Calo – Sila reality .

Calo –  Sila reality .

Práve som si prečítal, pár článkov z môjho, teda tohto blogu a bolo to, pre mňa zvláštne. Snažím sa písať veci z môjho vnútra, začať tým od seba a na základe svojich skúsenosti a procesov, čo v sebe vnímam filozofovať smerom k celej spoločnosti, dalo by sa povedať, až k celej existencii. Som jeden malí mravec, pobehujem kade tade, všeličo som už riešil. No a z pozície tohto Mravca si len tak rozmýšľam a filozofujem. To sa dá robiť hrozne dlho na plné obrátky a navždy. Je to, ale taká zvláštna situácia, lebo píšem ako jedna osoba a tým pádom sa tu dá pozorovať, osud jedinca, ktorý sa pohybuje v tejto veľkej spoločnosti celého sveta a to je pekelná záležitosť, „kvapka v oceáne“. Toto je ale iný oceán u nás nie je všetko dané. Táto realita je tak riadená a tak vyladená, jedinec nie je schopný túto realitu lepšie pochopiť a nazerať, na ňu. Začať hlbšie bádať a predstavovať si rôzne veci, je pre jedinca pekelne silná vec. Život jedinca je ozaj zvláštny. Ozaj snažiť sa motať okolo samotnej existencie, to je iná káva. Predstaviť si jediný aspekt, hocičo, každý človek každá vec, ma veľkú moc, každý krok, úsmev, slovo, nápad, rozhodnutie, všetka činnosť. Tu isto nie je len jedna dimenzia, lebo viem, že už náš život, isto nie je náhoda a ku každému jedincovi sa dokáže natočiť celý vesmír. Je fascinujúce aký mi ľudia sme, pobehujeme tu, pracujeme, bývame, bavíme sa, no jednoducho žijeme a pritom, nič nevieme. Napadá ma aj také, že všetko v tejto našej existencii je na takej úrovni, že si to ťažko, čo i len predstaviť. Sme tu spolu, ale zároveň každý zažije to, čo je pre neho určené na jeho ceste. Tento svet je isto veľké dielo, ktoré proste musíš zažiť. Funguje to tuná celkom kvalitne, vyššej moci myslím sebavedomie, prehľad, stabilita nechýba, čo je dôležité. Ako ľudia máme, asi nie náhodou myseľ nastavenú tak, aby nám isté pravdy, procesy a zákonitosti ostali skryté. Sme ľudia a sme v komplikovanej pozícii. Tento svet, táto existencia je neuveriteľne hodnotná,  kvalitná. Podľa mňa existuje neskutočne množstvo svetov, či dimenzii a zároveň sme všetci jedno. Existencia ako jeden organizmus, všetko so všetkým súvisí. Istotne  sa reality prelínajú, ovplyvňujú, upravujú, veď ten celok je tiež realita, len na vyššom stupni. Isto budú bytosti, ktoré sa vedia orientovať aj v tých vyšších svetoch a realitách. Rôzne démonické a mystické bytosti. Vnímanie času je pomyselne. Myslím si, že čas je tak troška ilúzia a všetko sa deje neustále v prítomnom okamihu. Takže celá existencia teraz už existuje, ale verím vo vývoj a isto sa obohacuje. Alebo existuje, úplne všetko, jednoducho, že úplne všetko existuje. Možno ozaj existuje všetko, čo je možné aj nemožné maximálna Existencia, všetko sa deje v súčasnom okamihu. Preto možno naše ľudské životy idú podľa osudu, lebo bytosť ktorá vidí o úroveň vyššie a je prostá od času všetko vidí. Svet je energia, myslím si, že nefunguje automaticky a tým pádom sa vynárajú bytosti, ako bohovia, či nejaké iné vyššie bytosti, otázne je čo také bytosti robia. Možno je predsa, dobré sa modliť. Aj my ľudia sme mysliace, troška aj slobodne bytosti, tak je zrejme isté, že existujú od nás vyššie bytosti. Veď aj my tuná sme v podstate démoni, život nie je o tom najesť sa a vyprázdniť sa, každý ma svoje plány, každý si žije svoj život, každý ma svoje psyché za každého hovoria skutky. Ja tajne verím, že svet a táto existencia je veľmi rozmanitá a má ušľachtilé ciele.

Tak sa držte,  Démoni.

Calo – Reality šou.

Calo –  Reality šou.

Tento svet je hádanka za hádankou, my neustále prinášame odpovede. Neustále chodia nové otázky, výzvy, ponuky a prosby my doplníme odpoveď, našim rozhodnutím a skutkom. Je nás tu veľa, tým pádom je to riadny kolotoč, neustále sa vyvíja naša realita, v každom okamihu sa rozvíjajú naše osudy. Stačí tak malo a všetko je inak a tak to má každý z nás, tým pádom celková realita je iný progresívny vývoj a záhada. Každý sa neustále a neprestajne rozhoduje a to v každej chvíli. Teraz sa mi táto realita zdá, až nemožná, aby naše osudy boli takto previazané a svet fungoval. Veď stačí tak málo a všetko je inak, zdá sa mi to byť nereálne. Tých realít je asi viacej, teraz sa mi zdá nevyhnutne aby existovali ďalšie reality, viaceré paralelné existencie, priradené k nosným rozhodnutiam, celého tohto organizmu, aby tento svet fungoval. Myslím si, že tých realít bude nespočetne veľa, odvíjajúc sa od chodu a zmien tejto našej reality. Keď tuná existuje, taká previazaná a rozvíjajúca sa realita, prečo by ten vývoj nebol taký celkovo vo viacerých rozmeroch. Nejako sa mi to zdá, byť nevyhnutne, predsa tento svet a táto reality šou, nestojí na hlinených nohách, vesmír tu nie je snáď, len tak. Keď je viacej realít, vzájomne previazaných, dá sa existencia riadiť a tieto naše reality šou, budú určite riadené. Niečo, ako osud existuje a uriadiť osudy každého jedinca a živého organizmu vo vesmíre v tejto našej jednej realite je nemožné. V každej dimenzii je naše druhé ja, rozvíjajúce  sa od zásadných rozhodnutí, niečo ako tento svet, ale v každej dimenzii je vývoj odlišný, tým pádom sú možné veľké rozdiely. To sa mi zdá byť reálne, lebo inak by bol, tento náš svet, sud so strelným prachom. Tento svet bude podchytený a silnejší, iba jedna realita, sa mi javí ako nereálna a neudržateľná. Jedna realita prichádza do úvahy, ak tento svet, nie je pod žiadnou kontrolou a to by fungoval na princípe náhody  o tom som presvedčený, že isto nie. Toto nie je bordel, žije tu hrozne veľa vzácnych bytostí a to nie je náhoda, ale veľká vec. Tuná ide o zázrak života a vesmíru a nie o nejakú náhodnú pochybnú hlúposť. Asi ťažko, bude, toto spleť náhodných impulzov a vnemov, to nie, to isto nie. My vnímame čo vnímame, nás drží na uzde vnímanie času, život vnímame ako celistvú cestu, podľa mňa, ale možno vnímame dôsledok sledu našich rozhodnutí a skutkov a nielen našich, ale celého sveta a života. Táto realita je nám predurčená na osobné vnímanie a nie náhodou, za všetko si môžeme sami. Vnímame tok vývoja našej existencie, táto realita je nám predurčená, aby sme ju žili. Možno smrť, nás len prenesie do inej reality, do tej, ktorá je pre nás určená na našej ceste. Možno sa vrátime kus späť v podobnej realite, ale pôjdeme inou cestou ako teraz, lebo prídeme poučený a prídeme s vyrovnaným dlhom, za naše chyby a tak by sme sa mohli vyvíjať, naše terajšie ťažkosti, sú daňou za to, aby sme šli smerom vpred. Za tým účelom, aby sme raz prešli ideálnou svojou cestou a to je možno, posledná reinkarnácia, dovtedy musíme takto vylúčiť všetky zlyhania a zlé veci. Sny keď spíme, to bude iná brutalita, žiadna náhoda, ale pekelne premyslená vec, riadna chuťovka. Nemyslím si vôbec, že sny sú náhoda, keď je myseľ schopná, takej voľnej tvorby, budú existovať aj iné bytosti na inej báze, lebo evidentne tento svet, nie je, len tak. Dúfam, že cieľ nášho bytia je hodnotný a čestný i keď sa bojím. Dúfam, že smrť nie je koniec a sme vedený po ceste k hodnotám a k zlepšovaniu svojej existencie, k zdokonaleniu, aby postupne, ako pôjdeme ubúdalo utrpenie a nesloboda. Ideálne, aby sme šli, po nekonečnej ceste k dosiahnutiu stavu podobného dokonalosti, lebo zároveň si myslím, že ak by sme aj dosiahli ideál, tak sa otvoria nové možnosti na zdokonalenie, tým pádom dúfam, že sme na nekonečnej ceste.

Na ceste pravdy.

Hlavolam

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Hlavolam :

My si nelámeme hlavu, pritom čakáme na bod zlomu, ideme rovno do hlavolamu, tam isto nastanú zmeny, zmenia sa naše vnemy. Potlačia sa naše pudy, tuná isto nezhynieme od nudy, tá nám dá pocítiť, čo všetko sa stalo, keď sme sa my nudili, čo všetko, ušlo nášmu vnímaniu. Hlavolam, nám tuná motá hlavy odpradávna, žiadna snaha nie je márna, prioritné sú tie pravé túžby, tie ktoré aj sledujeme a robíme postupné kroky. Také veci po ktorých ozaj túžime, dovtedy než nás zoberie zem. Presne na tie, sú zvedavý, čo robíme keď sa nedarí, čo my vlastne chceme, čo sa v nás deje, aký ozaj sme. Bez zahmlievania od sveta v ktorom žijeme, oslobodený od pudov a predsudkov, výsledok čisto z mysle, každý nejaký sme, každý niečo chce, prečo práve ja nie. Ja isto nič nechcem, asi budem iný, alebo sa bojím driny, zajtra je neskoro, využi terajší moment, ukáž čoho si hoden. Aké veľké máš sny a túžby, keď si lenivý buď, ale keď ideš po aktivite, tak buď aktívny. Nespi pri aktivite a nerozplývaj sa, keď si lenivý. Hlavolam všetko o nás časom prezradí, nesmieme sa báť pravdy, hlavolam nás dúfam, čaká navždy. Niekto tuná vidí všetko a nie je to, len jedna bytosť, také sily, čo na tomto svete pohnú všetkým, pre nás oceľ a kameň, pre nich žiadny problém. Zbytočné sa tešiť, že sme niečo skryli, keď to podstatné, všetko vidí, prv treba pozametať, pred vlastným prahom, nehádzať svoj bodrel na iných, za to, čo sme sami nezvládli. Ja sa tomu nebránim, za svoju myseľ sa nehanbím, dokonalí nie je nik, neovládam žiaden trik, ako by som bol spokojný a šťastný. Mne komplikácie nevadia, pomáhajú nám rásť, vraj život bez bolesti nemá zmysel v tomto svete isto nie. Dobré je len to, čo si vydrieš, ostatné je pre nás dar, za ten by sme mali ďakovať a nie, len machrovať. Stúpať po schodisku je náročné, dole sa ocitneš hneď a doráňaný, vtedy nemá kto pofúkať rany. Všetci si dávame pozor na pád dole, nevadí nám, ale niekoho tam poslať, vraj nemal sa posrať. Je otázne, kto je osobnosť. Podľa mňa tí dole, ak majú svoju hodnotu, nie sme v pozícii sudcov, skorej hlupákov a to takých, ako je celí nekonečný vesmír, s nejakého dôvodu, to tak má byť. Možno je cieľom sa s toho vymaniť, lebo tento svet je sila, samá arogancia, namyslenosť, predsudky, závisť, klamstvo a pýcha, asi  to, je ten náš hlavolam, konkrétne ja som sa slušne zamotal, cítim len túžbu žiť. Chytiť opäť svoju niť z toho klbka, čo som kedysi odhodil a teraz niť sama plynie po mojej ceste, neviem kde som presne, chcem len žiť čestne. Klbko sa zamotalo aj hlavu oklamalo, nič dobré nejde ľahko, neviem ale či som dobrý, veď neviem o čo tuná ide, čo je zmysel života, čo sa odpúšťa a čo sa tvrdo trestá, ťažká je tá naša cesta. Je to schodisko, pozor na pády, doráňaný začať od znova, to je taká mala pohroma, ktorá nás ale, možno veľa naučí, než skončíme v božom náručí o čom pochybujem.

Stúpať pomaly, rozvážne a bystro, pred svojim prahom mať čisto, nikoho nesúdiť, čo najčistejšia túžba žiť.