Z môjho pohľadu, párty, festivaly + dôsledky.

 

Z môjho pohľadu, párty, festivaly + dôsledky.

 Ahoj. Začnem takým osobným vyjadrením ako som veci vnímal kedysi, čo ma doviedlo k takému osobnému pádu a nastúpili problémy. I keď ja osobne som to tušil, ale možno by sa niekto divil ako som bol zablokovaný. Vzniklo to na tanečných párty a festivaloch. Dosť som sa vyhýbal komunikácii s opačným pohlavím, držal som si odstup neskorej zistené tak dokonalo. Celkovo kontakt zo ženami som mal menší. Na základnej škole boli dievčatá, ale to sme boli deti a robil som im troška zle, také detské provokácie. No boli sme deti. Potom na strednej škole nebolo ani jedno dievča, samý chalani. Potom vojna, žiadne ženy, práca samý chlapi akurát jedna sekretárka v rokoch. Minimum kamarátok, boli sme chlapčenská partia. No a po tom živote s minimálnym kontaktom so ženami som začal chodiť na párty a festivaly, plný zaujímavých dievčat. Bol som introvert a po pravde mal som haluz z cudzích ľudí. Dovtedy sme boli taká uzavretá chlapčenská partia. Ako sa Život meniť a pribúdali nový ľudia, začalo ma to tlačiť do kúta. Mne by nevadilo zoznámiť sa s niekým opačného pohlavia, ale bolo to tam previazane a nebolo to o zoznámení s jednou osobou, každý tam mal svojich kamarátov a partiu a pôsobilo to na mňa že by som musel splynúť s nejakou inou partiou, spoločenstvom a to bol problém. Ako mi jedna žena povedala, „my se tu všichni známe“. Ja som tam bol sólo a bol problém splynúť. Pretancoval som tam ale neskutočný čas 7-8-9 hodín tancovania, iba návšteva toalety a nabrať či kúpiť si vodu.  Keď som netancoval tak som sa tam trápil a štvalo ma že sa neviem chytiť v tancovaní, miloval som to a často do tanca dá sa povedať upadal. Vždy som to tak mal, že začiatok tancovania šiel tak silovo, nebolo to ľahké a bolo sa treba prekonať a chytiť sa v tanci, bolo treba sa chytiť, keď som sa chytil tak to šlo z ľahka a splynul som. Keď sa mi to ale nepodarilo mal som výčitky že som zlyhal, mrzelo ma že netancujem, no a nejaké zoznamovanie mi nesedelo. Tak to bolo také trápenie. Troška som bol aj sám prekvapený i keď som svoje vedel, že to môže spôsobiť extrém. Mal som osobne krízu, psychologička to pri prvom vyšetrení označila, ako krízu keď prichádza vážna dospelosť, mal som cca 23 rokov. Mne by nevadilo tancovať myslel som že tam ešte budem chodiť roky kvôli tancovaniu, ale spoločnosť začne reagovať, pribudnú zlé skúsenosti. No a spoločnosť to bola náročná, drogové prostredie i keď ja osobne som to mal skromne, nie nejaké násobné dávky, ale zväčša jedna extáza, riadne vytancovaná. Začal som pociťovať tlak, chcel som len tancovať, ale nedalo sa to až tak dlhodobo ako som si myslel. Začali výčitky, začal som pociťovať tlak spoločnosti, prirodzený. Tam som získal aj haluz s jedným bývalým kamarátom z pozície vtedy naj kamaráta, že si ma doberal podporený spoločnosťou. On sa tam chytil ja stroskotal. Zostal a hrá aj rolu v tom čo mám v mysli, dosť mi ho spomínali a pripomínali v mysli i keď som myslel na iné. Pravidelne mi ho pripomínali tým čo sa stalo zostala mi z neho haluz, ale troška ma to mrzí, ale tým čo som mal v mysli už som sa tomu nemohol vyhnúť. A neskorej povedané, vecí nenesú priamo presný význam a boli to metafory, skrytí význam. Myslel som že sa tam dá dlhodobo len tancovať, ale nedalo sa, pociťoval som tlak spoločnosti. Po trištvrte roku čo som každý víkend tancoval, mal som vtedy aj osobnú krízu, bol som plný výčitiek. Dosť som sa podceňoval, myslel som že som na nič. Aj s práce som odišiel myslel som že aj v práci nestojím za nič i keď som mal v práci za sebou zaujímavé projekty, ale podceňoval som sa a myslel som, že to nič nie je, že nestojím za nič.
 
Osudné sa mi stali posledné dve párty po čase kedy som prestal chodiť na také akcie, bolo to vtedy dobré rozhodnutie. Ale po 3 mesiacoch i keď za pochybných okolnosti od vtedajšieho kamaráta som sa rozhodol ísť na Silvester do Břeclavi. Akurát ten kamoš mal u seba niečo s čim som nemal skúsenosti a aj som toho dalo pomerne dosť na to že bez skúsenosti. Bol to klub a to mi úplne nesedelo, mal som rád skorej veľké párty, cítil som tam väčšiu anonymitu i keď to bol len klam.  Dostal som sa do zlého stavu a zažil traumatizujúci zážitok, cítil som sa desne a ledva som odišiel. Boli tam aj nejaké nepekné vyjadrenia z diaľky. Pred časom mi hlasy povedali že mi dali dojebávátko, nejakú zlú latku, zákernú.  Pocitovo je to možné, ale nechce sa mi veriť že by to urobili.  Ale neskorej som mal skúsenosti s tou látkou a nič také sa už nestalo, tak neviem. To by sa ešte dalo len netreba tam už chodiť. Ale.
 
Len za ďalšie tri mesiace bola Citadela v Brne a ja som sa tam šiel pocitovo rozlúčiť stým prostredím. Ako som stál na balkóne a pozeral, pociťoval som, že už ma to prostredie neoslovuje a že je to ozaj rozlúčka. Treba vydrať do rána a stačilo. Dole pri parkete na státie, na ľavo bol neskutočne veľký priestor. Neskorej ocenené ako ozaj šokujúco veľký voľný priestor. Pozeral som sa všetkým na chrbty. A tak som tam posedával a občas troška tancoval. S ľuďmi som kontakty nenadväzoval, teda akurát tam došiel za mnou na chvíľu nejaký chalan.
 
Tak so posedával, potancoval občas s kľudom. Pozrel som sa do prava a uvidel som ako tam sedí dievča celé v bielom, ako ma uprene sleduje a opiera sa o nohu nejaké chalana, ale bolo na mňa zameraná ten pohľad bol šok, akoby sa znášala, či bola okolo nej žiara. Na zoznamovanie som sa ale ozaj necítil mal som už aj životnú krízu, tak ma napadlo že možno dôjdem v tej veci o dôstojnosť, aj sa stalo. Rozhodol som sa že idem na záchod a opláchnem sa studenou vodou, ale zacítil som prvý krát divnú vec, že som moc cítil že ma niekto sleduje, ale nikoho som nevidel. Šiel som Ďalej a začul z davu „vykašlite sa na neho“. Neskorej som sa otočil a uvidel bielu šmuhu ako sa skryla medzi ľudí, tak som sa vracal k danému miestu a začul som „dobre, my sme tu“. Videl som tam myslím dve baby celé v bielom, tak zostala dvojka a tá sa nesie aj schizou. A aj ja som tam tak troška zostal.
 
ČO je zaujímavé, lebo už je to roky, že to zostalo ako živá spomienka, čo som nevedel že existuje, ale nedávno som sa to dozvedel, že také existuje, Živá spomienka. Takže keď sa tam v mysli vrátim ďalej sa to rozvíja, rôzne  deje a pocitovo, že stále sa tam niečo deje, takže aj keď je to dávno dá sa v tom pohybovať a tak nie je pocit že som zlyhal a koniec, stále sa to deje. Raz mi pri predstave kde som videl to dievča, ktoré sa predo mnou na chvíľku objavilo vystrelila ruka a palcom pri mne ukázala, pozri sa do zadu, otočil som sa v tej aktívnej spomienke a uvidel som biele obzory, miesto steny čo vtedy bola za mnou. Je to aktívna spomienka a tak to pokračuje. Mám ešte jednu takú keď ma nahnali v jadrovej elektrárni 5 poschodí pod zem za jazdy reaktora, bolo to divné miesto a potom pristroj nameral na mne rádioaktivitu. Bolo to asi zlé lebo veliteľ toho priestory s ktorým som tam bol začal hrozne hrešiť. Zostalo to tiež ako živá spomienka. Nedávno som sa dozvedel že to sa stáva je to reálny termín.
 
Len na tej Citadele, bol som v kríze a keď vtedy niekto prejaví záujem tak to dojme, tak by som to nazval, druhý pojem je bludné zamilovanie. Odišiel som domov ale neuvedomoval som si ako ma to bude drviť. Na akcie som už nemohol a tak ju nenájdem. Troška som vzplanul a drvilo ma to. Vtedy som robil vo fabrike ako technik a bolo to potom celé divné. Túžil som sa s ňou skontaktovať aspoň mysľou keď na párty už nemôžem. Bolo to divné, behali mi po tele rôzne pocity, bolo to šialenstvo, akoby sa aj divno správali ľudia okolo. Bál som sa o ňu že som ju sklamal, ale snáď nie.

Pomerne nedávno ma upozornili na Pelegrina Brala na Pipina z pána prsteňov, vraj je skutočný no a je strážca Citadely, preto mi to povedali. Povedali aj to, že to boli Rakúšanky, vraj.

 
V práci to bolo divné i keď som sa snažil a tak som odišiel a založil si živnosť ako elektromontér, robil som s jedným kolegom. A raz bolo nutné ísť do práce mali sme termín a dosť vraj nutný, aby mohlo ďalší robiť na tom dome. Len zrázu v ten večer som stál na dvore a fajčil cigu a začul som svoje meno „Rasťo“ pozrel som pred dom k susedom cez plot a nikde nikto.  Za krátko mi do mysli vpálilo množstvo hlasov a myslel som že končím, že stým v mysli neprežijem. Snažil som sa ich presvedčiť nech idú preč, nech mi dajú pokoj, ale to žiaľ nie, tak to nefunguje a odvtedy sa v mysli toho stalo ohromne veľa. Snažil som sa ich nájsť a pobehoval všelikam, pátral som, ale len haluze. Dlho na začiatku mi hovorila „zajtra sa stretneme“. Po pravde po dlhých rokoch to vidím tak že ma vidí prostredníctvom hocijakých ľudí ktorých stretnem, že je v každom a vyzná sa.
Nastúpil aj rozmer mojej mysle, vnímal som kadečo v mysli aj v realite, kompletne ma to zmenilo a môžem povedať teraz po mnohých rokoch že ma to aj zaujíma, aj v rámci možností napĺňa. Divné veci mám rad no a dôjdem si na svoje, je to ozaj prapodivné.
 
Myseľ je zvláštna a tá moja prešla svojím, dlho som ju vnímal ako rozľahlý priestor, nazýval som ho časopriestor.
Realita je veľmi silná a človek čo má túto vec schizu zažije svoje. Realita je ozaj silná a nie tak jednoduchá ako sa javy, my vnímame len tú svoju líniu v čase, ale deje sa tu hocičo a stať sa môže čokoľvek. Schizofrenici stým pracujú, aspoň niektorý, ostatný to ale tiež žijú, len stým nepracujú. Je to hodne spojené s náboženstvom. Ale realita je fakt silná a človek zaživa veci zo svojej mysli na ulici medzi ľuďmi. Realita hrá svoju reality šou. Stáva sa taký stav paranoidný že ozaj každé slovo vám zapadne do scenára ktorý práve vnímate. Realita sa inak vyjadruje, ale to asi nabudúce.
 
Existuje asi niečo ako kolektívne vedomie a to sa mení, aspoň u tých čo top majú v živote. Pozícia jedinca je zvláštna a stále to u mňa ide že realita hrá na to čo prežívam. Dostanete nejaký silný vnem v náročnom obdoby a zrazu všetci ľudia reagujú na tento scenár, pritom ja zmenu nevnímam som na svojom, len to kolektívne vedomie je iné voči jedincovi. Schizofrenici vnímajú intenzívnejšiu realitu. Ja som rád že zatiaľ zvládam a mám sa dobre, len v živote prichádzajú udalosti ako strata blízkych, či choroba, neúspech, problémy.
 
Vnímal som toho hrozne veľa v tom zmenenom stave vedomia. Často som mal dojem že keď si so situáciou ktorú som mal v mysli a v realite neporadím tak končím, Len vždy sa objavilo idem ďalej a dalo. Niečo ako navigácia, prepočítavam.  Inak aj taká vec ako navigácia je taká, že nám z časti riadi, čo zažijeme, rysuje nám realitu. Je rozdiel ísť iba podľa cedúľ, či mapy ako navigáciou. Situácia je potom rozdielna. Povedali mi že je aj rozdiel napríklad otvoriť kľúčom je rozdiel ako dvere vpáčiť. A taká je realita, toto je len jedna kvapka, realita je oceán. Vraj aj pikantne pokrmy sú veľmi komplikované.
 
Mal som viac paranoidných období ale nebral som to tak že niekto ide po mne, ale vždy som to bral ohľadom na celú realitu, vždy som pátral v realite ako vo vnímanom celku.
 
Dlho sa toho dialo veľa v mysli, aj v realite ale v tej to bolo skryté. Pred pár rokmi mi prišla info, mal by si ísť na techno party a večer som aj šiel na Palicu von z vreca, už ako som tam šiel, diali sa priamo veci od ľudí ku mne. Vtedy sa to zmenilo, Videl som tam mocnú osobu, stála kúsok a mala na tvári také jamy, krátery, ja som si to spojil s Mesiacom. Ťažko opísať, ale na tvári mala jamky a to veľké. Stála a pozerala na mňa.
 Druhá zmena bola, ktorá na mňa mala veľký vplyv. Cca 11 rokov som to bral, ako, isto ale veľmi podivnú chorobu. V tomto mám v pamäti vtipnú skúsenosť že som stál na dvore pri cige a rozmýšľal nad niečím bežným a prišla info, vtipná „ty si odborník na všetko“. To ma tak napadlo že do kelu to je teda choroba. Tá zmena nastala že som na oblohe všeličo vnímal aj slnko,  mesiac , to ma ovplyvnilo že je to duchovného rázu. Osobne som to obdobie podľa vnímania nazval na nebo vzatie, ale o to asi nešlo, len mi to ponúklo ten duchovný rozmer. Začalo ma to napĺňať.
 
Ako je na tomto blogu toho veľa. Chcel som písať iné, dosť nepríjemne veci v tomto divné výpadky vedomia, ktoré sa mi po ceste stali a je možné že pre mňa výpadok vedomia, či sa vtedy nedialo niečo zapeklité, homo myslím. Ja taký zážitok v živote nevnímam, ale vraj keď som ja vnímal niečo iné, raz, minimálne raz, vraj prišla zákerná ponuka od nejakých žien a vraj z nedávna že som súhlasil. Ja ale taký zážitok v živote nemám. Je možné že aj taká je realita. Ale podivné výpadky plne riadené, že som otvoril oči niečo uvidel nejaké osoby a potom medzera. Bolo ich viac. Keď som sa zablúdený ocitol v Partizánskom začul som že tak dopadávajú starí homosexuáli. Mne to narobilo problémy aj hlasy na to hrali a bol som oslabený, ale nikdy ma chlap nepriťahoval, ale o to asi nejde. Len som bol pod tlakom ale postupne som sa stým vyrovnal. Tá nulová sexualita ma trápila po rokoch to vyložene cením. Možno ako že závidieť že niekto má deti a rodinu to je cenná vec, ale vzťah, ani sex nikomu nezávidím už dlho. Chcelo to roky a vyrovnať sa stým. Nič by som nezískal, ťažko by sa mi podarilo vybudovať ozaj kvalitný vzťah, tak úplne bez je zaujímavá varianta. Ja som rád sám.
 
Taká malá verejná spoveď. Som dosť otvorený, hlavne na nete. V realite, až tak nie, pri priamom stretnutí. Drž sa, Svet je extrémne komplikovaný a nesieme zodpovednosť, treba Žiť. Realita je vymakaná do detailu. Ja som rád, že tým čo mám môžem aktívne riešiť záhadu menom Život a Vesmír.
Žiť je zvláštne.