Slová bolia.
Ešte žijem,
nie je to vždy úplne isté, okolnosti sú hmlisté, pokúšam sa o základnú snahu,
pravdu, skutok. Človek ani nechce a útočí proti mocným veciam, tie sú všade na okolo, vyzerá to dokonalo,
atraktívne, podlo, požehnanie by možno bodlo, asi sa stalo, to nie je málo,
osobný pocit to cenní, skutok sa snáď viac trafí ako letí mimo, príťažlivo
silno. Ťahá to tu rôznymi smermi, každý vraví ver mi, poď mojim smerom, hlavne
smelo, nebojácne, isto to nekrachne, Ja som správna cesta. Ale možno do pekla,
vraj je tam dobre. Svet má intenzívnu, chuť, vôňu, pocit, zvuk, obraz, cestou sa budeš potiť na tele, mysli, duchu
lebo si tu, tak to je, ver si čomu chceš, len nie čo tu je a silno sa
núka. Myslím že je to podraz, ale záleží
zrejme na uhle pohľadu, pozície, nie je to tak priamočiare a jasné,
len sa odovzdať, môžu nás nachytať a viesť zlým smerom, nie, nie je to
jedno, dôležitá je tu každá myšlienka, niekto tu vie všetko. Tak niekedy rozmýšľam
aký to má potom význam, keď nerobím rozhodnutia sám, zatiaľ neviem. Niekedy sa
mi to tak ukazovalo, či bol som presne tam stále kde som evidentne byť mal,
ťažko veriť v klam, ide to tak ako má. Ono sa to tvrdí aj sa tak javí, ale
ochutnať to priamo, intenzívne, nie je hračka, ani fraška, ale náročný otáznik,
ako teraz vpred. Je veľa vznešených kníh, či názorov, nie je problém ich prijať
za svoje, ale ozaj priamo isté veci pocítiť vo svojom živote je žaludné, ťažké,
náročné, ťažko sa stým vyrovnať.
Ako
vznikajú choroby a kto ich riadi, zrejme ako kedy, niekedy doma na Zemi,
inokedy v neznáme, sú to veci prehnané a zákerné, neviem kto presne
čo vie. Aká spolupráca tu frčí, kto sa k sebe hlási, tajomné sú i hlasy
v mysli, voľakedy neboli, už dlho sú, prešiel som s nimi púť i púšť.
Ja som hrozne rád sám, keď mám kľud od spoločnosti, ale tak zase rád mám i ľudí,
keď ich energia prúdi, každý nesie to svoje, čarovné, tajné, pohybuje sa vo
vlastnom bahne a bažine, kto je tomu na vine, že by každý sám, alebo už
samotný celok, musí to tak byť, musí sa tak žiť, nejde to inak, neviem. Javí sa
bežné nevedieť, vieme toho málo, nevieme ani čo sa deje v mysli zvierat,
strašidelné v tomto technicky rozvinutejšom Svete a toľko nevedieť,
toľko je nám stále ukryté, to na čo ešte nikto neprišiel, nevynašiel to. Nevieme
čo znamená smrť, čo je potom, nevieme základný zmysel bytia. Neustále
nachádzame napríklad nové živočíšne druhy. Nevidíme do vnútra Zeme, nemáme tam
prístup, vo Vesmíre sme radi keď doňho nakukneme, nevieme kde žijeme. Osobne
pochybujem, že vrcholom sme my ľudia. Prirovnávam to tak, že asi ťažko jednou z nosných
prejavov tohto Vesmíru je nákup v supermarkete. Zároveň ma k tomu vedie
aj to aké máme sny, fantáziu, že to nie je len tak.
Dôjde mi šialené ako sa my ľudia vieme posudzovať na základe šikovnosti v komunikácii,
ako by to bolo všetko a jediné, pritom je to len jeden aspekt z mnohých. Ozaj mi to
dôjde až šialené, hlúpe, mylné, každý píše silný príbeh, nie je všetko, to čo
povie, ako sa mu darí v spoločnosti, že ak nie, tak je hlupák, no neviem.
Možno je len hlúpy v tomto smere a to je tu alfa omega, neviem o čo
presne ide, ale je to divne, pochybné. Ľudia asi vedia že total naj je si super
pokecať, niekedy, akoby iné ani nebolo, akoby to bolo všetko, padne rozhodnutie,
trest, človek to potom musí niesť. Je to správne, nedalo sa sním pokecať tak,
ako to máme všetci radi, nemyslím si že o tom je tento Svet. Áno
dorozumievame sa prednostne slovami,
dobre, len že nie je to všetko, človek ma mnoho rozmerov, spoločnosť
tiež, niekto musí tie slová niesť, bolia, drvia, ťažia ho. Vie to malé
decko, ktoré nevie ešte hovoriť, našťastie že aspoň tie nevyradíme v čase než
začnú hovoriť, sme chápavý. Zvuk je železná košeľa. Ozaj, pomaly plne sa orientovať
podľa tohto, komu ako ide komunikácia je divné a nelogické. Svet je pestrý
aj všetky bytosti čo tu žijú. Život už len jedinca sa skladá z ohromného množstva
vlastností a kvalít, nemalo by sa pozerať len na ten jeden. Ono to ale
často má aj svoje dôvody, ako to takto využívať a nadraďovať sa.
Mňa to už
netrápi ako kedysi, našiel som inšpiráciu v iných témach, tie to prerážajú,
našiel som isté poslanie a zistil som, až som bol hrôzostrašne zaujatý už len okolím kde bývam, čo tu na
okolo je. Bijú mi do „očí“ náboženské monumenty, kostoly, pamätníky a podobne,
čo sú už len tu. Riadne to so mnou
pohlo. A to čo vnímam je stým spojené, teraz neviem odkiaľ kam, čo stým,
ako to riešiť, no asi nie je dobré zhrešiť, ale každopádne sa to vie stať, nie
je isté či sa stým dá hrať, alebo to potom letí dole. Zároveň to dodalo absolútnu
intenzívnosť mojej životnej ceste, možno zmysel. Chodím na nejaké miesta, na
jednom je vraj mŕtva na druhom živá, vraj ma vidí keď tam som, teda informáciu
mám na jednom mieste, celkom presne a je to kúsok, čaká ťa plno
skúšok, úloh, úskalí, som na nich moc pomalí. Inak dokonca som nedávno ocenil
to že mi to často zapaľuje neskoro či vôbec, prekvapilo ma že sa to dá pocítiť
takto, že nevadí. Úskalia tohto Sveta sú také že to u jedinca často chce
aj svoj čas. Keď chápete pomaly a dlhšie dá sa toho z istého pohľadu
viac zachytiť. „Nikto učený z neba nespadol“. A zrejme „každá minca
má dve strany“. Takže nedávno sa mi ponúklo v pozitívnom moje pomalé zapaľovanie.
No keď sa pozriem späť no pekne, Bohvie čo mi nezapálilo, že by ešte mohlo
zapáliť neskorej, na čo myslím to tak asi nie je a je to už snáď jedno. Tam
sa riešilo to vyššie spomínané.
Realita je veľmi
silná a podchytená, takže stať sa tu môže čokoľvek. Napríklad sa môže schizofrenik
diviť ako to mohol na verejnosti zažiť, realita je mocná, zažiješ čo máš.
Neviem ako to chodí, neviem kde som, či dole, v strede, príliš vysoko asi
nie. Realita je ozaj pretkaná do najmenšieho detailu, keď ťa chcú ovplyvniť,
tak sa to stane, zablúdiš, divíš sa, ako je to možné. Na niečo po rokoch ale dôjdeš,
neviem, či každý presne tu, rozluskne ten zhluk, zážitkov a vnemov, prejde
osobný prielom. Na nejaké víťazstvá sa moc čakať nedá, aspoň ja to tak nevidím.
Je ale kopa „Ľudí“ tvrdia že presne vedia ako na to, Ja nie. Pri rôznych
chorobách, či poruchách už viem že hrá mocnú úlohu, sila, prepracovanosť tejto
reality. Dostaneme sa nie náhodou do takej pozície a už sa to valí, už to
ide. Dlho sa len čudujeme ako je to možné. Teraz po rokoch to vidím takto, ale
je to ešte málo. Ale „každý“ tu vie že život lieta hore dole, raz si na tom tak,
raz tak a netušíme čo príde. Niekto verí len do úrovne na akej je veda, že
verí len v tento smer, možno to nie je zlé, ale myslím že netreba si
zrovna robiť žarty s niekoho kto má inú Vieru ako len vedu. Sa mi javí že
dosť ľudí verí len Vede a zastáva názor, že mu nevadí že smrť je koniec,
neviem, či sa stým tak úprimne stotožňuje a je stým úprimne zmierení, moc
tomu neverím.
Nedávno bolo obdobie, že bolo
neskutočné ako sa ostatní ľudia javili, čo rozprávali, všetko bolo silné,
priame. Zároveň sa mi ale dostalo, že je divné čo robím ja. Všetko fungovalo
inak, ak som chcel niečo robiť zo žartu som to nazval, že sa musím skorej
modliť ako niečo riešiť, všetko bolo nezvyčajné., Teraz som na križovatke,
musím sa snažiť, životom plachtiť, veriť, že chytím priaznivý vietor, búrka ma
nezničí. Len sa ocitnem v neznáme, v hre je aj niečo prekrásne. Ale „počítaj
so zlým, dúfaj v lepšie“ asi platí, tak to cítim. Prišli ale pre mňa,
pre osobný život vzácne zážitky a informácie, zmenilo to všetko, zrejme
pomôže sa lepšie orientovať. Ale neviem ako budem zvládať žiť, ale posledné 2
roky sú sila a posledné mesiace total. Teraz je kľud, oko hurikánu. Možno.
Musím veriť, aj verím, ale nefandím
total nikomu ako sa nám núka, podľa mňa je v tom nejaká zrada, troška
hľadám, nevychádza mi to, aj s pozície laika, mi to nesedí, nezapadá. Keď analyzujem
prostredie tu na okolí, to ma k tomu vedie, inde to nebude úplne iné, tá zásterka
tam proste zrejme je. Nie je zrejme to najlepšie úplne sa odovzdať, keď presnejšie nevieš kto
to je a o čo mu ide. Napríklad na základe kníh ktoré sú napísané ako
majú byť. Nech sa každý verí v čo chce je to možno jeho vec. Len keď vie
so mnou niečo hýbať, priamo telom, neviem ako to je, kto som, či som priamo sám
sebou. Len keď nie som sebou sám za čo ma chce, kto trestať. Ale práve ma
napadlo, že možno som súčasť vyššej multibytosti, ale mám pozíciu, že i na
trestanie v rámci tejto bytosti priestor je. Že som tablička ktorá zažíva
čo má. Že je to tu tak delené. Neviem
ale zároveň sa javí akoby existovala slobodná vôľa jedinca z časti ma to
zase aj desí, že do kelu, čo tu napácham. Len opačne sa ťažko prijíma aký to má
zmysel, akoby som to, akože musel, len vydržať. Neviem ako presne to je a idem
ďalej.
Čítam žiaľ málo, skoro všetko v tomto
smere je zrejme napísané, ale hľadám vo vlastnej sfére v rámci svojho
života, seba.
Všetko je tuná previazané, mocné je
to zároveň situácia ktorá má obrovský význam ohľadom fungovania aj našej
spoločnosti. Zaujímavé že ozaj o zvieratách, ako myslia vieme tak málo, už
len to je mocná vec. Tu som aj u toho rozprávania naspäť. Za to že sa dorozumievajú
inak si neviem čo myslíme, čo dokážu je sila aj mocná nádhera, majú vznešenosť,
sú čestné. Nám ľuďom je práve to dosť neznáme, myslíme len na seba a svoj prospech.
Niekedy vidím Svet v temných farbách
a cítim beznádej, ale keď si predstavím, kde žijeme v akom spoločenstve
na akej planéte, Vesmíre, zacítim nádej.
Nedávno, keď som si prečítal niečo
z tohto svojho blogu som mal pocit, že to píšem priamo sebe, aby som sa
poučil, že to píšem na vlastnú adresu a ono to aj sedí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára