Náboženstvo a Ja

Náboženstvo a Ja.

 

Ahoj. Budem spomínať, čo sa mi dostalo do života z náboženskej sféry. Je toho dosť no uvidím, čo sa ocitne tuná. Motalo ma to roky a nevedel som nič, časté boli v mysli slová o frajerke i keď som bol sám ako kôl v plote, už to cením. Pár krát som bol vtedy v Bazilike v Šaštíne a po pravde necítil som dôveru k tejto inštitúcii kvôli škandálom, temnej minulosti a neviem na koľko v prítomnosti, ako to teraz je. No a niečo som v tej Bazilike vyviedol bol som dá sa povedať manický a raz som vyhodil stoličky duchovných zo spovednice von, troška som si to tam prebehol v tom šialenom rozpoložení a napríklad vždy som to inak videl ako som si pamätal od minula. Iné rozmiestnenie, iné farby, napríklad oltára. Bol som troška paranoidný a vždy to pre mňa bolo odlišné.  Svet je všelijaký a myslel som si, že náboženstvá sú ten element ktoré majú najväčší vplyv na súčasnosť, no a neistota, či nedôvera. Slogan v mysli sa časom zmenil na Yecyia je tvoja frajerka a bolo mi to divné a všeličo okolo Yacyie som zažil, spomínam si ako do mňa nakukla nejaká modrá pocitovo energia, ktorá by ma zvnútra úplne zaplavila. Išlo to roky no a Yecyia je tvoja frajerka. Informácia že Yecyia je už v hrobe a po pravde neviem čo všetko ale bola to súčasť môjho života, bežnej reality životnej. Zaujímavá a strategická vec sa stala, raz som rúbal na dvore drevo a prišla informácia „Yecyia je zo Šaštína“, čo ma prekvapilo no a že ona aj existuje, ja že je to nejaká žena odtiaľ a že no a kašľať na to, možno sa po rokoch zase dozviem viac, ako to tak chodí v tomto. Ale prišlo „Yecyia je Bazilika“, čo ma šoklo. Pomyslel som si že Bazilika je veľká a vraj „Yecyia je komplet celá Bazilika“. No a tak som tam pomaly začal chodiť častejšie. Inak si nespomínam ako to bolo presne v čase to  mám pomotané, nepamätám si presne postupnosť ďalších vnemov a zážitkov.

 

Už dávno veta "je nebezpečné chodiť do Baziliky s vlastným náboženstvom."

 

Po 11 rokoch ešte pred informácii o Bazilike, celkovo prišlo k zmene a začal som to vnímať z duchovného hľadiska, predtým neskutočná vraj choroba, ale nestačil som sa diviť, čo je to akože zač. Informácia o Bazilike to nasmerovala k nej, ale nie len k nej. Slušne som potom nabúral na to, koľko je v blízkosti rôznych náboženských symbolov, kostoly, pamätníky, sochy, cintoríny, atď. Je toho okolo more na a tiež ma tento fakt dosť šokoval. Je tu toho veľa a už som vedel, že to nie je len tak, no a bude to ťažké. Celkovo už dlhodobo nejaká viera v náhodu sa strácala a bolo mi jasné, že to čo tu je isto nie je náhoda, nie je to tu len tak, že je to sila. No ale čo stým ako človiečik. Ani teraz neviem dokopy nič ale napríklad vo štvrtok 12.9.24 som spontánne išiel do Marianky do Baziliky narodenia Panny Márie, nevedel som že akurát je mena Márie, čiže meniny má Mária. Nevedel som to, bol som tam prvý krát a zrovna, nehovorím, že to neviem čo znamená pre mňa to ale isto veľa znamená. Boli tam isté zobrazenia napríklad na oltáre, čo som mal taký pocit že v kostoloch chýba a všetko je len historické a nič nové. Ani tu to zrejme nebolo nejaké nové, ale z osobného cítenia ma zaujali isté symboly pôsobiace energeticky, že vyžarujú a sú aktuálnejšie pôsobiace (soška svietiaca na oltáre, červené svetlo). Bazilika bola krásna a nie len tá je to celý areál. Je tam pitná voda z prameňa o ktorom zatiaľ nič neviem, nabral som si 2 fľaše vody. Nie je to dávno od dneška je to pred včera. Vodu som si uložil do auta a cestou späť, nechcel som sa ponáhľať. Dal som si kúsok v Marianke v reštaurácii kofolu. Keď som bol doma prišla drsná informácia, „tá kofolka ťa vyjde draho“. Zrejme tá voda má svoje pravidlá, je dôležité ako s ňou človek naloží. Mne sa dostalo toto a asi som urobil chybu, tou kofolkou. To bolo pred včera ono je to aktívne takže každý deň je niečo. Povedia mi drsnú informáciu, ale sú tak šikovný, že to povedia tak a vtedy keď to zvládnem nejako vnímať a spracovať, že ma to nepoloží svojou silou. Vodu som potom doma pil, aj z pohárov ktoré som mal z nedávneho Uprising festivalu. To zatiaľ neokomentovala. To bolo v Marianke.

 

Čo ma zaujíma dlhšie chodím na návštevy do Baziliky a pocítil som ako ma sprevádza ticho v Bazilike. Napríklad kontrast s našim kostolom tu, ktorý mi cingá a cingá, keď idem aj okolo. Raz ma takto náš kostol akoby upozornil na to, ako je Bazilika tichá. To ticho ma oslovuje a z osobného hľadiska, človeka ktorý šiel peklom a túžil keby už nemusel povedať ani slovo, po rokoch snívania o tichu, ma to oslovuje. To ticho ma upokojuje a cením ho. Keď som sa pred časom vrátil v spomienkach zarazilo ma to ticho, ktoré tam vnímam. Prišlo mi to až čarovné a možno krásne, voči mne ako človiečiku. Raz mi prišlo info že „vo Vatikáne ťa milujú“ čo neviem ako je, aké info majú, ale svet je zrejme silný a vie všelikto, všeličo.

 

To že mi už dávno povedali verziu ako to bolo okolo ukrižovania Ježiša je tiež taká vec. Najprv naznačili, či to chcem vedieť a ja vtedy dávno, že nie. Za pár rokov mi to proste povedali. To bolo dávno, zaujímavejšie, keď sa to vyjadrilo po rokoch ako je v tomto článku. Tak to nabralo na sile. Keď sa zdroj identifikoval, tak ako sa identifikoval.

 

Minulí rok v lete bolo šialene, tých zmien je veľa a pred asi 2 rokmi nastala zmena a začalo sa to aj spoločensky otvárať, predtým 20 rokov to fičalo, ale malo efekt skrytosti, zmenilo sa to a nie je to tak skryté. Prvý taký vnem bol priamy bol keď mi povedal hlások, že „mal by si sa vrátiť na technopárty“ a zrovna bola palica von z vreca a tak som šiel. Tam to začalo byť rozdielové. Cítil som sa tam ako agent Cooper z Twin Peaks.  Ale to leto pred rokom to bolo riadne. Zažil som viac „paranoidných“ období a po pravde každé ďalšie bolo vymakanejšie a vymakanejšie, až to dospelo do bodu že som vnímal rozdielne Svet, ale nebol som paranoidný, že ma to zmenilo, Svet je pre mňa už iný. Len v poňatí reality sa ťažko takto alternatívne žije a tak skončím v nemocnici v Pezinku, ale to je tiež pre mňa veľká škola, stretol som tam veľa rôznorodých ľudí a všeličo sa dozvedel.

 

No a teda pred tým rokom. Bude to pomotané, nebude tam reálne postupnosť ako to išlo bol som pár krát na spovedi po asi 30 rokoch. Neviem ani presný postup spovedi, len niečo, ale poňal som to tak, že som hovoril o zážitkoch v mysli, inokedy spovedal z hriechov. Všetky spovede boli v Šaštíne. Vtedy som začal vnímať, že sa nejako nachádzam vždy tam kde sa mám nachádzať, bolo to zrejme. Že ma to niekam pritiahlo a jasne vyznelo, že náhodou tam isto nie som. Naznačili mi aj to, že poznajú aspoň do istej miery budúcnosť, keď mi podali suchú informáciu, ktorá sa vyjadrila o čo ide o týždeň v rádiu, keď som šiel od baziliky v deň sviatku panny Márie 15.9. Akurát som odchádzal a krásne sa to vyjadrilo, že preto mi to povedali, dalo to jasný zmysel, ale neviem na koľko, či komplet vedia o budúcnosti, alebo len z časti.

 

Okolo baziliky sa už teraz motám pár rokov a nejako ani nemám kam ísť, mám nekľudnú myseľ troška nejako nikde nevydržím v kľude a chodím často tam pozrieť. Isto aj v podzemí pod bazilikou sú zaujímavé priestory.  Nedávno ma motali čo tam je, ale bolo to moc drsné a nejasné že ani nebudem písať, ale na takýchto miestach sú šialené veci. Jedno neisté miesto a ja že tam by som sa dostal len silou, lebo vhodné bolo v noci a vraj, stačí zaklopať a niekto mi otvorí. No ale to minulé leto v skratke. Občas a fakt občas sa mi vyjadrila že je niekto, napríklad starenka, či podobne ale minulí rok sa mi za vymakaných okolnosti prezentovala ako panna Mária. Prekvapivo neúmyselne som prišiel na začiatok omše ku sviatku zjavenia panny Márie vo Fatime.  Napochodovalo tam asi 100 miništrantov a po pravde bolo to intenzívne, lebo troška ma trápi situácia medzi pohlaviami. Vraj v skutočnosti vyzerá drsnejšie ako sa zjavuje, zaznelo počas omše v mysli.  Ja som videl aj iné zobrazenie panny Márie na polícii Brne. Teraz je v tom troška rozpor neviem ako to nasledovalo postupne, ale keď sa mi identifikovala ako Mária, letel som do baziliky a absolvoval spoveď, bolo to šialené obdobie. Táto informácia so mnou pohla. Ono odvtedy musím rátať aj stým že ma minimálne vníma Mária. Len neskorej, že ona to je panna Mária ale je aj viac. Raz som rozmýšľal o nej a prišlo úplne rozdielové info, akoby som prvý raz počul ten hlas inak, akoby z hrude a zaznelo „žeby táto, no neviem, tá ťa nechala takto samého“. Akoby voči mojej osobe a vzťah s Máriou, že pre mňa nie je ideál. Vyznenie a tak mi to príde akoby, ona je Mária ale je aj omnoho viac. U mňa ju takto poslala niekam.

 

Zaujímavý bol zážitok v tom čase, ležal som na posteli a z ničoho nič, že „počúvaj“ a vtom zabzučal komár. Bolo to zjavné, že vie aj také veci, prehľad i o napríklad komároch. Bolo to zjavné a znie to nijako ale pre mňa to znamenalo mnoho, že niekto má taký prehľad. Behal som po okolí a troška vnímal všeličo v okolí, že všetko má ohromný význam a zmysel, spoliehať sa na nejakú náhodu, to nie, tak to nevidím. Raz v tom čase keď som si poležal v posteli pred poobednou a už sa chystal vstávať sa mi dostala informácia „niektorí majú tiež svojho Boha, svoj kok...“.

 

Asi rok som zapaľoval sviečky u jednej kapličky neďaleko a napíšem ako som sa k nej dostal. Bol som pri bazilike a opieral som sa o stĺp pred sochou ukrižovaného Ježiša. Všimol som si na nohavici dole neskorej zistené zrejme včelu samotárku. Stál som tam 30-40 minút a stále tam bola. Aj som sa jej dotkol nech uletí, ale nestalo sa a neskorej vraj, že to bolo hrôzostrašné stvorenie a ja som sa ho dotkol. Tak som už odchádzal a nevidel som ju, keď som bol pri aute, myslel som že ju teda preveziem k nám, keď neuletela, ale pri nastupovaní som ju nevidel, ale počas jazdy sa objavila na kolene. Prekvapila. Tak že dobre, zveziem ju. Ako som šiel zrazu prejavila záujem vyletieť, ale mal som zavreté okno. Ako som otváral okno padol mi pohľad na danú kaplnku kde som potom zapaľoval sviečky. Dostal som info, že v Bazilike je živá a danej kaplnke je vraj mŕtva, neviem isto kto, je to zamotané ozaj. Keď som tam šiel prvý krát myslel som, že idem na smrť, tak to na mňa pôsobilo vtedy. Tá kaplička mi pocitovo prišla v tom čase ako zneuctená, bol tam divný akoby úmyselný bordel. Teraz je zrekonštruovaná a iná. Čo ma prekvapilo i potešilo zrovna počas môjho pálenia sviečok prešla rekonštrukciou. Snažím sa to celé držať od tela, lebo inak sa ani nedá a my ľudia sme taký. Ani nevieme čo sa tuná deje. Inak aj to dávno opakovaná veta „ty si vôbec neuvedomuješ, čo sa tuná deje“.

 

Raz prišlo „niektorí si za nami chodia zajebať, niektorí sa kvôli nám chodia nechávať zajebať“. Ohnivá veta.

 

Toto leto raz bola zvláštna situácia keď som vnímal v mysli a tam videl, ako s jedného miesta v Bazilike vyšiel voz, veľmi zvláštny a vnímal som ho v mysli ako odchádza, došlo mi to silné. Sledoval som ako odchádza neskorej som šiel po tej ceste, ale videl som ho v mysli len istý úsek. Vraj to je ešte nič a potom sa na tom mieste niečo mohutné pohlo ale to bolo ozaj také, že tak veľké, že ako to budem vnímať no a aj som nevnímal a na chvíľu sa odreagoval, malo to rozmery že som to v mysli nemohol celé vidieť. Za krátko na to akoby mi v mysli u hlavy zaparkovalo, pocitovo niečo ako Titanic. Najprv som sa zľakol že to do mňa narazí, do hlavičky, ale len zastalo. Akoby mi u hlavy zaparkovalo niečo ako taký tmavý Titanic. Keď vtedy hovorili že v Bazilike je nejaká chodba a že je tam neviem čo, pomaly Ježišove telo a nejaké prapodivné bytosti. Mne sa nikam nechce.

 

Je toho veľa, po pravde je to mocné, napríklad keď ma motali, že by som mal niekam ísť, ako som napísal o tom zaklopaní, že to tam je hrôzostrašné, fakt to nie je sranda no a neviem, či to nebude mať pokračovanie, či ma nečaká nejaká taká drsná akcia v budúcnosti, niečo isto.

Keď vtedy hovorili že v Bazilike je nejaká chodba a že je tam neviem čo, pomaly Ježišove telo a nejaké prapodivné bytosti. Mne sa nikam nechce.

 

Boli aj reči o požehnaní a mám z dávna zážitok, že mi niekto v bielom nakukol do mysli a pokropil ju. Po dlhom čase, že takéto v požehnanom stave bytia. Neskorej viac, ale miesto požehnanie, posvätenie a tak. Že vraj moje názory sú posvätené, ale to je divné. Dal som sa v istom aj na extrém, ohľadom extrému z druhej strany. Že tie extrémy nejako sú a stým že sa to stretne nejako v strede. Že by to nakoniec bolo OK? Svet je komplikovaný, aspoň pre mňa. Je pravda že mi chodia aj vzorové zážitky, že niečo sa mi dostane do cesty, ako napríklad , keď som myslel, čo robia mne môžu robiť hocikomu, napríklad niekomu s hendikepom, zabudol som a za 1,5 hodinku na futbale sa okolo mňa hore na tribúnu prebíjal zlatý chalan o dvoch barlách. Chvíľu moja hlava od jeho bola 40 cm a mal nahodený zlatý a úprimný úsmev.

 

Napísal som niečo, čo ma napadlo, niečo tu je. Je to každodenná súčasť môjho života, no a musím byť pripravený, lebo hocikedy môže prísť hocijaká informácia. Tak treba byť odpútaný, ale aj pripravený, že vnímať môžem čokoľvek, ono sa to deje. Je pravda, že som troška zaľúbený, je to aj čarovné a imponuje mi to. Raz mi povedala „dobre, nemala by som to hovoriť ako prvá, milujem ťa“, nejako tak, neviem presne. Je to kúzelné, ale neviem čo príde, čo to znamená, lebo niekedy to nevyzerá moc dobre so mnou. Isto by som sa mohol viac pýtať, ale to mi šlo len jeden čas, nejako ma nič nenapadá čo sa opýtať a je to aj náročné, zle sa pýta, ohľadom prípadnej odpovede, moc mi to ale nejde, pýtam sa len mierne tak ako ide život a ako to plynie v mysli. Nedávno vraj Vesmír je asi taká vec, že „nepriestrelný materiál“ ale neviem na akom princípe no a more iných informácii. Dávnejšie mi povedala „máš brutálne informácie“ čo mi na základe vzdelania a mojej hlavy došlo zaujímavé, lebo aj tým čo sa mi stalo, hlava funguje inak, na bežné informácie nie som bohatý, všetko mnou dosť preletí a nezostane. Musím existovať teraz a to ma dosť vyťažuje. Aj v škole som sa moc neučil, skorej riešil všelijako a teraz sa mi zle učí, myseľ je konfrontovaná nonstop.

 

Dávno sa objavovalo slovo "pokračuj". Čo ma motivovalo, že to má zmysel.

K tým technopárty, raz som videl v obchode, že párty šalát, aj som sa nad tým pousmial. Tam bol štart, párty kde som tancoval 7-8 hodín pravidelne, či festivaly. Ja som rád, že som si tam zamiloval tancovanie, ale spoločnosť je náročná a zase som tam bol len sám. Nejako som tam zostal a aj veta na rozlúčku bola že „dobre my sme tu“ a ja som tam netušene zostal.

 

Tak niečo sa sem dostalo, dlhšie som chcel niečo o tomto napísať. Je to u mňa nonstop a som od toho odpútaný a veľa sa zabudne, či ani neuvníma, ale oni vedia, čo mám isto počuť a je to cítiť. Takto to často chodí u bláznov, nikto im neverí. Pre toho človeka je to neskutočné a tak troška som v liečebni stretol rôznych ľudí. Tento Svet má mnoho rozmerov, podivnosti majú svoju silu, vyjadrenie, prejav. Nie je všetko len úspech v spoločnosti, či bohatstvo, nejaké. Aj ja sa cítim bohatý, lebo toto vyššie spomínané.

 

Maj sa pekne.

 

 

 

Bytosti

 Ja, -0. Skúsil som teraz.

Bytosti :

 

Beriem toho veľa, asi preto, že som málo dal, niekomu asi vzal čo nebolo moje, dlho sa moja duša orie. Hrozná vizualizácia v myslí, nedávno mi niečo pichli. Vyzeralo to pocitovo neškodne, ale obrad silný, čo mi to teda pichli, asi dôsledok, života, našich organizácií, manipulácia osobných sfér, osobne sa objavuje, že to nie je fér, ale je nás tu veľa, veľká čierna diera Sveta. Pre mňa je zvláštna každá veta, píšem to zľahka, bez zamyslenia, niekto mi to zrejme ponúka a končí to pre teba tu, pre mňa to zostáva, je to moja podstata, môj krok, môj blog, môj skutok, nemyslím len píšem. Zbytočne uvažovať, myseľ si zaťažovať, tak to asi je, len musí to fungovať, energiu svojmu venovať, aby zostal čin. Kto vlastne som, som viac ako strom či zviera, asi ťažko, hovoria mi blázon, radšej taký, troška hravý, pomotaný Svet, spleť viet tohto blogu. Osobné texty, rôzne vety, hľadanie významu,než príde na popravu, ktorú nechcem, ale sám som jej šiel v ústrety, dostala sa mi do nejednej vety, kam to ideš, unesieš tento príbeh. Neviem, som zapálený, popalený, možno zhorim v pekle, možno to tam vedie, hrá sa so mnou, urobíš krok, už ich bolo dosť, rozmýšľať, načo, lepšie je byť blázon, ako seriózne klasické návyky a ich obhajoba, lepší je prievan, inak neviem. Pracujem tak troška s malou osobnou pravdou, priamou hrou, pocitovo z mojej strany, jedného dňa som sa dojal a zároveň rozkvitlo moje bláznovstvo. Neviem kto to bol a už mi to môže byť jedno je to dávno, začiatok a zároveň koniec, odvtedy sa orie. Som viac a zároveň možno úplne nič je mi to ponúkané, ale občas príde moment, že by to bolo takto dobre, možné je všeličo, občas ma ta ťarcha povznesie len či má to nezničí, pokiaľ má to takto klame. Ovplyvňuje to maximálne, Bohovsky, ale pozerám do priepasti bytia, jediná nádej je, že sa mi to sníva na také sa spolieham, lebo inak je šanca malá. Spolieham sa na abstrakosť bytia, inak ma zničia, popísal som toho viac, vo viere že Svet je taký, inak som háji a stratený. Realita prosím buď taká, že dá sa, buď silná a pestrá , netrestaj nás za ten náš veľký Svet v malom, verím že to umožnuješ. Svet buď mohutný a krásny v tom pre nás ťažkom vo veľkom Svete, nech naše momentálne malé Ja nájde svoju cestu. Nech toho existuje veľa, nech to nie je priepasť, masový hrob jedincov. Nech si tu každý nájde hodnotu svojej cesty, ani ja až tak úplne nepíšem tieto vety, vnímam niečo a vraj napísal-a tuná všetko. Pobavila sa keď to povedal-a nie je to vôbec dávno. Možno ma má rád, rada v mojom smrteľnom prevedení, ale že tak to neni, funguje to inak.

 

Sme ľudia, ale to zďaleka nie je najviac, všeličo tu behá, pláva, lieta. My radi kecáme, že to je to naj a viac sa nedá, prepáč. Je to obyčajné, slová sú málo, mimálne tie vyslovené, mne sa páčia tie inak vnímané. Teraz to tak necítim, potrebujem aliby a tak tomu i je, častý jav, divný zjav. Hodnotí sa tu hlavne toto, ani neviem prečo, bytosti majú veľa rozmerov. Čakáme no tak prehovor nech vidím kto si, rozhodne sa, či si hlupák, ktorému slová nejdú, alebo si Ok. Tak si dávaj pozor na slová to naše všetko a čo malé detsko. Slovné hrátky za tisíc ako v relácii - Riskuj. Roky som túžil po Svete kde sa nerozpráva keď hlavne prišlo toto ale aj predtým, nemám to úplne rád,no čo už. Niekto vyšší to rozhoduje a musíme to niesť, ťarchu viet, slov pre veľa bytostí vždy prehratý boj, prehra učí, lekcie našich duší, našej bytosti. Nie slová nie sú všetko čo vyjadruje bytosť, letia na to napríklad ženy, hodnotné je inde, neprišiel som si sem zapich.., aj tak to funguje len krátko, vraj na začiatku ide hlavne o to, neskorej po obrade zase vraj úplne inak, neviem o čo ide. Bludy a halucinácie. Nevkusné. Raz vyjadrenie „ niektorí majú tiež svojho Boha. Svoj kok...“

 

Temné rozmeri bytia, skorej má ťahalo Svetlo, neviem však, či nie som temná bytosť. Zrejme ako pre koho. Ťažko sa orientovať, úmysli boli pozitívne, zrejme sa to ale opačne vyjadrilo, možno ma temné prichylilo, na moju ochranu, spadám do ich rajónu, do ich poľa pôsobnosti, možno som v takej spoločnosti. Na začiatku zaznelo „ budeme sa milovať v plameňoch Udûnu“.  Neviem, neviem. Na začiatku zaznelo „pre mňa si klaun“ možno definitívne vyjadrenie, alebo začiatok školy, či oboje. Aj som masku klauna vtedy videl, je to dávno, bol to štart.  Uvidím čo príde, ako pôjde tento príbeh môjho Ja, ktoré spravujem, nech je to len škola, skúška.

 

Ukončujem túto text-baseň, som extrémnom prostredí, akože nemám viac síl. I keď mám, už mi to nepáli, niečo ste prečítali, osvetlujem svoju cestu a túžba je byť priamy. Myseľ je tajomná, ako má to napadá, toto zo mňa ide, automatický režim, toho sa desím, chcem pestrosť a vývoj, pre mňa to tak je. Len kto tu všetko vie? A je to v pohode? Tá slovenská teraz prebieha, mňa to tam už neťahá, radšej si urobím výlet a niekde sa pozriem. Taký je plán. Všade okolo je toho neuveriteľne veľa, stačí sa len pozerať a hlavne na tie miesta prísť a vnímať. Je to pre každého, každý si nájde to svoje. Všade naokolo.

 

Vraj „ kto hľadá nájde „ mňa hľadanie, ako u každého stalo nejaké sily a boli aj nejaké úspechy,  niečo som našiel, ale neznamenalo to nájsť kľud, zodpovednosť práve vzrástla. Už len internet je brutálna vec a vraj podvod. Zrejme hej.

 

Som momentálne v liečebni/väzení, uvádzam aj pre seba aby som vedel. Ako na tom som teraz, keď čítam po čase, je to ok a ideš si svoje, či nastal zlom. Držíš sa. Neviem čo porobí to množstvo liekov ktoré teraz beriem. Pospomínaj.

 

Drž sa nech sa stalo čokoľvek. Ak zrada, ak žiješ je možnosť zareagovať. Ak máš osobnú pravdu. Neviem či tú mám, to je všetko.

 

Nádej tá je pre mňa hrozne veľa. Často ju hľadám.

 

Píšem to takto uvoľneno.

Poznanie

 

Ja, -0.  Skúsil som teraz.

Poznanie :

Snažím sa dýchať, lapám po dychu s túžbou sa nadýchnuť, zas a znova stále dookola. Život je pestrý, vanú silné vetri, okolnosti sa zamotávajú a mlžia, zostáva len túžba, či nadnesene ciel. Čo som to chcel? Dokopy nič, svet je gýč, veľa sa hovorí, málo koná, populárna je kóma vedomia a mysle. Pestrosť je blud, si moc hlučný inak na to nemáš, každého je nejaká sféra, každý sa chce predať, spočítať zisk, či sa oplatilo, niekedy hej, niekedy nie, ono sa to ukáže kto čo dokáže, v malom môže byť veľká krása, hlavne keď dá sa. Za slabosťou je často sila za okázalou silou, často žiaľ, prečo som to všetko dal a nič nenechal sebe, lebo ti jebe, tak to vidí každý. Byť aj kvalitný blázon je umenie, nie každý to dokáže, všetci sme rovnaký, roztrhá ťa to na kusy, ak sa ešte pokúsiš, nedávno sa stalo, svedomie sa pralo, konfrontovalo. Máme talent ísť aj ďalej, len sa treba na to naladiť, málokto by to chcel je to ako chliev, aspoň pre iných, dôležité nepadnúť tam osobne, nechať dušu na žive, neodstrihnúť ju od zdroja, zmeny, transformácie, postupu, chcenia a túžby, všetci sme tu múdri, ale asi menej ako iní, ale to nevadí, nikto učený z neba nepadol sme na ceste v tomto teste schopností, vlastností, poznatkov, skutkov, myšlienok, tie sú mega dôležité, každá jedna. Ono sa to zrejme všetko nejako realizuje, čo máme v sebe a bude to ťažké. Ochutnať isté aj uznávané „pravdy“ je ťažké, čo teraz, ako mám fungovať a má to zmysel, vraj hej. Ťažké skúšky majú v sebe čaro, že učia, skúšajú akí sme, posilňujú ďalej, to každý pozná, inak to nejde, každý je v niečom boháč v inom chudobný, má silné a slabé stránky, tak to chodí,  každý má svoje problémy, závisť je zlá, ak pretrvá, ak nie je len krátkodobá v najťažších chvíľach. Pocítil som ju na čas, bol to hnus, ale neskorej mi umožnilo s veľa z toho sa v sebe vyrovnať, pobiť sa stým a potom fajn.

 

Konzum má na nás svoj dopad, ale zase technika ide vpred je v tom zrejme aj nutná budúcnosť, potreba, správna vec i keď sa za ňu platí daň. Chrámy tu máme zo starých čias, nové je len niečo, skorej individuálne, osobné, čo by sa nám mohlo páčiť, len vrchnosť nad nami bdie, tak ľahké to nebude, prebudiť sa zo sna ktorý žijeme, živíme. Koho sen sa tu rieši neviem, som len jeden, zaslepený, zavretý, vnímam len predmety okolo seba. Čo je na tom ale zvláštne už tomu dlho nie je len tak, prišiel tlak, šiel som po dne, začal som pociťovať, že v tom bola pokora a odvtedy, ako som si ju uvedomil som ju akosi stratil.

 

Nič tu nie je tak jasné, ale rado sa to tak tvári, aby nezmizol úsmev z našich tvári. Nie nemyslím si že všetci ideme do neba len za to, že sa bojíme smrti. Že zem, či oheň všetko zlé strávi. Ale možno to u nás nikdy nekončí, ideme ďalej po svojej ceste, nech sa deje čo sa deje, kopírujeme trasu svojho osudu. Čo sa mne osobne nie úplne páči, javí sa mi že to potom stráca zmysel, len mám obavy, že je tu niekto kto proste všetko vie a už to tak potom je.

 

Osobne to u mňa vyhnali hodne vysoko, podľa zážitkov, informácii, rôznych identifikácii a podobne. Na to kde sa nachádzam to vyššie asi nešlo, nie každý je ale kamarát, ktorý ťa má rád, niekto má na mňa aj chuť. Keď mi hrozne dlhé roky spomínali, že istá osoba s istým tajomným menom je moja frajerka a potom, po rokoch,  že je zo Šaštína, čo ma nie hneď nenapadlo o koho sa jedná. Tak mám asi problém, vraj mám tam aj kamarátov, ale frajerka je asi len hrozná hrozba, katastrofa. Nedávno ma rozveselilo, keď som počul po dlhej dobe, „máš frajerku“, no po tej prvej zo Šaštína. Možno ale opäť.

 

Mňa to baví, len ťažko sa žije, ale žiť na tomto Svete nie je ľahké, nie som ideálny, veľa mi nejde, či nemám rád, predieram sa nutnosťami, potrebami, závislosťami, blbosťami v tomto komplikovanom Svete. Inak neviem, snažiť sa troška snažím, ale veľa zanedbávam, správam sa zle, som lenivý. Ale každý je nejaký, napríklad píšem, troška tvorím, čo veľmi cením je fajn keď niečo vznikne. Otvorený som dosť, až moc, zvykol som si, niekedy to nie je ľahké, cením celkom pravdu, tak aspoň to je plus, mám svoj vkus a cit. Sledujem istú niť, existencie svojho Ja, vecí ktoré mám rád, páčia sa mi, čo cením, často to je ťažké, vie to byť aj krásne. Krása na istých miestach je iná. Na tých kde je temno, rozfúka to vietor bytia, existencie.

 

Poď sa hrať ak máš život rád, Ja ti ho spestrím, budeš sa moc diviť, niekedy báť, tak zistím, čo máš rád, čo ťa baví, či si ozaj hravý, javil si sa tak. OK. Nič netreba preháňať, ale inak to nejde, ide to tu priamo naživo. Tak nefňukaj a rieš čo treba, urob v sebe prievan a niečo dokáž, keď chceš. To vieš že hej ale čakajú ma ťažké časy, končím asi v práci, bude ťažké sa uživiť, nemám teraz papiere na svoju prácu a mrzí to moc, musím sa cez to preniesť, nájsť cestu.

 

Stále platí bude ako nebolo, nevieme čo príde, ako zahne náš príbeh, čo sa nám stane. Išlo mi to ako v lete na sánkach a odvtedy sa motám. Nevadí myslím a ako to teraz vidím je to pre mňa lepšie, som taký typ. Pre veľa je to len vtip, pre mňa nie, tajomný je Svet. Strážime si základné pravdy, ostatné nevieme ani dokázať, lebo ukazujú len čo chcú, hrajú túto hru. Nám to sedí. Inak nevieme a dlho ešte vedieť nebudeme o tom my nerozhodujeme.

 

Tajomný je Svet, tajomný je každý, bude to tak navždy. Hej, ale zmeny budú, dostaneme sa do prúdu pravdy, reality, ale to asi na inom mieste, inokedy. Inam nás to zavedie, hlavu komplet pretočí. Ďakujem, že som nakukol. Musím veriť že vpred bude OK.

Musím sa zlepšiť, alebo aspoň nezastať. Veľa ma ťaží. Tak to musí byť. Hľadám. Verím tak, že neverím. V tom všetkom, čo sa nám núka je finta.

 

Slová bolia.

 Slová bolia.

Ešte žijem, nie je to vždy úplne isté, okolnosti sú hmlisté, pokúšam sa o základnú snahu, pravdu, skutok. Človek ani nechce a útočí proti mocným veciam, tie sú  všade na okolo, vyzerá to dokonalo, atraktívne, podlo, požehnanie by možno bodlo, asi sa stalo, to nie je málo, osobný pocit to cenní, skutok sa snáď viac trafí ako letí mimo, príťažlivo silno. Ťahá to tu rôznymi smermi, každý vraví ver mi, poď mojim smerom, hlavne smelo, nebojácne, isto to nekrachne, Ja som správna cesta. Ale možno do pekla, vraj je tam dobre. Svet má intenzívnu, chuť, vôňu, pocit, zvuk, obraz,  cestou sa budeš potiť na tele, mysli, duchu lebo si tu, tak to je, ver si čomu chceš, len nie čo tu je a silno sa núka. Myslím že je to podraz, ale záleží  zrejme na uhle pohľadu, pozície, nie je to tak priamočiare a jasné, len sa odovzdať, môžu nás nachytať a viesť zlým smerom, nie, nie je to jedno, dôležitá je tu každá myšlienka, niekto tu vie všetko. Tak niekedy rozmýšľam aký to má potom význam, keď nerobím rozhodnutia sám, zatiaľ neviem. Niekedy sa mi to tak ukazovalo, či bol som presne tam stále kde som evidentne byť mal, ťažko veriť v klam, ide to tak ako má. Ono sa to tvrdí aj sa tak javí, ale ochutnať to priamo, intenzívne, nie je hračka, ani fraška, ale náročný otáznik, ako teraz vpred. Je veľa vznešených kníh, či názorov, nie je problém ich prijať za svoje, ale ozaj priamo isté veci pocítiť vo svojom živote je žaludné, ťažké, náročné, ťažko sa stým vyrovnať.

 

Ako vznikajú choroby a kto ich riadi, zrejme ako kedy, niekedy doma na Zemi, inokedy v neznáme, sú to veci prehnané a zákerné, neviem kto presne čo vie. Aká spolupráca tu frčí, kto sa k sebe hlási, tajomné sú i hlasy v mysli, voľakedy neboli, už dlho sú, prešiel som s nimi púť i púšť. Ja som hrozne rád sám, keď mám kľud od spoločnosti, ale tak zase rád mám i ľudí, keď ich energia prúdi, každý nesie to svoje, čarovné, tajné, pohybuje sa vo vlastnom bahne a bažine, kto je tomu na vine, že by každý sám, alebo už samotný celok, musí to tak byť, musí sa tak žiť, nejde to inak, neviem. Javí sa bežné nevedieť, vieme toho málo, nevieme ani čo sa deje v mysli zvierat, strašidelné v tomto technicky rozvinutejšom Svete a toľko nevedieť, toľko je nám stále ukryté, to na čo ešte nikto neprišiel, nevynašiel to. Nevieme čo znamená smrť, čo je potom, nevieme základný zmysel bytia. Neustále nachádzame napríklad nové živočíšne druhy. Nevidíme do vnútra Zeme, nemáme tam prístup, vo Vesmíre sme radi keď doňho nakukneme, nevieme kde žijeme. Osobne pochybujem, že vrcholom sme my ľudia. Prirovnávam to tak, že asi ťažko jednou z nosných prejavov tohto Vesmíru je nákup v supermarkete. Zároveň ma k tomu vedie aj to aké máme sny, fantáziu, že to nie je len tak.

 

Dôjde mi šialené ako sa my ľudia vieme posudzovať na základe šikovnosti v komunikácii, ako by to bolo všetko a jediné, pritom je to len jeden aspekt z mnohých. Ozaj mi to dôjde až šialené, hlúpe, mylné, každý píše silný príbeh, nie je všetko, to čo povie, ako sa mu darí v spoločnosti, že ak nie, tak je hlupák, no neviem. Možno je len hlúpy v tomto smere a to je tu alfa omega, neviem o čo presne ide, ale je to divne, pochybné. Ľudia asi vedia že total naj je si super pokecať, niekedy, akoby iné ani nebolo, akoby to bolo všetko, padne rozhodnutie, trest, človek to potom musí niesť. Je to správne, nedalo sa sním pokecať tak, ako to máme všetci radi, nemyslím si že o tom je tento Svet. Áno dorozumievame sa prednostne slovami,  dobre, len že nie je to všetko, človek ma mnoho rozmerov, spoločnosť tiež, niekto musí tie slová niesť, bolia, drvia, ťažia ho. Vie to malé decko, ktoré nevie ešte hovoriť, našťastie že aspoň tie nevyradíme v čase než začnú hovoriť, sme chápavý. Zvuk je železná košeľa. Ozaj, pomaly plne sa orientovať podľa tohto, komu ako ide komunikácia je divné a nelogické. Svet je pestrý aj všetky bytosti čo tu žijú. Život už len jedinca sa skladá z ohromného množstva vlastností a kvalít, nemalo by sa pozerať len na ten jeden. Ono to ale často má aj svoje dôvody, ako to takto využívať a nadraďovať sa.

 

Mňa to už netrápi ako kedysi, našiel som inšpiráciu v iných témach, tie to prerážajú, našiel som isté poslanie a zistil som, až som bol hrôzostrašne  zaujatý už len okolím kde bývam, čo tu na okolo je. Bijú mi do „očí“ náboženské monumenty, kostoly, pamätníky a podobne,  čo sú už len tu. Riadne to so mnou pohlo. A to čo vnímam je stým spojené, teraz neviem odkiaľ kam, čo stým, ako to riešiť, no asi nie je dobré zhrešiť, ale každopádne sa to vie stať, nie je isté či sa stým dá hrať, alebo to potom letí dole. Zároveň to dodalo absolútnu intenzívnosť mojej životnej ceste, možno zmysel. Chodím na nejaké miesta, na jednom je vraj mŕtva na druhom živá, vraj ma vidí keď tam som, teda informáciu mám na jednom mieste, celkom presne a je to kúsok, čaká ťa plno skúšok, úloh, úskalí, som na nich moc pomalí. Inak dokonca som nedávno ocenil to že mi to často zapaľuje neskoro či vôbec, prekvapilo ma že sa to dá pocítiť takto, že nevadí. Úskalia tohto Sveta sú také že to u jedinca často chce aj svoj čas. Keď chápete pomaly a dlhšie dá sa toho z istého pohľadu viac zachytiť. „Nikto učený z neba nespadol“. A zrejme „každá minca má dve strany“. Takže nedávno sa mi ponúklo v pozitívnom moje pomalé zapaľovanie. No keď sa pozriem späť no pekne, Bohvie čo mi nezapálilo, že by ešte mohlo zapáliť neskorej, na čo myslím to tak asi nie je a je to už snáď jedno. Tam sa riešilo to vyššie spomínané.

 

Realita je veľmi silná a podchytená, takže stať sa tu môže čokoľvek. Napríklad sa môže schizofrenik diviť ako to mohol na verejnosti zažiť, realita je mocná, zažiješ čo máš. Neviem ako to chodí, neviem kde som, či dole, v strede, príliš vysoko asi nie. Realita je ozaj pretkaná do najmenšieho detailu, keď ťa chcú ovplyvniť, tak sa to stane, zablúdiš, divíš sa, ako je to možné. Na niečo po rokoch ale dôjdeš, neviem, či každý presne tu, rozluskne ten zhluk, zážitkov a vnemov, prejde osobný prielom. Na nejaké víťazstvá sa moc čakať nedá, aspoň ja to tak nevidím. Je ale kopa „Ľudí“ tvrdia že presne vedia ako na to, Ja nie. Pri rôznych chorobách, či poruchách už viem že hrá mocnú úlohu, sila, prepracovanosť tejto reality. Dostaneme sa nie náhodou do takej pozície a už sa to valí, už to ide. Dlho sa len čudujeme ako je to možné. Teraz po rokoch to vidím takto, ale je to ešte málo. Ale „každý“ tu vie že život lieta hore dole, raz si na tom tak, raz tak a netušíme čo príde. Niekto verí len do úrovne na akej je veda, že verí len v tento smer, možno to nie je zlé, ale myslím že netreba si zrovna robiť žarty s niekoho kto má inú Vieru ako len vedu. Sa mi javí že dosť ľudí verí len Vede a zastáva názor, že mu nevadí že smrť je koniec, neviem, či sa stým tak úprimne stotožňuje a je stým úprimne zmierení, moc tomu neverím.

 

Nedávno bolo obdobie, že bolo neskutočné ako sa ostatní ľudia javili, čo rozprávali, všetko bolo silné, priame. Zároveň sa mi ale dostalo, že je divné čo robím ja. Všetko fungovalo inak, ak som chcel niečo robiť zo žartu som to nazval, že sa musím skorej modliť ako niečo riešiť, všetko bolo nezvyčajné., Teraz som na križovatke, musím sa snažiť, životom plachtiť, veriť, že chytím priaznivý vietor, búrka ma nezničí. Len sa ocitnem v neznáme, v hre je aj niečo prekrásne. Ale „počítaj so zlým, dúfaj v lepšie“ asi platí, tak to cítim. Prišli ale pre mňa, pre osobný život vzácne zážitky a informácie, zmenilo to všetko, zrejme pomôže sa lepšie orientovať. Ale neviem ako budem zvládať žiť, ale posledné 2 roky sú sila a posledné mesiace total. Teraz je kľud, oko hurikánu. Možno.

 

Musím veriť, aj verím, ale nefandím total nikomu ako sa nám núka, podľa mňa je v tom nejaká zrada, troška hľadám, nevychádza mi to, aj s pozície laika, mi to nesedí, nezapadá. Keď analyzujem prostredie tu na okolí, to ma k tomu vedie, inde to nebude úplne iné, tá zásterka tam proste zrejme je. Nie je zrejme to najlepšie  úplne sa odovzdať, keď presnejšie nevieš kto to je a o čo mu ide. Napríklad na základe kníh ktoré sú napísané ako majú byť. Nech sa každý verí v čo chce je to možno jeho vec. Len keď vie so mnou niečo hýbať, priamo telom, neviem ako to je, kto som, či som priamo sám sebou. Len keď nie som sebou sám za čo ma chce, kto trestať. Ale práve ma napadlo, že možno som súčasť vyššej multibytosti, ale mám pozíciu, že i na trestanie v rámci tejto bytosti priestor je. Že som tablička ktorá zažíva čo má.  Že je to tu tak delené. Neviem ale zároveň sa javí akoby existovala slobodná vôľa jedinca z časti ma to zase aj desí, že do kelu, čo tu napácham. Len opačne sa ťažko prijíma aký to má zmysel, akoby som to, akože musel, len vydržať. Neviem ako presne to je a idem ďalej.

 

Čítam žiaľ málo, skoro všetko v tomto smere je zrejme napísané, ale hľadám vo vlastnej sfére v rámci svojho života, seba.

 

Všetko je tuná previazané, mocné je to zároveň situácia ktorá má obrovský význam ohľadom fungovania aj našej spoločnosti. Zaujímavé že ozaj o zvieratách, ako myslia vieme tak málo, už len to je mocná vec. Tu som aj u toho rozprávania naspäť. Za to že sa dorozumievajú inak si neviem čo myslíme, čo dokážu je sila aj mocná nádhera, majú vznešenosť, sú čestné. Nám ľuďom je práve to dosť neznáme, myslíme len na seba a svoj prospech.

 

Niekedy vidím Svet v temných farbách a cítim beznádej, ale keď si predstavím, kde žijeme v akom spoločenstve na akej planéte,  Vesmíre, zacítim nádej.

 

Nedávno, keď som si prečítal niečo z tohto svojho blogu som mal pocit, že to píšem priamo sebe, aby som sa poučil, že to píšem na vlastnú adresu a ono to aj sedí.

Sám čítam málinko, aj toto číta málokto, vďaka.

Idem ďalej.

Idem ďalej.

Dnes po rokoch „máš frajerku“, prvá „stará“ bola zo Šaštína, odkiaľ je táto vie aj Boh. Len či mu veriť, teda zároveň sa rieši, či vôbec v neho veriť, mám tu rád všetko, tak aj neho. Netreba dôveru ak je skutočná stratiť. I keď som len človiečik je to pre mňa obojstranné. Nejako musím i ja existovať o niečo sa snažiť, treba to celé zvážiť, než niečo veslovým, či  napíšem. Je to tu, slová mojej ľudskej existencie, správa zo života jedinca. Potom si trest prežijem, odpykám. 

Pocit, že sa pohybujem v novej rovine, bude iba pocit, tak to chodí, treba zberať skúsenosti, učiť sa, lebo si hlupák, inak sa nedá. Ja ale viac nemám, pre mňa je to osobná veda, krásna vec, len podozrivo, keď je Svet tak silný prečo som v tejto situácii, prečo nie som ďalej keď také priestoru sú. Prečo sa tu motám? Ale mohol som byť aj potkan, či komár o ktorých má aj dokonalí prehľad. V čom vidím v šancu v krajší Svet. Ústup utrpenia, malosti, nedôstojnosti existencie rôznych bytostí I mňa a mne podobných, ako ty. 

Mám obavy o svoju budúcnosť, ale pred chvíľou som zacítil že možno je to práve dobré. Aj ťažká cesta, že má svoje mohutné čaro, a to je tu každá. Hľadám, som šokovaný ako veľmi, všeličo mi zrejme vstúpilo do mysli otvorenými dverami s dávnej minulosti, zostali tak. Keď má človek podobný problém môjmu, volajú ho napríklad železničné trate, vraj je to späté, nie je to náhoda. 

Liečim si myseľ. Je to zaludné, ľahko to uletí a si v depe života. Svet má parametre, cesty majú mantineli, udržať sa v nich no ale to niekedy aj neláka, ale pozor! 

V tajomné je veľká krása, ktorá láka, len tam je cítiť niekedy až smrť, niekedy intenzívne. Línia života sa odvíja, niekedy príde ten čas, pôjdem ešte, alebo príde zmena, smrť. Neviem čo bude potom, ale motám sa okolo takého, čo je zaujímavé, mocné pre mňa osobne vzácne. Baví ma to, zatiaľ. Horšie ak moje nadšenie neuznávajú tí dôležití, vidia to inak. Nezdieľajú moje nadšenie. Keby ma mali ale radi, malo by to grády, tak to teraz aj pre mňa je, neskutočný je Svet, ŽIVOT je mocný, žije tu všetko, všeličo. 

Teraz som užil liek a neuveriteľne cítim ako sa mi zatvorila myseľ. Takže takto, dneska krátko, všetko čo vznikne má pre mňa cenu, opísanie vnemov, cieľou, túžob z vnútra mojich útrob z myšlienkového existečného priestoru, môjho Ja, môjho všetkého. Zatiaľ dýcham, čo je asi nevýhodný obmedzený stav bytia, lapám o dychu, bojujem o ďalší a ďalší, zatiaľ sa mi to darí som tu fyzicky, neviem sa skovať, teda aspoň mám zatiaľ ten pocit, skúsenosť. Každý tu vidíme to svoje zrejme sme všelijaký, nie tak jednoznačný a vždy taký ako som si aspoň ja myslel. Sme bytosti má mnohých úrovniach bytia. Silno sa mi stráca akýkoľvek ľudskí osobní prehľad o tejto realite, životoch ktoré žijeme. 

Toto vnímanie je spoločensky problematické som teraz v psychiatrickej nemocnici a neviem čo bude. Otázne či si svoje obhájim. Istota je v tomto ťažká, problematická. 

Núka sa mi že má niekto mocný zobral pod ochranné krídla. Skúsim obstáť. 

Calo - Je to zvláštne, tak to chodí.

Calo  -  Je to zvláštne, tak to chodí.

 

Nemám to moc premyslené, vízia je taká napísať text, ktorý sa bude týkať, ako to vidím v tomto čase. Aktuálny pocit, osobná situácia v mojej mysli, živote.

Dlho je to v mojej mysli vypäté, prakticky skoro na všetko na čo si pomyslím so mnou pomyselne sekne, tak je to ozaj dlho. To že vnímam v mysli neustále rôznorodé hlasy má na mňa ohromný vplyv. Vplyv je ozaj obrovský a ovplyvňuje moje správanie, názory, skutky, ako napríklad činnosť na facebooku. Predsa internet je iný a ja osobne preto neplačem. Je to iný priestor a napríklad umožňuje verejne vyjadriť aj veci ktoré človek priamo nevie vyjadriť, či ťažko môže povedať. V tom je vzácnosť, ale i záľudnosť tohto prostredia. To čo mám v Živote, dlho sa o tom nedalo vôbec hovoriť, keď som niečo povedal samého ma to zarazilo, znelo to divne, priamo povedané a sám som z istého uhla o tom pochyboval. Čo ma ale štvalo, lebo som tie veci priamo zažil, v Živote, či v mysli. Mám to dlho a ako išiel čas a to aj vďaka FB som začal vnemy viac hovoriť. To, že sa to dlho nedalo vôbec ma motivovalo, hej budem to robiť. Prvá motivácia bola, že som v rámci života, nevnímal priveľmi, že by niekto formou ako som to videl ja, svoje skúsenosti zverejňoval a vyjadroval informácie získané v úskalí, hlasy, vnemy v mysli zvláštneho rázu. Tú sa to nazýva aj schizofrénia a je to riadna záležitosť, fakt sila. Preto motivácia stúpala, vyjadrovať v tomto systéme túto zvláštnu formu skúsenosti. Prispieť do systému svojimi skúsenosťami z tejto sféry.

Keď som stým začínal, myslím obdobie kedy sa to ešte nedalo, či som to nedokázal, vždy keď som nejakému „kamarátovi“ niečo vyslovil hneď Stop, to nemyslíš vážne. Neskorej som inak bral reakcie istých ľudí a mám pochybnosti, čo je možné aj s ich strany. Či to aj oni myslia akože vážne, seriózne. Použiť slovo „kamarát“ je zrejme dosť nechutná vec, takto plzniť tento pojem. Ono to chce pár desiatok rokov, možno sa to vyjadrí rôzne, osobne mám záujem riešiť túto situáciu, je to moja priorita, nechcem sa dávať s niekým dokopy, priorita je toto. Dalo by sa to možno označiť až za vtipné, ale je to na to moc likvidačné a smrteľné. Na začiatku to bolo v mojom vnímaní, akoby som mal kontakt na nejaké spoločenstvo ľudí, čo takéto proste vedia, bolo to iné, neskorej sa to zmenilo a hlasy sa stabilizovali na menšom počte a inak.  

 

To vnímanie v mysli vedie istou cestou,  tak to u schizofrénie chodí. To, že komunikujem v mojej mysli má taký efekt, že neviem kto to je, sú anonymný, čo by v dobrom prípade malo byť dôležité. Postupne pribúdali pochybnosti, že moje myšlienky sú v krátkosti poviem verejnejšie vnímané a tým pádom som známy človek. Čo prináša vzťahovačnosť a hrozne veľa to ovplyvňuje. Čo viem takto to zrejme býva a tento efekt takého človeka veľmi ovplyvňuje. Vie to chytať náboženské prvky a nie je to nejaká naivná volovinka, keď niekto toto žije. Ide to postupne, nie priamo, ale cestu si to nájde. Napríklad sa motať okolo Ježiša, čo sa aj u mňa objavilo a troška som sa v tom pomotal, krížom - krážom. Po dlhých rokoch sa mi dostalo veľa informácii napríklad verziu, že vraj okolo Ježiša keď žil to bolo takto, verzia čo sa vtedy stalo a čo to približne aj znamená. Verziu akú má Ježiš funkciu teraz.  Raz v mysli netradične intenzívne prišla výzva, „Vzdávaš sa Boha Krista“ no ale reagoval som asi tak, že pre Boha čo ja viem, nedokážem sa rozhodnúť. Len myseľ je myseľ a nie je to sranda, reaguje či chceš, či nie. V mojom ponímaní mi to celé aj dôjde ako práca s mysľou, ktorá je mocná pre našu existenciu, musím sa kontrolovať za všetko nesiem zodpovednosť. No neustále sa mi ponúka iný pohľad na moju existenčnú osobnú realitu. Musím vždy k tomu zaujať stanovisko, spracovať si to a aj preto z môjho osobného pohľadu to je dôležité, ako budem reagovať. Toto sa deje neustále celý čas, „zvykol“ som si.

 

Inak je sila koľko som za tie roky vnímal v tejto sfére, ozaj sila. Je toho neskutočne veľa. Ale zároveň tak to u nás ľudí funguje, ako kráčame životom a roky bežia. Veľa krát nastala zmena komunikácie, inak sa začali tie hlasy správať a posledné roky je to už ale otvorenejšie, priamo sa viac dozvedám a tomu som rád. Je to ale životne, existenčne drsné a nebezpečné. Paradoxne teraz nepíšem priamo informácie ktoré sa objavili, teraz to beriem takto. Je aj polemické, čo značí, že som veľa zverejnil, zatiaľ existujem tak snáď OK.

 

Mení to realitu jedinca a kompletne ovplyvňuje. Uvedie to jedinca do inej existenčnej roviny a má extrémny vplyv. Napríklad že si myslím že mám zvláštnu pozíciu v spoločnosti, čo ovplyvňuje moje správanie. Hudba mi príde často akoby sa to týkalo priamo aj mňa, no zistil som, že piesne, texty sú realizované tak, akoby spievali o nejakej osobe a vie sa človek na to napojiť a má pochybnosti, či stým nie je priamo spojený. Záleží aj na postoji, lebo realita je tak silná, že aj keď priamo v tejto spoločnosti, to nie je nejako o mne v rámci vyššej reality na to isto priestor je, nie je ani toto u mňa náhoda, že to tak osobne vnímam. Len čo s Vami. Ten efekt otvorenosti mysle má zásadný vplyv na reakcie jedinca, jeho realita je iná. Ja, tak to chodí, ale moja cesta bola taká divná, nie som Ja zrovna ten u koho to tak je a odlišuje sa tým moja životná realita, že v mojom prípade to tak ozaj nie je?  Že v mojom prípade to tak je ozaj. To si ale myslí zrejme každý, kto to má v živote.

Je to špičkový problém, veľmi atraktívny.

 

Isté princípy môjho Ja, aj mojej mysle mi dávajú doposiaľ istú šancu tomu čeliť. I keď moja myseľ sa mi zdala zlá, náhľad sa rokmi zmenil, umožňuje mi tomu čeliť. Je ťažké byť pod tlakom v podstate v každej sekunde, roky neúnosné. Anonymný rozmer človekom trhá a poslal by ich do pekla, ale nič to nepomôže. Je hrozne ťažké obhájiť svoje myšlienky, svoje názory, ale nie je to ohľadom tohto len zlé, je zase OK že vidia všetko. Len je krajné to niesť. Táto životná realita človeka uvádza do inej reality, situácie, má obrovský vplyv. Nedávno mi v podstate šokujúco povedali „súhlasíme s tebou“.

 

Ja osobne dlho aj na základe vyššie spomínaného som v tom, že som verejne známa osoba v moc atypickej situácii, ovplyvňuje to moje správanie a reakcie. Snažím sa to riešiť, ale je to boj s veternými mlynmi.

 

To že som preto zároveň aj šťastný, lebo sa v mojej osobnej realite riešia nevšedné a tajomné veci ohľadom tohto Sveta, života. Čo je šialená vec a som z toho hotový. Beriem to ako nevšedný dar a dokonca to ale že vôbec nemusím povedať, len tak, akoby som bol požehnaný. Čo je sila ale isté vnemy na tému požehnania sa mi prejavili, priamo som niečo také zažil a vzácne sa objaví aj informácia ohľadom toho. Raz sa mi do mysle naklonila biela postava a pokropila mi myseľ. Raz som vo svojej mysli vpredu, uvidel konskú hlavu s krásnou bielou hrivou a sprevádzalo to slovo „Hotovo“. To že za pár hodín som bol v nemocnici/väzení je zase iné, ale ladí to.

 

Je to jazda, žiadna sranda, život má korenistú príchuť, ťažké je žiť a obstáť. Chcel by som urobiť krok vpred, ale neviem, ako to tu chodí v čo môžem dúfať. Keď to napríklad zoberiem, že som muž v tak pestrej, obsiahlej realite aj to množstvo iných bytostí, nie je to ani tak prekvapivé, že ma to hádže krížom – krážom, javí sa to, že sa to proste ľahko stať môže, zablúdiť. Život je tajomný a ja som spokojný. Na druhej strane atraktívna výbava, záhadná vec, vnímať v podstate viac ako je bežné, zaujímavou cestou ma to zatiaľ vedie. Nudu nepoznám mám neustále čo riešiť. „život je dar, tak si ho váž, dostal si výzvu, tak sa snaž“, refrén piesne.  Ten hlavný hlas je mocný, ale neberiem ho ako potencionálnu partnerku, čo sa núkalo a je mi to tak troška jedno. Len je to asi niekto kto vníma obšírnejšie tento Svet, napríklad má dosah aj na Svet, ktorý nazvem taký, kde sa pohybujú bytosti, ktoré už tu fyzicky nie sú,  Svet zosnulých a ďalšie rozmery ktoré tento Svet obnáša. Nejaká teoretická závisť by bola zbytočná u mňa to bude drsné, pravdepodobne aj tak ako mi bude len nepríjemné, neúnosné. To len tak keby náhodou, pochopiteľne schizofréniu nikto nezávidí, ale je moja priorita svoje snahy smerovať sem, venovať úsilie tejto sfére mojej existencie. Nie snažiť sa nejako plne zapadnúť v tomto čase už vôbec, lebo naše ľudské spoločenstvo je pochybné, nepekné, hnusné, sprosté.

 

Tak troška v tomto texte chcem povedať, že sa cítim v špecifickej situácii, akoby som bol verejne známa osoba a to komplexne ovplyvňuje môj Svet, moje správanie, mávam rôznorodé motivácie. V rámci toho, to vyvoláva kroky, vyjadrenia ktoré sa človeku ktorý žije bežnejšie asi zdajú všelijaké. Napríklad som bol niekedy tak hlboko a niečo pocítil, keby sa to nestalo niektoré veci by som verejne nevyjadroval. Ale u mňa je to tak a nie je mi  všetko jedno.

 

Posledné roky sú silné, dostávajú sa mi aj priame informácie, snáď sa to bude dať ustáť. Informácie sa mi ponúkajú celí čas, ale všetko sa dalo vysvetliť rôzne a po pravde v chápaní nie som vôbec expert, často mi to nezapaľuje a hodne sa v tom viem vykúpať. Každá cesta niekam vedie, každá má svoje limity, niekde končí. Táto vec mi nie je teraz moc príjemná, lebo je to tak ako minulá veta.

 

Povedal by som, že som individuálne nastavený na svoju sféru a to je priorita nad iné „priority“, často ide o mnou chápaný princíp, dôvody, ambície. Nakoniec to napíšem, zostal som mysľou v minulosti, kedy sa stali silné veci a síce „nerád“ neviem sa od toho odpútať, zmenil sa môj život vtedy takto. O čo išlo, prečo ma to zamotáva dodnes, lebo takto. Niečo za tým vidím, napríklad, že je to dôležitá sféra môjho života a mám to aktívne v Živote. Pre mňa ako človiečika, ktorý rastie od dieťatka, neskutočné. Musím sa starať o seba na výdrž som tuším dobrý, ale nie som taký dobrý v mnohých iných záležitostiach, vydržať nestačí. Snažím sa, život milujem, verím, ale neviem komu, nedosadzujem tam bytosti, len verím. Tak ako verím aj pochybujem, Z nejakého dôvodu je Svet taký aký je. Ťažko povedať ale aký je, dá sa to brať všelijako. To všetci raz uvidíme, dosť sa zadivíme, alebo vtedy už budeme ďalej na ceste a splynieme.

 

Čo chcem povedať. Takéto úskalie ktoré vstupuje do života mnohých z nás je ozaj mocné, silné  aj vymakané, prepracované. Nejedná sa v tomto o nejakú volovinku, ale mocnú vec. Je to aj moc zaujímavé, ale ťažko stým bežne žiť. Vo filmoch je toho dosť, že sa nejedná o nejaký žartík. Isto aj v mnohých knihách, žiaľ čítam skoro vôbec. Dávnejšie som sa zobudil a padli mi hneď oči na nápis na jednej knihe na slovo samouk, Ja viem že to ani v tejto maličkosti nebola náhoda a povedal som si dobre, tak sa do dá brať, môžem byť pokojnejší. Odvtedy som pokojnejší 😊. Dá sa aj takto a dokonca mi to aj vyhovuje. Aj z psychiatrie som bol najprv zdesený, že sa osobne človeku moc nevenuje, neskorej som to začal ceniť, lebo sa to vyjadrovalo tak a nechalo mi to svoj osobný priestor, že poradiť si musím hlavne ja sám. Čo mi sadlo ohľadom záhadnosti a intenzity problému a osobného cítenia. Ale aj tam je toho veľa, pichľavá téma.

 

Je Máj, lásky čas. Drsné obdobie, vie mi byť ťažko. Teraz neviem ako mi je. I môj samotný život je tak troška na vážkach, už je to tak.

Tajne verím.