Maximum muziky

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Maximum muziky :

Čo na to povedať, treba sa pokúsiť lacno nepredať, neviem, ale ako skončím, veľmi silný je príliv a odliv, táto noc je maximálne silná, niečo sa na mňa chystá. Zhorím ako fakľa, či zažiarim, ako pravda, je to na mne, aj na všetkom, čo je možné, verím že bude dobre. Veľmi silné je tu ozaj úplne všetko, ja už nie som malé decko, ale ešte by som možno chcel a možno nie, uvidím čo osud prinesie, čo prinesie Vám i mne. Zdá sa mi, že sa mi dostalo maximálnej pocty, neviem čo stojí oproti, život nie je len vychutnávať dobroty, treba drieť, nie je hanba občas plakať, tak si aspoň prepláchneme oči, možno ich, tak vyjasníme, možno. Zažiaril som silno, vždy tu bolo divno, teraz je to nebezpečné, koho som to ja miloval, isto nebola taká o ničom a nevinná. Evidentne vedela, čo robí, možno vtedy chcela, možno ma ešte aj teraz zhodí, ja som pre seba všetko. Taký postoj je zrejme správny, ale nie je vôbec ľahký, snáď sa pre to, čo sa deje nestratím navždy a nestratím seba. Momentálne sa musím nebáť, nech to je čo chce, aj keby to bol sám Satan. Keď skloním hlavu, chcel by som sa snažiť, aby som ju opäť zodvihol, pri sebe chcem stáť, zo seba nechcem nič dať, keď sa to, ale stane, možno skončí aj nádej. Lebo urobím veľkú chybu, vo veľkom súboji, položím zbrane, proti nepriateľovej armáde a ten veľké veci dokáže. Je správne proti veľkému súperovi, za chyby zaplatiť, taký by mal chyby trestať, i keď v tomto by som mal ja, iný názor. Asi jediná šanca, svojím názorom sa presadiť, pri dobrom názore, sa dá aj vyladiť. Seba samého niečo naučiť, beriem to tak, že sa nemám, ani ku komu modliť, dúfam, že sa nechystám nikoho zhodiť, niektoré veci nejde vrátiť, niektoré veci je neuveriteľné zažiť, kde to sme a prečo. Beriem to, ako poctu, lebo to stojí veľa potu a nervov, obávam sa však pádu do priepasti existencie, veľkého poníženia seba, či úplného konca mojej existencie. Ja chcem toto brať tak, že staviam základy, tento základ, potrebujem nechať nemenný, chcem posíliť seba, to čo cítim a vnímam. Moja existencia je silná, nechcem uhnúť od seba, podľahnúť vydieraniu, je to ale ťažké, zostáva mi nádej, že sa dá, aj bez padania hláv, čo je aktuálna novinka. Na novinky, som expert, striedanie realít je bežné a čoraz je to silnejšie, že maximum muziky, v sebe to občas, ale nazývam opačne, že max fuj. Musím veriť, klamstvo prebiť, chrliť zo seba argumenty, prečo si zaslúžim ísť ďalej, občas preháňam, no musím to brať tak, že nie, len ja. No maximum muziky. Prosím robte to, čo je rozumné, čas ukáže, čo ako je.

Musím sa držať, nikomu neprajem nič zlé.

Za pravdu

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Za pravdu  :

Zase sa skúšam štartovať, chcem zase niečo napísať, tuším sa to bude rýmovať, keď sa rozhodnem, tak musí. Svieti mi do izby slnko, je hrozne zvláštne, zdá sa mi, že na mňa svieti schválne. Akoby hovorilo, daj sa dokopy a ešte choď, všade povedz, že ťa posiela slnko, len takto by ma zase skoro zavreli, treba mlčať. Ale to sa mi, len zdá, slnko sa pre jedného nezapredá, veď pozná všetkých na všetkých aj svieti, všetkým patrí, teda skorej patrime my jemu. Vyzerá veselo, ale keď sa pozerá na to, čo tu my robíme, veselé príliš nebude, možno nás potrebuje upozorniť, chce odvrátiť záhubu, do ktorej sme sa rozbehli a všetci sme aj tak spokojný. Sme len tieňmi samých seba, asi chce, aby sme pozreli do seba, spozorovali, čo cítime, či aj tak činíme. Lebo nerešpektujeme svoje city, tvárime sa, aký sme silný, ale je to len pretvárka, veď mi aj dominujeme preto, lebo vieme klamať, horšie ale, že takto klameme aj seba samých, naša ochrana sa otáča aj proti nám. Tak to je správne, každý musí za seba zodpovedať, obhájiť si to, čo dostal, nech je akýkoľvek, nech robí, čo chce, aj keď má špinavé svedomie, nikto sa pravde nevyhne, raz ju uvidí, otázne je nakoľko sa zadiví a čo to vyvolá. Podľa mňa pravda je ozaj vzácna,  je správne, aby sme ju videli, pobiť sa s pravdou je tá najsilnejšia vojna, pekné je, že nemusí pretiecť ani kvapka krvi, pokiaľ sa s ňou nechceš pobiť, čo by bola chyba. To by si musel byť iný kanón, keby si sa vybral do vojny s pravdou, trebárs preto, že ty máš iný názor, že pravda sa míli, to by bola iná vec, pravde omyl vysvetliť, ak by sa stalo, ona by to prijala, lebo nie je hlupaňa. Na to, ale človiečik nemá, čistá pravda, je len jedna a tá je pravdivá, je rozmanitá, pestrá a komplikovaná, nikto z nás ju však nehľadá, ona si musí nájsť nás a ona nájde, keď bude treba. Tak ľudia, pravdy sa báť netreba, ona je krásna a vznešená, je vznešené a krásne, keď ti ona sadne. Pravda musí prebiť klamstvo, vyhrá ten, komu dáme priestor a popravde, komu ho zatiaľ dávame, je jasné, kto tu víťazí, je to klamstvo, podlosť, závisť, faloš. Ak si frajer bojuj pre pravdu, bojuj čestne, zachovaj si vyššiu úroveň, udrž na svojej strane pravdu, to budeš iný bojovník, taký je vzácny. Pre väčšinu však, nie veľmi príjemný, pravda prináša problémy, ale to sú, tie správne veci, ktoré treba riešiť, takto vedie cesta, ako prežiť, život na zemi zlepšiť, všetko nedostaneme zadarmo. Čo sme dali a urobili pre tento vesmír, javí sa mi, že nič, to ale nebude pravda, Život a Svet je zázrak, možno tu niekto hľadá, len odpoveď, prečo existuje on sám. Možno je to, len o hľadaní pravdy.

Pravda zvíťazí. Tú, už neskúšajme poraziť, nech je pre nás trebárs aj náboženstvo, veď viera, by mala byť čistá, úprimná a pravdivá.

Calo – Divná existencia.

Calo – Divná existencia.

Nuda, život ide stále, len tak, priama aktivita sa nekoná, tak zabehnutý štandard, tak ako som navyknutý. To, ale neznamená, že ma nič nezaskočí, je to pre mňa náročné. Ďalšia ťažká kapitola je v kurze, chcel som povedať, že za mnou, to ale nie, ono to stále beží, je za mnou len ďalšia skúsenosť, po ktorej klasicky neviem nič. Všetko, čo ma napadne ma vydesí a vystraší, je to neustáli náraz. Fungujem v medzi priestore svojej mysle, kde ale ničomu nerozumiem, je to také plávanie (v oceáne), balansovanie na hrane žiletky. To, ako fungujem nazývam experimentálna existencia, alebo abstraktná existencia. Experimentálne a abstraktné veci mám rád, to hej, ale toto je na mňa veľa, nemám pevný bod, nie som strojca svojho osudu. Nedržím opraty a neviem ani meno svojho žrebca,  na ktorom cválam životom. Nemám prehľad sám o sebe, môj život je divný, asi idem podľa scenára niekoho iného, také zásahy sú, ale divné a divné je, že ich bolo treba robiť. Moja nespokojnosť je ozaj podozrivá, moje trápenie, už dávno nabralo na sile a veľa prišlo z vonku, hocikde, hocičo od hocikoho. Len vyzerá podozrivo, čo sa dialo od detstva, potom v dospievaní, no a teraz to už fičí ozaj dospelo, teraz to je víchor. Fungujem, ale štve ma, že všetko nezvládnem, mám problém, ako sa živiť. Teoreticky môžem mať motiváciu veľkú a na druhej strane žiadnu, vidím nádej nemalú, len aj keby som bol, akože neviem kto, cítim rešpekt a obavy, čo to je a čo to so mnou urobí. Kto vlastne som, čo som tuná vyviedol, prečo som to vyviedol, komu som to vyviedol, čo ma čaká za tie veci, čo som vyviedol. Ja sa často považujem za slušného chlapca, je to ale nepresné, veľa volovín som porobil, niekedy mám pocit, že ani nič iné nerobím, projekt slušný chlapec je asi neaktuálny. Škoda, že ničomu nerozumiem, keby som rozumel a mal by som sa dobre, to by sa mi páčilo, len tomu tak nikdy nebolo. Zlyhal som, blúdil som v mladosti, môj cieľ bol, skrotiť ten zmätok a skonsolidovať sa, nájsť sa. Nevyšlo mi to, totálne ma to tu roztrhalo, nastalo šialenstvo a ozaj drsná realita. Je to smutné, ale neviním sa s toho, snažil som sa, dosť som, ale blúdil, hlavne citovo, dosť možné, že som prakticky ani nemal šancu zorientovať sa. Mám obavy o seba, divné vecičky, všelijaké zvláštne veci, už veľmi dávno, asi som bol, už divné bábo, troška rým. Zdá sa mi, že som najprv ešte nevnímal, ako dieťa a potom, už nevnímal, neskorej v mladosti a dospelosti. No ja inak často nevnímam, zistil som, že veci mi idú najlepšie, keď ich robím pocitovo, podvedome, bez prílišného rozmýšľania, len potom sa stáva, že chcem si uvedomiť, ako nejakú vec robím a ja ozaj neviem. Bohvie či sa niekedy ožením, už som dosť starý, chlapec vo veku, že už by mal byť aj rozum prítomný, ale to len žartujem na ženenie som sa nikdy necítil a bol by som rád, keby to aj tak zostalo. No a ja som tak šikovný, že som zatiaľ nemal ani frajerku, aspoň mi nikto nelezie na nervy. Teda na nervy mi lezie všeličo, ale musím ich držať pevné, chcem byť taký, čo zachová pokoj a udrží si nervy aj v ťažkých časoch a situáciách. Žiaľ, stalo sa mi, čo som nechcel, mal som záujem predať dobré a výrazné rysy svojej povahy, chcel som sa presadiť tým, čo bolo vo mne dobré. Síce zatiaľ som to, čo som bral, ako dobré úplne nestratil, len je to testované, až na pokraj únosnosti, teda až za okraj únosnosti, kde ale, už nedokážem garantovať dlhodobú a stabilnú udržateľnosť, čo ma mrzí. No ale, uvidím čo príde, možno príde zmena a všetko bude iné. Len to je veľký a veľmi náročný sen a túžba, aby prišlo k zmene, zdá sa to byť nedosiahnuteľné. Je to divné, ozaj divné, náročné a nebezpečné, rysuje sa kadečo. Môže to byť veľmi veľa, pre jedinca sa mi to javí, až neúnosné, ale uvidíme, či vydržíme a čo sa stane. Výraznú zmenu, že sa veci reálne prejavia, považujem za zázrak, tajne verím v tento zázrak, ale aj sa veľmi bojím, cítim rešpekt.

Čo má prísť, tak príde – Tak poď.

Kto to je

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Kto to je  :

Priami prenos, ideme naostro, na každom mieste v každom čase, neexistuje prestávka v našich hlavách je silná premávka, nikdy nebudeme oddychovať. Neustále všade, sa rozhoduje, ako ďalej, bude tak, ako sa rozhodneme, práve teraz tu. Neustále sa rozhodujeme, ako bude, myslíme na to čo chceme, niekedy aj na veci, čo nechceme, juj bude pekelne zle. Neskrotil som v sebe zlo, hlavu mi to poplietlo a tak, to mám teraz na tanieri, buďme všetci stále rytieri. Porazme zlo v nás, prejavujme to, čo nás zdobí, uberme priestor zlobe, potom tu bude dobre, teda aspoň troška lepšie, zase všetko sa nevyrieši. Čo bude so mnou, to teda netuším, troška sa mi, ale zacelila rana na duší. Vzrástla nádej, až tak, že je to šok, ale ako pre koho. Ja sa snažím, udržať si pokoj a rozvahu, je možné, že som vystrelil do davu, fascinuje ma, pokiaľ sa takto našla dôležitá odpoveď. Na otázku “Život, vesmír a vôbec”. Ale, na takéto odpovede, si netrúfam, tú našiel niekto iný, respektíve vedel a prezradil, ale neviem. Taký, čo vie zásadné odpovede, takže teraz cítim rešpekt. Ja, už viacej neviem, dokážem sa, len snažiť, teraz nesľubujem nič. Uvidím čo príde, čo to so mnou narobí, čo zvládnem, čo ustojím a vydržím. A čo nie. Som obyčajný chalan, som taký, aký som, aký ale neviem, dosť silno sa mi nedarí, čo je divné, píšem si svoj príbeh. Teraz do toho príbehu, zapadne tento text, či „ Báseň “, aktivita víťazi, možno preto. Len keď budem veľa písať a na západ slnka zízať, ako teraz, čo si o sebe budem myslieť. Možno, že nielen blbosť kvitne, ale aj statočnosť, odvaha, pokora a snaha. Zo všetkého, mám najradšej kľud, ten je super, že ho mám rád, som snáď dokázal. Niekto mi tu, ale brble hlúposti, neviem ani či ten hlas milujem, či nenávidím. Fuj, ty hajzel, koľkým to robíš, prestaň, toto si nechaj, ja na teba, nie som zvedavý. Fuj, ako ťa nenávidím, ty nie si, len haluz, ty vieš, čo robíš. Raz by som ti chcel, ale odpustiť, je pre mňa nevyhnutné sa s tebou zoznámiť, keď nie, tak som v riti, ty ma isto zničíš. Tak sa mi kľudne vysmej, viac nemám, viac neviem, prepáč, že stále také blbosti trepem, len jednoducho rozmýšľam. Keď ťa niečo bude zaujímať, tak sa opýtaj, ja sa budem snažiť ustáť a pokúsim sa dať hodnotnú odpoveď, musím ju opakovať roky v kuse. Také bývajú ťažké skúšky. Nechcem a nemôžem, už nič cítiť.

Kto si?

Je to len šanca

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Je to len šanca  :

Kus cesty, kus pravdy, všetko úplne, ale úplne bežné, no ale nič nebolo v poriadku i keď zároveň všetko. Čo chceme sa nám podarí, čo nechceme sa nám nestane, jedine že by sa stalo. Vždy bude málo, vždy sa dá viac, všetci sme jeden z nás, ty si taký, ja som ja, útočiť na seba je hlúposť, ty chceš byť OK i ja. Tak jebať na to, neblyští sa, len zlato, všetci sme odleskom seba, ja i ty sme kusom neba a zároveň všetko, čo ťa napadne a i to, čo nie. To či sa ty bojíš, neviem, v nebezpečenstve sme všetci, budú to ťažké veci, to máme asi všetci spoločné, rozum vraví vpred, tak bež, keď si dostal šancu, ty sám vieš lepšie ako ja, ty i ja sme jeden z nás. Už nie je čas na hlúposti, dobré sú len dobré veci, keď si úplne, len zlý, nie je to dobré, aj tak budeš nútený, byť medzi všetkými najlepší. Ja som blúdil vždy, len keď som bol mladý, mal som veľa síl, ale i tak, vtedy som bol ešte slabší, ako dnes starší, viacej som vnímal svoje túžby, viac som sníval, neprijímal som nič. Čo som mal a vedel, to ma už netrápilo, len žiaľ, až keď sa niečo naučíš, zistíš že nevieš nič a čím viac tým viac. A keď veľa cítiš, čaká ťa krach, nezachráni ťa nik, lebo ak sa pokúsi, ešte viac ťa raní, čo má prísť, príde vtedy, ak si ozaj zaslúžiš, to v prípade, že máš veľké túžby a sny, ale v jednoduchosti je tiež krása, ak nastane zhoda a súlad. Treba sa neustále snažiť, treba sám seba skúšať, neodpustiť si nič, ale ani si nič nevyčítať. Čo bolo včera je hrozne dôležite, ale smerom vpred, sa dá veľa zmeniť, keď ten pohľad naspäť nie je dobrý, záleží na tom aký si a čo chceš, iba pre seba je malo, dôležite je čo dávaš ostatným. Pravé vtedy keď nemáš nič, vtedy hrozne veľa potrebuješ, no stáva sa, že to býva ťažké, nič ozaj dobré, nie je ľahké. Si spokojný, potom chceš málo, aj mne by stačilo, ale mne to v hlave strelilo, teraz musím dúfať, nie len zúfať. Nakúpené mam pekne, aj tak sa dá skryť, všetko v jednej vete, to ale musí byť veta. Všetko mi zobrali a zároveň všetko dali, nechcel som nič, teraz sa mi aj zázrak mali, aj keď som stále taký istý. Tu budú lietať iskry, tento svet bude horieť, ako so mnou bude neviem, všetkým Vám to poviem, vy budete vedieť viac, než ja. Šancu treba skúsiť využiť, vždy je malo, vždy sa dá isto viac. Je to súťaž, kto je hodnotnejší, aj žobrák, môže byť víťaz. Ak sa ti podarí udržať pravdu na svojej strane, stále máš veľkú nádej, uvidíme ako ďalej.

Každý sme nejaký. Každý cíti, sníva, vzácna je každá chvíľa.