Calo - Pravda a snaha.

Calo – Pravda a snaha.

Čakám na pravdu, podľa tej sa chcem riadiť, zatiaľ sa ju pokúšam, len hľadať. To je úloha na celý život, ak je to tak, tak aj na dva, vesmír je rozľahlý a komplikovaný. Totálnu a maximálnu pravdu, nikdy nemáme šancu nájsť, ak by sme aj našli, je nereálne, aby naše všetky skutky boli, maximálne hodnotné a pravdivé. Mame, ale veľkú šancu, bez toho, aby sme pochopili, úplne všetko o celom vesmíre a boli dokonalí. Môžeme sa založiť na pravde a úprimnosti, na láske, k celému Svetu, všetkému živému aj neživému, je pekné byť trebárs tolerantný a úprimný, nech každý vie, že sa ťa nemusí báť a môže ti veriť. Môžeš byť ústretový a konštruktívny, čo je veľmi ťažké, ale keď budeš dlhé roky neustále trénovať, budeš sa zlepšovať. Je ušľachtilé a odvážne, konať čestne, dať si za cieľ, že to bude tvoja motivácia a cieľ, ak urobíš chybu, už je to jedno, už sa stala, treba sa poučiť. Vyčítať si chyby nemá zmysel, čas vrátiť nejde a nejde vrátiť ani nič, čo sa stalo, chybu si vždy priznaj,  aj chyba, môže byť cenná, ak sa z nej poučíš. Dnes je vzácna aj taká jednoduchá vec, ako priznať si chybu, taký ľudia potom robia všeličo, ponižujú, urážajú. Čo môžeš reálne čakať od bytosti, ktorá si nikdy chybu a zlý skutok neprizná, myslia si že v pohode, len akosi na takom skutku, nie je nič hodnotné, konštruktívne ani užitočné, jednoducho, takýto debil sa na niekom pobaví. Ja to síce nepoznám, ale ľuďom sa páči, keď niekomu zaútočia na jeho slabinu a urazia ho, neviem čo im na tom chutí, ak si slabý, čo v tomto prípade často býva, ťažké sa je brániť, ak ti útočia na to čo ťa bolí, tomu debilovi sa páči, že sa nevieš brániť. Hodnotný človek si je zrejme sebou sám neistý, hlupáci si myslia, že sú úplne úžasný, ohľadom na realitu a vesmír, taký je úžasný. Ohľadom na rozlohu a tajomnosť Vesmíru a života, na to aké, je aj na tejto planéte všetko náročné, je fascinujúce, ak má niekto o sebe mienku, že je úplne bezchybný a pomaly najlepší na svete. Svet je tak náročný, toľko ľudí trpí, spravodlivosť na svete nie je, po svete zúria vojny, s princípu je spokojnosť nereálna. Veľa ľudí presne takých ako ty, trpí a zomiera vo vojnách, človek ako ty sa stane obeťou vraždy, človeku ako ty, zomrie milovaný človek. Inak spokojnosť je ozaj asi hlúpa, nespokojnosť človeka motivuje a inšpiruje. Človek, ktorého bolí celý svet je isto hlbší a citlivejší, super u takých bytostí je, že takých sa ozaj nemusíš báť, taký keď si robia žarty, tak jedine zo seba, zatiaľ sme tu všetci hlupáci. Ak ozaj nechceš byť hlupák, je tu šanca ako sa dá aj teraz cítiť, že si hodnotná a vyspelá bytosť (i keď čas, ešte nedozrel). Svet je ozaj fascinujúci, je rozmanitý, možností a spôsobov je ozaj veľa. Dobrá vec a skutok, je isto dobra vec, svinstvo je celkom isto svinstvo. Pravdu považujem za maximálnu hodnotu, buď čestný a úprimný, nezachrániš celý svet, ale budeš hodnotný. Prijmeš zodpovednosť a v podstate aj povinnosť, každý musí ozaj začať od seba. Pracujme na sebe, nie je to ozaj ľahké, máme čo robiť, život je náročný, všetko hodnotné je ťažké. Prajem všetkým ľudom, veľa síl. Ak si rozumný a šikovný, niečo vymysli, nájdi niečo pekné, čo bude hodnotné a zároveň, vyjadrí aj teba ako človeka. Je pekné na pekných veciach sa baviť, je dobré byť dobrý. Kreativite a fantázii sa medze nekladú. Bavme sa na tom, že sme dobrý, i keď všetko sa nám nepodarí, ale my sa silno snažíme, nevyšlo nevadí, toto je cieľ a úloha na celý život. Nikdy si nemôžeš byť istý, že si zvládol, si môžeš povedať, až na samotný koniec, keď sa ti začnú viečka od únavy z celého tohto sveta, pomaly zatvárať. Neviem, či zvládnem, ja sa o takéto niečo chcem pokúsiť. Bude to ťažké, ale ťažké úlohy a skúšky, nás preveria, vďaka nim rastieme. Také veci, by nás mali učiť v škole, nie bifľovanie, ale rozvíjať osobnú kvalitu, kreativitu a individualitu. Možno miesto nezmyselného a bezvýznamného, zaťažovania množstvom informácii, by bolo lepšie veľa diskutovať a filozofovať.  Priorita je, charakter, česť, úprimnosť, odvaha, pokora, kreativita, tolerancia a všeličo, čo zatiaľ neexistuje, alebo zatiaľ nepoznáme, všetko možné aj nemožné. Svet je zvláštny, vesmír je neuveriteľný, sme úžasné mystické bytosti. Dobrá vec je dobrá, svinstvo je svinstvo. Pravda je hodnotná a čestná, klamstvo je zbabelé. Individuálny rozvoj a vývoj.

Takto troška na seba hádžem zodpovednosť, keď píšem takéto veci, ale nič sa nedá robiť. Situácia je taká.

Calothrick - Blog.

Calothrick  –  Blog.

Urobiť si blog, nie je taká veda, ale popísať niečo, už nie je tak jednoduché. Môj blog 4 roky zrel, len s jedným článkom. Potom som sa rozhodol, že pozrem do starého zošita na veci, čo som kedysi popísal (Ja, -2000. Našiel som starý zošit), a tie texty sa dali, tak som ich hodil sem. To ma inšpirovalo, že skúsim napísať aj niečo nové, ale neveril som, že dokážem napísať niečo zmysluplné. Ale dal som sa na to, že skúsim a nakoniec som sa troška rozbehol a dosť toho popísal. Som rád, že som našiel odvahu a chuť, písať. I keď je to čím ďalej tým ťažšie, dochádza inšpirácia, ale moc sa tým netrápim, moje písanie má istý dôvod a princíp, to je hlavné. Snahu napísať nejaký text, alebo báseň, považujem za hodnotnú a veľmi správnu vec. Snažím sa, mám takú svoju, skorej free koncepciu, nezaťažujem sa veľmi vecami, čo ako vyzneje, či to nie je hanba, som otvorený, snažím sa byť prirodzený, uvoľnený, snažím sa vyjadriť, tak ako viem a dá sa povedať aj chcem. Píšem dosť aj veci, ktoré ma trápia, ale nepíšem to preto, aby som sa posťažoval a poplakal si. Tie veci ma silno ťažia, jednoducho to tak je a keď to tak je, tak nevadí, že bude niekto vedieť, lebo je to pravda, je to tak, je to realita, tak nech niekto vie, lebo tak to jednoducho je. Beriem to ako úprimnosť, otvorenosť a zároveň, troška ako svoju koncepciu a štýl. Vždy keď niečo píšem, snažím sa v tom momente, niečo vyjadriť, čo zo mňa vtedy vyjde , snažím sa byť nezaťažený. Napíšem to, čo sa mi v tej chvíli podarí, čo so mňa ide, čo ma napadne. A keď napíšem, ide to rovno na blog, beriem to tak, že je to priame, že je to zároveň, také surové a bezprostredné, isto aj veľmi otvorené. No, ale jednoducho to, tak je, beriem to tak, že ľudia keď sa poznajú, v princípe by o sebe mali vedieť pravdivé veci a nie, že správna je pretvárka a skrývanie. Myslím, že ľudské vzťahy, by mali byť založené na skutočnosti a realite, nie len na princípe, že zlé veci sa nehovoria, lebo je to akože spoločensky správne. Nie je. A nás ľudí je tu veľa, každý sme nejaký, každý sme originál a ja to beriem takto. Myslím, že nie je od veci idea, koncepcia a vízia, že ľudské vzťahy, by boli založené na pravde, na vzájomnom pochopení, podpore a tolerancii. To ale, nie je reálne ani z ďaleka, považujem ale za  správne, mať taký postoj, prejav a víziu. Javí sa mi, že klamstvo je najväčšia hybná sila ľudstva, akoby tuná všetko fungovalo na klamstve. Úplne všade, všetko je klamstvo, manipulácia a podvod. Tak to beriem tak, že pravda ma svoju kvalitu, hodnotu a cenu. Dá sa žiaľ povedať, že dnes je pravda aj vzácna, svet je taký, že ten, čo hovorí pravdu je za hlupáka. Asi aj preto mi, nevadí moja otvorenosť, takéto dôvody ma k tomu aj motivujú a inšpirujú. Isto, mať svoj blog je super vec, keď sa dá a viem dať niečo dokopy, tak je dobré sa posnažiť. Ten blog je celý môj, dávam tam, svoje veci, svoje fotky, svoje myšlienky a heslá, píšem svoje texty a akože básničky. Takú aktivitu si veľmi cením, považujem ju, za správnu. Zistil som, že taká vec, že píšem, sa môže aj zísť, keď niekde treba niečo popísať, pomáha to, lebo si človek nájde svoj štýl vyjadrovania, v podstate trénuje, taká vec sa isto zíde, už sa mi aj zišla. Som rád, že som prekonal obavy, aj to že som si neveril, dal som sa na to, začal a nakoniec som sa aj celkom rozpísal. Sedí mi koncepcia, byť úprimný, otvorený a zároveň si cením snahu, odvahu a schopnosť tvoriť. Tieto veci beriem, ako svoje malé, súkromné, osobné umenie. Blog je super vec, je to pekný a vhodný priestor, niečo svoje prezentovať, niečo svoje vyjadriť, niečo svoje vytvoriť.

Free.

Calo – Tvrdý text.

Calo – Tvrdý text.

Dal som si za cieľ, dnes napísať niečo na blog, nech využijem čas a možnosť, nech dnes niečo vznikne, čo to, ale bude, zatiaľ netuším. Dúfam, že sa chytím, že splním tento dnešný cieľ, i keď zatiaľ sa nedarí. Myseľ mám dnes ako kameň, musím nájsť myšlienok prameň, skúsiť niečo rozvinúť, svoju myseľ podvihnúť. Napíšem teraz, tento text, pokus o báseň to dnes nebude, na rýmovačku, mám dnes tvrdú myseľ, preto vznikne tvrdý text, možno iba prejav chorej mysle, alebo naopak mysle nevšednej a hodnotnej. Niečo aj tak  napíšem, veď nič nové, stále sa snažím, dookola, prehrýzať cez ťažkosti a problémy. Chcem splniť svoj cieľ a túžbu, tak úloha je jasná, vždy treba sledovať svoj cieľ, treba sa snažiť naplniť si svoje túžby. Pre mňa je úplne nemožné, získať pre seba dobrú vec, ja vyložene silno prehrávam. Preto aspoň teraz keď píšem, treba sa snažiť, treba sledovať tento malí cieľ, musím sa snažiť, keď niečo chcem. Snaha mi myslím nechýba, len som nikdy nič nezískal, nerozumiem proti čomu to stojím, sám sebe sa divím,  že sa vôbec ešte pokúšam. Inštinkt velí nesmiem sa dať, tak sa neustále snažím zachrániť. V princípe nie je správne, nechať zvíťaziť  problémy, zatiaľ sa držím túžby žiť, stále sledujem a nemením svoj cieľ, vyzerá to ale veľmi zle. Nechápem, zdá sa mi až nemožné, bojovať proti tomu čo vnímam, neustále krotiť, tak šialený tlak, neustále v sebe vyrovnávať, totálne neprijateľné veci. Dosť som sa do toho zamotal, nič radikálne neviem a nechcem urobiť, nenapadá ma nič, čo by som mohol urobiť, niečo čo by mi pomohlo znížiť tlak, nič také sa nejaví reálne, tak sa stále pokúšam zachrániť. Snažím sa udržať si kľudnú myseľ, snažím sa to skrotiť, nejaké predstavy mám, čo chcem a čo nie, je to moja priorita celková. Aj v ťažkých časoch si kľud zachovať, držať nervy na uzde, byť konštruktívny a vecný, byť zameraný na účel, zachovať si to, čo chcem. Tú víziu mám už dlho, je to moja nosná idea a zároveň aj veľká výzva, ale ako sa to zvrtlo, je testovaná na doraz, je hraničné si ju zachovať. Vízia je to pekná, len o takýchto veciach nie je dobré rozprávať, tým sa takáto vec môže ohroziť a podľa toho aké mám skúsenosti, čo vyslovím ako by som stratil, či zahodil, je lepšie sa tým nechváliť. Len čo všetko som ja už porušil, čo všetko som už schytal, musím sa snažiť priority zachovať, brať do úvahy, že poruším i pravidlá, musím rátať stým, že stať sa môže čokoľvek. Situácia je proste taká, ak si chcem niečo zachovať, nech sa stane čokoľvek, musím svoju víziu sledovať, akceptovať nech sa čokoľvek poruší, aj keď mi ju niečo priamo ohrozí, nesmiem brať na nič ohľad, musím mať pred očami svoje vízie. Čo vnímam, realita v ktorej žijem, je absolútny a komplexný problém, trvá to neuveriteľne dlhé roky. Zažil som veľa neuveriteľne ťažkých vecí a období, často krotím absolútne šialenstvo, ide mi o všetko, tak sa nechcem vzdať. Nie je problém s pohodovým úsmevom na tvári, absolútne ma ponížiť, až ku koreňom mojej existencie, poslať ma do strašidelnej hĺbky, čo sa ani nedá rozdýchať, len nenapadá ma nič, ako by som si vedel pomôcť, tak sa snažím ustáť. Neviem čo robiť, snažím sa vždy zachrániť, nerozbiť si celí život. Len nič iné nerobím, zažívam dokola nechutné zážitky, ktoré ma drvia,  ja sa to dokola pokúšam ustáť. Ja fakt, už ani neviem o čo mi ide, jednoducho ani neviem, čo by som mohol spraviť, ako by sa vôbec ešte dalo zachrániť. Vyzerá to ozaj zle, suverenita s akou  to robia, vyznie ozaj zlovestne, pre nich je to veľká zábava, nevadia im ani prejavy debility, pre mňa, neúnosné sa stým vyrovnať, neustále zvládať, tak veľké poníženie. Život sa so mnou príliš nemazná, je možne, že je to jednoducho veľká hra, možné sú až veci neskutočné, aj som niečo videl, čo ma prekvapuje, po svete behajú zrejme všelijaké zvláštne bytosti, čo majú divné schopnosti. Možno niečo divné, som k sebe i ja privolal, preto je môj život tak náročný, preto taký ťažký level, je to pre mňa vojnový stav, sám proti všetkým. Ľudia čo sa mi prirodzene v živote stali bližšími, patria medzi najväčšie svine. Ja sa ledva držím, neskutočné šialenstvo krotím, divím sa, že až doteraz sa o niečo snažím, som exkluzívne rozbitý, aktuálny sú i démoni z dávnych čias. Je to drsne, nesmiem brať ohľad na nič, ide tu o princíp, je to otázka cti (juj to je hnusné). Česť je pre mňa absolútna veličina, asi  problém, pre babuľky nič neznamená. Pre mňa sú ostatný chlapi v princípe súperi, aj ja by som sa chcel niekedy presadiť. Vyskakovať si nemôžem, vždy som stým mal problémy. Ale kašlať na moje osobné problémy, na tie nesmiem myslieť, musím prijímať aktuálnu, v podstate beznádejnú situáciu a riešiť aktuálny stav. Momentálne sa ešte snažím ustáť, nechcem sa podať tlaku, takýto spôsob je neprijateľný, je to totálne ponižujúce. Ide o česť a princípy, nesiem zodpovednosť, za dlhé roky šialených ťažkostí.

Je to šialene. Nie všetko je však zle, možno sa všetko rozjasní.

Snaha

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Snaha  :

Júj, silu nemám na nič, jediné čo mám je snaha, to sa často stáva, mám túžbu a snahu niečo napísať. Nie je to nič nezvyklé, získať pohodu a ľahkosť je ťažké, väčšina vecí je tu tvrdá práca, ľahké tu nič nie je. Niečo dobré ľahko asi nevznikne, ľahké je asi len to zlé, to sa samo núka, asi preto, že je to ľahšie, preto sa to presadí a aj hneď sa prejaví. Dobré je ťažké, je to beh na dlhé trate, sto krát si ťa overí, aj tak sa neprejaví, aspoň to je potom vzácne, pokiaľ to hnutie dobra po ceste nekrachne. Na všetko sa bez úspechu vykašle, časom stratí motiváciu a cieľ, stane sa, hlavne, keď je to ozaj ťažká vec, keď sa prehrá každá bitva. Keď je matematika tak tvrdá, svet asi nepozná remízu, je asi len, áno a nie. Buď máš, alebo nemáš, snaž sa, inak všetko prehráš, pokiaľ si už dávno všetko nestratil. Len to nechceš prijať, ľahko to tak môže pôsobiť, niekedy ide už fakt, len o princíp. Šialené, bojovať v dávno prehratej vojne, len chýba istota, veľa ľudí je bláznivých. Niekto si musí povedať, som jeden z nich, lebo je to pravda, niekedy nič príjemné pozrieť sa, pravde do očí. Vyzerá to zle aj preto, že nič nevidím, podozrenia sú však vážne, len vedieť aspoň troška, aká je skutočnosť, lebo takto to je úplné šialenstvo. Toto sa mi, len zázrakom podarí ukľudniť, s tohto sa nedá vyliečiť, diagnóza je pritom tvrdá, s ňou by som si to chcel rozdať. Pri tejto diagnóze, si je každý neistý, mal som túžbu, že ja to vyriešim, nájdem pevný bod, že zachovám reálny postoj, pristúpim k tomu, ako k problému a ten budem riešiť. No nestalo sa tak, vôbec nič mi nie je jasné, čo sa deje neviem, potrebujem to, aby som sa od toho mohol odraziť. Aby som sa mohol pokúsiť to vyriešiť, neviem nič a strach objektívne rastie, vyzerá, že je to ešte ťažšie, vyzerá to nebezpečne, nech sa to akokoľvek prejaví. Vyzerá to na neuveriteľnú silu, akú si neviem, nechcem a ani nedokážem predstaviť. Ťažké sa bude presadiť a ustáť, realita je drsná, ale nie som sám, veľa ľudí ma exkluzívne problémy, nechcem stratiť túžbu žiť. Moja úloha je teraz jednoduchá, prežiť a ustáť, nech je to čo chce. Toto nie je v princípe  boj v ktorom sa víťazí, bojujem o šancu žiť. Aj tým, že som napísal túto hlúposť, snažím sa zvýšiť šancu, no a hlavne, chcem niečo mať. I keď píšem negatívne, nevadí, lebo toto so mnou silno hýbe, vyzerá, že to nie je, len tak. Nebezpečná záležitosť, balansujem na hrane, bez ohľadu na to čo to je. I keď ja neviem, ale problém, čo liečim, taký býva, každého to oklame, nikto pravdu nenájde, o to je ťažšie, aj preto je taká silná, donúti ťa zlyhať. Nedá sa to vyliečiť, dá sa s tým, len naučiť žiť. Som v tom, že u mňa je tomu inak. Zakiaľ viem tak skúšam, každý tu raz skončí, skôr, či neskôr sa to stane, tak to jednoducho je. Život nie je prechádzka, keď nič iné, tak isto, všetko sa raz končí, kľudne ti to môže hroziť, deje sa to bežne. Mne zatiaľ hrozí koniec duševný, ten beriem, ale ako absolútnu skazu, prehrám sám seba, to si nechcem urobiť. Bojujem o šancu žiť, istý si nie som ničím, je to, ale isto brutálny problém. Myslím že moje správanie, má jeden prívlastok, čistá snaha.

Všetko sa dá, ale zvládnuť, kríza patrí k životu, treba si udržať hodnotu. Učíme sa celý život, prišla nová lekcia, musíme ju zvládnuť, po nej, budeme silnejší. Musíme to vyriešiť.