Calo – Reality šou.

Calo –  Reality šou.

Tento svet je hádanka za hádankou, my neustále prinášame odpovede. Neustále chodia nové otázky, výzvy, ponuky a prosby my doplníme odpoveď, našim rozhodnutím a skutkom. Je nás tu veľa, tým pádom je to riadny kolotoč, neustále sa vyvíja naša realita, v každom okamihu sa rozvíjajú naše osudy. Stačí tak malo a všetko je inak a tak to má každý z nás, tým pádom celková realita je iný progresívny vývoj a záhada. Každý sa neustále a neprestajne rozhoduje a to v každej chvíli. Teraz sa mi táto realita zdá, až nemožná, aby naše osudy boli takto previazané a svet fungoval. Veď stačí tak málo a všetko je inak, zdá sa mi to byť nereálne. Tých realít je asi viacej, teraz sa mi zdá nevyhnutne aby existovali ďalšie reality, viaceré paralelné existencie, priradené k nosným rozhodnutiam, celého tohto organizmu, aby tento svet fungoval. Myslím si, že tých realít bude nespočetne veľa, odvíjajúc sa od chodu a zmien tejto našej reality. Keď tuná existuje, taká previazaná a rozvíjajúca sa realita, prečo by ten vývoj nebol taký celkovo vo viacerých rozmeroch. Nejako sa mi to zdá, byť nevyhnutne, predsa tento svet a táto reality šou, nestojí na hlinených nohách, vesmír tu nie je snáď, len tak. Keď je viacej realít, vzájomne previazaných, dá sa existencia riadiť a tieto naše reality šou, budú určite riadené. Niečo, ako osud existuje a uriadiť osudy každého jedinca a živého organizmu vo vesmíre v tejto našej jednej realite je nemožné. V každej dimenzii je naše druhé ja, rozvíjajúce  sa od zásadných rozhodnutí, niečo ako tento svet, ale v každej dimenzii je vývoj odlišný, tým pádom sú možné veľké rozdiely. To sa mi zdá byť reálne, lebo inak by bol, tento náš svet, sud so strelným prachom. Tento svet bude podchytený a silnejší, iba jedna realita, sa mi javí ako nereálna a neudržateľná. Jedna realita prichádza do úvahy, ak tento svet, nie je pod žiadnou kontrolou a to by fungoval na princípe náhody  o tom som presvedčený, že isto nie. Toto nie je bordel, žije tu hrozne veľa vzácnych bytostí a to nie je náhoda, ale veľká vec. Tuná ide o zázrak života a vesmíru a nie o nejakú náhodnú pochybnú hlúposť. Asi ťažko, bude, toto spleť náhodných impulzov a vnemov, to nie, to isto nie. My vnímame čo vnímame, nás drží na uzde vnímanie času, život vnímame ako celistvú cestu, podľa mňa, ale možno vnímame dôsledok sledu našich rozhodnutí a skutkov a nielen našich, ale celého sveta a života. Táto realita je nám predurčená na osobné vnímanie a nie náhodou, za všetko si môžeme sami. Vnímame tok vývoja našej existencie, táto realita je nám predurčená, aby sme ju žili. Možno smrť, nás len prenesie do inej reality, do tej, ktorá je pre nás určená na našej ceste. Možno sa vrátime kus späť v podobnej realite, ale pôjdeme inou cestou ako teraz, lebo prídeme poučený a prídeme s vyrovnaným dlhom, za naše chyby a tak by sme sa mohli vyvíjať, naše terajšie ťažkosti, sú daňou za to, aby sme šli smerom vpred. Za tým účelom, aby sme raz prešli ideálnou svojou cestou a to je možno, posledná reinkarnácia, dovtedy musíme takto vylúčiť všetky zlyhania a zlé veci. Sny keď spíme, to bude iná brutalita, žiadna náhoda, ale pekelne premyslená vec, riadna chuťovka. Nemyslím si vôbec, že sny sú náhoda, keď je myseľ schopná, takej voľnej tvorby, budú existovať aj iné bytosti na inej báze, lebo evidentne tento svet, nie je, len tak. Dúfam, že cieľ nášho bytia je hodnotný a čestný i keď sa bojím. Dúfam, že smrť nie je koniec a sme vedený po ceste k hodnotám a k zlepšovaniu svojej existencie, k zdokonaleniu, aby postupne, ako pôjdeme ubúdalo utrpenie a nesloboda. Ideálne, aby sme šli, po nekonečnej ceste k dosiahnutiu stavu podobného dokonalosti, lebo zároveň si myslím, že ak by sme aj dosiahli ideál, tak sa otvoria nové možnosti na zdokonalenie, tým pádom dúfam, že sme na nekonečnej ceste.

Na ceste pravdy.

Hlavolam

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Hlavolam :

My si nelámeme hlavu, pritom čakáme na bod zlomu, ideme rovno do hlavolamu, tam isto nastanú zmeny, zmenia sa naše vnemy. Potlačia sa naše pudy, tuná isto nezhynieme od nudy, tá nám dá pocítiť, čo všetko sa stalo, keď sme sa my nudili, čo všetko, ušlo nášmu vnímaniu. Hlavolam, nám tuná motá hlavy odpradávna, žiadna snaha nie je márna, prioritné sú tie pravé túžby, tie ktoré aj sledujeme a robíme postupné kroky. Také veci po ktorých ozaj túžime, dovtedy než nás zoberie zem. Presne na tie, sú zvedavý, čo robíme keď sa nedarí, čo my vlastne chceme, čo sa v nás deje, aký ozaj sme. Bez zahmlievania od sveta v ktorom žijeme, oslobodený od pudov a predsudkov, výsledok čisto z mysle, každý nejaký sme, každý niečo chce, prečo práve ja nie. Ja isto nič nechcem, asi budem iný, alebo sa bojím driny, zajtra je neskoro, využi terajší moment, ukáž čoho si hoden. Aké veľké máš sny a túžby, keď si lenivý buď, ale keď ideš po aktivite, tak buď aktívny. Nespi pri aktivite a nerozplývaj sa, keď si lenivý. Hlavolam všetko o nás časom prezradí, nesmieme sa báť pravdy, hlavolam nás dúfam, čaká navždy. Niekto tuná vidí všetko a nie je to, len jedna bytosť, také sily, čo na tomto svete pohnú všetkým, pre nás oceľ a kameň, pre nich žiadny problém. Zbytočné sa tešiť, že sme niečo skryli, keď to podstatné, všetko vidí, prv treba pozametať, pred vlastným prahom, nehádzať svoj bodrel na iných, za to, čo sme sami nezvládli. Ja sa tomu nebránim, za svoju myseľ sa nehanbím, dokonalí nie je nik, neovládam žiaden trik, ako by som bol spokojný a šťastný. Mne komplikácie nevadia, pomáhajú nám rásť, vraj život bez bolesti nemá zmysel v tomto svete isto nie. Dobré je len to, čo si vydrieš, ostatné je pre nás dar, za ten by sme mali ďakovať a nie, len machrovať. Stúpať po schodisku je náročné, dole sa ocitneš hneď a doráňaný, vtedy nemá kto pofúkať rany. Všetci si dávame pozor na pád dole, nevadí nám, ale niekoho tam poslať, vraj nemal sa posrať. Je otázne, kto je osobnosť. Podľa mňa tí dole, ak majú svoju hodnotu, nie sme v pozícii sudcov, skorej hlupákov a to takých, ako je celí nekonečný vesmír, s nejakého dôvodu, to tak má byť. Možno je cieľom sa s toho vymaniť, lebo tento svet je sila, samá arogancia, namyslenosť, predsudky, závisť, klamstvo a pýcha, asi  to, je ten náš hlavolam, konkrétne ja som sa slušne zamotal, cítim len túžbu žiť. Chytiť opäť svoju niť z toho klbka, čo som kedysi odhodil a teraz niť sama plynie po mojej ceste, neviem kde som presne, chcem len žiť čestne. Klbko sa zamotalo aj hlavu oklamalo, nič dobré nejde ľahko, neviem ale či som dobrý, veď neviem o čo tuná ide, čo je zmysel života, čo sa odpúšťa a čo sa tvrdo trestá, ťažká je tá naša cesta. Je to schodisko, pozor na pády, doráňaný začať od znova, to je taká mala pohroma, ktorá nás ale, možno veľa naučí, než skončíme v božom náručí o čom pochybujem.

Stúpať pomaly, rozvážne a bystro, pred svojim prahom mať čisto, nikoho nesúdiť, čo najčistejšia túžba žiť.

Čo ja viem

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Čo ja viem :

Každý deň je nová lekcia, každé ráno sa všetko začína, tak to musím brať, lebo život je veľká vojna, nechutí mi, len prehra. Konečný cieľ je mier, pokiaľ mám rozum, tak na celom svete, Ja ho viem priniesť, len v tejto vete. Aby nastal, museli by sme, sa všetci pridať, zasiahnuť láskou, pokorou, cťou, zdravím rozumom, kde zúria vojny, museli by sme, sa všetci spojiť v jedno veľké hnutie dobra, také jedno veľké, spoločenstvo prsteňa. Veď každý prsteň, každý predmet, môže niesť, maximálnu hodnotu, no nesie tú, čo mu my dáme, treba dať veciam hodnotu. Energia tuná, len srší, sme ako stožiare vysokého napätia, koľko dáme, toľko budeme mať, čím prispejeme, to sa nám vráti, čo pokazíme, za to musíme platiť, musíme to ustáť, na vlastných, bez chýb, nie je nik. To čo vnímame, tak naša, cesta tuná, smrťou končí, no ale neviem, či nás potom čaká oddych, chcel by som a asi nie, len ja, aby smrťou, náš príbeh gradoval. Aby bola smrť, ten pravý štart, ktorý nás uvedie, na vyššiu cestu, k vyššiemu uvedomeniu, cielenému miereniu, plnému uvedomeniu, zmyslu existencie, čo áno a čo nie, čo sa od nás čaká, aké má, každý z nás poslanie, aby do nás vstúpilo, vyššie poznanie. Tento svet, je jedno veľké tajomstvo, dúfam, že tí mocný, tiež nevedia všetky odpovede, lebo ak hej a robia toto, čaká nás tu, len hrozné peklo. Lebo tento svet, je presýtený zlom, naivitou, klamstvom, predsudkami, násilím a bezprávím, právo má ten, čo ma tie, hnusné prachy. Chcem, nech sa zlo každému vráti, aj tým najmocnejším, čo je zle, oni asi veľa vedia a možno, aj boh nás chce, len predať, existencia je zafarbená, do čierna, raz, ale príde od dobra odveta, tak, ako to býva v rozprávkach, isté, ale je, že nežijeme v rozprávke, realita bude tvrdá, nekompromisná a ťažká. Ťažšia, ako život v tomto tele na zemi, asi sa budeme diviť, až potom zistíme, tie pravé problémy a zistíme, čo sme si, vybavili v tomto živote, na zemi. Zažil som, veľa zvláštnych vecí, neverím celkom v život večný, ale viem, že tento svet, nie je taký jednoduchý, ako som vnímal kedysi, preto sa troška púšťam a píšem, čo píšem. My ľudia, sme už tuná, niečo ako démoni, vplývame na seba silno, naše skutky majú často zlý úmysel, niekedy dobrý, niekedy zlý. Je dobré a zlé, my sme asi uprostred. Zlo, keď sa v človeku naštartuje, tak je skoro nemožné, ho zastaviť. Dobro, ide skutok od skutku, je stále náročné v každej chvíli, musí sa neustále potvrdzovať, z myšlienky na myšlienku, lebo aj tie, sa hodnotia. Isto to nie je, len tak, že, čo povieme sa hodnotí. Hodnotí sa i to, na čo človek myslí, aké má názory, čomu dáva v sebe priestor, v presýpacích hodinách sa sype piesok, každý tu má svoj čas a priestor, no veď časopriestor.

Časopriestorom, to u mňa dnes končí, ale dúfam, že tam všetko začína.

Calo – Svet.

Calo –  Svet.

Zdá sa mi byť, veľmi divné, že na Zemi to životom neuveriteľne prekvitá a vesmír, by bol bez života, to sa mi vôbec nezdá. No niečo, pre nás zatiaľ neznáme,  zrejme bude. Toto nemôže byť všetko, pre celí vesmír, ale isto sme dôležitý, zrejme viac, ako si myslíme, všetko je dôležité, každé jedno naše rozhodnutie, postoje naše skutky, či hlavne smer, ktorý si zvolíme. Náboženstva, sú zrejme veľmi dôležité, vôbec nie je jedno, ktoré si zvolíme, sú dôležité max, každé jedno, je veľmi dôležite, ktoré si vyberieme. Ja sa momentálne nechcem prikloniť k nejakému náboženstvu, chcel by som vtedy, keby som mal, lepšie informácie, ktoré je tá správna voľba. Nerád by som sa modlil, k nesprávnej bytosti, či energii, mám záujem prikloniť sa k strane dobra, čo najviac, ako sa bude dať. Podľa toho, čo sa deje na svete, mocnosti zla, alebo temná strana sily, majú hrozne, veľkú silu, bral by som 50 na 50, dobro a zlo, len sa bojím, že zlo je silnejšie, veď aký my sme, čo sa okolo nás a vo svete deje. Aj pre veci, ktoré som vyššie spomínal, všetci sme dôležitý, dôležite sú, všetky naše myšlienky, postoje a činy, individuálne osudy ovplyvňujú celok, ozaj ak chceme zmenu, musíme isto začať , každý sám od seba. Zdá sa mi byť veľmi dobrá filozofia, nerobme iným, čo nechceme, aby sa dialo nám, musíme sa rešpektovať, tolerovať, musíme si pomáhať, cítiť spolupatričnosť so všetkým živím.  Každý máme svoju energiu,  pracujeme s ňou, formujeme ju, každým postojom, skutkom a aj myšlienkou. Takto, každý individuálne prispievame, rozhodujeme o našej osobnej budúcnosti, i budúcnosti celku. Čo sa skrýva, za tým celkom, to teda netuším, napadlo ma všeličo, myslím si že my ľudia, vnímame ozaj, až neuveriteľne málo, lebo realita je, až šokujúco pestrejšia a komplikovanejšia, tu každý dostane svoje. Žijeme tu ako celok, ale zároveň, každý ide svojou cestou, ku každému je natočený celí svet a možno i vesmír. Aká mocná, je pre nás atómová energia, aká sila sa získa štiepením jadra atómu, aká energia je potom celí vesmír. Pokiaľ, niekto dokáže pracovať, tvarovať, formovať takú energiu, je možné čokoľvek, myslím si že je tu nejaká, centrálna energia, ktorá dokáže, vyslovene meniť a tvarovať aj jednotlivé atómy a ich jadrá. Takže si myslím, že svet je vytvorený ako je, ale dá sa zmeniť, už od tých najmenších častíc. Všetko je možné, slovíčko nemožné je asi nevhodné používať, ohľadom na to v akom svete, žijeme a nič nevieme. Pre nás je všetko tajomstvo, možno v tom je čaro, filozofovať sa dá do bezvedomia, napadlo ma, že možno filozofia, je viac ako ostatná veda, lebo možno tá, vedie k poznaniu, tej centrálnej energie.  Možno, len od nej sa dajú dozvedieť tie najdôležitejšie poznatky, reálne fakty, nielen lúštiť tento hlavolam. Možno by sme, ale ani skutočnosť neuniesli, otázne je, či sladká nevedomosť, alebo ťažká, ale skutočná realita. Realita bude drsná, veď koľko, je na svete zla, nespravodlivosti, klamstva a závisti, takže isto žiadna sranda, zlo je silné, nie je to tuná , len rozprávka, kde vždy víťazí dobro. To by som ale chcel, aby i keď po dlhej a ťažkej ceste, víťazilo dobro, aby to bol cieľ našej existencie, no ale, neviem, neviem.

Chcel by som aby platilo : Pravda, láska, česť a dobro víťazí.

Calo – Všetko je ťažké.

Calo –  Všetko je ťažké.

Kde to vlastne žijeme, kedy na to prídeme, možno nikdy, budeme sa tuná stále motať dookola. Nezdá sa mi, že sa ľudská duša vyvíja, buď stojíme na mieste, alebo ešte horšie, ideme naspäť. Toto všetko, tento Vesmír, táto naša planéta, neexistuje len, kvôli nám, ja tajne verím, že tento svet je veľmi pestrý, dúfam, že aj čestný, že existuje aj niečo rozumné, niečo iné, ako tento ľudský svet, toto mi príde ako výsmech existencie pred celím vesmírom, paródia na život. No proste, nič moc. Ja chcem čo najkrajší a najpestrejší svet, chcem, aby existovali aj iné reality, iné formy existencie, či niečo úplne iné. Chcem a nielen ja, potrebujeme to všetci, aby bol život v princípe čestný a hodnotný. My ľudia sme, až neuveriteľne zaslepený, máme klapky na očiach, jednáme, len na základe predsudkov a zvyklostí, preto chcem, aby sa nám, keď tuná skončíme naskytla iná realita. Chcem aby, bol Svet taký pestrý, že aj odtiaľto existuje exit a sme na nekonečnej ceste vpred. Chcel by som také niečo, že ani ta bytosť, čo je nám teraz BOHOM, nevie ani z ďaleka všetko, že je to cestovateľ, tak ako my a má toho nad sebou, no ani nevie čo. Chcem takúto nekonečnú cestu. Bolo by super, že aj, tieto naše existencie sa podieľajú na vývoji a raste, celku. Páčilo by sa mi, keby bola, celá existencia v neustálom vývoji a raste. Chcel by som, aby bol svet taký brutálny, neustáli rast, vývoj a neustále zhodnocovanie. Bohvie, aký ma, naša ľudská existencia zmysel, sme zvláštne tvory v divnej pozícii, čo isto nie je náhoda. Nie je určite, len tak, čo nám tuná predvádzajú zvieratká. Ako krásne spolupracujú a jeden brutálny fakt, že sú čestné. My tu našou komunikáciou, mlátime prázdnu slamu, zrejme má aj hlbší zmysel, že pre nás, sú to nemé tváre, čo veľa ľudí oceňuje.  Pre veľa ľudí je život totálne peklo, ťažké to má, ale každý. Byť ozaj šťastným je v podstate v tomto našom svete, aj nereálna vec, hrozne veľa bytostí sa trápi, veď trebárs aj  všetky zvieratká. Dejú sa neskutočné veci, či na ľuďoch, zvieratách, prírode, proste hrozné celé, kam to speje, nech si každý domyslí, čo vníma a kam ta cesta vedie. Veď isto platí, že ak chceš zmenu, musíš začať od seba. Život na Zemi je ozaj náročná vec, skrotiť, tento živý organizmus, alebo akýkoľvek vstup doň je náročný. Chcel by som, aby sa svet zlepšoval, aby pribudlo viacej bytostí, s pozitívnym myslením, aby taký pribúdali, aby sa svet začal meniť a bol krajší.

Musíme sa snažiť, všetko je ťažké.