Calothrick – Pár riadkov.

Calothrick  –  Pár riadkov.

Ahoj. Hodím sem pár riadkov, aby som sa trocha predstavil, ale fakt len trocha. Ľudský tvor je stvorenie veľmi komplikované a zároveň, veľmi jednoduché. Sme všetci rozdielny a zároveň tak hrozne podobný. Takže netreba veľa písať, veď určite máme veľa spoločného. Jednoducho, aby sme prežili na tejto planéte, nás núti pohybovať sa v istom duševnom priestore, vyčleniť sa z davu je hrozne nebezpečná vec, dokáže to zvládnuť len ozaj silný človiečik, my ľudia dokážeme byť, veľmi tvrdý, pokiaľ nejaký človiečik má odlišnosti, ktoré vidia ostatný. Každý máme svoje pocity a svoj priestor, sme nútený nájsť si, vlastnú tvár a svoju cestu. Každým skutkom, prejavujeme svoju osobnosť. Ja patrím medzi ľudí, ktorým nie je jedno, čo si o ňom, spoločnosť myslí, ale zároveň som človiečik, veľmi otvorený a tým pádom zraniteľný. Ťažko napísať, niečo o svojich fotkách, jednoducho sú to moje fotky. Ja mám pocit, že moje fotky o mne dosť hovoria. Hovoria o tom, ako sa pozerám na tento svet. Fotenie ma baví, páči sa mi tá možnosť, vyjadriť niečo svoje, vyjadriť svoj pohľad na svet. Mám rád pocit, keď sa môžem venovať, tvorivej činnosti.

Podľa mňa, všetka naša činnosť je príležitosť, tvorivo sa vyžiť a realizovať.

Túžba

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Túžba  :

Stále čakám, plodný nápad, za ktorým sa skrýva spása, pokiaľ taký vôbec je, vyzerá že nie. Nie je mi, vôbec všetko jedno, tá cesta je peklo. Na toto, to nestačí a to sa mne nepáči. Nestačí byť superman i ten by sa, na to už vykašlal. Nechcem robiť veľké zmeny, pod tlakom, zle by som dopadol, ja si nemyslím, že je to správne. Aby jeden, ťažký osud uspokojil všetkých a len tak sa dá, podľa mňa, to nie je, dokonali plán, ale snažím sa to chápať. Neláka ma zmena, ani keď to povolí, stratilo by zmysel, ako som, doposiaľ žil. Len to, už ja ozaj neviem, bude to drvivé, musím zostať na žive, čas to dúfam ukľudní a bude sa dať. Ja však, nemám na výber, dokážem len prežiť a seba si ceniť. Je to ťažká obrana, určite nie zábava v celej hlave, mi to hučí. Javí sa mi to beznádejné, že by bolo, ešte možné žiť, tak ako chcem a ako mi je prirodzené. Nerád nadávam na ženy, majú svojich sračiek dosť, nemyslím to v zlom, veď to má, tak každý aj ten, čo sa neskutočne snaží a cestu si razí. Nemám rád, keď stretnem buldozér, pokazí mi to deň, viacej nesmiem dovoliť, postupne to cele zahodiť a neskloniť hlavu. Snažím sa byť aktívny, nechcem všetko nechať na náhodu a dúfať v spásu, že sa všetko samé napraví a bude sa mi, ľahšie žiť. Na ľahké veci, môžem zabudnúť, tie už nie sú dávno pre mňa. Všetko bude hrozne ťažké,  je možné že krachnem. Žeby ma ozaj, všetci poznali a zároveň aj klamali?

Dúfam, že sa raz dozviem, že pod tlakom nezomriem, budem silno bojovať, že dostanem tú šancu, udržím sa na nohách a nestrelí mi hlava.

Tanečná

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Tanečná  :

Kedysi som lietal, ako odtrhnutý plagát na miestach, kde som si neveril, ale možno, niečo vytvoril. Tancoval som z celých síl a zároveň strácal silu žiť. Ja, keď sa necítim dobre, mám pocit, že ubližujem a potom lepšie, nemať nič. Do tanca som vyložene upadal a skoro nič nevnímal, ani neviem čo som robil, len som sa po svojom bavil na ostatné, som si netrúfal. Myslel som si, že aj to sa dá. Ten, kto tam vtedy nechodil, myslel som, že nemôže žiť. Priznám bol som zraniteľný a tie veci som nemal robiť. Mal som si dať, riadny pozor, nesprávať sa ako blázon. Ja som v tom však žil a sebe si aj vysvetlil. Žijeme náročný život, je ľahké riadne sa potknúť a na hubu padnúť. Rozlúčka nedopadla dobre, bol som rád, že už sa do toho nevystavím a nabudúce sa už nedostavím, bola to aj úľava. Podozrivo voľný priestor a ja som tam vliezol, stačilo prežiť do rána, tak to bolo veľa krát. Čo som, ale uvidel, to som ozaj nečakal, no a ani, nechápal. Niečo, čo nebolo ľudské, ale možno niečo vyššie. To som ozaj nečakal a totálne sa vyľakal. Vedel som, že to nedokážem vyriešiť a ani sa priblížiť, bol som zo seba sklamaný, vôbec som si neveril. Musel by ma niekto pochopiť, kto by ma chcel podporiť. Ono to však ide inak a to ja už nechápem. Len sa snažím odpútať a možný krach nevnímať. Niečo som si, ale možno dodnes zachoval a nenechal sa skrachovať.

Neviem, či to nie sú, len pomätené slova, Ja v tom nemám žiadny prehľad, niečo také som však zažil a svoju cestu stratil.

Snažím sa

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Snažím sa  :

Železo sa kuje za horúca a mňa drží silná horúčka. Rozpálené všetky bunky, len ten tvar sa nemení, veď predsa, som jeden z nich. Na to všetko rozpálené, dopadá zimný dážď, možno je to, jedna z krás.  Potom začne husto snežiť, všetko musí človek prežiť, alebo sa môže vzdať, na seba sa vykašlať. Vzdať sa, to je ťažký rébus, zamestnáva všetko, nielen hlavu. Keď sa vzdám, budem bezbranný a nikdy sa nevrátim, Ja nemôžem, byť na okraji. Hodiť všetko za hlavu, ale ako teraz budem dýchať a ako sa budem vnímať. Sú tu jasné mantineli, ja som na bojovom poli. Neviem, či ma neklame aj úspech a nikdy ku mne nepríde, no inak ani nemusí, Ja chcem, len reálne žiť,  nie len blúdiť a doma sa nudiť. Mne, už ozaj stačí malo, stačí kľudná myšlienka a ten pocit, že sa dá, prežiť v tomto hustom zmätku, kde nerozumiem ničomu. Ja mám asi pevné nervy, akú majú silu, tak sa napínajú. Občas som si dovolil ustať z rýchleho behu a liečil som si svoju hlavu. Kto by to bol povedal, ale je tam celkom pekne, keď si treba oddýchnuť, tak ma tu mate, hlavne ma neklamte a ani nechváľte, na to tiež, nie som zvedavý a môžem sa aj uraziť. Jedno si dúfam, že môžem myslieť, že nie som, len čistý hajzel.

No, už stačilo, už je to dosť dlhé.

Aspoň skúsiť to čo chcem Ja

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Aspoň skúsiť to čo chcem Ja :

Náladu nemám nič moc, ale nespokojnosť, nemá cenu. Dá sa prežiť z mála, keď nie je viacej, iné nezostáva. Nemusí každý obletieť svet a vidieť tuná úplne všetko. Niekedy, možno lepšie nevidieť nič, ale hľadať len v sebe, aj to je nekonečná krajina, každý sa stále vyvíja. Každý si ide svojou cestou, niekto sa usmieva, Ja si pripadám celý vonku. Mám troška odlišný systém, neskryjem nič i keď to nie je isté. Neviem nič, skúšam aspoň tušiť, dá sa urobiť, tak dokonalé klamstvo, možno som chorý. Liečiť sa liečim, i keď sú aj poctivejší, takto tvrdé klamstvo sa len tak nerodí. Raz som sa zamiloval, moja láska bol však, len vzduch. Preto, že som potom túžil, tak som si to užil, lepšie by bolo, úplne že nič. Nebol som na tom, vtedy moc dobre. Časom, som na tú lásku zabudol i keď predtým mi na tom záležalo silno, teraz stretávam kadejaké svinstvo. Pre mňa je ojeb, stále, len ojebom, nie je dobré, takto dosiahnuť ciel, skúsim to, na čom záleží mne i keď mi je už slušne zle. To čo vnímam v sebe sa mi nepáči, vyhráža sa, manipuluje, do pekla ma tlačí, tak nech sa zoznámi i tak je silnejšia a podporuje ju každý. Dúfam, že takto to nebude navždy a raz to skončí. Že budem bojovať na lepšom bojovom poli. No akurát, tak tajne sa modlím a ozaj neviem, čo tu ja budem ďalej robiť, ľudia ma moc nemusia. I keď ja si vážim všetkých. Nechápem, prečo som toto zažil, som v tom len sám, škoda že sa to tyká presne mňa. Na tom je ale jedna vec dobrá, lebo toto, by som ozaj nikomu neprial.

Tak sa majte.