Calo – Všetko je ťažké.

Calo –  Všetko je ťažké.

Kde to vlastne žijeme, kedy na to prídeme, možno nikdy, budeme sa tuná stále motať dookola. Nezdá sa mi, že sa ľudská duša vyvíja, buď stojíme na mieste, alebo ešte horšie, ideme naspäť. Toto všetko, tento Vesmír, táto naša planéta, neexistuje len, kvôli nám, ja tajne verím, že tento svet je veľmi pestrý, dúfam, že aj čestný, že existuje aj niečo rozumné, niečo iné, ako tento ľudský svet, toto mi príde ako výsmech existencie pred celím vesmírom, paródia na život. No proste, nič moc. Ja chcem čo najkrajší a najpestrejší svet, chcem, aby existovali aj iné reality, iné formy existencie, či niečo úplne iné. Chcem a nielen ja, potrebujeme to všetci, aby bol život v princípe čestný a hodnotný. My ľudia sme, až neuveriteľne zaslepený, máme klapky na očiach, jednáme, len na základe predsudkov a zvyklostí, preto chcem, aby sa nám, keď tuná skončíme naskytla iná realita. Chcem aby, bol Svet taký pestrý, že aj odtiaľto existuje exit a sme na nekonečnej ceste vpred. Chcel by som také niečo, že ani ta bytosť, čo je nám teraz BOHOM, nevie ani z ďaleka všetko, že je to cestovateľ, tak ako my a má toho nad sebou, no ani nevie čo. Chcem takúto nekonečnú cestu. Bolo by super, že aj, tieto naše existencie sa podieľajú na vývoji a raste, celku. Páčilo by sa mi, keby bola, celá existencia v neustálom vývoji a raste. Chcel by som, aby bol svet taký brutálny, neustáli rast, vývoj a neustále zhodnocovanie. Bohvie, aký ma, naša ľudská existencia zmysel, sme zvláštne tvory v divnej pozícii, čo isto nie je náhoda. Nie je určite, len tak, čo nám tuná predvádzajú zvieratká. Ako krásne spolupracujú a jeden brutálny fakt, že sú čestné. My tu našou komunikáciou, mlátime prázdnu slamu, zrejme má aj hlbší zmysel, že pre nás, sú to nemé tváre, čo veľa ľudí oceňuje.  Pre veľa ľudí je život totálne peklo, ťažké to má, ale každý. Byť ozaj šťastným je v podstate v tomto našom svete, aj nereálna vec, hrozne veľa bytostí sa trápi, veď trebárs aj  všetky zvieratká. Dejú sa neskutočné veci, či na ľuďoch, zvieratách, prírode, proste hrozné celé, kam to speje, nech si každý domyslí, čo vníma a kam ta cesta vedie. Veď isto platí, že ak chceš zmenu, musíš začať od seba. Život na Zemi je ozaj náročná vec, skrotiť, tento živý organizmus, alebo akýkoľvek vstup doň je náročný. Chcel by som, aby sa svet zlepšoval, aby pribudlo viacej bytostí, s pozitívnym myslením, aby taký pribúdali, aby sa svet začal meniť a bol krajší.

Musíme sa snažiť, všetko je ťažké.

Maximum muziky

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Maximum muziky :

Čo na to povedať, treba sa pokúsiť lacno nepredať, neviem, ale ako skončím, veľmi silný je príliv a odliv, táto noc je maximálne silná, niečo sa na mňa chystá. Zhorím ako fakľa, či zažiarim, ako pravda, je to na mne, aj na všetkom, čo je možné, verím že bude dobre. Veľmi silné je tu ozaj úplne všetko, ja už nie som malé decko, ale ešte by som možno chcel a možno nie, uvidím čo osud prinesie, čo prinesie Vám i mne. Zdá sa mi, že sa mi dostalo maximálnej pocty, neviem čo stojí oproti, život nie je len vychutnávať dobroty, treba drieť, nie je hanba občas plakať, tak si aspoň prepláchneme oči, možno ich, tak vyjasníme, možno. Zažiaril som silno, vždy tu bolo divno, teraz je to nebezpečné, koho som to ja miloval, isto nebola taká o ničom a nevinná. Evidentne vedela, čo robí, možno vtedy chcela, možno ma ešte aj teraz zhodí, ja som pre seba všetko. Taký postoj je zrejme správny, ale nie je vôbec ľahký, snáď sa pre to, čo sa deje nestratím navždy a nestratím seba. Momentálne sa musím nebáť, nech to je čo chce, aj keby to bol sám Satan. Keď skloním hlavu, chcel by som sa snažiť, aby som ju opäť zodvihol, pri sebe chcem stáť, zo seba nechcem nič dať, keď sa to, ale stane, možno skončí aj nádej. Lebo urobím veľkú chybu, vo veľkom súboji, položím zbrane, proti nepriateľovej armáde a ten veľké veci dokáže. Je správne proti veľkému súperovi, za chyby zaplatiť, taký by mal chyby trestať, i keď v tomto by som mal ja, iný názor. Asi jediná šanca, svojím názorom sa presadiť, pri dobrom názore, sa dá aj vyladiť. Seba samého niečo naučiť, beriem to tak, že sa nemám, ani ku komu modliť, dúfam, že sa nechystám nikoho zhodiť, niektoré veci nejde vrátiť, niektoré veci je neuveriteľné zažiť, kde to sme a prečo. Beriem to, ako poctu, lebo to stojí veľa potu a nervov, obávam sa však pádu do priepasti existencie, veľkého poníženia seba, či úplného konca mojej existencie. Ja chcem toto brať tak, že staviam základy, tento základ, potrebujem nechať nemenný, chcem posíliť seba, to čo cítim a vnímam. Moja existencia je silná, nechcem uhnúť od seba, podľahnúť vydieraniu, je to ale ťažké, zostáva mi nádej, že sa dá, aj bez padania hláv, čo je aktuálna novinka. Na novinky, som expert, striedanie realít je bežné a čoraz je to silnejšie, že maximum muziky, v sebe to občas, ale nazývam opačne, že max fuj. Musím veriť, klamstvo prebiť, chrliť zo seba argumenty, prečo si zaslúžim ísť ďalej, občas preháňam, no musím to brať tak, že nie, len ja. No maximum muziky. Prosím robte to, čo je rozumné, čas ukáže, čo ako je.

Musím sa držať, nikomu neprajem nič zlé.

Za pravdu

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Za pravdu  :

Zase sa skúšam štartovať, chcem zase niečo napísať, tuším sa to bude rýmovať, keď sa rozhodnem, tak musí. Svieti mi do izby slnko, je hrozne zvláštne, zdá sa mi, že na mňa svieti schválne. Akoby hovorilo, daj sa dokopy a ešte choď, všade povedz, že ťa posiela slnko, len takto by ma zase skoro zavreli, treba mlčať. Ale to sa mi, len zdá, slnko sa pre jedného nezapredá, veď pozná všetkých na všetkých aj svieti, všetkým patrí, teda skorej patrime my jemu. Vyzerá veselo, ale keď sa pozerá na to, čo tu my robíme, veselé príliš nebude, možno nás potrebuje upozorniť, chce odvrátiť záhubu, do ktorej sme sa rozbehli a všetci sme aj tak spokojný. Sme len tieňmi samých seba, asi chce, aby sme pozreli do seba, spozorovali, čo cítime, či aj tak činíme. Lebo nerešpektujeme svoje city, tvárime sa, aký sme silný, ale je to len pretvárka, veď mi aj dominujeme preto, lebo vieme klamať, horšie ale, že takto klameme aj seba samých, naša ochrana sa otáča aj proti nám. Tak to je správne, každý musí za seba zodpovedať, obhájiť si to, čo dostal, nech je akýkoľvek, nech robí, čo chce, aj keď má špinavé svedomie, nikto sa pravde nevyhne, raz ju uvidí, otázne je nakoľko sa zadiví a čo to vyvolá. Podľa mňa pravda je ozaj vzácna,  je správne, aby sme ju videli, pobiť sa s pravdou je tá najsilnejšia vojna, pekné je, že nemusí pretiecť ani kvapka krvi, pokiaľ sa s ňou nechceš pobiť, čo by bola chyba. To by si musel byť iný kanón, keby si sa vybral do vojny s pravdou, trebárs preto, že ty máš iný názor, že pravda sa míli, to by bola iná vec, pravde omyl vysvetliť, ak by sa stalo, ona by to prijala, lebo nie je hlupaňa. Na to, ale človiečik nemá, čistá pravda, je len jedna a tá je pravdivá, je rozmanitá, pestrá a komplikovaná, nikto z nás ju však nehľadá, ona si musí nájsť nás a ona nájde, keď bude treba. Tak ľudia, pravdy sa báť netreba, ona je krásna a vznešená, je vznešené a krásne, keď ti ona sadne. Pravda musí prebiť klamstvo, vyhrá ten, komu dáme priestor a popravde, komu ho zatiaľ dávame, je jasné, kto tu víťazí, je to klamstvo, podlosť, závisť, faloš. Ak si frajer bojuj pre pravdu, bojuj čestne, zachovaj si vyššiu úroveň, udrž na svojej strane pravdu, to budeš iný bojovník, taký je vzácny. Pre väčšinu však, nie veľmi príjemný, pravda prináša problémy, ale to sú, tie správne veci, ktoré treba riešiť, takto vedie cesta, ako prežiť, život na zemi zlepšiť, všetko nedostaneme zadarmo. Čo sme dali a urobili pre tento vesmír, javí sa mi, že nič, to ale nebude pravda, Život a Svet je zázrak, možno tu niekto hľadá, len odpoveď, prečo existuje on sám. Možno je to, len o hľadaní pravdy.

Pravda zvíťazí. Tú, už neskúšajme poraziť, nech je pre nás trebárs aj náboženstvo, veď viera, by mala byť čistá, úprimná a pravdivá.

Calo – Divná existencia.

Calo – Divná existencia.

Nuda, život ide stále, len tak, priama aktivita sa nekoná, tak zabehnutý štandard, tak ako som navyknutý. To, ale neznamená, že ma nič nezaskočí, je to pre mňa náročné. Ďalšia ťažká kapitola je v kurze, chcel som povedať, že za mnou, to ale nie, ono to stále beží, je za mnou len ďalšia skúsenosť, po ktorej klasicky neviem nič. Všetko, čo ma napadne ma vydesí a vystraší, je to neustáli náraz. Fungujem v medzi priestore svojej mysle, kde ale ničomu nerozumiem, je to také plávanie (v oceáne), balansovanie na hrane žiletky. To, ako fungujem nazývam experimentálna existencia, alebo abstraktná existencia. Experimentálne a abstraktné veci mám rád, to hej, ale toto je na mňa veľa, nemám pevný bod, nie som strojca svojho osudu. Nedržím opraty a neviem ani meno svojho žrebca,  na ktorom cválam životom. Nemám prehľad sám o sebe, môj život je divný, asi idem podľa scenára niekoho iného, také zásahy sú, ale divné a divné je, že ich bolo treba robiť. Moja nespokojnosť je ozaj podozrivá, moje trápenie, už dávno nabralo na sile a veľa prišlo z vonku, hocikde, hocičo od hocikoho. Len vyzerá podozrivo, čo sa dialo od detstva, potom v dospievaní, no a teraz to už fičí ozaj dospelo, teraz to je víchor. Fungujem, ale štve ma, že všetko nezvládnem, mám problém, ako sa živiť. Teoreticky môžem mať motiváciu veľkú a na druhej strane žiadnu, vidím nádej nemalú, len aj keby som bol, akože neviem kto, cítim rešpekt a obavy, čo to je a čo to so mnou urobí. Kto vlastne som, čo som tuná vyviedol, prečo som to vyviedol, komu som to vyviedol, čo ma čaká za tie veci, čo som vyviedol. Ja sa často považujem za slušného chlapca, je to ale nepresné, veľa volovín som porobil, niekedy mám pocit, že ani nič iné nerobím, projekt slušný chlapec je asi neaktuálny. Škoda, že ničomu nerozumiem, keby som rozumel a mal by som sa dobre, to by sa mi páčilo, len tomu tak nikdy nebolo. Zlyhal som, blúdil som v mladosti, môj cieľ bol, skrotiť ten zmätok a skonsolidovať sa, nájsť sa. Nevyšlo mi to, totálne ma to tu roztrhalo, nastalo šialenstvo a ozaj drsná realita. Je to smutné, ale neviním sa s toho, snažil som sa, dosť som, ale blúdil, hlavne citovo, dosť možné, že som prakticky ani nemal šancu zorientovať sa. Mám obavy o seba, divné vecičky, všelijaké zvláštne veci, už veľmi dávno, asi som bol, už divné bábo, troška rým. Zdá sa mi, že som najprv ešte nevnímal, ako dieťa a potom, už nevnímal, neskorej v mladosti a dospelosti. No ja inak často nevnímam, zistil som, že veci mi idú najlepšie, keď ich robím pocitovo, podvedome, bez prílišného rozmýšľania, len potom sa stáva, že chcem si uvedomiť, ako nejakú vec robím a ja ozaj neviem. Bohvie či sa niekedy ožením, už som dosť starý, chlapec vo veku, že už by mal byť aj rozum prítomný, ale to len žartujem na ženenie som sa nikdy necítil a bol by som rád, keby to aj tak zostalo. No a ja som tak šikovný, že som zatiaľ nemal ani frajerku, aspoň mi nikto nelezie na nervy. Teda na nervy mi lezie všeličo, ale musím ich držať pevné, chcem byť taký, čo zachová pokoj a udrží si nervy aj v ťažkých časoch a situáciách. Žiaľ, stalo sa mi, čo som nechcel, mal som záujem predať dobré a výrazné rysy svojej povahy, chcel som sa presadiť tým, čo bolo vo mne dobré. Síce zatiaľ som to, čo som bral, ako dobré úplne nestratil, len je to testované, až na pokraj únosnosti, teda až za okraj únosnosti, kde ale, už nedokážem garantovať dlhodobú a stabilnú udržateľnosť, čo ma mrzí. No ale, uvidím čo príde, možno príde zmena a všetko bude iné. Len to je veľký a veľmi náročný sen a túžba, aby prišlo k zmene, zdá sa to byť nedosiahnuteľné. Je to divné, ozaj divné, náročné a nebezpečné, rysuje sa kadečo. Môže to byť veľmi veľa, pre jedinca sa mi to javí, až neúnosné, ale uvidíme, či vydržíme a čo sa stane. Výraznú zmenu, že sa veci reálne prejavia, považujem za zázrak, tajne verím v tento zázrak, ale aj sa veľmi bojím, cítim rešpekt.

Čo má prísť, tak príde – Tak poď.

Kto to je

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Kto to je  :

Priami prenos, ideme naostro, na každom mieste v každom čase, neexistuje prestávka v našich hlavách je silná premávka, nikdy nebudeme oddychovať. Neustále všade, sa rozhoduje, ako ďalej, bude tak, ako sa rozhodneme, práve teraz tu. Neustále sa rozhodujeme, ako bude, myslíme na to čo chceme, niekedy aj na veci, čo nechceme, juj bude pekelne zle. Neskrotil som v sebe zlo, hlavu mi to poplietlo a tak, to mám teraz na tanieri, buďme všetci stále rytieri. Porazme zlo v nás, prejavujme to, čo nás zdobí, uberme priestor zlobe, potom tu bude dobre, teda aspoň troška lepšie, zase všetko sa nevyrieši. Čo bude so mnou, to teda netuším, troška sa mi, ale zacelila rana na duší. Vzrástla nádej, až tak, že je to šok, ale ako pre koho. Ja sa snažím, udržať si pokoj a rozvahu, je možné, že som vystrelil do davu, fascinuje ma, pokiaľ sa takto našla dôležitá odpoveď. Na otázku “Život, vesmír a vôbec”. Ale, na takéto odpovede, si netrúfam, tú našiel niekto iný, respektíve vedel a prezradil, ale neviem. Taký, čo vie zásadné odpovede, takže teraz cítim rešpekt. Ja, už viacej neviem, dokážem sa, len snažiť, teraz nesľubujem nič. Uvidím čo príde, čo to so mnou narobí, čo zvládnem, čo ustojím a vydržím. A čo nie. Som obyčajný chalan, som taký, aký som, aký ale neviem, dosť silno sa mi nedarí, čo je divné, píšem si svoj príbeh. Teraz do toho príbehu, zapadne tento text, či „ Báseň “, aktivita víťazi, možno preto. Len keď budem veľa písať a na západ slnka zízať, ako teraz, čo si o sebe budem myslieť. Možno, že nielen blbosť kvitne, ale aj statočnosť, odvaha, pokora a snaha. Zo všetkého, mám najradšej kľud, ten je super, že ho mám rád, som snáď dokázal. Niekto mi tu, ale brble hlúposti, neviem ani či ten hlas milujem, či nenávidím. Fuj, ty hajzel, koľkým to robíš, prestaň, toto si nechaj, ja na teba, nie som zvedavý. Fuj, ako ťa nenávidím, ty nie si, len haluz, ty vieš, čo robíš. Raz by som ti chcel, ale odpustiť, je pre mňa nevyhnutné sa s tebou zoznámiť, keď nie, tak som v riti, ty ma isto zničíš. Tak sa mi kľudne vysmej, viac nemám, viac neviem, prepáč, že stále také blbosti trepem, len jednoducho rozmýšľam. Keď ťa niečo bude zaujímať, tak sa opýtaj, ja sa budem snažiť ustáť a pokúsim sa dať hodnotnú odpoveď, musím ju opakovať roky v kuse. Také bývajú ťažké skúšky. Nechcem a nemôžem, už nič cítiť.

Kto si?