, bolo to divné miesto a potom pristroj nameral na mne rádioaktivitu. Bolo to asi zlé lebo veliteľ toho priestory s ktorým som tam bol začal hrozne hrešiť. Zostalo to tiež ako živá spomienka. Nedávno som sa dozvedel že to sa stáva je to reálny termín.

 

Len na tej Citadele, bol som v kríze a keď vtedy niekto prejaví záujem tak to dojme, tak by som to nazval, druhý pojem je bludné zamilovanie. Odišiel som domov ale neuvedomoval som si ako ma to bude drviť. Na akcie som už nemohol a tak ju nenájdem. Troška som vzplanul a drvilo ma to. Vtedy som robil vo fabrike ako technik a bolo to potom celé divné. Túžil som sa s ňou skontaktovať aspoň mysľou keď na párty už nemôžem. Bolo to divné, behali mi po tele rôzne pocity, bolo to šialenstvo, akoby sa aj divno správali ľudia okolo. Bál som sa o ňu že som ju sklamal, ale snáď nie.

Pomerne nedávno ma upozornili na Pelegrina Brala na Pipina z pána prsteňov, vraj je skutočný no a je strážca Citadely, preto mi to povedali. Povedali aj to, že to boli Rakúšanky, vraj.

 

V práci to bolo divné i keď som sa snažil a tak som odišiel a založil si živnosť ako elektromontér, robil som s jedným kolegom. A raz bolo nutné ísť do práce mali sme termín a dosť vraj nutný, aby mohlo ďalší robiť na tom dome. Len zrázu v ten večer som stál na dvore a fajčil cigu a začul som svoje meno „Rasťo“ pozrel som pred dom k susedom cez plot a nikde nikto.  Za krátko mi do mysli vpálilo množstvo hlasov a myslel som že končím, že stým v mysli neprežijem. Snažil som sa ich presvedčiť nech idú preč, nech mi dajú pokoj, ale to žiaľ nie, tak to nefunguje a odvtedy sa v mysli toho stalo ohromne veľa. Snažil som sa ich nájsť a pobehoval všelikam, pátral som, ale len haluze. Dlho na začiatku mi hovorila „zajtra sa stretneme“. Po pravde po dlhých rokoch to vidím tak že ma vidí prostredníctvom hocijakých ľudí ktorých stretnem, že je v každom a vyzná sa.

Nastúpil aj rozmer mojej mysle, vnímal som kadečo v mysli aj v realite, kompletne ma to zmenilo a môžem povedať teraz po mnohých rokoch že ma to aj zaujíma, aj v rámci možností napĺňa. Divné veci mám rad no a dôjdem si na svoje, je to ozaj prapodivné.

 

Myseľ je zvláštna a tá moja prešla svojím, dlho som ju vnímal ako rozľahlý priestor, nazýval som ho časopriestor.

Realita je veľmi silná a človek čo má túto vec schizu zažije svoje. Realita je ozaj silná a nie tak jednoduchá ako sa javy, my vnímame len tú svoju líniu v čase, ale deje sa tu hocičo a stať sa môže čokoľvek. Schizofrenici stým pracujú, aspoň niektorý, ostatný to ale tiež žijú, len stým nepracujú. Je to hodne spojené s náboženstvom. Ale realita je fakt silná a človek zaživa veci zo svojej mysli na ulici medzi ľuďmi. Realita hrá svoju reality šou. Stáva sa taký stav paranoidný že ozaj každé slovo vám zapadne do scenára ktorý práve vnímate. Realita sa inak vyjadruje, ale to asi nabudúce.

 

Existuje asi niečo ako kolektívne vedomie a to sa mení, aspoň u tých čo to majú v živote. Pozícia jedinca je zvláštna a stále to u mňa ide že realita hrá na to čo prežívam. Dostanete nejaký silný vnem v náročnom obdoby a zrazu všetci ľudia reagujú na tento scenár, pritom ja zmenu nevnímam som na svojom, len to kolektívne vedomie je iné voči jedincovi. Schizofrenici vnímajú intenzívnejšiu realitu. Ja som rád že zatiaľ zvládam a mám sa dobre, len v živote prichádzajú udalosti ako strata blízkych, či choroba, neúspech, problémy.

 

Vnímal som toho hrozne veľa v tom zmenenom stave vedomia. Často som mal dojem že keď si so situáciou ktorú som mal v mysli a v realite neporadím tak končím, Len vždy sa objavilo idem ďalej a dalo sa. Niečo ako navigácia, prepočítavam.  Inak aj taká vec ako navigácia je taká, že nám z časti riadi, čo zažijeme, rysuje nám realitu. Je rozdiel ísť iba podľa cedúľ, či mapy ako navigáciou. Situácia je potom rozdielna. Povedali mi že je aj rozdiel napríklad otvoriť kľúčom je rozdiel ako dvere vpáčiť. A taká je realita, toto je len jedna kvapka, realita je oceán. Vraj aj pikantne pokrmy sú veľmi komplikované.

 

Mal som viac paranoidných období ale nebral som to tak že niekto ide po mne, ale vždy som to bral ohľadom na celú realitu, vždy som pátral v realite ako vo vnímanom celku.

 

Dlho sa toho dialo veľa v mysli, aj v realite ale v tej to bolo skryté. Pred pár rokmi mi prišla info, mal by si ísť na techno party a večer som aj šiel na Palicu von z vreca, už ako som tam šiel, diali sa priamo veci od ľudí ku mne. Vtedy sa to zmenilo, Videl som tam mocnú osobu, stála kúsok a mala na tvári také jamy, krátery, ja som si to spojil s Mesiacom. Ťažko opísať, ale na tvári mala jamky a to veľké. Stála a pozerala na mňa.

 Druhá zmena bola, ktorá na mňa mala veľký vplyv. Cca 11 rokov som to bral, ako, isto ale veľmi podivnú chorobu. V tomto mám v pamäti vtipnú skúsenosť že som stál na dvore pri cige a rozmýšľal nad niečím bežným a prišla info, vtipná „ty si odborník na všetko“. To ma tak napadlo že do kelu to je teda choroba. Tá zmena nastala že som na oblohe všeličo vnímal aj slnko,  mesiac , to ma ovplyvnilo že je to duchovného rázu. Osobne som to obdobie podľa vnímania nazval na nebo vzatie, ale o to asi nešlo, len mi to ponúklo ten duchovný rozmer. Začalo ma to napĺňať.

 

Ako je na tomto blogu toho veľa. Chcel som písať iné, dosť nepríjemne veci v tomto divné výpadky vedomia, ktoré sa mi po ceste stali a je možné že pre mňa výpadok vedomia, či sa vtedy nedialo niečo zapeklité, homo myslím. Ja taký zážitok v živote nevnímam, ale vraj keď som ja vnímal niečo iné, raz, minimálne raz, vraj prišla zákerná ponuka od nejakých žien a vraj z nedávna že som súhlasil. Ja ale taký zážitok v živote nemám. Je možné že aj taká je realita. Ale podivné výpadky plne riadené, že som otvoril oči niečo uvidel nejaké osoby a potom medzera. Bolo ich viac. Keď som sa zablúdený ocitol v Partizánskom začul som že tak dopadávajú starí homosexuáli. Mne to narobilo problémy aj hlasy na to hrali a bol som oslabený, ale nikdy ma chlap nepriťahoval, ale o to asi nejde. Len som bol pod tlakom ale postupne som sa stým vyrovnal. Vraj keby som sa dozvedel čo sa stalo na techno párty, vraj sa okamžite zbláznim. Tá nulová sexualita ma trápila po rokoch to vyložene cením. Možno ako že závidieť že niekto má deti a rodinu to je cenná vec, ale vzťah, ani sex nikomu nezávidím už dlho. Chcelo to roky a vyrovnať sa stým. Nič by som nezískal, ťažko by sa mi podarilo vybudovať ozaj kvalitný vzťah, tak úplne bez je zaujímavá varianta. Ja som rád sám.

 

Taká malá verejná spoveď. Som dosť otvorený, hlavne na nete. V realite, až tak nie, pri priamom stretnutí. Drž sa, Svet je extrémne komplikovaný a nesieme zodpovednosť, treba Žiť. Realita je vymakaná do detailu. Ja som rád, že tým čo mám môžem aktívne riešiť záhadu menom Život a Vesmír.

Žiť je zvláštne.