Calo – Divná existencia.

Calo – Divná existencia.

Nuda, život ide stále, len tak, priama aktivita sa nekoná, tak zabehnutý štandard, tak ako som navyknutý. To, ale neznamená, že ma nič nezaskočí, je to pre mňa náročné. Ďalšia ťažká kapitola je v kurze, chcel som povedať, že za mnou, to ale nie, ono to stále beží, je za mnou len ďalšia skúsenosť, po ktorej klasicky neviem nič. Všetko, čo ma napadne ma vydesí a vystraší, je to neustáli náraz. Fungujem v medzi priestore svojej mysle, kde ale ničomu nerozumiem, je to také plávanie (v oceáne), balansovanie na hrane žiletky. To, ako fungujem nazývam experimentálna existencia, alebo abstraktná existencia. Experimentálne a abstraktné veci mám rád, to hej, ale toto je na mňa veľa, nemám pevný bod, nie som strojca svojho osudu. Nedržím opraty a neviem ani meno svojho žrebca,  na ktorom cválam životom. Nemám prehľad sám o sebe, môj život je divný, asi idem podľa scenára niekoho iného, také zásahy sú, ale divné a divné je, že ich bolo treba robiť. Moja nespokojnosť je ozaj podozrivá, moje trápenie, už dávno nabralo na sile a veľa prišlo z vonku, hocikde, hocičo od hocikoho. Len vyzerá podozrivo, čo sa dialo od detstva, potom v dospievaní, no a teraz to už fičí ozaj dospelo, teraz to je víchor. Fungujem, ale štve ma, že všetko nezvládnem, mám problém, ako sa živiť. Teoreticky môžem mať motiváciu veľkú a na druhej strane žiadnu, vidím nádej nemalú, len aj keby som bol, akože neviem kto, cítim rešpekt a obavy, čo to je a čo to so mnou urobí. Kto vlastne som, čo som tuná vyviedol, prečo som to vyviedol, komu som to vyviedol, čo ma čaká za tie veci, čo som vyviedol. Ja sa často považujem za slušného chlapca, je to ale nepresné, veľa volovín som porobil, niekedy mám pocit, že ani nič iné nerobím, projekt slušný chlapec je asi neaktuálny. Škoda, že ničomu nerozumiem, keby som rozumel a mal by som sa dobre, to by sa mi páčilo, len tomu tak nikdy nebolo. Zlyhal som, blúdil som v mladosti, môj cieľ bol, skrotiť ten zmätok a skonsolidovať sa, nájsť sa. Nevyšlo mi to, totálne ma to tu roztrhalo, nastalo šialenstvo a ozaj drsná realita. Je to smutné, ale neviním sa s toho, snažil som sa, dosť som, ale blúdil, hlavne citovo, dosť možné, že som prakticky ani nemal šancu zorientovať sa. Mám obavy o seba, divné vecičky, všelijaké zvláštne veci, už veľmi dávno, asi som bol, už divné bábo, troška rým. Zdá sa mi, že som najprv ešte nevnímal, ako dieťa a potom, už nevnímal, neskorej v mladosti a dospelosti. No ja inak často nevnímam, zistil som, že veci mi idú najlepšie, keď ich robím pocitovo, podvedome, bez prílišného rozmýšľania, len potom sa stáva, že chcem si uvedomiť, ako nejakú vec robím a ja ozaj neviem. Bohvie či sa niekedy ožením, už som dosť starý, chlapec vo veku, že už by mal byť aj rozum prítomný, ale to len žartujem na ženenie som sa nikdy necítil a bol by som rád, keby to aj tak zostalo. No a ja som tak šikovný, že som zatiaľ nemal ani frajerku, aspoň mi nikto nelezie na nervy. Teda na nervy mi lezie všeličo, ale musím ich držať pevné, chcem byť taký, čo zachová pokoj a udrží si nervy aj v ťažkých časoch a situáciách. Žiaľ, stalo sa mi, čo som nechcel, mal som záujem predať dobré a výrazné rysy svojej povahy, chcel som sa presadiť tým, čo bolo vo mne dobré. Síce zatiaľ som to, čo som bral, ako dobré úplne nestratil, len je to testované, až na pokraj únosnosti, teda až za okraj únosnosti, kde ale, už nedokážem garantovať dlhodobú a stabilnú udržateľnosť, čo ma mrzí. No ale, uvidím čo príde, možno príde zmena a všetko bude iné. Len to je veľký a veľmi náročný sen a túžba, aby prišlo k zmene, zdá sa to byť nedosiahnuteľné. Je to divné, ozaj divné, náročné a nebezpečné, rysuje sa kadečo. Môže to byť veľmi veľa, pre jedinca sa mi to javí, až neúnosné, ale uvidíme, či vydržíme a čo sa stane. Výraznú zmenu, že sa veci reálne prejavia, považujem za zázrak, tajne verím v tento zázrak, ale aj sa veľmi bojím, cítim rešpekt.

Čo má prísť, tak príde – Tak poď.

Kto to je

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Kto to je  :

Priami prenos, ideme naostro, na každom mieste v každom čase, neexistuje prestávka v našich hlavách je silná premávka, nikdy nebudeme oddychovať. Neustále všade, sa rozhoduje, ako ďalej, bude tak, ako sa rozhodneme, práve teraz tu. Neustále sa rozhodujeme, ako bude, myslíme na to čo chceme, niekedy aj na veci, čo nechceme, juj bude pekelne zle. Neskrotil som v sebe zlo, hlavu mi to poplietlo a tak, to mám teraz na tanieri, buďme všetci stále rytieri. Porazme zlo v nás, prejavujme to, čo nás zdobí, uberme priestor zlobe, potom tu bude dobre, teda aspoň troška lepšie, zase všetko sa nevyrieši. Čo bude so mnou, to teda netuším, troška sa mi, ale zacelila rana na duší. Vzrástla nádej, až tak, že je to šok, ale ako pre koho. Ja sa snažím, udržať si pokoj a rozvahu, je možné, že som vystrelil do davu, fascinuje ma, pokiaľ sa takto našla dôležitá odpoveď. Na otázku “Život, vesmír a vôbec”. Ale, na takéto odpovede, si netrúfam, tú našiel niekto iný, respektíve vedel a prezradil, ale neviem. Taký, čo vie zásadné odpovede, takže teraz cítim rešpekt. Ja, už viacej neviem, dokážem sa, len snažiť, teraz nesľubujem nič. Uvidím čo príde, čo to so mnou narobí, čo zvládnem, čo ustojím a vydržím. A čo nie. Som obyčajný chalan, som taký, aký som, aký ale neviem, dosť silno sa mi nedarí, čo je divné, píšem si svoj príbeh. Teraz do toho príbehu, zapadne tento text, či „ Báseň “, aktivita víťazi, možno preto. Len keď budem veľa písať a na západ slnka zízať, ako teraz, čo si o sebe budem myslieť. Možno, že nielen blbosť kvitne, ale aj statočnosť, odvaha, pokora a snaha. Zo všetkého, mám najradšej kľud, ten je super, že ho mám rád, som snáď dokázal. Niekto mi tu, ale brble hlúposti, neviem ani či ten hlas milujem, či nenávidím. Fuj, ty hajzel, koľkým to robíš, prestaň, toto si nechaj, ja na teba, nie som zvedavý. Fuj, ako ťa nenávidím, ty nie si, len haluz, ty vieš, čo robíš. Raz by som ti chcel, ale odpustiť, je pre mňa nevyhnutné sa s tebou zoznámiť, keď nie, tak som v riti, ty ma isto zničíš. Tak sa mi kľudne vysmej, viac nemám, viac neviem, prepáč, že stále také blbosti trepem, len jednoducho rozmýšľam. Keď ťa niečo bude zaujímať, tak sa opýtaj, ja sa budem snažiť ustáť a pokúsim sa dať hodnotnú odpoveď, musím ju opakovať roky v kuse. Také bývajú ťažké skúšky. Nechcem a nemôžem, už nič cítiť.

Kto si?

Je to len šanca

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Je to len šanca  :

Kus cesty, kus pravdy, všetko úplne, ale úplne bežné, no ale nič nebolo v poriadku i keď zároveň všetko. Čo chceme sa nám podarí, čo nechceme sa nám nestane, jedine že by sa stalo. Vždy bude málo, vždy sa dá viac, všetci sme jeden z nás, ty si taký, ja som ja, útočiť na seba je hlúposť, ty chceš byť OK i ja. Tak jebať na to, neblyští sa, len zlato, všetci sme odleskom seba, ja i ty sme kusom neba a zároveň všetko, čo ťa napadne a i to, čo nie. To či sa ty bojíš, neviem, v nebezpečenstve sme všetci, budú to ťažké veci, to máme asi všetci spoločné, rozum vraví vpred, tak bež, keď si dostal šancu, ty sám vieš lepšie ako ja, ty i ja sme jeden z nás. Už nie je čas na hlúposti, dobré sú len dobré veci, keď si úplne, len zlý, nie je to dobré, aj tak budeš nútený, byť medzi všetkými najlepší. Ja som blúdil vždy, len keď som bol mladý, mal som veľa síl, ale i tak, vtedy som bol ešte slabší, ako dnes starší, viacej som vnímal svoje túžby, viac som sníval, neprijímal som nič. Čo som mal a vedel, to ma už netrápilo, len žiaľ, až keď sa niečo naučíš, zistíš že nevieš nič a čím viac tým viac. A keď veľa cítiš, čaká ťa krach, nezachráni ťa nik, lebo ak sa pokúsi, ešte viac ťa raní, čo má prísť, príde vtedy, ak si ozaj zaslúžiš, to v prípade, že máš veľké túžby a sny, ale v jednoduchosti je tiež krása, ak nastane zhoda a súlad. Treba sa neustále snažiť, treba sám seba skúšať, neodpustiť si nič, ale ani si nič nevyčítať. Čo bolo včera je hrozne dôležite, ale smerom vpred, sa dá veľa zmeniť, keď ten pohľad naspäť nie je dobrý, záleží na tom aký si a čo chceš, iba pre seba je malo, dôležite je čo dávaš ostatným. Pravé vtedy keď nemáš nič, vtedy hrozne veľa potrebuješ, no stáva sa, že to býva ťažké, nič ozaj dobré, nie je ľahké. Si spokojný, potom chceš málo, aj mne by stačilo, ale mne to v hlave strelilo, teraz musím dúfať, nie len zúfať. Nakúpené mam pekne, aj tak sa dá skryť, všetko v jednej vete, to ale musí byť veta. Všetko mi zobrali a zároveň všetko dali, nechcel som nič, teraz sa mi aj zázrak mali, aj keď som stále taký istý. Tu budú lietať iskry, tento svet bude horieť, ako so mnou bude neviem, všetkým Vám to poviem, vy budete vedieť viac, než ja. Šancu treba skúsiť využiť, vždy je malo, vždy sa dá isto viac. Je to súťaž, kto je hodnotnejší, aj žobrák, môže byť víťaz. Ak sa ti podarí udržať pravdu na svojej strane, stále máš veľkú nádej, uvidíme ako ďalej.

Každý sme nejaký. Každý cíti, sníva, vzácna je každá chvíľa.

Calo - Pravda a snaha.

Calo – Pravda a snaha.

Čakám na pravdu, podľa tej sa chcem riadiť, zatiaľ sa ju pokúšam, len hľadať. To je úloha na celý život, ak je to tak, tak aj na dva, vesmír je rozľahlý a komplikovaný. Totálnu a maximálnu pravdu, nikdy nemáme šancu nájsť, ak by sme aj našli, je nereálne, aby naše všetky skutky boli, maximálne hodnotné a pravdivé. Mame, ale veľkú šancu, bez toho, aby sme pochopili, úplne všetko o celom vesmíre a boli dokonalí. Môžeme sa založiť na pravde a úprimnosti, na láske, k celému Svetu, všetkému živému aj neživému, je pekné byť trebárs tolerantný a úprimný, nech každý vie, že sa ťa nemusí báť a môže ti veriť. Môžeš byť ústretový a konštruktívny, čo je veľmi ťažké, ale keď budeš dlhé roky neustále trénovať, budeš sa zlepšovať. Je ušľachtilé a odvážne, konať čestne, dať si za cieľ, že to bude tvoja motivácia a cieľ, ak urobíš chybu, už je to jedno, už sa stala, treba sa poučiť. Vyčítať si chyby nemá zmysel, čas vrátiť nejde a nejde vrátiť ani nič, čo sa stalo, chybu si vždy priznaj,  aj chyba, môže byť cenná, ak sa z nej poučíš. Dnes je vzácna aj taká jednoduchá vec, ako priznať si chybu, taký ľudia potom robia všeličo, ponižujú, urážajú. Čo môžeš reálne čakať od bytosti, ktorá si nikdy chybu a zlý skutok neprizná, myslia si že v pohode, len akosi na takom skutku, nie je nič hodnotné, konštruktívne ani užitočné, jednoducho, takýto debil sa na niekom pobaví. Ja to síce nepoznám, ale ľuďom sa páči, keď niekomu zaútočia na jeho slabinu a urazia ho, neviem čo im na tom chutí, ak si slabý, čo v tomto prípade často býva, ťažké sa je brániť, ak ti útočia na to čo ťa bolí, tomu debilovi sa páči, že sa nevieš brániť. Hodnotný človek si je zrejme sebou sám neistý, hlupáci si myslia, že sú úplne úžasný, ohľadom na realitu a vesmír, taký je úžasný. Ohľadom na rozlohu a tajomnosť Vesmíru a života, na to aké, je aj na tejto planéte všetko náročné, je fascinujúce, ak má niekto o sebe mienku, že je úplne bezchybný a pomaly najlepší na svete. Svet je tak náročný, toľko ľudí trpí, spravodlivosť na svete nie je, po svete zúria vojny, s princípu je spokojnosť nereálna. Veľa ľudí presne takých ako ty, trpí a zomiera vo vojnách, človek ako ty sa stane obeťou vraždy, človeku ako ty, zomrie milovaný človek. Inak spokojnosť je ozaj asi hlúpa, nespokojnosť človeka motivuje a inšpiruje. Človek, ktorého bolí celý svet je isto hlbší a citlivejší, super u takých bytostí je, že takých sa ozaj nemusíš báť, taký keď si robia žarty, tak jedine zo seba, zatiaľ sme tu všetci hlupáci. Ak ozaj nechceš byť hlupák, je tu šanca ako sa dá aj teraz cítiť, že si hodnotná a vyspelá bytosť (i keď čas, ešte nedozrel). Svet je ozaj fascinujúci, je rozmanitý, možností a spôsobov je ozaj veľa. Dobrá vec a skutok, je isto dobra vec, svinstvo je celkom isto svinstvo. Pravdu považujem za maximálnu hodnotu, buď čestný a úprimný, nezachrániš celý svet, ale budeš hodnotný. Prijmeš zodpovednosť a v podstate aj povinnosť, každý musí ozaj začať od seba. Pracujme na sebe, nie je to ozaj ľahké, máme čo robiť, život je náročný, všetko hodnotné je ťažké. Prajem všetkým ľudom, veľa síl. Ak si rozumný a šikovný, niečo vymysli, nájdi niečo pekné, čo bude hodnotné a zároveň, vyjadrí aj teba ako človeka. Je pekné na pekných veciach sa baviť, je dobré byť dobrý. Kreativite a fantázii sa medze nekladú. Bavme sa na tom, že sme dobrý, i keď všetko sa nám nepodarí, ale my sa silno snažíme, nevyšlo nevadí, toto je cieľ a úloha na celý život. Nikdy si nemôžeš byť istý, že si zvládol, si môžeš povedať, až na samotný koniec, keď sa ti začnú viečka od únavy z celého tohto sveta, pomaly zatvárať. Neviem, či zvládnem, ja sa o takéto niečo chcem pokúsiť. Bude to ťažké, ale ťažké úlohy a skúšky, nás preveria, vďaka nim rastieme. Také veci, by nás mali učiť v škole, nie bifľovanie, ale rozvíjať osobnú kvalitu, kreativitu a individualitu. Možno miesto nezmyselného a bezvýznamného, zaťažovania množstvom informácii, by bolo lepšie veľa diskutovať a filozofovať.  Priorita je, charakter, česť, úprimnosť, odvaha, pokora, kreativita, tolerancia a všeličo, čo zatiaľ neexistuje, alebo zatiaľ nepoznáme, všetko možné aj nemožné. Svet je zvláštny, vesmír je neuveriteľný, sme úžasné mystické bytosti. Dobrá vec je dobrá, svinstvo je svinstvo. Pravda je hodnotná a čestná, klamstvo je zbabelé. Individuálny rozvoj a vývoj.

Takto troška na seba hádžem zodpovednosť, keď píšem takéto veci, ale nič sa nedá robiť. Situácia je taká.

Calothrick - Blog.

Calothrick  –  Blog.

Urobiť si blog, nie je taká veda, ale popísať niečo, už nie je tak jednoduché. Môj blog 4 roky zrel, len s jedným článkom. Potom som sa rozhodol, že pozrem do starého zošita na veci, čo som kedysi popísal (Ja, -2000. Našiel som starý zošit), a tie texty sa dali, tak som ich hodil sem. To ma inšpirovalo, že skúsim napísať aj niečo nové, ale neveril som, že dokážem napísať niečo zmysluplné. Ale dal som sa na to, že skúsim a nakoniec som sa troška rozbehol a dosť toho popísal. Som rád, že som našiel odvahu a chuť, písať. I keď je to čím ďalej tým ťažšie, dochádza inšpirácia, ale moc sa tým netrápim, moje písanie má istý dôvod a princíp, to je hlavné. Snahu napísať nejaký text, alebo báseň, považujem za hodnotnú a veľmi správnu vec. Snažím sa, mám takú svoju, skorej free koncepciu, nezaťažujem sa veľmi vecami, čo ako vyzneje, či to nie je hanba, som otvorený, snažím sa byť prirodzený, uvoľnený, snažím sa vyjadriť, tak ako viem a dá sa povedať aj chcem. Píšem dosť aj veci, ktoré ma trápia, ale nepíšem to preto, aby som sa posťažoval a poplakal si. Tie veci ma silno ťažia, jednoducho to tak je a keď to tak je, tak nevadí, že bude niekto vedieť, lebo je to pravda, je to tak, je to realita, tak nech niekto vie, lebo tak to jednoducho je. Beriem to ako úprimnosť, otvorenosť a zároveň, troška ako svoju koncepciu a štýl. Vždy keď niečo píšem, snažím sa v tom momente, niečo vyjadriť, čo zo mňa vtedy vyjde , snažím sa byť nezaťažený. Napíšem to, čo sa mi v tej chvíli podarí, čo so mňa ide, čo ma napadne. A keď napíšem, ide to rovno na blog, beriem to tak, že je to priame, že je to zároveň, také surové a bezprostredné, isto aj veľmi otvorené. No, ale jednoducho to, tak je, beriem to tak, že ľudia keď sa poznajú, v princípe by o sebe mali vedieť pravdivé veci a nie, že správna je pretvárka a skrývanie. Myslím, že ľudské vzťahy, by mali byť založené na skutočnosti a realite, nie len na princípe, že zlé veci sa nehovoria, lebo je to akože spoločensky správne. Nie je. A nás ľudí je tu veľa, každý sme nejaký, každý sme originál a ja to beriem takto. Myslím, že nie je od veci idea, koncepcia a vízia, že ľudské vzťahy, by boli založené na pravde, na vzájomnom pochopení, podpore a tolerancii. To ale, nie je reálne ani z ďaleka, považujem ale za  správne, mať taký postoj, prejav a víziu. Javí sa mi, že klamstvo je najväčšia hybná sila ľudstva, akoby tuná všetko fungovalo na klamstve. Úplne všade, všetko je klamstvo, manipulácia a podvod. Tak to beriem tak, že pravda ma svoju kvalitu, hodnotu a cenu. Dá sa žiaľ povedať, že dnes je pravda aj vzácna, svet je taký, že ten, čo hovorí pravdu je za hlupáka. Asi aj preto mi, nevadí moja otvorenosť, takéto dôvody ma k tomu aj motivujú a inšpirujú. Isto, mať svoj blog je super vec, keď sa dá a viem dať niečo dokopy, tak je dobré sa posnažiť. Ten blog je celý môj, dávam tam, svoje veci, svoje fotky, svoje myšlienky a heslá, píšem svoje texty a akože básničky. Takú aktivitu si veľmi cením, považujem ju, za správnu. Zistil som, že taká vec, že píšem, sa môže aj zísť, keď niekde treba niečo popísať, pomáha to, lebo si človek nájde svoj štýl vyjadrovania, v podstate trénuje, taká vec sa isto zíde, už sa mi aj zišla. Som rád, že som prekonal obavy, aj to že som si neveril, dal som sa na to, začal a nakoniec som sa aj celkom rozpísal. Sedí mi koncepcia, byť úprimný, otvorený a zároveň si cením snahu, odvahu a schopnosť tvoriť. Tieto veci beriem, ako svoje malé, súkromné, osobné umenie. Blog je super vec, je to pekný a vhodný priestor, niečo svoje prezentovať, niečo svoje vyjadriť, niečo svoje vytvoriť.

Free.